ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľká rieka tečie peknou dolinou. Hučí dňom i nocou a nad ňou po grúňoch šumí hora. Na ľavom i pravom brehu stoja oproti sebe dva biele murované domčeky. — V tom na ľavom brehu býva vdova a má dve zdravé a krásne dcéry, Zuzu a Maru. Staršia Zuza je vydatá za pltníka Ondreja, majú už pekného chlapca Janíčka. Mladšia, Mara, je slobodná, ale chodí za ňou Ďuro z protejšej chalupy. Chodí, vravím, ale mal som povedať: chodil. Dnes už nežije ani Ďuro, ani krásna Mara. Poviem to od začiatku.

Tá veľká rieka, to je Váh, a tie dva murované domčeky sú v dolnom Liptove. Už je to dávno, cestoval som tade a v domčeku na ľavom brehu prenocoval som na sene. Vtedy som poznal, ako má Ďuro Maru rád. Vyskočil na skalu a zahúkal: „Uhuhú!“ Mara, veselá a blažená, vybehla na breh a zamávala ručníčkom. Ďuro zahúkal znovu: „Uhuhú!“ Na, Mara moja, na!“ A pri tých slovách poslal Mare bozk. Rozosmiala sa a bola hrdá, vidiac, že na ňu, milenku krásného šuhaja, pozerám. Bol to šuhaj, bol, aj z diaľky sa mi páčil; so skaly soskočíl, akoby vtáčik slietol. Aj písať vedel, na vojne sa naučil. Mara mi ukázala lístočky od neho, pýšiac sa, že jej frajer je taký umný. Napísal lístok, složil ho, nožom prepichol, niťou pretiahol a priviazal k hladkému kameňu. Zahúkal a keď Mara vybehla, rozbehol sa a hodil na druhý breh, až k Mare. Tá si schovávala lístočky aj kamienky; na každom lístočku bolo sladké slovíčko a sto alebo million bozkov.

Asi štvrť hodiny nad domčekami bol prievoz, ale Ďuro chodil za Marou cestou kratšou. Sto krokov nad chalúpkou sa vyzliekol, košeľu a gäty vtesnal do klobúku a opaskom priviazal k hlave. Tak skočil do Váhu, preplával ho, chytro sa obliekol a už bol pri svojej Marke.

Ďuro bol jedináčik, dvaja bratia, malí, zomreli, jeden sa utopil vo Váhu. Dolu pri rieke mali lúčku, na stráni políčko, v maštali kravu-mamičku. Na chrbte vynášali na pole hnoj, skopali ho, zasiali ražou a osádzali švábkou. V zime robili z dreva hrable, vidle, lavičky, stoličky, krhle a šaflíky. To predávali po dedinách i v meste. Keď sa urodila švábka, bolo im dobre. O svete nevedeli nič. Čo aj tam tie bralá povedia? Bola válka s Turkami — nevedeli nič; len keď Košút zomrel, pltníci to vykričali. Keď Ďuro prišiel z vojny, bol v chalúpke hneď iný život; ten toho vedel, ten toho narozprával, aj písať sa naučil, tiež trošku maďarsky, trošku nemecky. Škoda, že sa tam naučil tiež — piť. Kus pod chalupou je pltnícka krčma, ta chodí Ďuro a pohárikom na dno pozerá. Škoda… Mara o tom počula a povedala to Ďurkovi, ale ten zaprel a Mara mu verila. Jej mamka vzdychala: „Neviem, čo na teba čaká, neber si ho, bojím sa.“ Mara neverila ľuďom, ani matke, svojmu Ďurkovi verila, čo jej tak pekne do očú pozerá. Ľudia jej ho závidia, myslela si, preto ho ohovárajú. A keby aj pil, z lásky k nej prestane, dúfala. Maru a Ďurka už nič nerozvedie.

Bola svadba.

Bolo to radosti na brehoch Váhu. Svadobníci chodili po brehu a spievali, až sa za riekou v bralách rozliehalo. Mara pozerala stále na domček, na proti, na nový svoj domov. Pred domčekom trčí do rieky ozrutná skala. Aj na tú Mara pozerala a zastaviac sa, vravela svojmu Ďurkovi: „Pozri, keby si nebol verný a dobrý s tej skaly skočím do vody.“ Ďuro sa rozosmial, rozchichotal a chytiac Maru okolo pásu vyhodil ju do výšky a hneď ju zase okolo hrdla oblapil a vybozkával vášnive. Pri domčeku stála na chvíľu Marina mamka. Ona jediná, behajúc a slúžiac hosťom, ani sa za celé svadobné veselia nezasmiala, a čudná vec, v tú chvíľu, keď Mara pozerala na skalu, aj jej oči na nej lpely…

Keď sa Mara vydávala, mala 20 rokov, za dva roky mala v tvári štyridsiadku. Videl som ju cestujúc o dva roky po jej sobáši na pravom brehu Váhu. Mala na sebe čiernu košeľu z hrubého plátna, ešte čiernejšiu sukňu, vlasy rozcuchané, tvár neumytú, čelo bolo vráskovité, pod okom modrina, na čele krvavá rana, predné zuby v dolnej čelusti skoro všetky povybíjané, hlava starecky schýlená, celé telo schudnuté, oči ustrachované a v lone slabučké, choré dieťa.

Ja som predsa Maru, trebárs bola taká zmenená, poznal, ale ona ona mňa nie. Pripomenul som jej, že som u nich v sene prenocoval, keď za ňou Ďuro chodil, keď jej lístočky s kameňom hádzal.

„Jaj, jaj!“ vzdychla Mara. „Teraz mi hádže skalami po hlave a kričí: Zabijem ťa, sviňa prašivá! Jaj, jaj, to sú oni, čo do noviniek píšu, už viem, poznám ich, priali mi šťastia v láske a ja zatým…“ Mara sa obzrela a vypukla v plač: „Ja tá najnešťastnejšia osoba na svete. A niet pomoci, len tu (ukázala do rieky) je vyslobodenie.“

„Čo vám je?“ spýtal som sa, bárs som už vedel.

Mara sa zase poobzerala, či ju niekto nepočúva a vykríkla dve slová: „Pálenka, korheľ!“

Vyhrnula rukávy. Ruky plné modrín. „A tak po celom tele, rana vedľa rany,“ dodala.

„Nezúfajte, Mara, Pán Boh môže všetko obrátiť na dobré,“ tešil som ju.

„Ach, ach! Bola som až v Beckove, až v Trnave dala som na sv. omšu a sviečku som kúpila a Pán Boh nepomohol. Raz, keď bol triezvy, kľakla som pred ním, plakala a prosila som, nohy som mu vybozkávala. Šli sme pešo až do Turzovky u moravských hraníc, tam boli mnísi. Ja som dala na omšu a prosila som kňaza, aby sa modlil k Bohu, aby môj Ďuro nepil pálenku. Oba sme sa vyspovedali; po omši Ďuro pred oltárom sľúbil Pánu Bohu všemohúcemu, Panne Márii a všetkým svätým, že celý rok nebude piť pálené; ja som bola v siedmom nebi, hladkala som svojho milého Ďurka, bozkala, on bol taký milý, natešený, tak ľahúčko sa nám kráčalo, ako keď dvaja vtáci letia povetrím. V Čaci som mu kúpila sôdovú malinovú vodu a dala som mu veľký kus mädovníka, čo som v Turzovke kúpila; jemu to chutilo, chválil si, že je to lepšie ako tá besnica. Jaj, ja za každým takým slovom pozdvihla som oči k Pánu Bohu dobrotivému, prosila som ho a ďakovala som mu. No, šli sme ďalej a keď sme prišli do Budatína, on nič nehovoril, ani mňa nepočul, keď som sa ho na dačo spýtala. Naraz preskočil múr do záhrady a ako šialený utekal. Ach, beda! kričala som: Ďurko, pamätaj, že si prisahal Bohu, nie kameňu…“

Marke klesly ruky. „Škoda hovoriť; poznala som, že Pán Boh nás opustil a že nám nepomôže. Od tej doby na omše nedávam, všetko je darmo. Len o týždeň sa navrátil, opitý, špinavý, ako hovädo. Tak mi pripadá, ako väzeň; väzeň nemôže z väzenia, Ďuro nemôže z pitia. Že vraj piť musí, musí, musí… Jestli je ešte nejaká rada? Ja myslím, že už nič nepomôže, keď Pán Boh nepomôže.“

„Viete, Mara, Ďuro je nemocný, pre takých pijanov sú zvláštne ústavy, tam ich liečia na štátne trovy.“

Jaj, to je tak ako do blázinca?“

„Hej, ako do blázinca.“

„Veď veru opitý človek je horší než blázon. A čo to len v tej pálenke je, že to urobí z rozumného človeka blázna?“

„Jed je to; predsa poznáte špiritus.“

Mara sa poobzerala, jestli ju nikto nevidí a priskočila ku skale. Odtiaľ z diery vytiahla zvončok, aký mávajú kravy na hrdle, a hneď zas rozprávala: „Keď kričím na mamku, aby prišli sem, Ďuro sa ešte viac rozzúri a strašne ma bije. Ale ja tu musím mamku mať, dve sa skorej obránime. Tesť i testiná ma neobránia, lebo ich tiež bije, tí utekajú do hory. Ale mamka je mamka, tá prijde a bárs už je tiež plná modrín, vždy mňa bráni. Zvoním na ňu a ona prijde.“

„Ako na ňu zvoníte, veď Ďuro zvončok tiež počuje?“ spýtal som sa Mary, ktorej sa trošku odľahčilo, keď si mohla posťažovať.

„To robím tak: Behám po brehu sem-tam, až ma mamka uvidí a vybehne na breh. Potom položím dieťa a sbehnem k vode. Dám ruky do vody, akoby som si ich umývala, mamka zasa ponoria tvár a ucho do vody a umývajú si obličaj. Keď šustím kamienkom o kamienok, mamka to dobre počujú a vedia, že je mi dieťa choré; veď Ďurko môj malý máva často kŕče. Mamka prijdú po prievoze, varia zeliny a modlia sa — veď mamka sú vedomkyňa. Keď kamienkom o kamienok tlčiem, to mám hlad, nenie čo jesť. Keď zvončekom pod vodou zvoním, to je Ďuro opitý a bije ma. Keby nebolo mamky, už by som v tej vode dávno skapala.“

„Nehovorte tak, Mara, veď máte dieťa.“

Mara schytila dieťa a pobozkala ho.

„Dieťa, moje dieťa!“ zvolala a rozplakala sa. „Je choré, zomre mi. Bože môj, čo si to na mňa dopustil? Otče náš, ktorý si na nebesiach… A keď zomre, pochovám ho, svojho drahého Ďurka, a skočím do vody…“

„Mara!“

Podala mi ruku a odišla do chalúpky. Zamieril som rovno do dediny k rychtárovi a všetko som mu vyrozprával. Pán rychtár sa len usmieval. „Veď takých korheľov je po Horniakoch! A čo robiť?“

„Postarajte sa, aby Ďuro prišiel do ústavu.“

Rychtár sa usmial. Na konec vravel: „Urobím, čo budem môcť.“ A pálenka mu páchla z úst. — Človek bez citu, paholok slúžneho — nič neurobil, iba sa — usmial.

*

O niekoľko rokov cestoval som zase popri Váhu — mám tú rieku tak rád — a to po ľavom brehu. Prišíel som ku chalúpke, v ktorej som pred rokmi na sene prenocoval. Bol som zvedavý, či ešte stará mamka žijú. — Sedela v pitvore a preberala zeliny. — Nepoznala ma, ale rozpamätala sa na Moravčíka — ja som vtedy žil na Morave — čo u nich prenocoval, čo píše do noviniek. „Už viem, oni sa tiež s mojou Marou, tam za vodou, rozprávali…“

„Čo robí Mara?“ spýtal som sa dychtive.

„Pánbožko jej daj blaženú večnosť.“

„Mara zomrela?“

„Utopila sa; tam s tej skaly skočila do vody a voda ju odniesla, Pán Boh sám vie, kde. Skoro za ňou skočil do vody aj ten jej korheľ a nedávno spadol ta chlapčok Ďurko…“ To povedala pokojne, preberajúc zeliny; neplakala, len povzdychla.

„Čo hovoríte, všetci traja sú už na večnosti?“

„Veru tak.“

„Povedzte, stará mamka, ako sa to stalo? Vašej Mary je mi zvlášte ľúto.“

Starká rozprávala: „Ďuro, keď bol opitý, zúril. Najprv chytil stoličku a bil ňou o zem, až ju rozbil. Keď mu v tom Mara bránila, bil Maru; raz sa mi tamto v hôrke vyzliekla a bola samá modrina a samá rana.“ Stará mamka vzdychla a ja som si spomenul, aká bola Mara vnadná a krásna, keď som ju prvý raz videl. Ja som bol vtedy tiež mladý a slobodný a pamätám sa, ako mi srdce poskočilo. Keby bola Mara vzdelaná, pravdepodobne by som sa bol vtedy snažil zaľúbiť sa jej. Poviem tu po rokoch na seba, že lúčiac sa s ňou vtedy, stisnul som jej ruku so slovami: „S Bohom, krásna Marienka.“ A teraz, počujúc rozprávať mamku o výjave v hôrke, ľutoval som, že to krásne telo, biele od vĺn Váhu, bolo plné modrín a rán.

Stará mamka povzdychla a rozprávala ďalej: „Keď mu Mara nedala rozbíjať riad, utekal do humna a chcel podpáliť. Tak robil vždy. Mara, bojac sa, že by podpálil, neutiekla pred zúrivcom do hory, ako to robili jeho rodičia, ale zostala pri ňom, musela, a ruvala sa s ním. Preto bola samá modrina. Raz v noci prišla k nám; prievozník ju preklínal, ale predsa ju previezol. Rozsvietila som a Mara nenazdajky pozrela na široké lôžko Ondrejovo a Zuzkino. Zuza mala hlavu na Ondrejovom pleci a tvrdo spala; Janíčko ležal medzi otcom a mamkou, hlavu tisnúc k prsiam matkiným. Mara pozrela vyjavená — prvý raz videla taký obrázok. Ticho! Zuza sa blažene usmieva — pokyvuje hlavou — prebudila sa. „Jaj,“ zvolala, „snívalo sa mi, že priletel anjel môjho Janíčka, sviečkou si naňho svietil a blažene sa usmieval.“ Prebudil sa aj Ondrej a Zuza mu pekný sen opakovala. „Snáď sa mi bude snívať ešte raz,“ vravela Zuza a položila hlavu Ondrejovi na plece, Janíčkovi pohladila hlavičku a priložila si ju k prsiam. Ondrej prišiel ustatý z pltnice, priniesol pekný zárobok, tak sa mu aj dobre spalo. Mara ako divá vybehla z izby, ja za ňou; vonku lomila rukami a vypukla v plač. „Šťastná Zuza,“ vravela lkajúc. „Mamka, už to nepretrpím; je zase na pijatike, to bude zase noc! Pojďte so mnou!“ Nešla som a Boh ma potrestal, — Ďuro prišiel, všetko na triesky rozbil a oblokom vyhádzal — taká bola jeho obyčaj. Počula som Maru kričať, výkrik za výkrikom, ale nešla som za ňou — veď prievozník bol taký šomravý, hrešil a preklínal — bol starký a bola noc — nešla som a Boh ma potrestal. Mara vybehla ako šialená na skalu, tam na tú — mesiac svietil — a skočila do vody…“

Starká povzdychla boľastne, ale neplakala — slzy už boly vyplakané.

„Bežala som k vode za dieťaťom — v tom vidím oheň, Ďuro podpálil. Malý Ďurko, vnúča moje, horí, myslela som. Mara vo vode, Ďurko v ohni, Bože, sľutuj sa! Ondrej už bol vo vode plával na druhý breh. Celá chalupa horela. Žiara bola veľká, svetlo ako vo dne; pozrem, a na skale sedel Ďurko. Už ho Ondrej lapil, v tom tiež vyšli z horiacej chalupy starí rodičia. Ja som pozerala, ako Ondrej ide vodou a pláva, Ďurka držiac v jednej ruke nad vodou. „Už ho mám, vyneseného, v rukách, ale moju Maru odnáša voda.“ Zuza i Ondrej stáli pri mne. „Už má pokoj,“ povedali a tým slovom sa mi trošku obľahčilo. Má pokoj po trápení. Ako tú rieku prešla, bol jej život len trápenie: celé dni vzdychala, plakala, triasla sa strachom, ruvala sa s mužom — peklo za živa.“

„Čo robil Ďuro a čo starí rodičia,“ spýtal sa nešťastnej vedomkyne.

„Ďuro chodil potom kdesi na rúbanisko. Sem prichádzal v nedeľu k večeru, vždy opitý a tam na tej skale, s ktorej sa Mara do vody vrhla, tackal sa niekedy kričiac, akoby sa s Marou vadil, niekedy plačúc, akoby za ňou horekoval. Blázon! Starí si horko-ťažko spravili poval a vzali si Ďurka nazad; ja som chodila k nemu — bol stále chorý, mal zrádnik.

Raz v nedeľu k večeru Ďuro prišiel zase na skalu. Tackal sa, chvíľu kričal, chvíľu plakal; Zuza naň pozerala, ja nie. Naraz spadol so skaly do vody, Boh sám vie, či vedome, či sa tak v opilosti zatackal. Ľudia hovoria, že keď bol triezvy, často opakoval: „Mara, to bol anjel.“ Zuza počula, — ja nie — že kým sa do vody zatackal, vykríkol: „Anjel!“ Tak skončil.“

„A čo je z Ďurkom?“ spýtal som sa.

Vedomkyňa povzdychla. „Ďurko, moje vnúča radostné, už tiež nežije. Sedával na brehu, ako všetky deti tak sedávajú, hrával si na slniečku, najviac tam na tej skale a naraz ho nebolo. Hľadali sme ho, ja som tri dni chodila po brehu, po stranách, do každej diery som nazrela, kričala: „Ďuríčko, Ďuríčko!“ Všetko nadarmo. Iste ho pojal zrádnik a on, neboráčik, spadol s tej skaly do vody…“

Pozrel som na skalu, starena nie. Bola chvíľu ticho, potom významne na mňa pozrela a vravela: „Nech veria, pán môj drahý, na tej skale stál kedysi čert, aj teraz na ňu v noci chodí.“

„Neverím.“

„Nie?“ vykríkla vedomkyňa, oči na mňa vyvaliac. „Kto na tú skalu vstúpi, už je v moci diabla, všetko darmo. Ďuro prísahal v Turzovke Bohu, že nebude piť; Boh ho tiahnul nepiť, čert ho tiahnul piť — čert zvíťazil, lebo čert má veľkú moc.“

„Neverím.“

„Nuž, ako tedy veria?“

„Kto sa pitiu už oddal a je slabej povahy, je potom ako v zajatí, nemôže von.“

„Veru tak, čert ho drží.“

„Nie čert; pijan má zavše myseľ zatemnenú, nemôže nič jasne premysleť, nevidí zlo v pití. Druhé je, že pijan ztratí stud — nehanbí sa. Tretie je, že nemá mravnej vôle, je slaboch.“

„Ach, čo to tárajú, to majú z kníh, to je nič,“ povedala sebavedome vedomkyňa. „Keď sú tak múdry, nech povedia, odkiaľ mal Ďurko zrádnik?

„Aj to vám poviem: Ďurko bol zplodený v opilstve. Už pred dávnymi veky riekol múdry Riman: „Deti v opilstve zplodené za nič nestoja.“ Také deti trpia kŕčami, zrádnikom a sú tiež k opilstvu náchylné. Aj Ďurko, až by vyrástol, pil by pálené…“

„Čo, môj Ďurko? To tomu veru málo rozumejú,“ povedala popudlive starena. Bola stále milá a skromná, ale keď som jej, vedomkyni, neuveril, keď som neuveril v jej čerta, popudila sa. Na čertovi je založená jej existencia a jej chýr; vezmite jej čerta, je z nej nič. Tak som si, odchodiac od nej, vysvetľoval jej podráždenosť.

„Oni v čerta neveria?“ spýtala sa starena, hľadiac mi prísne do očí.

„Neverím, nieto čertov,“ odpovedal som prosto, nech sa stane, čo chce.

„Tak? Tak, prosím ich, nech radšej ku mne ani nechodia,“ riekla a povstala so stolčeka. Ja som však už tiež stal a šiel preč. Vedomkyňa hlasno šomrala. A ja, vyjdúc z pitvora, vravel som si hlasno: „Tma… Tma a pálenka k tomu, ako môže byť dobre? Dve veci pomôžu: osveta a nepiť.“ Tak som hlasite mudroval na brehu Váhu.

Idúc podľa vody, prišiel som k malej skale a tá mi pripomenula, že tu som sa kedysi, ešte mladý a jarý, s Marou vesele rozprával. Vidím ju, bola taká krásna, až mi mladé srdce poskočilo. Knieža by sa bol do nej zaľúbil. Idem, idem, Váh sa krúti stranou, pozrem ešte na skalu, s ktorej sa Mara v zúfalstve vrhla do vody. Váh hučí, hora šumí…