ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Mlčím, vykríknutá Lucia
mi zmĺkla v ústach,

západ ma predišiel, som druhý
po zhasnutí ohňa, po ostnatom plote,
druhý po mesiaci, ktorý zašiel,

bytie o Lucii má vzdych
pod palcom, nepustí ho von -

a celý som ako
zvesený z kĺbu, nevyspatý, doma,
v košeli zdržiavam sa, golierom privrznutý,
tou mierkou smrti, do kruhu, tesnou, v ktorej
je pod prísavným viečkom tma.

2

Je tu stolička, ktorá ma vzala na seba,
sediac na nej sa odohráva svet,
jablko sa myslí ako na konári,
má pulz, má pod sebou pád, holub,
ktorý si sadol na letiaci kameň,
mihne sa vo mne, preletí,
opustí ma a ja, prehĺtajúc,
čo mi jablko požulo, viem,

som druhý
z chuti žlče,
z pokľaknutia,

druhý
z príchodu hrdze,

nenavrátený dopredu
a druhý,

opretý očami o kolísavú lampu,
ktorá ma hojdá celým telom, zabúdam,
je to prestávka v bytí, vyjde slina z oka,
lampa zhasne, padám a som tu zas,

druhý
zo znamenia plesne,

druhý
po zotretí rukávom,

druhý
zo sprievodu s vencom,
lež sám.

Je teda bytie o vykríknutej
Lucii, príbuzné s čiarou a kruhom,
ktorý je vyplnený okom a vlasom,
Luciou, doliaty žlčou, dosypaný soľou,

je vo mne, zatiaľ čo sa dejem
sediac na stoličke, spútaný pomyslením,
sám, ako zvesený z kĺbu
a holub, ktorý si sadol na letiaci kameň,
rozbije lampu, ktorá ma opierala.

3

A vtedy pohnem sebou, vstanem
sebou a kľaknem sebou,
sebou sa odvrátim od seba,
sebou zaspím a zobudím sa sebou,

je pád kameňa
a ja som druhý,

je vynechaný krok
a ja som druhý,

keď sebou vyslovujem svoje meno,
keď sebou počítam do troch,
keď sebou odkladám do rána, do večera,

spútaný pomyslením, v ktorom
je stále to isté vykríknutie,

keď sebou pijem vodu z dlaní, sebou
rozprávam od začiatku, pýtam
sa sebou a odpovedám sebou,
sebou pribijem topánku k dlážke
a vkročím do nej sebou,

posledný
z bodnutia,

druhý
z pohnutia,

tretí
z dvoch potknutí,
z dvoch oslovení,

posledný
zo zavretých dverí.

4

Mlčím, vykríknutá Lucia
mi zmĺkla v ústach,

som nasledujúci, som druhý
po bodnutí pohladením, po sčernetí,
po mučení tichom, po dávení,
druhý po sebe, po strávení
lúhovým kameňom a denným snom,

bytie o Lucii skloní
hlavu a osamote mukne,

zvesené z kĺbu,
odložené nabok,

v košeli zdržiava sa, v golieri,
v tej mierke smrti,
do kruhu, do úzkosti, v ktorej
je pod prísavným viečkom tma.