ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Prahe, v jednej veľkej nemocnici je primárom (prvým lekárom) môj dobrý priateľ. Navštívil som ho raz, chtiac sa ho spýtať, ako liečia kŕče, ktoré mi písanie robily ťažkým. Doktor ma chytil pod pazuchu a vravel: „Viem, si pol doktora, pojďme najprv prezreť nemocných.“ Šiel som na to smutné divadlo, dúfajúc, že sa niečomu priučím.

Prvý nemocný bol mladý ešte muž, má vraj otrávenú krv. Vyzeral ako poloblbý.

Druhý hovoril hlasom zachrípnutým a doktor mi vravel, že má v gágore i v žalúdku vredy. Tretí mal žalúdok rozšírený, skoro nič nestrávi. Štvrtý kládol si obe ruky na pravo od žalúdka, že vraj ho tam veľmi bolí. Doktor mi pošepnul, že má zapuchnuté pečene. Iný mal pečene svraštelé a vodnatieľku. Iný mal choré obličky (ľadviny), vodnatieľku, cukrovku a krátky dych; ležiac bedákal, až úzkosť bolo naň pohliadnuť. Vedľa bol nemocný, ktorý mimovoľne močil, až lúžko jeho páchlo.

Chcel som už utiecť, ale doktor ma zadržal. „Si muž, vytrvaj,“ vravel mi.

„Je mi tu smutno a je tu zápach,“ odpovedal som lekárovi.

„To je nič, len vydrž,“ odbyl ma doktor a viedol ma ďalej.

„Tento má zbytnenie srdca,“ povedal doktor pri ďalšom.

„Čo je to?“ spýtal som sa.

„Má srdce veľké, väčšie, než má byť.“

Nemocný pozeral na nás smutný, uľakaný.

Vedľa bol človek so srdcom ochablým, ešte smutnejší, v živote mal už vodu, dych bol krátky, na srdci a všade hromadil sa mu tuk. Sopial pred doktorom ruky a ticho plakal. Mne bolo tiež do plaču.

„Bude lepšie,“ vravel doktor bez hnutia mysle.

Niekoľko nemocných sme vynechali a prešli do kúta.

„Tento má zvápenatené tepny, musí žiť pokojne,“ šeptal mi doktor. „A tento má na tepnách tenučké nádorky. Zkornatené tepny i nádorky môžu naraz puknúť a človek odrazu zomiera.“

Potom sme prešli do inej izby. Tam boli chorí na modzog. Jeden trpel zhrubnutím plien, iných trafil šľak, iní mali zmäknutý modzog a jedon bol sputnaný kazajkou — šialený…

„Teraz už musím ísť preč,“ vravel som rozhodne doktorovi.

„Pôjdeme,“ vravel aj on.

„Strašné, strašné,“ opakoval som, keď sme šli po chodbe.

„Ani jedna z tých nemocí sa teba nedotkne,“ povedal mi doktor.

„Nie?“ spýtal som sa radostne, zastaviac sa a hľadiac na doktora.

„Nie,“ opakoval on. „Všetky tie nemoce sú z pálenky, vína a piva.“

„Taák?“ povedal som udivene, „z pálenky, vína a piva?“

„Nemôže byť bez následkov, keď človek leje do seba jed. V jednom dúšku piva sú 2 gramy jedu, 2 deci pálenky obsahujú 1 deci jedu. Akoby mohli byť pijáci zdraví? Príroda nič neodpustí, každého vinníka potresce.“

„Aha, preto si bol nad nemocnými tak ľahostajný?“

„Pijakov ľutujem najmenej.“

Potom sme prešli na moje kŕče v pravej ruke. Že, vraj, je to od mnohého písania.

„Aká je tu pomoc?“ spýtal som sa.

„Za dlhší čas nepíš,“ vravel doktor, „a konaj telesnú prácu, najlepšie, aby si drevo pílil a kálal.“

„Hej, hej, veď som Kálal.“

Rozosmiali sme sa.

Keď som šiel z nemocnice po uliciach pražských, myslel som len na tých nemocných a ešte dnes, po rokoch, vidím ich po lúžkach bledých, smutných, plačúcich… Vraj každým hltom piva 2 gramy jedu… Príroda, vraj, nič neodpustí…