ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veď viete, kde je Čaca. Je to Praha v domovine drotárov, hlavné mesto na Kysuciach. Tam majú bielu vranu. Jaj, biela vrana! Celá Čaca, ba celý kraj prichádza ju pozerať.

Nie je biela vrana na Čaci, ale človek, ktorý nepije pálenku. Bol ešte pred nedávnom jediný na celých Kysuciach. Taký vraj čudný, blázon, hovorili o ňom.

A ako sa stalo, že sa zblaznel?

Mal trachom v oku, tak mu poradili, aby šiel na poradu k doktorovi Dušanovi Makovickému do Žiliny. Šiel, a to pešo po hradskej. Doktor bol taký milúčky človek; hovoril ako rovný s rovným, nie pyšno, trachom pomaly vytláčal a oko zakvapkal.

„Pijete pálené?“ spýtal sa doktor chorého.

„Pijem,“ odpovedal tento.

„A prečo pijete?“

„Všetci pijú; chudobný človek nemôže si kúpiť mäsa, treba sa mu potúžiť páleným.“

„Urobíte mi niečo k vôli?“

„Veru áno, pán doktor.“

„Choďte domov a na ceste nepite a doma celý týždeň tiež nie. Za týždeň prijďte ku mne, obzrem zase oko. Viete, kto chce byt skoro zdravý, nesmie piť.“

Chorý šiel pekne pomaly domov. Keď bol na moste nad Váhom, otvoril choré oko, pálilo ho stále, ale videl naň. Na Budatín zase pozrel chorým okom a videl pekne biele múry hradu. Šiel vedľa krčmy, ale do nej nezašiel, s očima si niet čo zahrávať. Veru, ten doktor je taký doktor, že je slušné poslúchnuť ho. Celý týždeň nebude piť, Pán Boh ho posilní.

Za týždeň šiel zase k doktorovi do Žiliny; šiel taký spokojný, lebo oko lepšie a ako rád povie doktorovi, že pálené nepil.

„Pili ste?“ spýtal sa doktor.

„Veru nie,“ odpovedal hrdo.

„Ako sa vám kráčalo, keď ste sa nepotúžili?“

„Pekne, môžem povedať, lepšie než vtedy, keď som popíjal; celý týždeň som bol taký čerstvý.“

„Pozrite na mňa, ja nepijem ani pivo, ani víno, ani pálené, nič. A mám na to, mohol by som liter aj dva každý deň vypiť. Keď šľahnete koňa, beží rýchlo, ale šľahnutím ste mu sily nedali.“

„To veru nie,“ prisvedčil chorý.

„Pálené tiež sily nedá, ono len telo na chvíľu vzpruží, za chvíľu sa dostaví mdloba. Silu dá telu masť; či je v pálenom?“

„To veru nie!“

„Silu dá tiež bielok, aký je vo vajci; či je v pálenke?“

„To veru nie!“

„Konečne dáva silu škrob, aký je v zemiakoch; či škrob je v pálenke?“

„Ach, tiež nie!“

„V pálenke je troška cukru, taká troška, ako štipka, tá veru sily nedá.“

Doktor Makovický dal chorému z Čace knižky o účinkoch špiritusu na telo, na ducha a na život spoločenský. Vravel mu: „Vidím, ste statočný a rozumný človek. Keď budete mať oko zdravé, čítajte tieto knižky. Zase ma niekdy navštivte a porozprávame si.“

Krasuľa — tak sa volá občan z Čace — stal sa abstinentom (nepijákom). Z celej Čace chodili ho obzerať, ako vyzerá. Každý najsamprv pozrel na oči, či je rozumný, či pomýlený. Prichádzali ho obzerať zo Staškova, z Rakovej, Turzovky, Vysokej, Makova, zo Zákopčia, z Nesluše, z Rovného, ba aj z Beluše prišiel jedon. Prichádzali chlapi, aj ženy, tiež vedomkyne z ďaleka. Každý sa čudoval, že Krasuľa rozumne hovorí. „Blázon je, a predsa rozumne rozpráva,“ vraveli o ňom.

Krasuľa nepoučoval ľudí tak mierne a láskave ako doktor Makovický. Krasuľa sa zlostil, nadával do somárov, no, dobre bolo, že presvedčoval príkladmi. Keď mu sused vravel, že pálené posilňuje, chytil ho za lakeť a viedol k dvom kováčom bratom. Starší brat sa rád potúžil páleným, mladší nepil, iba raz cez deň, a to na noc. Keď sa starší napil, silno udieral, ale o chvíľu boly údery jeho slabšie a slabšie… Potúžil sa opäť; zase boly údery silné, ale nie dlho. Ponosoval sa, akú má ťažkú robotu a slabý bol ako mucha. Ten, čo nepil a čo sa posilňoval vodou a okruhom chleba, len sa usmieval a hámrikom vládol ľahko ako perom.

„Vidíš, ty kapustný hlúb, ako pálenka posilňuje,“ zlostil sa Krasuľa. „Čo by mohlo potúžiť? Niet tam masti, niet tam bielkoviny, niet tam škrobu. Treba ti čítať, aby si niečo vedel. Prijď, prečítam ti.“

Raz prišla babka. „Darmo je, treba sa potúžiť.“

„Ty jazyčnica, nič nevieš; poď so mnou.“

Viedol babku k susedovi do humna, kde štyria chlapi mlátili cepami. Traja sa túžili páleným niekoľko ráz denne, štvrtý len večer zašiel si do krčmy na deci. Tí traja, keď sa napili, mlátili prudko do zbožia, o chvíľu ale ustali a ledva cepy dvíhali. — Ten čo nepil, mláti stále rovnako, časom bolo počuť len jeho cep.

„Vidíš, ty žena skrčená, ako pálenka posilňuje. A čo by mohlo posilniť? Veď v pálenke niet masti, niet bielkoviny, niet škrobu. Nič nevieš, čítaj ako ja, budeš vedieť. Prijď, prečítam ti.“

Raz prišiel ku Krasuľovi drotár a rozprával, ako šiel s kamarátom pešo až do Medzirieča. Kamarát mal pálené vo fľaši. „Keď sa napil, šiel chvíľu chytro, predišiel ma, o chvíľu ostával za mnou a ponosoval sa na slabé nohy. Zas a zas sa „potužoval“. No, bol ako mucha slabý, nechal som ho vo Frenštáte a šiel som sám.“

Keď Krasuľovi niekto vravel, že na cestu sa treba potúžiť, chytil ho za lakeť a viedol ho k drotárovi. „Hovor tomu sprostákovi.“ A drotár rozprával o cestovaní do Medzirieča. „Vidíš, ty chmuľo, ako pálené posilňuje! Čo by posilňovalo? Veď v pálenom niet masti, niet bielkoviny, niet škrobu. Čítaj, jestli vieš, ako ja čítam.“

Krasuľa čítal ako anglické vojsko konalo veľké pochody v Egypte. Niektorí plukovníci dávali vojakom pálené, aby sa potúžili; niektorí pálenku piť nedovolili. Tie pluky, čo pily, ostávali pozadu a maly mnoho chorých; tie pluky, čo nepily, boly o veľký kus cesty vopred a chorých nemaly.

„Tu máte dôkaz, že pálenka silu nepridáva, naopak uberá,“ povedal ľuďom, keď hovorili, že pálenka túži. „Čo by v pálenke túžilo? Masti v nej niet, bielkoviny v nej niet, škrobu v nej niet. Čítajte, ako ja čítam.“

Raz zase prišli mladí chlapi a tvrdili, že predsa len pálenka posilňuje. „Nuž pojďte so mnou, keď ste takí múdri,“ povedal im a viedol ich v ten večer ku krčme. Z krčmy vyšiel chlap a tackal sa. „Pozrite, mudráci, ako sa potúžil.“ Krasuľa trochu sotil do opitého a ten padol. „Vidíte, akú má silu.“

„On mnoho pil, ale keď málo pije, tak sa potúži,“ povedali mladí chlapi. „Potúži sa, ale na malú chvíľu a ešte toto potúženie je úkaz nezdravý. Keď človeka chytí zrádnik, tiež má naraz veľkú silu, varechu v zuboch rozhryzie, stisne vám ruku, že zakričíte, ale to nenie sila zdravá a po nej sa dostaví mdloba. Tiež sila zo špiritusu je úkaz neprirodzený, je to taký zrádnik. Masť posilňuje, tej v pálenke niet, bielkovina posilňuje a tá je v mäse, hrachu a šošovici a nie v pálenke. Pálenka je voda, špiritus a troška cukru. Ľudia boží, vezmite rozum do hrsti! Čítajte, ako ja čítam.“

Tak rozkladal Krasuľa mladým chlapom neskoro večer, kričal a zlostil sa. Šli ďalej od krčmy, šli a šli a zazreli niekoľko chlapov ležať v priekope, aj babka ležala tak vedľa chlapa. „Nuž, pozrite, ako sa potúžili; tak sa potúžili, že ako muchy popadali. Taká sila je z pálenky.“

Krasuľa víťazil. Bolo dosť ľudí, ktorí robili naň plané vtipy, ale bláznom ho už neprezýval nikto. Na dne duše cítil každý, trebárs to nepovedal, že Krasuľa má — pravdu.

Krčmári veľmi sa zlostili na Krasuľu, veď kazil ľud, hovorili. Ushovorili sa a šli sa ponosovať na úrad. „Pane,“ povedali na úrade, „štát potrebuje peniaze, našu daň; keď nám zkazí ľud, z čoho budeme daň platiť?“

„Veru je tak,“ odpovedal pán, „veď je to taký pomýlený človek, predvolám si ho a zakážem mu kaziť statočným ľuďom živnosť.“

Krasuľa musel ísť na úrad. Šiel zmužilý, bez bojazlivosti.

„Kazíš statočným ľudom živnosť; oni platia daň, bez ktorej štát nemôže byť. Nechaj kázania, veď nie si kňaz…“

„Prosím, pán veľkomožný…“

„Nič nechcem počuť, choď!“

A Krasuľa predsa káže ďalej. Zakážte ľuďom Boha, zakážte pravdu, darmo je, ľudia ešte viacej svojho Boha, svoju pravdu milujú. Krasuľa káže teraz len tíško, nie pred krčmou, ale káže s horlivosťou, a ľudia, keď to má zakázané, tým viac k nemu chodia…

Bodaj by Krasuľa „zkazil“ celé Kysuce!