Matrenu však žiadne prímluvy rodičovské nepremenily. Plakala, ale len zo sŕdov, mysliac, že jej rodičovia kazia šťastie. Nevinná veselosť opustila ju celkom. Stala sa mlčanlivou a nevrlou.
Raz zmizne dievča z domu. Hľadajú ju všade, ako ztratenú ihlu. Marné hľadanie. Matrena vylieva žiale svoje na zámku v objatiach Mazepových.
Prišedši, mimo všetkého nazdania, večerom, oblapila kŕčovite predmet svojej zapovedanej lásky, ovisla s plačom s krku Mazepovi, tak že ju ani odlúčiť nemohol od seba.
Prišiel do veľkého rozpaku. S jednej strany roznietila ho láska mladej krásnej devy, s druhej bál sa hnevu Kočubejovho a pomlúv. Nemohol sa odhodlať na skoro k ničomu. Rozvažoval, či má podržať dievča, či poslať nazpäť.
Odhodlal sa k tomu, čo šeptala náruživosť: podržal dievča na noc v zámku. Cez noc ale ináče sa namyslel. Poslal ráno Matrenu zarmúteným rodičom nazpäť, s osvedčením, že ju odvedie svojím riadom.
Rodičovia prijali plačúcu dcéru s velikým hromžením, zvlášte matka. Nechcela ani konca urobiť nečestným výčitkám, a rozhlásila, že Mazepa uniesol a obezčestil jej dcéru. Mazepa písal potom hrubé listy Kočubejovi, v nichž mu hrozí pomstou, jestli zlostná jeho žena neprestane utrhovať jemu, Mazepovi, a trýzniť bez príčiny nevinnú dcéru.
Dievča ovšem prenocovalo na zámku pri počestnosti, ale peklo bolo zasiato do domu Kočubejových.
O autorovi
Jonáš Záborský
prozaik, dramatik, básnik. Podľa časti slovenskej literárnej vedy predstaviteľ racionalizmu osvietenského typu a klasicistickej estetiky, podľa iných…
Galéria obrázkov
Obrázok
