ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo vám dnes poviem, naozaj sa stalo, nič som si nevymyslel.

Vlkolinským narodil sa chlapec, pekný chlapec. Mali radosť, že je chlapec. Lebo keď sa narodí dievča, to je len dievča, skoro nič.

Za kmotrov boli sused Švrčula so svojou ženou. Pekne sa do kostola nastrojili, hodne teplúčko, lebo to bolo v zime, v januári.

Vlkolinský ponúkal kmotrov páleným: „Potúžte sa, veď je do kostola ďaleko.“

„Sohrejte sa,“ ponúkala z postele Vlkolinská, „veď je vonku zima.“

Páni kmotrovci popíjali, rozumie sa, na zdravie chlapčekovo. Pálené bolo dobré a hrialo ako oheň. Čo je všetko platno, pálené je pálené, nič lepšieho na svete. Aj baba sohriala sa tak, že jej oči svietily. Šli, šli cez vysoký vrch, s ktorého bolo videť kostol a v tom kostole bude chlapček pokrstený. Otec sa volá Ján a také meno dostane aj dieťa.

Na vrchu bola veľká fujavica, zimou sa triasli kmotrovci i baba. Preto, keď prišli do mesta, prvé bolo, že sa šli do krčmy sohriať. V krčme bolo teplúčko a pálené bolo slaďučké a hrialo až radosť. Dieťa sa rozplakalo a od dymu rozkašľalo. Dajú mu tiež páleného, aby bolo zdravé, ale až po krste.

Velebný pán pokrstil chlapčeka na meno Ján a od tej chvíľky jeden za druhým volali: Janíčko — dušičko! a boli hrdí, že majú už kresťana.

V kostole bola tiež zima, kmotrovci sa len tak triasli. Veru nebolo inej rady, ako ísť sa znovu do krčmy sohriať. Veď z krstu kam vedie cesta? Krčmár doniesol pálené, pre kmotrovcov to najlepšie, a tu prvý raz priložili Janíčkovi k pyšteku kalištek s nápojom, ktorý blaží celý svet. Blažení pozerali na to kmotrovci, aj baba, aj druhí ľudia. Prvý raz! Janíčko sa zase rozplakal a rozkašľal. Preto kmotrovci chytro pili a náležite sohriatí a potúžení vyšli z krčmy domov.

Za malú chvíľu, čudná vec, bola kmotrom aj babe zase zima a bárs sa tak potúžili, nohy im slably a v kolenách sa prelamovaly. Čudná vec. Keby len bola na ceste nejaká krčma, aby sa mohli opäť sohriať a potúžiť, ale nikde nič, iba biely sňah. Ťažko stúpali na vrch a fujavica bola taká jedovatá, že aj kosti v tele krehly. „Nemôžem ďalej,“ vravel krstný otec a sadol si na sňah. A keď si sadol, bolo mu veľmi príjemno. „Ááaa,“ vydýchol s chuťou. Vedľa neho sadla si krstná matka a vedľa nej baba s Janíčkom. Janíčko bol zababušený a tichučký. Čudná vec: v teplej krčme kašľal a plakal a v takej fujavici tíško si dýcha a neplače. Ustatým nohám bolo tu ľahúčko, len veľká zima nimi otriasala. Zima, zima… Zima, zima… Keď si oddýchnu, pôjdu chytro a zahrejú sa. Keby tak podal niekto kalištek pálenky! Zima, zima… A nohy dosiaľ slabé, ešte chvíľku si oddýchnu, ešte chvíľku…

*

Matka na posteli túžila uzreť už svojho pokrsteného Janíčka. Už by tu mali byť. Čo sa len stalo, že nechodia? Trapná hodina, dve…

Otec Vlkolinský chodil pozerať pred dom, či už idú, a keď neprichádzali, šiel im oproti. Až na vrch vyšiel. A čo videl? Ach, ľudia boží, divadlo čudné.

Krstný otec, krstná mať i baba ležali na sňahu a — spali. Na lone baby ležalo v perinke dieťa a tíško si dýchalo. Len noštek malo červený od mrazu. — Vlkolinský prebúdza krstných i babu, ale darmo: všetci traja sú mŕtvi…

*

Vlkolinský utekal s Janíčkom domov, dal dieťa matke, chytro zapriahol koňa a šiel pre mŕtvych.

Súsed Bohúň zapriahol tiež a chytro šiel do mesta pre doktora. Ide o tri životy; Vlkolinský neveril ženám, chcel doktora. Skoro tu boly tri zamrznuté mŕtvoly. Celá dedina, od detí do starcov a starien, sišla sa k Vlkolinským. Bolo to križovania a plaču! Ale preto, že bolo krštenie, akási ženička nosila v krčahu pálené a vážnejším chlapom aj ženičkám podávala piť. Veď je to známo, že pri pálenom sa lepšie smúti.

Už tu bol aj doktor.

Všetko naň uprene pozeralo. Chlapi boli tíško, ale ženičky rapotaly.

„Mŕtvi, všetko je darmo,“ povedal doktor.

„Jaj!“ vykríkly ženičky a plakaly, aj chlapi plakali.

„Utíšte sa,“ zvolal doktor, a čujte. „Tu vidíte, akí ste. Títo traja zomreli z pálenky. Vy myslíte, že pálenka dodáva telu teplo a ona ho telu uberá. Pálenka spôsobí, že sa cievky podkožné roztiahnu. Do nich vbehne teplá krv z vnútra tela a človek cíti teplo na povrchu tela, zvlášte v tvári. Toto teplo uniká s povrchu tela do vzduchu a telo chladne. S teplom odchádza z tela život. Tu vidíte teplomer. Teplota tela má 37 stupňov. Keď klesne o 5 stupňov, tedy na 32, človek zomiera. Títo traja hodne pili a hodne tepla vyhnali z tela von; žalúdok, srdce, črevá schladly a ľudia museli zomreť. Vy sa nazdávate, že pálenka sohrieva; to je klam, pálenka naopak teplo odoberá. Lebo prečo to útle dieťa zostalo pri živote?“

Ľudia sa veľmi zamysleli a smutní odchádzali zo dvora Vlkolinských.