ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je pekný deň, poďte, deti,^[1] do zahrady a tam si porozprávame niečo veselého.

Hľa, tu sú kvetiny; či viete, ako sa volajú?

Klince.^[2]

A viete, z čoho vyrástly?

Zo semeňa.

A z ktorého?

Z klincového.

Čo myslíte, keby som bol nasial na túto hriadku semä nevädzové,^[3] či by tu boly vyrástly klince?

Deti sa smejú. Nie klince, ale nevädza.

Poďme ďalej. Hľaďteže, tu je mladý stromček; ako sa volá?

Slivka.

Pozorujte, z čoho vyrástla.

Pane učiteľ, ja viem : hľa, tu z toho koreňa starej slivy.

Z koreňa starej slivky? To stojí za to, aby sme sa presvedčily; odhrabme zem.

Skutočne, z koreňa starej slivky vyrástla mladá slivka.

Povedzte, či ste ktorý videl, že by z koreňa starého štepu vyrástla borovica?

Deti sa zase smejú. Pane učiteľ, to je nemožné; zo štepu štiepok, z borovice bôrik.

Mám radosť, dobre súdite.

Pozrite, tu mám hrušku. Čo to tu vidíte?

To sú vrúbiky.

A čo myslite, z ktorého stromu som narezal vrúby?

Z inej hrušky.

A keby som bol narezal prútiky zo štěpu, slivky, vrby, topoľa, duba a smreku a zaštepil na túto hrušeň, čo myslíte, či by sa boly prijali?

Ha — ha — ha — ha! Deti sa vesele chichocú. Jaj, pane učiteľ, všetko by to uschlo.

Ale keby tak predsa níektorý hospodár očkoval ružu očkom z duba, čo by — —

Ha — ha — ha — ha! Pane učiteľ, všetci ľudia by sa mu vysmiali, že je šalo.

Máte pravdu; takej pošetilosti by sa nedopustil žiadny hospodár, žiadny zahradník.

Pozor, deti! Tamto je hniezdo.

Už vidím, teraz^[4] vylelel starý, to je pinka.^[5]

Ano, to je pinka; včera som pozrel do hniezda a uvidel som v ňom štyri mladé vrabce.

Jaj! vykríkli všetci žiaci. Pán učitel žartuje, to boly zaiste mladé pinky.

Múdre deti — vravel učiteľ sám k sebe — ony to vedia, ale mnohí ministri a učenci toho nevedia.

Nože, keď ste tak múdre, povedzte, či sa kedy matke vašej přihodilo, keď podsypala vajcia husacie, že sa jej vyliahly kurčatá?

Ha — ha — ha — ha! Jaj, dnes pán učiteľ stále len žartuje.

Pst! Ticho! Počujte, čo to spieva?

Všetci volajú: Viem, viem, to je sedmihlások.

Dľa čeho ste to poznali, veď ja nikde sedmihláska nevidím.

Pane učiteľ, iste sedmihlások, ja ho poznám podľa spevu.

A tak, podľa spevu? Ale vrabec je huncút, snáď vás chce ošudiť a naschvál spieva ako sedmihlások.

Nie, nie, pane učiteľ, každý vták spieva, ako mu zobák narástol. Vrana kráče, pinka pinká, škovránok škvrliká, lastovička šteboce, sliepka kodkodáka.

Počujte, deti, sú predsa niektorí vtáci, čo sa naučia aj inému spevu. Keby ste napríklad kanárikovi hraly na hrací stroj tak, ako spieva pinka, on by sa priučil aj spevu pinky; čo myslíte, bola by potom z kanárika pinka?

Hja, to nie, bo by bol stále kanárik, nech by nôtil akokoľvek.

Aj potom by to bol kanárik, keby ho ľudia pinkou volali?

Ano, kanárik je vždy len kanárikom.

A povedzte, prečo je nemožné prerobiť kanárika na pinku?

Pane učiteľ, to je nemožné; snáď to tak Pán Boh káže.

Pravdu máš, tvory z rúk božích sú úplné, dokonalé a tvrde vzdorujú premene. Pinka sa narodila so svojim hrdielkom, preto si nôti svoju pieseňku; tá je v jej krvi, tú dal jej sám Tvorca. Tiež kanárik; vlasť jeho je na ostrovoch pri ďalekej Afrike a keď ľudia zaviezli ho až k nám, on predsa nezabudol svoj spev, spev svojej matky a nôti len svoju starú pieseň.

Mám vtákov rád, rozprávajme si o nich eště niečo.

Či ste videli, ako sa vtáci v jaseni sťahujú do teplých krajín.

Áno, celé kŕdle ich letí vysoko v povetrí; videl som špačkov sa sťahovať.

Či so špačkami leteli aj bociani, prepelice, škovránky, lastovičky?

Nie, nie; špačky letia zvlášť, prepelice zvlášť, bociani zvlášť.

Pravdu máš. Vtáčky síce pobesedujú s vtákami z cudzieho rodu, ale celkom drží každý rod dovedna; oni si rozumejú majúc jednu reč, oni majú tiež rovnaké spôsoby a rovnakú potravu požívajú. Svoj k svojmu; holub k holubom, vrabec k vrabcom.

*

Teraz starý učiteľ zvážnel a zamyslel sa.

Deti milé! Dobre sme sa zabávili, však áno? Ale nemyslite, že som vás viedol ku klincom, mladej slivke, hniezdu pinky len pre púhu zábavku. Nie, dnes ste poznaly pravdu velikú, pravdu svätú.

Rozpomeňte sa, z ktorého semena vyrástly klince, z ktorého koreňa mladá slivka a ktoré mláďatá sme našli v hniezde pinky.

A teraz povedzte, čo ste vy, keď ste deti rodičov slovenských?

Deti volajú: Slováci!

Dobre, deti milé, ešte raz mi to povedzte.

Deti kričia: Slováci, Slováci, Slováci!

Keby som bol ku klincom zapichnul tabulku a napísal na ňu: To sú nevädze, či by to naozaj boly nevädze?

Nie, nie, klince; klince sú vždy len klince.

A keby vás kto volal Hotentotmi, či by ste nimi boly?

Nie, nie; Slovák je vždy len Slovákom, nech ho akokoľvek prezývajú.

Či prestal byť kanárik kanárikom, keď nôtil ako pinka?

Nie, nie!

A keď by ste sa vy priučily jazyku cudziemu, či by ste už prestali byť Slovákmi?

Nikdy! Čo je Slovák, to je Slovák.

Pravda, svätá pravda. Keby aj o sebe niektorý šialenec tvrdil, že je Hotentot, ak je z rodičov slovenských, teda je Slovák. Z koreňa slivky vždy len slivka.

A keby ste sa prestehovaly na Dolniaky lebo až do Ameriky?

Všetko jedno, Slovák je Slovák. Kanárik je zvieratko, previezli ho až z Afriky a zostal rodu svojmu verný.

Mám radosť, milé deti, deti slovenské. Pomodlíme sa. Zdvihnite oči k nebu a proste Boha, aby vám poznanú dnes pravdu nikdy nikým nedal vyrvať zo srdca.

Otče náš, ktorý si na nebesiach — — —

Starému učiteľovi pri celej modlitbe chvely sa ruky.