ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Išli sme po železnici zo Žiliny do Mikuláša. Naraz všetci cestujúci vykukli z oblôčkov, tlačia sa jedon na druhého. Priskočil som tiež. Dolu vidíme kŕdeľ chlapcov, odpoly nahých, bárs bol mráz, v decembri to bolo. „Prosím si krajciarik,“ kričali chlapci a chytali krajciare, ktoré im cestujúci s voza hádzali. Chlapci kričali, jedon cez druhého padajúc a ľudia vo vagóne tiež kričali.

Sedel som medzi samými ženičkami, a to sa vie, že bolo rečí veľa. „Prečo tí chlapci — veľký kŕdel, asi 40 ich bolo — žobrú?“

„Jaj, vy neviete? Tu horelo, celá dedina vyhorela, bieda je veľká.“ Všetky ženičky vo vozni stály, tri lebo štyri hovorily naraz, že som nevedel, ktorú počúvať.

„Ja som pri tom bola, veď som tiež vyhorela,“ kričí a plače jedna naraz, „ja dobre viem, ako to bolo.“ Druhé zatíchly. „Takto to bolo: Bolo tak okolo štvrtej, niesla som do humna chlieb na olovrant. Tak som ten chlieb niesla, položila som okružky, tak hľa, som si tvár poutierala a tu naraz ktosi kričí: Horí, horí! Ruky mi spadly od ľaknutia…“

„To verím,“ vpadla do reči druhá i tretia, „ja to dobré poznám, veď u nás tiež horelo, jaj, jaj, to bol oheň…“

„Čušte, veď som ešte nič nepovedala,“ kričí to prvá, „kde som to len prestala? Nemáte skákať do reči. Tak to bolo: Ktosi zakričal: Horí, horí! A už sme videli oheň, už nás aj pálil, veď to horel sused…“

„Jaj, jaj, aj u nás tak,“ vravela tá druhá.

A zase sa tá prvá dostala ku slovu. „Už aj my sme horeli, najsamprv chlievy… jaj, jaj, všetko jeden plameň. Ľudia vynášali periny na ulicu, na zahrady, ale už aj tie periny horia. Aby som nezabudla, môj Ďuro, viete, to je môj muž, vzpomenul si, že má sto zlatých v kasni. Bežal pre ne, hľadá ich, však už mu strecha horí nad hlavou. Kričala som, Boha prosila, už obloky praskaly, v tom sa Ďuro zjavil a držal peniaze v dlani…“

„Tiež u nás tak bolo,“ skočila do reči druhá.

„To je nič,“ vraví tretia, „my sme mali štyri stovky za kone…“

„Čože nič, vy darebnica, viete, čo je sto zlatých pre chudobného človeka?“

„Veru, veru, to sú veľké peniaze,“ vravely tie druhé.

„Psi brechali,“ pokračuje tá prvá, „všetci, čo ich v dedine bolo. Naraz počuli sme kravu bučať, naša to bola, naša kravička, my sme na ňu zabudli, to pre tú stovku; bučala, Ďuro pozrel do chlieva, chliev plný dymu, hnoj horel, kravička mala predné nohy v žlabe, Ďuro skočil do ohňa, kravu odopäl a vyviedol von na hnoj, bola od dymu nadutá, od ohňa popálená, ach, Pánbožko náš, čo si to na nás dopustil, na druhý deň sme ju museli zabiť. Takú kravu, v celej dedine nebolo takej, živila nás, už nikdy nebudeme mať takej kravičky, to bola krava…“

„To je nič,“ skočila zas do reči tá druhá, „nám oheň zničil štyri kravy, vy ste mäso zjedli a predali, nám zostaly iba ohorky, štyri teľce zahynuly, štyri ošípané a čo husí a sliepok… ja by som mohla hovoriť…“

„Vy? Ja môžem hovoriť, taká krava, ako bola naša… žiadne mäso som nejedla, čo si myslíte, ako by som mohla jesť mäso z našej kravy, to iba vy, nie ja…“

Ženička ďalej rozprávala, že celá dedina vyhorela do základu, veď bola celá z dreva. Bol večer, už bola noc, malé deti chcely spať a nebolo ich kde uložiť. Matky vyzliekaly sukne, aby do nich zakrútily deti a tak v košeli chodily. Kto si periny zachránil, nepožičal druhému. Všetci ľudia bedákali, psi brechali, kravy, čo tak zachránili, bučaly, oheň praskal, no božie dopustenie. Na jedlo nikto nepomyslel, ale malé deti chceli jesť. Čo im dať? Ani nebolo do čoho kravy podojiť, do klobúkov ich dojili. Čo nadojili, dali svojim, cudzím nedal nikto nič. Hladné deti plakaly a matky s nimi. Čo robiť? O polnoci všetci ľudia ako diví rozutekali sa do dedín na vidieku, kde kto koho mal, ta bežal.

Spýtal som sa, či boli ľudia poistení.

„Jediný krčmár, žid.“

V celej dedine samí žobráci.

Dve stanice sme prešli, kým sa dostala k slovu tá ženička, čo im oheň štyri kravy zničil. To bolo v máji. „Učiteľ učil a my bývame proti škole. Naraz som zazrela, že učiteľ stojac pri otvorenom obloku naľakaný, čosi počúva. Už som tiež počula: Horí, horí! Učiteľ vybehol von, zamknul školu a šiel pozreť, kde horí. Bežala som s ním. Obrátil sa a videl, že deti stoja a chcú vyskočiť. Obloky sú vysoko, boly by sa zabily. Učiteľ sa vrátil a ja som bežala a skoro zazrela som oheň, aj dym som cítila. Na veži zvonili, všetci ľudia vybehli von. Horelo u Bohúňov, ale čo vravím, už horelo desať gazdov. Vietor prenášal oheň z jednoho konca na druhý, a kým som sa vrátila, Bože môj, už sme aj my horeli.“

Žena sa rozplakala, aj tá prvá plakala, všetky ženy plakaly. Bolo to boľastné cestovanie. „V jednom dome, mali dokaličeného žobráka, bol to brat gazdinej, čo sa nemohol ani pohnúť. Zabudli na neho, už oheň šľahal z oblokov, v tom počuli zúfalý krik, hasičia ta striekali, dvaja ta skočili a jeden ho na chrbte vyniesol. Jaj, to bolo trapné prizeranie; bol už celý popálený, kričal v boľastiach. Dali ho na fúrik a zaviezli k pekárovi, ale aj pekár vyhorel. Tak ho zaviezli k hájnikovi pri hore. Ja o cudzom žebrákovi hovorím, mala som skôr povedať, že môjmu ujčekovi padol trám na hlavu a na veky ho — daj mu Pán Boh nebe — zahlušil. Taký dobrý ujček…“

Ženička sa rozplakala a všetky s ňou.

„Čo bolo s deťmi v škole?“ spýtal som sa.

„Učiteľ ich zaviedol do dediny do záhrady, veď také nič nepomôžu, iba zavadzajú. Plakaly tam, jedno po plači zaspalo, hľadali ho v noci, plakali, že ho oheň zahubil, ale ráno prišlo celkom zdravé. Dvadsaťjeden čísiel vyhorelo, za pol hodiny bolo všetko v plameni.“

„Povedzte, gazdinká, či ste boli všetci poistení?“ spýtal som sa zase.

„Jediný gazda, a to len na štyri stovky a za tridsať mu vyhorelo. Žobráci sú z nás.“

Do vlaku k nám, do vozňa nefajčiarov, prisadly tri ženičky. My sme ešte všetci stáli, len o ohni hovoriac. A nové ženičky začaly rozprávať, že u nich na vidieku vyhorelo v jaseni šesť dedín. Pán farár z kancľa povedal, že osemsto ľudí z ich vidieku bude tejto zimy žobrať.

Mne prišla otázka: „Kto podpálil?“

„Korheli,“ odpovedaly ženičky akoby jedným hlasom.

Mne klesly nohy, sadol som si.

„Čooo?“ spýtal som sa prekvapený. „Pálenka?“

„Veru hej!“

„Ľudia boží, je to možné? Osemsto žobrákov na jednom vidieku, ten zúfalý plač, to vydesenie, to že zavinila pálenka?“

„Veru je tak!“

Ženičky rozprávaly, ako sa zistilo, že jeden opitý ľahol si v humne a tam fajčil zo zapekačky; iný si ľahol do sena, videli ho, že ide s cigarou a zapálil a shorel tiež; iný sa opil a podpálil z pomsty.

*

Sme ľudia, obraz boží?

Nie je pomoci?