ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Až kdesi v Arabii je vysoký vrch Achdar. Vo vrchu tom je veľká jaskyňa a v nej býval — už je to dávno — Murja. To nebol ani chlap, ani zver. Bol vysoký ako dom, chodil na dvoch nohách, ale najviac len pred jaskyňou sedel alebo sa váľal. Mal bradu až po kolená a vlasy po pás; keď sa po zemi váľal, bol celý do vlasov a brady zabalený. Nuž, čudné stvorenie, brr! Bol to obor. Ľuďom rozumel, ale sám nehovoril, len mľaskal, hvízdal, syčal a vrčal. V celom šírom kraji o ňom vedeli, z diaľky chodili ho ľudia obzerať, veď ľuďom neublížil. Najviac chodili k nemu ľudia zlí, ako vrahovia, zbojníci, karbaníci, ale prichádzali aj ľudia utrápení a biedni žobráci. On všetkých vypočul a všetkým pomáhal. Prišiel vrah: „Zavraždil som kupca a bojím sa.“ Murja vstal, rozchichotal sa, zase si ľahnul a pováľal sa. Potom chytro vstal, chytil vraha do dvoch prstov za hlavu a niesol ho k jaskyni. Do jaskyne zahvízdal, a to tak silne ako rušeň. V jaskyni sa len tak rozbehalo. A hneď bolo počuť akýsi hukot, ako keď z jasku vychodí vlak. Nebol to vlak, dvadsať tátošov vybehlo a vesele zaryhotalo. Tak si pekne jedon okolo druhého poskakoval a zvučne rechtal. A Murja pyšno pozeral na svoj kŕdeľ. Potom chytil vraha do dvoch prstov a na jednoho tátoša posadil. Tátoš už-už poskakoval na vrch Achdar. Človeku bolo na ňom veselo, čím vyššie, tým veselšie. Vo výšinách nadnášal sa tátoš krídlami a viacej letel než bežal. Keď tak vyšiel až na končiar, veselo zaryhotal a od tej chvíle už len tak v povetrí letel. Letel ako strela a človek len sa tak mäkkúčko kolísal. Za pol hodiny doletel kamsi na oázu v púšti. A tam si človek už ani nevzpomenul, že niekoho zavraždil. Nemyslel ani na minulosť, nestaral sa o deň zajtrajší — dobre tam bolo.

Keď prišiel k Murjovi ustrašený zbojník, tiež ho po tátošovi poslal na iný svet a tiež mu tam bolo dobre. Prišla plačúca matka, že jej jediná dcéra zomrela a Murja pomohol jej — poslal ju na druhý svet, kde zabudla na mŕtve dieťa. Prišiel slepý starec, prišla starena s krivými nohami, Murja len zahvízdnul, tátoši prileteli a nešťastníkov zaniesli na iný svet, kde starec bol ihneď ľahostajný nad tým, že nevidí a starena nad tým, že má nohy krivé.

Kto vie, či povetrie spôsobilo tú zmenu, či plody, ktoré jedli na oáze, či voda, ktorú tam pili, isté je, že na tom inom svete myseľ sa ľuďom zatemnila, zo smutných myšlienok boly veselé, len spievať a kričať sa im chcelo, ruvali sa tam, veru aj jeden druhého zavraždil. Lenže vraha tam nesúdili a nad zavraždeným nikto nezaplakal. Ľahostajnosť veľká bola na oáze v arabskej púšti. Aj nahí chodili niektorí a nehanbili sa, špinaví boli všetci a nevedeli o tom. Žiadna hanba nebola na tom inom svete. Tiež žiadna pamäť; čo bolo včera, nikto nevedel. A čo bude zajtra, o to sa tiež nikto nestaral. Čudný svet. Nemôžem povedať, že šťastný, a predsa taký, že sa tam nikto netrápil, skorej spieval a kričal alebo sa na slnku povaľoval a driemal. Boli nečistí a nehanbili sa, kradli a predsa sa Boha nebáli. Žiadna starosť, žiadna bázeň, úplná ľahostajnosť, všetko jedno.

Niektorí akosi zunovali, zatúžili po svojom domove a cez vrch Achdar sa nevrátili. Doma nastala im robota a starosť; jedni sa rozmrzeli, šli opäť k Murjovi a ten ich dal zase zaniesť na iný svet; jedni predsa len zostali doma, s chuťou pracovali a s hnusobou vzpomienali na iný svet.

Murja mal pred jaskyňou veľkú jamu v skale. Do nej snášal mannu, ďatle, broskve, čerešne a iné ovocie. Keď mal smäd, vzal nádobu z kokosového orecha a siahol až ku dnu jamy, tri metre hlboko, a nabral akejsi kyslej šťavy a naraz ju vypil. A zas nabral a hneď vypil. Tak tri razy. Po šťave mu oči iskrily, kričal a skákal, potom si ľahnul, usnul, chrápal a okolo seba mnoho nečistoty narobil. Smradu bolo široko-ďaleko, a predsa sem ľudia prichádzali, dakedy celý deň i dva čakali, kým sa Murja vyspí, aby im z ťažkostí pomohol. Murja zavše do jaskyne zahvízdal, kŕdeľ tátošov priletel a jedon, dvaja i traja odrazu zanášali nešťastlivých ľudí na iný svet.

Na Murju prišlo veľké nešťastie — tátoši mu pohynuli. Široko-ďaleko sa o tom rozprávalo, ľudia sa schádzali k jaskyni, aj sultán prišiel Murju obzreť. Neplakal ako ľudia plačú, ale zavíjal a skučal, že sa po vrchoch rozliehalo. Naraz skočil k jame, až sa ľudia zľakli a rozpŕchli sa. Nabral šťavy a hneď vypil, zase nabral a vypil a tak asi desať ráz. A hľa, hľa, po tej šťave začal sa škeriť a smiať. Všetci ľudia sa čudovali, aký účinok má šťava — z plaču smiech. Chceli sa tiež šťavy napiť, ale jama bola hlboká; nikto nemal tak dlhé ruky. Keď Murja po šťave za hodinu usnul, ľudia priviazali kokosovú nádobu na drúk a naberali šťavu a pili ju. Pravda bola kyslá a smradľavá, sultán ani neobliznul a chytro utiekol z toho puchu, ale pospolití ľudia pili a chutilo im. A hľa, hľa, aj oni sa rozveselili a so spevom a krikom vracali sa domov.

Keď mal Murja asi tristo rokov, zomrel. Niet tátošov, niet Murju. Ale dosiaľ je jama v skale a ľudia dosiaľ nosia do nej ovocinu. Na dne jamy vykvasí sa šťava a keď sem ľudia prijdú a šťavy sa napijú, hľa, rozveselia sa a na trampoty zabúdajú. Šťava kúzelná, pamiatka po Murjovi. Tátošov už niet, ale je šťava a tá tiež sprevádza ľudí na iný svet.

Arabovia dali tej šťave meno alkohol. U nás ju tiež robia, najviac zo zemiakov, a menujú ju špiritus alebo lieh.

Čudná povesť, ale my sme sa z nej poučili, prečo ľudia pijú pálené, pivo a víno. Preto, lebo tieto nápoje sprevádzajú ľudí na iný myšlienkový svet. Ale na tom inom svete niet šťastia; aké by mohlo byť šťastie z jedu?