Sám
v karambole našich tvárí,
treskúci, sekera
na bozku zavesená,
označím ťa láskou,
mysleným hlasom, nedopoviem,
odídem,
zveziem sa na domových dverách,
odveziem sa na rastúcom konári,
vznesiem sa na lomení rukami,
lebo, hľa,
víno je o tebe,
žlč je o mne,
jablko je o tebe,
nôž je o mne,
oheň je o tebe,
popol je o mne,
o tebe je každý
večer s mesačným
iluzionistom nad strechami,
o mne je svitanie a návrat,
keď skrútim hlavu pod pazuchu,
zaspím a zavriem oči o tebe,
o tebe je slávik,
ktorý to všetko šteká,
šteká to o mne,
šteká to naopak,
keď na lomení rukami
naberiem dych, úzkosť, výkrik,
ponechám vzdialenosť úst medzi nami,
a takto zďaleka
označím ťa láskou,
mysleným hlasom, nedopoviem,
až na okraji
kameňa, ktorý je o mne
a možno oň tĺcť hlavou.