ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Červenec, ktorý nasledoval bezprostredne po mojej svatbe, stal sa pamätným pre mňa troma zaujimavýma prípadmi, pre ktoré dostalo sa mi výhody, že súčastnený som bol v nich so Sherlockom Holmesom, a že som mohol študovať tým lepšie jeho methody.

Prípady tie nachádzam opísané v zápisoch mojich pod nadpismi: „Príhoda druhého zneuctenia“, „Príhoda s námornou smluvou“ a „Príhoda unaveného kapitána“.

Prvá z príhod týchto je však sdružená so zaujmami tak dôležitými, že týka sa tak mnohých z prvých rodín kráľovstva, že po mnoho rokoch ešte nebude ju možno uverejniť. Ani najpodivnejší však prípad, v ktorom Holmes bol kedy súčastnený, neukázal cenu analitickej methody tak jasne a neučinil tak hlboký dojem na tých, ktori boli súčastneni v ňom, jako prípad tento.

Mám ešte doslovné zaznačenie rozhovoru, v ktorom on odhalil pravú povahu prípadu pána Dubusquova z parižskej policie a Fritzovi von Waldbaumovi, všeobecne známemu specialistovi gdánskemu, ktori obidvaja premrhali márne všetku jejich energiu na stopach, ktoré sa ukázaly vedľajšimi. Avšak táto historia sa bude môcť len v nasledujúcom stoleti opísať.

Predbežne prejdem teda k pripadu druhému v zaznačeniach mojich, ktorý sa zdal, že nadobudne dôležitosti štátnej a ktorý javi niekoľko stránok, ktorými stáva sa jediným svojho druhu.

Keď som chodil do školy, bol som spriatelený s chlapcom, ktorý sa menoval Percy Phelps a ktorý bol v tom istom veku ako ja, ačkoľvek bol o dve triedy predo mnou. Bol to chlapec skvelej schopnosti a ziskal všetky možné ceny, ktoré škola dať mohla, a pri odchodu zo školy dostal i štipendium, ktoré mu umožnilo, aby pokračoval vo svojich študiach na universite Cambridgeskej. Mal, jako sa pamätám, výtečné rodinné spojenie a ešte, keď sme boli malí chlapci, hovorievalo sa medzi nami, že brat matky jeho je lord Holdthurst, vynikajúci politik konservativnej strany.

Skvelé toto rodinné spojenie nebolo mu ku prospechu, naopak, bolo nám pohnutkou, aby sme ho tým hnevali.

Inačej bolo však, keď vstúpil do sveta.

Počul som volačo, ale len neurčite, že jeho schopnosti a vliv ziskaly mu dobré miesto u ministerstva zahraničných záležitostí. Od tej doby som o ňom nepočul nič, až jedon list pripomenul mi zase jeho existenciu.

List znel:

Z Briarbrae, u Wokingu.

„Milý môj Watson!

Myslím, že pamätáte sa ešte na Phelpsa, ktorého ste prezývali ,pulc‘-om a ktorý bol v piatej triede, keď vy ste boli v tretej?

Jest možné, že počuli ste o tom, že prostrednictvom môjho strýca dostal som veľmi dobré miesto u ministerstva zahraničných záležitostí, a že som mal teda postavenie čestné a dôveryplné, až zrazu isté nešťastie zničilo celú moju karriéru!

Neprospelo by nijako, keby som opísal vám obširne strašnú tu prihodu. Beztoho, pristanete-li na žiadosť moju, budem museť vam všetko povedať ústne.

Vyzdravel som práve teraz z tyfusu, ktory mňa prinutil ležať devať týždňov na posteli, i cítim sa ešte veľmi slabým. Myslite, že by sa Vám podarilo priviesť vášho priateľa pána Holmesa, aby sa so mňou poshováral?

„Rád by som znal jeho mienku o pripade tom, ačkoľvek úrady uisťuju mňa, že sa nedá nič už robiť.

Pokuste sa priviesť ho ku mne, a to čím skorej. Každá minutka zdá sa byť pre mň celou hodinou, kým žijem v strašnom tom napnutí.

„Uistite ho, že nežiadal-li som ho prv o radu, že nebolo to podceňovanim jeho talentu, ale že som bol jako bez smyslov od tej chvile, keď rana tá na mňa dopadla.

„Teraz mám hlavu zase jasnejšiu, ačkoľvek netrúfam si ešte veľmi na vec tú mysleť, zo strachu, aby som znovu do nemoci neupadol. Som ešte tak slabý, jako vidite, že miesto toho, aby som pisal sám, musim diktovať.

Oprobujte to, a priveďte ho ku mne.

Váš starý druh zo školy

Percy Phelps.“

Hlboko mňa to dojalo, keď som čital tento list; volačo dojimavého bolo v týchto opakovacích výzvach, aby som priviedol Holmesa so sebou. Bol som tak dojatý, že i keby to bola bývala vec nesnadná, bol by som sa o ňu pokúsil. Videl som však ovšem, že Holmes miloval povolanie svoje tak, že bol vždy hotový poskytnuť pomoc svoju tam, kde klient bol ochotným ju prijať.

Moja žena súhlasila so mnou, že nesmiem ztratiť ani okamihu, aby som vec tú jemu predložil, a tak o hodinu po raňajkách bol som zase v naších starých izbách v Bakerskej ulici.

Holmes sedel u vedľajšieho stolku, oblečený mal svoj župan a pracoval pilne na jakomsi chemickom pokuse.

Vo velikej, zahnutej retorte varila sa klokotom jakási tekutina nad modravým plamienkom Bunsenovej lampy a destillované kvapky kvapkaly zhustené zase do dvojlitrovej nádoby.

Priateľ môj sotva že pozrel na mňa, keď som vstúpil, a ja vidiac, že experiment je bezpochyby veľmi dôležitým, sadnul som si do kresla a čakal som.

Sherlock Holmes zamočil sklenený lopov do jednej a zase do druhej sklenice, vytiahnúc z každej niekoľko kvapok, a na konec postavil téglik, obsahujúci jakýsi roztok, na stôl.

V pravej ruke držal prúžok lakmusového papieru.

„Prichádzate práve v kritickom okamihu, Watson,“ riekol. „Zostane-li tento papier modrý, je všetko dobré. Zčerveňá-li, znamená to, že veta je snáď po živote ľudskom.“

Sherlock Holmes vložil papierovy prúžok do teglika, a tento zmenil barvu hneď v mdlý, špinavý purpur.

„Hm! Hneď som si to myslel!“ zvolal. Budem vám k službám v okamihu, Watson! „Jestli sa vám páči: tam v perskej črievici je tabák.“

Priateľ môj obrátil sa potom ku stolu a napisal rýchlo niekoľko telegramov, ktoré odovzdal sluhovi.

Potom sadol na stolicu proti mne, preložil dlhé chudé nohy svoje jednu cez druhú a objal kolená prstami.

„O celkom všednú drobnú vraždu mne tu šlo,“ riekol. „Vy, myslim, priniesl ste dačo dôležitejšieho, Watson. Teda, čo sa stalo?“

Doručil som mu list, ktorý on prečital veľmi pozorne.

„Tento list nehovorí mnoho,“ podotknul, vracajúc mi list.

„Ba skoro nič.“

„Písmo mňa však predsa zaujima.“

„Nie je to však jeho pismo.“

„Ovšem že nie. Je to piísmo ženské.“

„Ó naopak, je to iste ruka mužská!“ zvolal som ja.

„Na žiadon pád, je to pismo ženské, a to ženy nevšednej povahy. Hľaďte, hneď napočiatku akéhokoľvek vyšetrovania je dôležité vedeť, že klient má spojenie s volakym, ktorý, či v zlom lebo v dobrom smyslu, je povahy vynikajúcej. Môj zaujem pre ten pripad je vzbudený už teraz. Jestli ste hotovy, vyndeme radšej hneď do Wokingu a podivame sa na diplomata, ktorý je v takom trápeni, i na dámu, ktorej diktuje svoje dopisy.

Mali sme šťastie, že sme zastihli ranný vlak ešte na stanici Waterlvoskej a prv než minula hodina, boli sme medzi Wokingskými lesy.

Briarbrae bol, jako sme videli, odľahlý dom, ktorý stál na rozsiahlých pozemkoch niekoľko minut cesty od stanice. —

Keď sme poslali navštivenky naše do nútra, voviedli nás do elegantne zariadenej izby, kde prišiel za niekoľko okamihov trocha tučný muž, ktorý prijal nás veľmi srdečne.

Bol blíž štyridsiatky než tridsiatky, avšak ryšavou bokombradou, veselými očiami utvrdzoval dojem človeka dobre sa majúceho.

„Som rád, že ste prišli,“ riekol, potriasajúc mám s radosťou ruky. „Percy pýtal sa na vás celé ráno. Úbohy človek, on sa chytá i stebla slamy. Jeho rodičia žiadali mňa, aby som vás sám privítal, lebo najmenšia spomienka o záležitosti tej je mu veľmi trápnou.“

Holmes odvetil:

„Nemám o prípade ešte žiadnych podrobnosti. Vidim, že nieste členom rodiny.“

Náš nový známy zdal sa byť prekvapený, a potom sklopiac oči, zasmial sa.

„Videl ste ovšem monogramm ,J. H.‘ na mojej pečati, riekol. Hneď som si myslel, že ste bystro vec pochopil. Moje meno je Jozef Harrison, a poneváč Percy si má sestru moju Annušku vziať za ženu, budem s nim týmto sňatkom v rodine. Moja sestra je u Percyho v jeho izbe, lebo opatrovala ho celé dva mesiace. Choďte radšej hneď ku nemu, lebo viem, jako netrpelive vás čaká!“

Izba bola v tom samom poschodi jako sieň, v ktorej sme boli uvítani. Zariadená bola čiastočne jako spoločenská izba, a čiastočne jako spálňa; kvetiny so zjavným vkusom sriadené, postavené boly v každom kúte.

Mladý muž, veľmi bľadý a vpadlej tvári, ležal na pohovke, vedľa otvoreného obloka, ktorým vnikala do izby prijemná vôňa zahrady a svieži vzduch letného dňa.

Dáma sedela pri pohovke a vstala, keď sme vstúpili.

„Mám vás opustiť, Percy?“ pýtala sa.

On ju chytil za ruku, aby ju zadržal.

„Jako sa máte, Watson?“ riekol potom ku mne srdečne.

„Nebol by som vás nikdy poznal s týmito fúzmi, a súdím, že vy tiež neboli by ste si trúfali prisahať, že som to ja. Toto je, myslim, chyrečný priateľ váš, pán Sherlock Holmes?“

Predstavil som súdruha môjho niekoľko slovmi a potom sme si sadli.

Tučný muž opustil nás, avšak jeho sestra zostala s nami, ruku majúc ustavične v ruke chorého.

Bola to žena neobyčajného zjavu, malej a silnej postavy, avšak krásnej pleti olivového odtieňu, s veľkýma, tmavýma italskýma očiami a bohatými, jako uhol čiernými vlasmi. Jej zdravá tvár kontrastom svojim zvyšovala ešte viace bľadosť tvári jej priateľa.

Pozdvihnúc sa trocha na pohovke, mladý muž riekol:

„Nechcem márniť dlho vášho času, a preto prikročím hneď k jadru veci bez všetkého ďalšieho úvodu. Bol som šťastný človek, pane Holmes, sprevádzaný som bol samými úspechami, a chcel som sa práve oženiť, keď náhlé a strašné nešťastie zničilo všetky moje životné výhľady.

Bol som, jako vám snáď už Watson hovoril, pridelený k ministerstvu zahraničných záležitosti, a vlivom môjho strýca, lorda Holdhursta, postúpil som rýchlo k zodpovednému postaveniu.

Keď sa môj strýc stal ministrom zovňajších záležitosti, sveril mi niektoré veci dôverné, a keď som všetky vykonal s úplnym úspechom, nadobudnul strýc môj dôvery čo najväčšej v moju schopnosť a v môj takt.

Asi pred troma týždňami, — alebo, aby som hovoril presne, — dňa 23. kvetna — lord Holdhurst zavolal mňa do svojej súkromnej izby, a keď mňa pochválil za dobré výkony, ktoré som do teraz previedol, sdelil mi, že má pre mňa nový prísne dôverný úkol.“

Vyňal bálik šedivých papierov, zo svojho pisacieho stolu a riekol:

,Toto je pôvodina tej tajnej smluvy medzi Angliou a Italiou, o ktorých bohuziaľ niektoré povesti prenikly už do novin.

Je však nesmierne dôležite, aby nič ďalšieho už nevyšlo o nej na verejnosť. Francúzske a ruské vyslanectvo zaplatilo by vďačne obrovské summy, keby mohlo dozvedeť sa obsah tohoto dokumentu.

Preto listiny tie nesmú byť vyňaté z môjho pisacieho stolu, okrem toho času, ktorý je nevyhnutedeľne potrebný na to, aby boly odpisané. Máte vlastný svoj stôl vo vašej pracovni?‘

,Áno, sire.‘

,Vezmite teda smluvu so sebou a zavrite ju tam. Dám pokyny, aby ste mohli zostať v pracovni sám, až ostatní páni úrad opustia, tak aby ste mohli pokojne a pohodlne smluvu odpisať bez obavy, že vás niekto uvidi. Až odpis dokončite, zamknite original i odpis, a doručte mi zase obidva dokumenty osobne.‘

Vzal som listiny —“

Holmes pretrhol reč priateľa môjho:

„Dovoľte na okamih! Boli ste sami počas celého rozhovoru?“

„Úplne sami!“

„Vo veľkej izbe?“

„Mala asi tridsať stôp šírky a dlžky.“

„A stáli ste v prostriedku?“

„Áno, asi tak v prostriedku.“

„Hovorili ste potichu?“

„Môj strýc hovorieva vždy neobyčajne potichu. Ja som sotva slova prehovoril.“

„Ďakujem vám!“ — odpovedal Holmes a zažmuril oči. „Prosím, pokračujte!“

„Učinil som presne tak, jako strýc môj rozkázal a čakal som až ostatni úradnici odišli. Jedon z nich, ktorý pracoval v mojej izbe, Karol Gorot, sa trocha opozdil, i opustil som ho a vyšiel som sám von volačo zjesť, keď som sa vrátil, Gorot tiež už bol odišiel.

Záležalo mi na tom, aby som sa ponáhlal s mojou prácou, lebo dozvedel som sa, že Jozef, totiž pán Harrison, ktorého ste práve videli, je v meste a že chce odisť do Wokingu vlakom o jedonasti hodinách a ja chcel som ho ešte zastihnuť.

Keď som si sadnul ku stolu, aby som zkúmal smluvu, videl som hneď, že bolo takej dôležitosti, že veru nemohol som obviňovať strýca môjho, že by bol jej význam preceňoval.

Bez toho že by urobil zmienku a podrobnostiach, môžem povedať, že v nej bolo definované postavenie Veľkej Britanie vôči trojspolku, a že v nej bola vyznačená politika, ktorú štát tento by sledoval v tom prípade, keby francúzske loďstvo nadobudlo úplnej prevahy nad loďstvom itálskym v mori Stredozemnom.

Ostatné otázky, ktorých smluva sa týkala, boly rázu rýdzo námorného.

Na konci smluvy boly podpisy vysokých osobností, ktoré jú ratifikovaly.

Prebehol som len zrakom smluvu tú a potom som si sadnul, aby som ju odpisoval.

Dokument bol dĺhy a pisaný bol v jazyku francúzskom; obsahoval 26 samostatných článkov.

Odpisoval som rýchlo, jako som len mohol, avšak o deviatej hodine večer mal som odpisané len deväť článkov, i začal som tratiť nadej, že by som spomenutý vlak dostihnul.

Cítil som sa ospalým, snaď účinkom toho, že som sa bol do syta najedol a hlavu som mal následkom dlhej celodennej práce jako tupú. Šialka kavy zaiste bola by mi rozjasnila modzog.

Jeden zo sluhov, vrátnik, býva v malej izbičke na dolňom konci schodov, a varieval obyčajne kávu na liehovom kahane pre tých úradnikov, ktorí musia zostať niekedy prez čas v úrade.

Zazvonil som teda naňho, aby prišiel na hor.

Na miesto sluhu prišla však obstárna, telnata žena.

Vysvetlila mi, že je manželkou vrátneho a riadi v dome, a ja som jej rozkázal, aby mi kávu obstarala.

Odpisal som ešte dva ďalšie články a potom citiac sa ešte ospalejšim než prv, povstal som a prechádzal som sa izbou sem a tam, aby som si narovnal údy.

Káva nebola mne ešte donesená, i divil som sa, jaká asi môže byť toho príčina.

Otvoril som dvere a vyšiel som von na chodbu, aby som sa o tom presvedčil.

Z mojej pracovne viedla priamá chodba matno osvetlená, ktorá bola jediným vychodišťom izby, v ktorej som pracoval.

Končila sa u točitých schodov, ktoré sostupovaly dolu do prízemí ku chodbe, vedľa ktorých, bola izbička vrátnika.

V polovici týchto schodov bolo neveľké odpočivadlo, ku ktoremu v pravom uhle pripojovala sa druhá chodba.

Táto druhá chodba viedla po iných, malých schodkach dolu k zadnému, vedľajšiemu východu z budovy, ktorým chodili sluhovia a tiež aj úradnici, aby si ukrátili cestu, keď prichádzali priečnou ulicou, totiž ulicou Karolovou.

Tu máte nákres týchto miestnosti.“

„Ďakujem vám! Sledujem dokonale vaše líčenie,“ riekol Sherlock Holmes.

„Je veľmi dôležité, aby ste si tieto okolnosti dobre vštepili do pamäti.“

Sostúpil som po schodoch až do dolnej chodby, kde našiel som vrátnika v jeho izbičke, pohrúženého v hlboký spánok.

V kotlíku nad liehovým kahancom varila sa voda klokotom, tak, že až striekala na zem.

Vztiahnul som práve ruku, aby som potriasol muža, ktorý tvrdo spal, keď tu zrazu nad hlavou jeho prudko zacengal zvonček tak, že sa vrátnik prebudil.

Zazrel na mňa vytrešteným zrakom a zvolal:

,Pán Phelps? — Ó sire!‘

,Prišiel som sa podívať, jestli je káva moja hotová!‘

,Varil som práve vodu na kávu, keď som zaspal, pane Phelps,‘ — riekol vrátnik.

Pozrel na mňa a na zvonček ešte cengajúci, a úžas na tvári jeho vzrástal stále viac.

,Keď ste vy tu pane, jako cengá zvonček?‘ pytal sa.

,Ach zvonček,‘ zvolal som, ,jaký je to zvonec?‘

,Zvonček z izby, v ktorej ste pracovali.‘

Tak som sa cítil, jako keby studená ruka smrti siahla mi na srdce. Niekto bol teda v mojej izbe, kde drahocenná smluva ležala na stole! Utekal som hore do mojej izby.

Na chodbe nebolo však živej duše, pane Holmes! A nebolo tiež ani človeka v izbe.

Všetko bolo v tom istom stave, jako som to zanechal, len papiere, ktoré mne sverené boly, odnesené boly so stola, na ktorom prv ležaly.

Kopia bola na stole, originál však zmizol.“

Holmes vstal so stoličky a trel si ruky. Zdalo sa, že problem sa mu páčí.

„Prosím, a čo ste potom učinil?“ riekol.

„Ustálil som hneď, že zlodej musel príjsť po vedľajších schodoch od zadného východu domu. Keby bol šiel druhým smerom, bol by som sa s ním stretnul.“

„Presvedčili ste sa, že nemohol byť skrytý v izbe, cez celý čas, kym ste vy pracovali, alebo na chodbe, o ktorej ste prv hovorili, že bola len slabo osvetlená?“

„To je úplne nemožné. Ani myš by sa nemohla ukryť v izbe a na chodbe. Nenie tam žiadnej prihodnej skryše.“

„Ďakujem. Prosím, pokračujte.“

„Vrátnik, súdiac dľa mojej tváre, že obávam sa volačoho trapného, následoval mňa po schodoch na hor. Utekali sme teraz obidvaja chodbou a dolu krivými schodmi, ktoré viedly ku Karolovej ulici. Dolnie dvere boly zatvorené, avšak nie klúčom.

Vybehli sme von. Pamätám sa, že keď sme utekali, na súsednej veži práve hodiny tri razy odbijaly.

Bolo tri štvrte na desať.“

„To je veľmi dôležité,“ riekol Holmes, a napisal si to na manžetu.

„Noc bola veľmi temná a prijemný, teplý dáždik snášal sa k zemi. V ulici Karolovej nebolo nikoho, len na konci bol, jako obyčajne, živý ruch.

Utekali sme uličkou a u vzdialeného konca tejto uličky našli sme strážnika, ktorý tu na rohu stál.

Sotva dýchajúc, vykriknul som:

,Bola spáchaná krádež. Voľakto ukradol dokument nesmiernej dôležitosti z ministerstva zahraničných záležitostí. Pospiechal niekto tadeto okolo vás?‘

,Stojim tu už štvrť hodiny, pane,‘ odvetil strážnik, a len jedna osoba prešla za celý ten čas tu okolo — žena vysokej postavy, obstarnejšia a zahálena v šále.‘

Vrátnik zvolal:

,Ach, to bola bezpochyby moja žena.‘

,Nikto druhý?‘

,Nikto.‘

,Zlodej musel isť teda druhou cestou!‘ — zvolal môj spoločník a potiahol mňa za rukáv.

Avšak ja som nebol spokojný a pokus, ktorý on učinil, dostať mňa iným smerom, upevnil moje podozrenie.

,Ktorým smerom šla tá žena?‘ kričal som na strážnika.

,Neviem, pane. Nevšimnul som si jej veľmi, lebo som nemal pričiny stopovať jej kroky. Zdalo sa však, že sa ponáhľa.‘

,Kedy sa to stalo?‘

,Pred niekoľko minutami.‘

,Asi pred päť minutami?‘

,Tak asi. — Nie viac.‘

,Darmo trávite čas váš, pane, a každá minuta je drahá,‘ — hovoril vrátnik. ,Verte slovám mojim, že moja stará žena nemá do veci tej ničoho, i pospiechajme radšej na druhý konec ulice. Dobre, nechcete-li vy, pôjdem ja!‘

Po tychto slovách vrátnik sa rozbehol opačným smerom.

Dohonil som ho však za niekoľko okamihov a chytil som ho za rukáv.

,Kde bývate?‘ skriknul som.

,V Brečtanovej ulici pod číslom 16, v Brightone,‘ odpovedel mi zriadenec. ,Ale nedajte sa sviesť na nepravú stopu, pane Phelps! Podivajme sa radšej na druhý konec ulice, i uvidime a počujeme tam o niekom.‘

Nič by nemohlo byť ztratene, keby som bol posluchnul rady jeho. Rozbehol som sa teda i s policajtom druhým smerom.

Avšak na tomto konci ulice videli sme len živý ruch a mnoho ľudi, prechádzajúcich sem a tam, každý z nich však sa ponáhlal, aby mohol ujsť pred dážďom pod strechu. Nebolo žiadneho tuláka na ulici, ktorý by nám bol mohol povedať, kto snáď z ulice Karolovej vybehol.

Vrátili sme sa teda do ministerstva a prehliadli sme schody a chodby bez všetkého výsledku. Chodba, ktorá viedla k mojej pracovni, pokrytá bola svetložltým linoleom, na ktorom by bolo snadno poznať každú stopu. Preskúmali sme linoleum opatrne, avšak nenašli sme na ňom najmenšieho znaku, svedčiaceho o nejakých krokoch.“

„Pršalo po celý večer?“

„Asi od siedmej hodiny.“

„Jako sa dá teda vysvetliť, že žena, ktorá prišla k vám o deviatej hodine do izby, nezanechala tam žiadnych stôp po jej mokrých čižmách?“

„Som rád, že ste poukázal na túto vec. — Okolnosť táto napadla mne tiež hneď. Ženy však, ktoré riadia v miestnostiach ministerstva, majú ten zvyk, že v izbe vrátnika sa vyzúvajú a obúvajú si papuče.“

„Tým je vec vysvetlená.“ Na podlahe nebolo teda žiadnej stopy, ačkoľvek v noci pršalo? Reťaz dejov týchto vzbudzuje skutočne neobyčajný záujem. Čo ste učinili potom?“

„Prehliadli sme dôkladne aj izbu. Bolo vytvorené, žeby tam boly dajaké dvere iné a obloky boly tridsať metrov nad dlážbou ulice.“

Oba obloky boly na vnútornej strane uzavrené okenicami. Koberec sám vylučoval možnosť dajakých dvier padacich, a strop je natrený obyčajným náterom bielym, tak že bolo (by na ňom každú poruchu vidieť. Stavil by som sa o môj život, že ktokoľvek ukradol moje papiery, mohol sa doslať do vnútra iba dvermi.

„Čo bolo ale s pecou?“

„Nie je tam žiadnej, len malé kachličky. S hora od cengáča visí od drótu až po dosah mojej ruky na pravej strane stola. Ktokoľvek zacengal, bol by musel prejsť až ku samému stolu, aby mohol tak učiniť. Ale prečo by bol zločinec cengal? To je práve tajomstvo najnesnadnejšie rozluštiteľné.“

„Zaiste, prípad ten je celkom neobyčajný. Jaké kroky podnikli ste ďalej? Prehliadli ste izbu dúfam, tiež v tom smere, jestli zločinec nezanechal tam dajakú inú stopu — kus cigary, rukavicu, alebo niejaku inú podobnú maličkosť?“

„Nič takého tam nebolo.“

„Ani vône, lebo nejaký zápach po tabáku?“

„Na to sme ani pozor nedali.“

„Ach, vôňa po dajakom tabáku bola by mnoho znamenala pre ďalšie naše pátranie.“

„Ja nikdy nefajčievam a preto myslim, že by som si bol hneď toho všimnul, keby tam bol býval zápach tabáku. Nebolo tam však žiadneho znaku, ani stopy takej. Jediný fakt, ktorého sme sa chytiť môhli, bol, že žena vrátnika — menuje sa pani Tangeyová — rýchlo sa z budovy vytratila.

Vrátnik sám nemohol podať iného vysvetlenia, len to, že žena jeho vždy v tom istom čase chodievala domov, do ich súkromného bytu.

Policajt i ja uznali sme súhlasne za najlepšie, aby sme pristihli ženu prv, než bude môcť odstrániť listiny, predpokladajúc ovšem, že ich vôbec mala.

Poplašna zpráva došla medzitym i na policajné riaditeľstvo, a pán Forbes prišiel hneď do budovy ministerstva a ujal sa prípadu s veľkou horlivosťou a energiou. Najali sme fiaker a za pol hodiny boli sme v byte, ktorého adresa bola nám daná.

Jakási mladá žena otvorila nam dvere a dozvedeli sme sa neskoršie, že je to najstaršia dcéra Tangeyovej. Matka jej nebola sa však ešte vrátila, i boli sme odkázaní do prednej izby, aby sme čakali.

Asi za desať minút, ktosi zaklopal na dvere, a tu učinili sme velikú chybu, za kterú sam seba kárať musim. Na miesto toho, aby sme boli otvorili dvere sami, nechali sme dievke, aby ona otvorila.

Počuli sme keď hovorila: ,Mamka, v izbe sú dvaja páni a čakajú na teba.‘

A za okamih na to počuli sme cupot nôh, pospiechajúcich chodbou dolu.

Forbes otvoril rýchlo dvere a obehli sme oba do zadnej siene, ale žena tam bola prv než my.

Pozrela na nás nedôverive, a keď potom, zrazu poznala mňa, výraz úplneho úžasu zjavil sa na jej tvári.

,Toto je pán Phelps z nášho ministerstva!‘ zvolala.

,Ale, ale, koho ste mysleli, že sme, keď ste utekali pred nami?‘ pýtal sa môj spoločnik.

,Myslela som, že ste súdobní exekútori. Mali sme pravotu s jedným obchodnikom.‘

,Ó, to nám nie je dostatočné,‘ riekol znovu Forbes. ,Máme pričinu podozrievať vás, že ste odniesly dôležité listiny z ministerstva zahraničných záležitostí a že ste utekaly preto, aby ste jich schovaly. Musite isť s nami nazpät na policajné riaditeľstvo, aby ste podrobená bola prehliadke a výsluchu.‘

Žena na darmo protestovala. Zavolali povoz štvorsedlový a všetci traja odišli sme na policajné riaditeľstvo.

Prehliadli sme pred tým, ešte dôkladne kuchyňu a zvláštne ohnište, aby sme sa presvedčili, jestli neodstranila dajaké papiere v tom okamihu, keď bola sama. Nebolo tam však žiadneho popela, ani žiadnych zbytkov papieru.

Keď sme prišli na policajné riaditeľstvo, bola pani Tangeyová odovzdaná hneď jednej žene, ktorá prehliadáva predvedené ženy.

Ja som čakal v smrtelnej úzkosti, až sa táto zriadenkyňa vráti, aby sdelila výsledok prehliadky.

Papierov u ženy nenašla žiadnych.

Teraz celé strašné postavenie moje padlo mi jasne na myseľ. Kým som pojednával, pojednávanie zatlačovalo celkom myšlienky moje.

Dôveroval som tak veľmi, že dostanem nazpät papiery moje, tak že neodvážil som sa ani pomysleť, jaké budú následky, nepodarí-li sa mi listiny najsť.

Avšak teraz nedalo sa nič už robiť, i mal som teraz čas povážiť moje postavenie. A postavenie to bolo strašné!…

Watson povie vám, že som bol nervosným a citlivým chlapcom už v škole. Je to v mojej povahe. Myslel som teraz na môjho strýca a na jeho kollegov u ministerstva, na haňbu, ktorú som pripravil jemu, mne samému a všetkým, ktori boli mne blízki. To znamenalo, že som bol obeťou príhody celkom neobyčajnej a neslýchanej. Taká výhovorka je nepripustná pri prihodách, v ktorých sú v stávke záujmy diplomatické. Bol som beznádejne zničený a zahaňbený.

Neviem ani sám, čo som potom robil. Pamätám sa jako vo sne, že skupina úradnikov bolo okolo mňa a že snažili sa uspokojiť mňa.

Jedon z týchto súdruhov zaviezol mňa na waterlovske nádražie a posadil mňa do vlaku, ktorý šiel k Wokingu. Myslim, že by mňa bol doprevodil až domov, keby nebol býval na nádraži náhodou i dr. Ferrier, ktorý býva blízko nás a ktorý išiel domov tým istým vlakom.

Doktor ujal sa mňa veľmi láskave, a bolo to šťastim pre mňa, že tak učinil, lebo ešte na stanici mal som nervový záchvat, a prv než sme prišli domov, bol som chvilami bez sebavedomia, a chvilami zúrivosťou zachvacovaný.

Môžete si predstaviť, jako to vyzeralo v dome mojom, keď všetci vyvolani zo svojich postiel doktorovým cengánim a keď mňa videli v takom stave.

Srdce pukalo ubohej Anuške i mojej matke.

Dr. Ferrier počul dosť od detektíva na stanici, aby bol mohol načrtnúť obraz toho, čo sa stalo, a jeho sdelenie ovšem nebolo spôsobilo uspokojenie.

Bolo zrejmé, že chystá sa u mňa dlhotrvanlivá nemoc, a tak Jozefa zobúdili a on prešiel do druhej izby, mňa dali do jeho izby, ktorá má peknú polohu.

Tu som ležal, pane Holmes, deväť týždňov bez sebavedomia, zápasiac s horúčkou, a keby nebolo bývalo slečny Harrisonovej a doktorovej opatery, nehovoril by som teraz s vami.

Ona opatrovala mňa vo dne a najatá opatrovateľka dozerala na mňa v noci, lebo v mojich záchvatoch chorobných bol by som si volačo zlého vykonal.

Pomaly rozum môj sa vyjasnil, avšak len v posledných troch dňoch vrátila sa mi úplne i pamäť.

Ach, lepšie by bolo bývalo, keby sa mi pamäť nebola vrátila! — — —

Prvá vec, ktorú som učinil, bola, že telegrafoval som pánu Forbesovi, ktorý má celú záležitosť na starosti. On prišiel za mňou sem a uistil mňa, že ačkoľvek vykonané bolo všetko možné, žiadná stopa, žiadný klúč k záhade neboly odhálené.

Sluha a žena jeho vypočuti boli v každom smere, avšak bez výsledku. Podozrenie policie padlo na mladého Gorota, ktorý, jako sa snáď pamätujete, pracoval v našej kancellarii cez čas.

Toto jeho meškanie cez čas v úrade a jeho francúzske meno, boly skutočne dva body, ktoré môhly vzbudiť podozrenie; ale z druhej strany zase bolo pravdou, že nepočal som ja pracu moju, kym on neodišiel, a tiež rodina jeho, ačkoľvek je pôvodu Hugenotského, je teraz anglickou so všetkými sympathiami i tradiciemi jako ja a vy.

Skutočne nenašlo sa proti nemu nič podozrivého a tak i tato nitka zmizla.

Teraz obraciam sa k vám, pane Holmes; vy ste posledná nádeja moja. Sklamete-li mňa i vy, potom moja česť i moje postavenie sú na vždy zničené.“

Nemocný klesol nazpät na podušku, unavený súc dlhým hovorením, medzitým opatrovateľka jeho podala mu sklenicu jakéhosi posilňujúceho lieku.

Holmes sedel ticho s hlavou naklonenou v pred; cudziemu človekovi zdalo by sa to svedčiť o jeho ľahostajnosti a nedbanlivosti, ale ja vedel som, že u ňho to znamená, že vzbudený bol najväčši jeho záujem a najinténsivnejšie rozmýšlanie.

Konečne riekol:

„Vaše sdelenie bolo tak obšírné, že mám skutočne už len málo otazok pre vás. Avšak jedna z nich má dôležitosť najväčšiu! Riekli ste niekomu, že máte vykonať ten úkol mimoriadny, totiž listinu odpísať?“

„Nikomu.“

„Ani — na príklad — slečne Harrissonovej?“

„Na žiadný pád. Veď medzi tou dobou, keď som rozkaz obdržal a keď som k prevedeniu toho prikročil, nebol som vôbec nazpät vo Wokingu.“

„A nenavštívil vás náhodou z vašich ľudí nikto medzitým?“

„Nie.“

„Znal snáď niektorý z nich cestu do vašej kancellarie?“

„Ó áno. Každý z nich bol už v mojej izbe.“

„Ovšem, jestli ste nehovorili nikomu nič o smluve, sú vlastne všetky tieto otázky zbytočné.“

„Nehovoril som nikomu nič.“

„Viete volačo o vrátnikovi?“

„Nič — okrem toho, že je to starý voják.“

„U ktorého pluku slúžil?“

„Počul som, že u gardy.“

„Ďakujem vám. Nepochybujem, že ďalšie podrobnosti môžem sa dozvedeť od Forbesa. Úrady sú veľmi obratné vo sbieraniu fakt a zpráv, ačkoľvek nevedia ich vždy upotrebiť k svojmu prospechu. Ach, jaká krásna je tato rúžička!“

A Holmes priskočil od postele k otvorenému obloku, zdvihnul rúžu a dival sa so záľubou na ňu.

Nevidel som ho nikdy, že by bol osvedčoval pre rostliny niejaký záujem.

„Neznám nič, v čom by dedukcie boly tak nutné, jako v náboženstve!“ — riekol Holmes, oprúc sa chrbátom o rám obloka. „Náboženstvo môže byť preukazané i rozumujúcim človekom jako veda exaktná. Najvyššia naša istota o dobrote Prozreteľnosti je, jako sa mi zdá, v kvetinách. Všetky ostatné veci, naše sily, naše žiadosti, naše potraviny sú skutočne v prvom rade nepostradateľne pre existenciu našu. Avšak tato rúža je volačim zvláštným. Jej vôňa a jej barva sú okrasou života, ale nie sú podmienkou jeho. Iba dobrota je to, čo poskytuje niečo zvláštneho a mimoriadneho. A tak opakujem, že mnoho máme dúfať od kvetin.“

Percy Phelps a jeho opatrovateľka divali sa na Holmesa po celú dobu tohoto vysvetlovania s prekvapením a sklamáním, ktoré jasne bolo videť na tvárach jejich.

Holmes sa zahrúžil do myšlienok, držiac ešte vždy rúžu medzi prstami.

Trvalo to ešte niekoľko minút, až konečne mladá dáma ho vyrušila z tohoto snenia.

Pýtala sa ho prízvukom štiplavosti v hlase:

„Mate dajaké výhľady, že by sa tajomstvo to rozluštilo?“

„Ach áno!“ — odpovedal Holmes, vracajúc sa náhle k skutočnosti života. „Bolo by nerozumnosť tajiť, že pripad ten je veľmi tajuplný a složitý, avšak sľubujem vám, že preskúmam vec tú, a že sdelim vám, čo by mne bolo v nej nápadné.“

„Nachádzate nejaký kľúč k rozlušteniu?“

„Poskytli ste mi vlastne sedem opor k rozlušteniu prípadu, avšak musim prv preskúmať každú z nich, než vyslovim sa o jej cene.“

„Podozrieváte niekoho?“

„Seba. —“

„Jako?“

„Podozrievam seba, bojim sa totiž, že by som bol vstave učiniť úsudky velmi náhle.“

„Choďte teda do Londýna a skúmajte tam odôvodnenosť vašich úsudkov.“

„Vaša rada je vytečná, slečna Harrisonova,“ — riekol Holmes, vstávajúc. „Súdim, Watson, že nemôžeme ani nič lepšieho vykonať. Neukolembávajte sa však vo veľku nádeju, pane Phelps. Afféra je skutočne veľmi spletená.“

„Budem vás netrpelive čakať, kým sa vrátite,“ — zvolal diplomat.

„Teda prindem sem zajtra zase tym istým vlakom, ačkoľvek je viac než pravdepodobné, že zpráva moja bude negatívna.“

Klient náš však zvolal:

„Požehnaj vás Boh za sľub, že prindete. Dodáva mi to nového života, viem-li, že sa aspoň niečo v tej veci deje. Mimochodom rečeno, obdržal som list od lorda Holdhursta.“

„Pozrime, čo piše?“

„Pisal chladne, ale nie hnevive, myslim, že vážna choroba moja zabránila mu, aby tak činil. Opakoval, že vec je veľmi dôležíta, dodal však, že nebudú podniknuté žiadne kroky v pričine budúcnosti mojej — mienil bezpochyby prepuštenie moje zo služby — kým sa mi zdravie nevráti a dokiaľ nebudem mať príležitosti vec napraviť.“

„To bolo rozumné a rozvážné,“ — riekol Holmes. „Poď, Watson, lebo máme pred sebou ešte v meste mnoho roboty.“

Pan Jozef Harrison doviezol nás sám na stanicu, a nezadlho potom unášal nás portsmoutský vlak.

Holmes pohrúžil sa do hlbokého premýšlania a neotvoril skoro ani úst, kym sme nezanechali claphamskú krížovú cestu.

„Je skutočne pôvabné cestovať do Londýna po takejto trati, ktorá, jako táto, ide tak vysoko a dovoluje nám pozerať z výšky na domy.“

Myslel som, že žartuje, ale on rýchlo objasnil, čo mieni.

„Pozrite na tieto vysoké osamotene štvorce domov, ktoré sú nad bridlicovými strechami jako tehlové ostrovy v šedo zbarvenom mori.“

„Tot sú obecné školy.“

„Majáky, ohniská budúcnosti sú to, môj milý. Každé je semenište so stami malých svetlých semien, v ktorých vyraste mudrejšia, lepšia budúcnosť Anglie. Nemyslite, že Phelps pije?“

„Nemyslim.“

„Ja tiež nie.“

„Ale musíme počitať s každou možnosťou. Neborák padol na každý pad do hlbokej jamy i je veľkou otázkou, budeme-li môcť pomôcť mu zase na hor. Čo myslite o slečne Harrisonovej?“

„Je to dievča silnej povahy.“

„Áno, avšak v dobrom smysle slova, alebo by som sa musel veľmi mýliť. Ona a brat jej sú jedinými deťmi jakéhosi majiteľa hutí, dakde v Northumberlande. Phelps zasľúbil sa s ňou, keď minulej zimy cestoval a ona prišla pred nejakým časom sem, aby sa predstavila jeho pribuzným. Brat jej jú odprevádzal.

Potom udala sa katastrofa v zahraničnom ministerstve a zostala tu i na ďalej, aby opatrovala svojho sľúbenca, jej brat Jozef, ktorému sa tam zapáčilo, zostal tiež pri nej. Zadovážil som si už, jako vidite, niektoré zprávy. Ale dnešný deň musí byť dňom hlavného pátrania.“

Ozval som sa:

„Moja prax…“

„Ó, nachádzate-li prípady vášho povolánia záujimavejším, jako prípad môj…“ prerušil mňa Holmes hlasom trocha hnevivým.

„Chcel som povedať len, že povolanie moje môže mňa deň, lebo dva postrádať, lebo je to najslabšia doba v roku.“

„Výborne,“ — riekol Holmes, nadobudnúc zase dobrého svojho humoru. „Budeme aspoň záležitosť spolu vyšetrovať. Myslím, že musime začať navštevou u Forbesa. On môže nám sdeliť bezpochyby všetky podrobnosti, ktoré potrebujeme, aby sme sa dozvedeli, z ktorej strany bude najlepšie k riešeniu záhady pristúpiť.“

„Hovoril som už, že ste prišli na nejakú stopu…“

„Áno! Máme stôp niekoľko, avšak môžeme sa presvedčiť iba ďalším pátraním, jakú majú cenu. Zločin najťažšie vypatrateľný býva zločin bezúčelný. Avšak tento zločin nebol bez účeľu. Kto môže pri ňom dačo získať? Vyslanectvo francúzske, vyslanectvo ruské a potom ktokoľvek, komu by listinu predal, a konečne i lord Holdhurst.“

„Lord Holdhurst!“

„No dá sa pochopiť, že niektorý štátnik mohol by byť v takom postavení, v ktorom by neľutoval, keby náhodou taký dokument bol zničený.“

„Na žiadon pád ale muž tak čestného mena a čestnej minulosti jako lord Holdhurst.“

„Ale patri to medzi možnosti a my žiadnej možnosti nesmieme zanedbať. Uvidime ctihodného lorda ešte dnes a uvidime, môže-li nám niečo povedať. Zatým zahajil som však už pátranie.“

„Už!?“

„Áno, poslal som z wokingskej stanica všetkým novinám londýnskym depeše. Naveštie to bude ve všetkých novinách uverejnené.“

Sherlock Holmes podal mi listok, vytrhnutý zo zápisnice.

Na ňom bolo napisané ceruzou toto:

„Desať libier šterlingov odmeny.“

„Odmena táto vyplatí sa tomu, kto sdeli číslo fiakra, ktorý šiel ku dveram vchodu ministerstva zahraničných záležitosti v Karolovej ulici, alebo blízko vchodu, a sice 23. kvetna večer v trištvrte na desať. Sdelenie treba adressovať pod čislo 22/b v Bakerskej ulici.“

„Myslite teda, že zlodej prišiel fiakrom.“

„Neprišiel-li, to nič nevadí. Avšak jestli mal pán Phelps pravdu, keď konštatoval, že nebolo tam žiadného miesta (v izbe, alebo na chodbách), kde by sa bol pachateľ mohol skryť, bol by musel prijsť z vonku. Jestli však prišiel z vonku v noci tak dáždivej a jestli nezanechal predsa nijakých blativých stôp na linoleu, ktoré bolo prezreté už za niekoľko minút po jeho odchodu, je najviac pravdepodobné, že prišiel fiakrom. Áno, myslím, že môžeme bezpečne tak súdiť.“

„Áno, je to pravdepodobné.“

„To je jedna z tých stôp, o ktorých som hovoril. Snáď nás dovedie k niečomu. A potom je tu cenganie na cengáč — ktoré je najnapadnejšiou prihodou v celom prípade. Prečo cengáč cengal? Cengal naň zlodej z vyzývavej smelosti? Alebo cengal niekto, kto bol so zlodejom pritomný a chcel zamedziť zločin, alebo bola to vec náhodná? Či konečne…?“

Holmes pohrúžil sa zase v intensivné a tiché premyšlanie, z ktorého sa bol na niekoľko okamihov vybral, a mne, ktorý som bol zvyklý na jeho každé hnutie, zdalo sa, že nová dajaká možnosť riešenia prišla mu na myseľ.

Bolo dvadsať minút po tretej hodine, keď sme dosiahli cieľ náš, olovrantovali sme v nádraždnej reštauracii a odišli sme hneď na policajnú stanicu.

Holmes pred tým už telegrafoval Forbesovi i našli sme ho už čakajúceho na nás.

Bol to muž malej postavy, s ostrým, avšak na žiadon pád priateľským výrazom.

Choval sa rozhodne chladno voči nám, zvláštne keď počul o účeľu, k vôli ktorému sme prišli.

Riekol nahnevane:

„Počul som už, pane Holmes, o vašej methode. Ste tak šikovný, že hľadíte použiť všetky informacie, ktoré policia môže dať k dispozicii vašej, a potom pokusite sa ukončiť prípad sám a policiu sdiskreditovať.“

„Naopak,“ riekol Holmes, „z mojich posledných päťdesiattri pádov moje meno vyskytlo sa len v štyroch a v deväť a štyridsiatich všetka sláva pred verejnosťou pripadla vôbec policii. Nerobím vám výčitky, že to neviete, lebo ste ešte mladý a nezkusený; avšak jestli si prajete v nových povinnostiach svojich učiniť pokroky, musite pracovať so mnou a nie proti mne.“

„Bol by som povďačný za nejaký pokyn,“ riekol detektiv, zmeniac ton. „Nemal som skutočne úspechu čo sa týka tohoto prípadu.“

„Jaké kroky ste učinili?“

„Pozorovali sme vrátnika Tangeya a zadovážili sme si informaciu o ňom. On opustil gardu s dobrým vysvedčením, a nemôhli jsme najsť ničeho proti nemu. Jeho žena je obstárna osoba. Myslim o nej, že o veci tej viac vie, jako sa zdá.“

„Pozorovali ste ju?“

„Jedna z našich žien je jej stále v pätách. Pani Tangeyova pije a naša dôvernica bola s ňou dva razy, keď bola hodne podnapitá, avšak nemohla z nej dostať ani slova.“

„Počul som, že u nich v byte bol súdobný exekutor?“

„Áno, ale zaplatili.“

„Kde vzali peniaze?“

„To všetko bolo v poriadku. On mal k požiadovaniu ešte obnos za stravovanie; neprezradili vôbec ničim, žeby mali viac snaď peňazi iných.“

„Čím vysvetlila pani Tangeyová, že ona to bola, ktorá odpovedela na cenganie, keď pan Phelps žiadal kávu?“

„Hovorila, že manžel jej bol veľmi unavený a že mu chcela uľaviť.“

„Toto ovšem súhlasí s tým, že pán Phelps našiel neskoršie pána Tangeya spať na stolici. Nesvedčí teda nič proti nim. Pytali ste sa jej, prečo v noci tak rýchlo odišla? Jej pospiechanie vzbudilo pozornosť i policajného strážnika.“

„Bola vraj v ten deň opozdená a chcela preto čim skôrej domov prijsť.“

„Pripomenuli ste jej, že vy a pán Phelps, ktorí ste vyšli o dvadsať minút neskoršie, prišli ste k jej domu prv než ona?“

„Ona to vysvetľuje rozdielom medzi rýchlosťou omnibusu a rýchlosťou fiakru.“

„Vysvetlila vám, prečo keď prišla, pospiechala hneď do kuchyne?“

„Poneváč mala vraj tam peniaze, ktorými chcela vyplatiť súdobného exekutora.“

„Jako vidim, mala odpoveď na všetko: Pýtali sme sa už, jestli, keď opustila ministerstvo, stretla, lebo videla niekoho pospiechať ulicou Karolovou?“

„Nevidela nikoho okrem strážnika.“

„Dobre! Vidim, že ste ju znamenite podrobili križovému výsluchu. Čo ste vykonali ešte?“

„Dali sme ministerského úradnika Gorota pod dozor za deväť týždňov, avšak bez výsledku. Nemôžeme nič proti nemu vypátrať.“

„Nemáte už čo povedať?“

„Nič už, čoho by sme sa mohli zachytiť. — Nemáme dôkazov v žiadnom smere.“

„Utvorili ste si dajakú mienku o tom, prečo cengáč cengal?“

„Musím soznať, že je to celkom nevysvetliteľné. Nech už to bol ktokoľvek, bol to veru muž veľmi chladnokrvný a ruku mal smelú, že sám vzbudil poplach!“

„Áno, to bola skutočne vec neobyčajná. Ďakujem vám srdečne za všetko, čo ste mi sdelili. Budem-li môcť muža toho vydať do rúk vaších, počujete ešte o mne, pane Forbes. A teraz poďme, Watson!“

Keď sme opustili policajné riaditeľstvo, pýtal som sa môjho spoločníka:

„Kam teraz?“

„Pôjdeme k lordovi Holdhurstovi, ministrovi zahraničných vecí a budúcemu predsedovi ministerstva.“

Prialo nám šťastie: našli sme lorda Holdhursta ešte v jeho izbách v Dovning-Streete. Keď Holmes poslal mu svoju navštivenku, boli sme hneď prijati.

Štátnik uvítal nás so zdvorilosťou dľa starodávneho spôsobu, ktorou práve on sa vyznamenáva i kynul nám, aby sme sa posadili na skvostné stolice pro oboch stranách krbu.

Stojác na koberci medzi nami, lord Holdhurst so štihlou vysokou svojou postavou, s oduševnenou tvárou ostrých ťahov a s vlasmi kučeravými a predčasne ošedivelými, zdal sa predstavovať týp nie veľmi často sa vyskytujúci, týp šlachtica, ktorý je opravdu ušlachtilým.

Riekol usmievave:

„Meno vaše je mi veľmi dobre známe, pane Holmes. A aby som hovoril úprimne, tušim dobre účel vašej návštevy. Jediný len prípad udal sa v tomto ministerstve, ktorý mohol vzbudiť vašu pozornosť. V záujme koho jednáte, smiem-li sa pýtať?“

Holmes odvetil bez váhania:

„V záujme pána Percya Phelpsa.“

„Ach, teda v záujme môjho nešťastného synovca! Pochopite zaiste, že práve naše pribuzenstvo znemožňuje mi tým viac poskytnúť mu moju ochranu. Bojim sa, že pripad ten bude mať veľmi neblahé následky na jeho karrieru.“

„Ale keby sa dokument našiel?“

„To by ovšem bolo niečo iného.“

„Rád by som vám dal, lorde Holdhurst, jednu lebo dve otázky.“

„Dám vám milerád každú informáciu, ktorú dať môžem.“

„Bolo to v tejto izbe, kde ste dal pánu Percyovi Phelpsovi pokyn, aby odpisal dokument obsahujúci námornú smluvu?“

„Áno, tu.“

„Potom mohol ovšem sotva kto počuť tieto vaše pokyny.“

„Je to vylúčené.“

„Dali ste vôbec niekomu inému na známosť, že máte úmysel dať smluvu odpisať?“

„Nedal.“

„Ste v tom istý?“

„Úplne.“

„Teda, keď ste nikdy nikomu o tom nič nehovorili, a keď i pán Phelps nikomu ničoho nesdelil, keď teda nikto okrem vás dvoch nič nevedel, tak sa zlodej octnul v pracovni len náhodou. Videl, že mu šťastie praje a smluvu vzal.“

Štátnik sa usmial.

„Svádzate ma na pôdu, ktorá nenie mojim oborom,“ hovoril.

Sherlock Holmes premýšlal niekolko okamihov. Potom riekol:

„Je iná ešte dôležitá vec, o ktorej by som rád prehovoril s vami. Báli ste sa, jako som vyrozumel, že veľmi vážne následky mohly by vzniknúť z toho, keby podrobnosti smluvy staly sa známymi?“

Tvár lorda Holdhursta sa zamračila.

„Skutočne veľmi vážne!“

„A došlo na následky tie?“

„Nie.“

„Dostala-li sa smluva do rúk francúzského vyslanectva, alebo do rúk ruského zahraničného úradu, mohol ste čakať, že dozviete sa o následkoch?“

„Ovšem, že áno,“ riekol lord Holdhurst a tvár jeho sa zachmúrila.

„Je tomu skoro už desať týždňov, keď smluva bola odcudzená, a do teraz ničoho o nej nebolo počuť; nenie teda nemiestné predpokladať, že z nejakého dôvodu smluva ani tomu, ani onomu vyslanectvu vydaná nebola?“

Lord potriasol ramenami.

„Nemôžeme predsa predpokládať, pane Holmes, že zlodej zmocnil sa smluvy, aby si ju dal za rám a aby ju doma na stenu povesil.“

„Snáď čaká len, až mu vyslanectva ponúknu za smluvu väčšiu cenu. Budu-li čakať ešte nejaký čas, bárs aj nie dlhý, nedostane za smluvu vôbec nič. Smluva nebude za niekoľko mesiacov už tajnou.“

„To je veľmi dôležité,“ riekol Holmes. „Ovšem môže sa tiež predpokladať, že zlodej náhle ochorel.“

„Dostal horúčku, na príklad?“ pytal sa štátnik, pozrúc prenikave na Holmesa.“

Sherlock Holmes chladnokrevne odvetil:

„To som nepovedal. — A teraz lorde Holdhurst márnili sme už dlho váš drahý čas, porúčame sa.“

Šlachtič nám odpovedal, keď, klaňajúc sa, doprevadil nás ku dverám:

„Prajem v každom prípade úspech vašemu bádaniu, nech je zločincom ktokoľvek.“

Keď sme vyšli a keď octli sme sa vo Whittehallu, ozval sa Holmes:

„Je to chytrý muž. Ale má, čo zápasiť, aby uhájil svoje postavenie. Je daleko od toho, byť bohatým a musí vyhoveť mnohým potrebám. Povšimli ste si, mimochodom povedano, že si dal na čižmy novú podrážku?“

„A teraz Watsone nechcem vás ďalej zdržovať od vášho pravidelného povolania. Dnes nechcem i tak už nič konať, okrem toho, že by som obdržal odpoveď na moje náveštie, týkajúce sa fiakra, ktorý snáď v ten osúdny večer k ministerstvu šiel. Bol by som však vám nesmierne povďačným, keby ste mňa doprevadili zajtra do Wokingu. Pôjdem tým istým vlakom, ktorým sme šli dnes.“

Stretnul som sa so Sherlockom Holmesom druhého dňa v určený čas. Šli sme spolu zase do Wokingu.

K jeho náveštiu o fiakru nedošlo žiadneho sdelenia a nenastalo tiež, jako mi hovoril, žiadného vyjasnenia v pripade tomže.

Sherlock Holmes vedel, jako pravý rudokožec, zachovať v tvári úplnu nehybnosť a ľahostojnosť, i nemohol som vyčitať z obličaja jeho nijako, je-li spokojný vývojom dotýčneho prípadu, alebo nie.

Hovor priateľa môjho vzťahoval sa, jako sa pamätám, na Bertillonovu sústavu merania zločincov, pri čom Holmes prejavoval nadšený obdiv pre francúzského učenca.

Našli sme klienta nášho ešte pod dozorom a v pritomnosti oddanej jeho opatrovnice; treba však povedať, že vyzeral o mnoho lepšie, jako dňom predtým.

Pozdvihol sa s pohovky, keď sme vstúpili a vital nás bez všetkych znakov únavy.

Súčasne pýtal sa dychtive:

„Priniesli ste volačo nového?“

Holmes odvetil:

„Zpráva moja je, jako som myslel, záporna. Shováral som sa s Forbesom a so strýcom vašim a pátral som po stope, ktorá by mohla viesť snáď k niečomu.“

„Neztratili ste teda všetku nádej?“

„Na žiadon pád.“

Miss Harrisonova zvolala:

„Boh vás požehnaj za vaše slova! Budeme-li mať len odvahu a trpelivosť, pravda musi vyjsť na javo.“

Pan Percy Phelps prehovoril, sadajúc zase na pohovku:

„Máme teda rozprávať vám niečo viac než vy nám.“

„Tešim sa, že budete mi môcť aspoň vy niečo dôležitého sdeliť.“

„Prežili sme tejto noci veľké dobrodružstvo, áno dobrodružstvo, ktoré môhlo sa stať veľmi nebezpečným.“

Výraz obličaja Phelpsovho znáčne zvážnel, keď takto hovoril, a volačo blízkého strachu kmitlo sa v jeho očiach.

„Či viete,“ riekol, „že začínam veriť, že nevediac ani prečo, som stredom jakéhosi hrozného spiknutia a že ktosi cieli na môj život, ako chcel zničiť moju česť?“

„Ach!“ zvolal Holmes.

„Mne je to opravdu neuveriteľne, lebo, ako sa pamätam, nemal som nepriateľa na svete. Avšak po zkušenosti minulej noci som inšej mienky.“

„Teda hovorte len!“

„Tejto noci bolo to poprvé, že som bol v tejto izbe sám, opatrovateľka nebola u mňa. Citil som sa o mnoho silnejším, i myslel som si, že ju môžem postrádať. Nočniu lampu nechal som však svietiť.

Asi okolo druhej hodiny ráno zadriemal som, keď tu prebudený som bol slabým lomozom. Bol to len škripot, jako keď myš hryzie drevo, i ležal som nepohnute, načúvajúc a súdiac, že šuchot ten môže pochádzať len zo spomenutej príčiny.

Potom lomoz stal sa silnejším a zrazu ozval sa od obloka ostrý kovový zvuk.

„Sadnul som si prekvapený. Nemohlo byt teraz už pochyby od čoho zvuky tie pochádzajú. Škripot spôsobený násilným vpravovánim jakéhosi nástroja do škuliny medzi okeniciami a zvuk druhý škripotom vysunovanej závory.

Potom nastala prestávka, trvajúca asi desať minút, jako keby osoba vonku sa nachodiaca chcela sa presvedčiť, jestli hluk mňa nezobudil. Potom počul som ľahký škripot, jako keby voľakto oblok zľahka otváral. Nemohol som sa ďalej premôcť, lebo moje nervy už nie sú také, jaké boly. Vyskočil som a vybil som sám oblok.“

Jakýsi muž chúlil sa pod oblokom. Nemohol som ho však zazreť, lebo už utekal, jako blesk. Mal na sebe jakýsi plášť, ktorý zakrýval i dolniu časť jeho obličaja. Som isty len v tom, že mal jakusi zbraň v ruke. Tak to vyzeralo jako dlhy nôž. Videl som jasne záblesk tej zbrane, keď sa bol obrátil na útek.“

„To je veľmi zaujímavé,“ riekol Sherlock Holmes. „Prosím hovorte, čo ste robili potom.“

„Bol by som išiel za ním oblokom, keby som bol býval silnejšim. Tak, jako som bol, zacengal som len na zvonec, aby som zobudil obyvateľov domu. Potom som chviľu čakal, lebo zvonec je v kuchyni a sluhovia spávajú hore. Kričal som však, tak že Jozef pribehol dolu a zobudil ostatných.

„Jozef a paholok našli známky stôp na záhone kvetinovom pod oblokom, avšak v poslednom čase bolo počasie tak suché, že uznalí beznádejným a zbytočným, aby sledovali stopy i ďalej po trávniku. Je však miesto na drevenom plote pri ceste, kde bezpochyby, jako mi hovorili, voľakto preliezal cez plot a zlomil pri tom vrchol špíc. Nesdelil som nič o pripade tom miestnej našej policii, lebo som súdil, že bude lepšie, keď počujem najprv mienku vašu.“

Toto sdelenie malo neobyčajný účinok na Sherlocka Holmesa.

Povstal so stolice a prechádzal sa v neobvyklom rozčúlení.

Phelps riekol usmievajúc sa, ačkoľvek bolo videť na ňom, že nočné dobrodružstvo tiež ním silne zatriaslo.

„Nešťastie nikdy neprichádza samo.“

„Ba, mal ste veru účasť na tomto pravidlu,“ riekol Holmes, a dodal:

„Ste dosť silným, aby ste mňa mohol doprevadiť na prechádzke okolo domu?“

„Ó, áno; myslim, že trochu svetla slnečnieho mne prospeje. Jozef pôjde s nami tiež.“

Miss Harrisonova sa ozvala:

„A ja tiež.“

„Ľutujem, že to nemôže byť,“ riekol Holmes, „musím vás žiadať, aby ste zostali sedeť presne tu, kde ste sedeli do teraz.“

Mladá dáma zaujala zase svoje miesto.

Jej brat pripojil sa však k nám i vyšli sme všetci štyria z domu.

Obišli sme najprv trávnik na vnútornej strane obloka diplomatovej izby. Boly tam skutočne jakési znaky na kvetinovom záhone, ale okraje ich boly už sotrené a celkom nejasné.

Holmes sohnul sa k nim, pozoroval ich chviľu a potom vztýčil sa zase, pokrčiac ramenami.

„Nemyslim,“ riekol, „žeby niekto vedel si rady s takými stopami. Podiváme sa teraz okolo domu, aby sme ustálili, prečo asi túto izbu vyvolil si lupič za svoj cieľ. Bol by som si myslel, že väčšie obloky jedálne a spoločenskej izby boly by môhly mať pre neho väčšiu priležitosť.“

Jozef Harrison riekol:

„Obloky obydvoch týchto izieb sú však so silnice ľahko viditeľné.“

„Ach, áno — ovšem.“

„Tuto sú však dvere, ktorými bol by sa mohol zločinec tiež vlúpať.“

„Jaké sú to dvere?“

„Je to vedľajší vchod pre zákazníkov domu. V noci je ovšem uzavrený.“

„Prihodilo sa niekedy v noci niečo, čo by bolo poplach v dome spôsobilo?“

„Nikdy,“ odvetil náš klient.

„Máte drahocenné veci v dome, ktoré by lupiča lákaly?“

„Nič tak zvláštne cenného.“

Holmes túlal sa okolo domu, ruky majúc vo vrecku, s výrazom ľahostajnosti na tvári, jaký nebýval u neho zvykom.

Zrazu riekol Harrisonovi:

„Vy ste, mimochodom rečeno, našli miesto, kde zlodej prešiel cez plot?“ Tak som aspoň počul. Ukážte mi to miesto!“

Mladý muž doviedol nás na miesto, kde špica jednej z drevených lat bola prelomená. Malý kúsok dreva visel ešte s laty.

Holmes sodvihnul ho a skúmal ho kriticky.

„Myslíte, že sa to stalo minulej noci? Drevo to vyzerá, jako by bolo už o mnoho prv ulomené. Čo na to poviete?“

„Možno.“

„A na druhej strane nenie nijakých známok a stôp, že by tu bol niekto skočil. Nemyslím na žiadon pád, že by nám toto v niečom prospelo. Vraťme sa do ložnice a poshovárame sa tam o všetkom.

Percy Phelps chodil ešte veľmi pomaly, opierajúc sa o rameno svojho budúceho švagra.

Sherlock Holmes kráčal však rýchlo cez trávnik, i boli sme u otvoreného obloka izby o mnoho prv, než prišli druhí.

Vnišiel do nutra, a riekol dôrazne slečne tu čakajúcej:

„Slečna Harrisonova, musite zostať, kde ste, celý deň. Po celý deň nedajte sa odlákať a vypudiť s miesta, kde sedite. Má to pre nás dôležitosť podstatnú.“

„Učinim tak istotne, jestli si to prajete vy, pane Holmes,“ privolila slečna Harrisonova.

„Keď pôjdete večer spať, zatvorte zvonku dvere tejto izby a podržte si kľúč. Sľubujete mi, že tak učinite?“

„A čo bude s Percym?“

„On pôjde s nami do Londýna.“

„A ja mám zostať tu sama?“

„Je to pre jeho blaho. Môžete mu tým veľmi prospeť. Sľubte mi to!“

Slečna Harrisonova prikývla na znak súhlasu, prave keď ostatni už prichádzali.

„Prečo sediš tu, Anuška?“ zvolal jej brat. „Poď tiež trocha na slnko!“

„Ďakujem ti, Jozef, ale nepôjdem. Bolí mňa trocha hlava a tu je milý chládok a príjemno vôbec.“

Náš klient sa spýtal:

„Čo máme teraz robiť, pane Holmes? Čo navrhujete?“

„Vyšetrujúc tento podriadený prípad, nesmieme ztratiť so zreteľu hlavné naše vyšetrovanie. Bolo by mi veľmi nápomocné, keby ste chceli isť s nami do Londýna.“

„Hneď?“

„Tak chytro, jako sa len prichystať môžete. Povedzme: asi za hodinu.“

„Cítim sa dost silným; ide len o to, budeme-li vám vôbec čo platným.“

„Možno, že nesmierne.“

„Snáď vám bude vhod, aby som zostal v Londýne i cez noc?“

„Chcel som vám to práve navrhnúť.“

„Prijde-li mňa teda môj dobrý priateľ z dnešnej noci zase navštiviť, uvidí, že vtáček odletel. Sme všetci v rukách vašich, pane Holmes, musite nám povedať len presne vždy, čo si prajete, aby sme učinili. Snaď by bolo dobre, keby i Jozef šiel s nami, aby mňa opatroval.“

„Ó, na žiadon pád, priateľ môj, Watson je lekárom, i bude vás opatrovať. Budeme olovrantovať tu, jestli dovolite, a potom vydáme sa všetci traja spolu na cestu do mesta.“

Tak sa stalo, jako Sherlock Holmes navrhol; miss Harrisonova vyhovorila sa, že nemôže olovrantovať s nami, vzhľadom na pokyn, ktorý jej bol dal Holmes, totiž, aby izbu neopúšťala.

Jaký bol účel môjho priateľa, nemohol som uhádnuť, iba že chcel odlúčiť mladú dámu od Phelpsa, ktorý dosť sa rozveselil s nami radosťou nad vracajúcim sa zdravím a nad vyhliadkou, že sa z jeho záležitosti volačo platného stane.

Holmes chystal však pre nás väčšie ešte prekvapenie, lebo keď nás doprevadil na nádražie a keď chystali sme sa vstupovať do wagonu, oznamil pokojne, že on sám nemá v úmysle opustiť Woking.

Vyhováral sa:

„Sú ešte jeden lebo dva body, ktoré by som chcel objasniť prv než odidem i ja. Nepritomnosť vaša, pane Phelps, mi v istom smyslu prospeje. Watson, keď prijdete do Londýna, zaveďte priateľa nášho do Bakerskej ulice; a zostaňte po jeho boku až sa s vami zase sidem. Je to veľmi dobre, že ste náhodou starí súdruhovia zo školy, budete si mať aspoň čo povedať. Pán Phelps môže spať dnes v noci v prázdnej ložnici; v raňajkách budem zase u vás, lebo z Wokingu vychádza vlak, ktorý je na waterlooskej stanici už v ôsmi hodinách ráno.“

„Avšak čo bude s našim vyšetrovánim v Londýne?“ tázal sa Phelps zarmútene.

„Môžeme pokračovať v ňom zajtrá. Myslim, že teraz môže moja pritomnosť tu vo Wokingu vám skoro bezprostredne prospeť.“

„Povedzte v Briebrae, že dúfam zajtra večer zase sa vrátiť,“ zvolal Phelps, keď vlak sa už pohnul z nádražia.

„Pochybujem, že sa vrátim do Brierbrae,“ odpovedal Holmes, a kývnul nám ešte rukou, keď vlak už stanicu opúšťal.

Percy Phelps a ja hovorili sme cestou o tom všetkom, avšak nikto z nás nemohol uhádnuť dôvod, ktorý by dostatočne vysvetlil tento nový obrat v záležitosti Percyovej.

„Súdim, že Holmes chce najsť dajaký kľúč k rozlušteniu lúpežnej afféry dnešnej noci, šlo skutočne o lúpež. Čo sa mňa týka, neverim, že by to bol býval obyčajný zlodej.“

„Čo súdite teda vy?“

„Ja myslim, že sa prade nejaká veľmi vážna politicka intrika okolo mňa, a že z nejakej pričiny, ktorú si nemožem vysvetliť, spiklenci cieľa i na môj život. Zneje to snáď nesmyselne, ale uvážte len všetky faktá. Prečo by sa bol mal zlodej pokušať vylomiť oblok ložnice, keby nebol mal nádeje na krádež? A prečo by prichádzal s dlhým nožom v ruke?“

„Ste istý, že to bol nôž?“ pýtal som sa.

„Na každý pád to bol nôž. Zazrel som záblesk jeho ostria celkom zretedeľne.“

„Avšak prečo, do sto čertov, mali by ste vy byť stihaný takou nenávisťou?“

„To je práve otázkou.“

„Teda, jestli Holmes hladí podobne na vec tú, vysvetlovalo by to jeho terajšiu akciu. Nie je pravda? Prepokládame-li, že vaša teoria je správna a že Sherlockovi Holmesovi podarí sa položiť ruku na muža, ktorý vás ohrožoval tejto noci, bude tým učinený rozhodný krok k vypátraniu i toho, kto odcudzil námornú smluvu. Je absurdné predpokládať, že máte dvoch nepriateľov, jednoho, ktorý olupuje vás o dokumenty a druhého, ktorý ohrozuje váš život.“

„Avšak pán Holmes hovoril, že sa navráti do Brierbrae.“

Poznamenal som:

„Znám Holmesa už dlhší čas, avšak neviem, žeby bol urobil dakedy niečo bez príčiny veľmi závažnej.“

Po týchto slovách začali sme hovoriť o iných veciach.

Bol to však ťažký pre mňa deň. Percy Phelps bol ešte slabý po dlhej chorobe a nešťastie jeho činilo ho nervosným a mrzutým.

Darmo snažil som sa vzbudiť jeho záujem pre prihody afganistánské a indické, alebo pre sociálné otázky a vôbec pre čokoľvek, čo by mysel jeho vyviedlo zo snenia.

Percy vracal sa ustavične k ztratenej námornej smluve, spytujúc sa a hadajúc neustále, čo asi Holmes činí, jaké kroky podnikne lord Holdhurst a jaké asi noviny počujeme zajtrá ráno.

Keď sa zvečerilo, rozčúlenie môjho priateľa sa ešte zväčšilo.

„Máte úplnú dôveru v Sherlockovi Holmesovi?“ pýtal sa zrazu.

„Videl som, že vykonal už veľmi pozoruhodné veci.“

„Avšak snáď žiadný jeho prípad nebol tak temný jako je tento?“

„Ó, áno, videl som ho riešiť záhady, ktoré poskytovaly ešte menej jasných stôp jako prípad váš.“

„Ale snáď neboly pri nich tak nesmierné záujmy jako v affére tejto?“

„To by som nemyslel. Naopak, jako určite viem, zakročil v troch afférach panovnických rodov europských, v ktorých šlo o životné záujmy.“

„Vy znáte ho dobre, Watson. Je to však človek tak nevyskumatelný, že som nevedel nikdy čo si počať s nim. Myslíte, že má nejakú nádej? A myslite, že nádej tá dovedie ho k úspechu?“

„Nehovoril nič o tom všetkom.“

„To je zlé znamenie.“

„Naopak, spozoroval som, že kedykoľvek stopu ztrati, povie to. Je-li však na stope a nenie-li ešte úplne istý, že stopa je pravá, býva obyčajne mlčanlivý. Ale počujte teraz, drahý priateľ môj, nemôžeme veci prispeť tým, keď sa budete zbytočne rozčulovať.“ Dovolte teda, aby som vás poprosil, aby ste šli na odpočinok, aby ste boli čerstvým a silným pre to všetko, čo nás zajtra ešte čaká.“

Neskoršie podarilo sa mi presvedčiť súdruha, aby poslúchnul mojej rady, ačkoľvek som videl dľa jeho rozčúlenia, že nie je veľkej nádeje, žeby mohol spať.

A nálada jeho bola skutočne chytlavá, lebo i ja som nemohol zaspať, premýšlajúc o podivnom tom problemu, vymýšlajúc nové a nové luštenia, z ktorých jedno bolo nemožnejšie jako druhé.

„Prečo Holmes zostal vo Wokingu?“

„Prečo požiadal slečnu Harrisonovu, aby zostala v izbe nemocného cez celý deň?“

„Prečo vyhýbal tomu, aby sa ľudia v Brierbrae nedozvedeli, že má v úmysle zostať blizko nich?“

Mučil som tymato otázkami môj modzog, až konečne usnul som predsa, unavený námahou duševnou a snahou najsť nejaké vysvetlenie, ktoré by krylo sa so všetkými tymato okolnostiami.

Bolo sedem hodín ráno, keď som sa prebudil, i vnišiel som hneď do izby Phelpsovej, kde našiel som ho rozčúleného po prebdelej noci.

„Holmes bude tu za hodinu, jako sľúbil,“ riekol som. „Ani o okamih prv, ani o okamih neskoršie.“

A slova moja osvedčily sa pravdivými, lebo nezadlho po ôsmej hodine fiaker zarachotil po kamennej dlážbe a náš priateľ vysadol z neho. —

Stojac pri okne, videli sme, že ľavá ruka jeho bola obviazaná a že tvár jeho bola veľmi zachmúrená a bľadá.

Sherlock Holmes vnišiel do domu.

„Vyzerá skutočne jako muž porazený,“ zvolal Percy Phelps.

Bol som prinútený soznať, že priateľ môj má pravdu.

„Nech sa stalo čokoľvek,“ riekol som však, „kľúč k záhade môžno najsť bezpochyby len tu v meste.“

Phelps vzdychnul si z hlboka.

„Neviem čo bude,“ odpovedal, „ale ja som mnoho dúfal od jeho návratu. Je však isté, že nebola včera ruka jeho obviazaná.“

„Čo sa stalo? Ste ranený snáď, Holmes?“ pýtal som sa, keď priateľ môj vstúpil do izby.

„Ale nie! — Poškriabol som sa z neopatrnosti,“ odpovedal Holmes, prajúc nám dobrého rána. —

„Tento prípad váš, pán Phelps, je jedon z najtemnejšich, ktoré som kedy vyšetroval.“

„Obával som sa hneď, že tento pripad prevyšuje vaše sily.“

„Je to opravdu podivuhodná zkuška.“

„Tento obväzok svedči o dajakom dobrodružstve,“ riekol som. Povedzte nám, čo sa prihodilo?“

„Až po raňajkách, milý Watson. Majte len na mysli, že som dnes ráno už musel cestovať zo Surreye tridsať mil na čerstvom vzduchu.“

A Holmes dodal: „Môžem si mysleť, že na moje naveštie v pričine fiakra v Karolovej ulici neprišla žiadna zpráva. No dobre, dobre, nemôžeme vždy tratiť na pravé.“

Stôl bol už pokrytý, a práve, keď chystal som sa zacengať, pani Hudsonová vstupila, nesúc kávu a čaj.

Za niekoľko minút priniesla i pokrmy na prikritých misách a sadli sme všetcia ku stolu, Holmes hladný jako vlk, ja veľmi zvedavý a Phelps v nálade najchmurnejšej a najsklúčenejšej.

Holmes, odkrývajúc jednu misu, na ktorej nachádzalo sa pečené kuriatko, riekol:

„Kuchyňa pani Hudsonovej je obmedzená, avšak pani tá vie predsa dobre, jako pravá žena škotská, čo patrí k raňajkám.“ Čo vy to tam máte, Watson?“

„Šunku a vajcia,“ odvelil som ja.

„Výborne! A čo vy si prajete, pane Phelps: kuriatko, vajcia alebo prajete si poslúžiť si sám?“

„Ďakujem, nemôžom ničoho jesť,“ odvetil Percy Phelps.

„Ale, ale! Okuste predsa niečo z tejto misy, čo máte pred vami.“

„Ďakujem, nemôžem.“

„Nože,“ riekol Holmes s potutelným zažmúrením očú, „myslím, že nebudete sa hnevať, keď vás poprosím, aby ste mi podali nejaký kúsok z tej misy.“

Phelps pozdvihnul pokrývku a hneď zatým vykríkol prenikave a hladel na misu s tvárou tak bielou, jako misa.

V prostried misy ležal malý balíček modrošedého papieru.

Phelps zdvihol balíček a začal tancovať jako blázon po izbe, tisnúc balíček k prsiam, a vykrikujúc od radosti.

Polom klesol do kresla tak unavený a vysilený, že museli sme vliať mu do hrdla trocha pálenky, aby nebol zachvátený mdlobou.

„Len sa uspokojte!“ riekol Holmes, poklopávajúc mu priateľsky na rameno. „Ostatne nebolo to odo mňa pekné, tak vás prekvapiť, avšak Watson vám povie, že ja nemohol som nikdy odolať pokušeniu, ide-li o nejaké dramatické prekvapenie.“

Phelps chytil sa ruky jeho a bozkal ju.

„Pán Boh vás požehnaj za to!“ zvolal, „zachranili ste moju česť!“

„Avšak šlo i o moju česť, jako viete,“ riekol Holmes. „Uišťujem vás, že je pre mňa podobne trápno zakončiť dajaký prípad nezdarom, jako pre vas dopustiť sa nejakého zanedbania vo vašom povolaniu.“

Percy Phelps schoval drahocenné listiny de vnútorného vrecka svojho kabáta.

„Nemôžem byť tak neciteľným,“ riekol, „aby som prerušoval ďalej ešte vaše raňajkovanie, a predsa umieram túžbou dozvedieť sa, jako ste listinu našli a kde bola.“

Sherlock Holmes vypil naraz šialku kávy a obrátil pozornosť svoju na šunku a vajcia.

Na to povstal, zapálil si fajku a sadol si do kresla.

„Poviem vám, čo som učinil najprv,“ riekol. Keď som, vás opustil na stanici, odobral som sa na prechádzku obdivuhodným okolim Surreye až k podivuhodnej dedine Rifleyi, kde som si dal pripraviť čaj v hostinci a kde z opatrnosti naplnil som flašu moju vínom a vrecko moje žemlami so šunkou, ktoré mi hostinský do papieru zaobalil. Tam zostal som až do večera, keď som sa vydal na cestu do Wokingu; na silnici, pobliž Brierbrae, octnul som sa zrovna po západe slnka.

Čakal som až silnica bola úplne pustá — nenie cesta tá vôbec nikdy frekventovaná — a potom preliezol som cez plot do zahrady letohrádku.“

Phelps riekol:

„Vráta boly však zaiste otvorené?“

„Áno, avšak ja v takých veciach mávam zvláštnu záľubu. Vyvolil som si miesto, kde stoja tri smrky a pod zaštitou jejich dostal som sa cez plot bez najmenšieho nebezpečia, že by mňa niekto z domu videl. Plazil som sa huštinami po kolenách, lezúc opatrne od kra ku kru, až som dosiahol skupiny rhododendronové priamo proti obloku vašej spálne. Tam som sa skryl a čakal som ďalší vývoj udalosti.

Záclona v obloku vašom nebola spustená a mohol som videť slečnu Harrisonovu, jako sedi pri stole a čosi číta.

Bolo štvrť na jedonásť, keď miss zavrela knihu, uzavrela okenice a odišla.

Počul som, jako buchla s dvermi a bol som istý, že aj zakrutila klúčom v zámku.

„Klúčom?“ riekol tázave Phelps.

„Áno, dal som už prv miss Harrisonovej pokyny, aby zavrela dvere z vonku a aby vzala klúč so sebou, keď pôjde spať. Slečna vykonala pokyny moje presne na vlas, a iste bez jej spolupôsobenia neboli by ste mali námornú smluvu teraz vo vrecku vášho kabáta.

Miss Harrisonová teda z izby vašej odišla, svetlo v dome zahasila a ja zostal som schovaný v mojom úkryte.

Noc bola prijemná, avšak bolo to predsa lopotné čakanie a bdenie. Trvalo to veľmi dlho, iste tak dlho Watson, jako keď sme číhali spolu medzi hrobmi, keď sme chceli rozluštiť záhadu „Roty znamenaných“. Vo Wokingu veža bije každú štvrť-hodinu, avšak viac razy myslel som, že hodiny na veži sa zastavily.

Konečne okolo druhej hodiny ráno počul som zrazu zvuk závory opatrne odsunovanej a škripot klúča v zámku. Za okamih na to zadné dvere domu otvorily sa a Mr. Jozef Harrison vystúpil do svetla mesačného.“

„Jozef?!“ vzkrikol Percy Phelps.

„Mr. Harrison nemal hlavu ničím pokrytú, avšak mal prehodený čierny plášť cez rameno, tak, že mohol zakryť si okamžite tvár, keby bol nastal nejaký poplach.“ —

Kráčal v tieni vždy a keď prišiel až ku obloku spálne, vopchal nôž medzi rám a paženie a vyzdvihol obločnú závorku. Potom otvoril oblok a vrazil nôž do škuliny medzi dvoma kridlami obločnice vnutornej, vyzdvihnul závoru a otvoril i obločnicu.

S miesta, kde som ležal, videl som celkom dobre do vnútra spálne a mohol som sledovať každý pohyb Harrisonov. Zažal obe sviečky, ktoré stály na kachlách, a potom sohnul sa ku kobercu, aby vyzdvihol jeho konec, nachádzajúci sa pri dverách.

Potom sklonil sa Mr. Harrison ešte nižšie a vyzdvihol štvorhrannú dosku parketovanej podlahy, takú, ktorá obyčajne nepripevňuje sa veľmi tuho, aby umožnila dostať sa ku spojkám plynovodu. Táto doska prikrývala práve miesto, kde sa k plynovodu pripojuje spojenie, vedúce do kuchyne, dolu sa nachádzajúcej.

Z tejto skrine vytiahol Harrison malý balík papieru, vložil dosku zase na jej miesto, prikryl podlahu kobercom, zahasil sviečky a vbehol mi zrovna do náručia, lebo stál som, čakajúc už naňho pred oblokom. Avšak pán Harrison je povahy ešte horšej, jako som si myslel. Mávnul po mňe nožom, i musel som ho sraziť dvakrát na trávnik a bol som nožom poranený prv, než som ho mohol premôcť. Vraždychtivosť sálala mu z jediného oka, ktorým mohol ešte videť, keď sme zakončili zápas — avšak nadobudnul konečne rozumu a vydal mi listinu.

Keď som dokument obdržal, nechal som chlapíka bežať, avšak telegrafoval som dnes ráno podrobnú aprávu Forbesovi.

Je-li dosť šikovným, aby vtáka chytil, dobre! Avšak jestliže, jako sa nie bez príčiny domnievam, nalezne hniezdo prázdne, tým lepšie pre vládu.

Myslím, že lord Holdhurst a pan Phelps budú radi, keď afféra nevynde na verejnosť.“

Klient náš zastonal:

„Milovaný Bože! Vy tvrdíte, že za celých desať týždňov, keď som na posteli ležal, tie ukradené papiery boly v tej izbe, kde ja a blizko mňa?“

„Áno, tak to bolo.“

„A Jozef! Jozef ničomník, zlodej!“

„Hm, je mi ľúto, ale Mr. Harrison je povahy skutočne potutelnejšej a nebezpečnejšej, jako sa zdá, dľa jeho vzhľadu.

Dľa toho, čo som ešte dnes ráno od neho sám počul, dozvedel som sa, že utrpel veľké ztraty pri bursovných špekulaciách a že bol odhodlaný vykonať čokoľvek, len aby si svoje hmotné pomery zase polepšil. Bol mužom naskrze sobeckým, vztiahol ruku po prvej príležitosti, ktorá sa mu k tomu naskytla, nedbajúc, jestli pri tom zničí šťastie sestrino a povesť jej sľúbenca.“

Percy Phelps klesol nazpäť do svojho kresla.

Volal:

„Hlava sa mi točí! VaŠe slová mňa zničily!“

Sherlock Holmes začal potom dľa jeho zvyku poučovať o svojej methode:

„Hlavné nesnadze v našom prípade boly, že bolo v ňom veľmi mnoho znakov ukazujúcich na domnelé pachateľstvo. Čo bolo hlavne dôležité, bolo zakryté a prevážené množstvom toho, čo bolo podriadené a vlastne ľahostajné. Zo všetkých tých rôznych znakov, ktoré sa nám predstavily, museli sme leda vybrať najprv tie, ktoré sa zdaly byť podstatnými a potom zariadiť ich v skutočné ich súvislosti, aby sme tak obnovili pravú reťaz udalosti vo všetkých jej člankách.“

„Ja začal som podozrievať Harrisona hneď, jako ste mne pripomenuli, že ste mali v úmysle isť spolu s ním domov v osudnej noci, lebo bolo dosť pravdepodobné, že on na ceste na nádraží zastaví sa pre vás, xvlášte keď v miestnostiach zahraničného ministerstva dobre sa vyznal, keď som počul, že niekto chcel sa vlámať do spálne, v ktorej nemohol mať nikto iný než Jozef niečo skryté — vy sám hovorili ste mi, jako ste na rýchlo vystehovali Jozefa zo spálne, keď ste prišli domov s doktorom — podozrenie moje zmenilo sa hneď v istotu. Zvláštne keď ten pokus vlámania prevedený bol hneď v prvej noci, keď opatrovnica v izbe sa nenachádzala, čo ukazovalo jasne na to, že vlamač dobre bol obznámený s tým, čo sa v dome deje.“

„Ja som bol slepý!“

„Všetky okolnosti celého prípadu boly tieto: Jozef Harrison vstúpil do pracovne vašej smerom od Karolovej ulice, a znajúc dobre cestu v ministerstvu, vnišiel do pracovne hneď na to, keď ste vy ju opustili. Nenajdúc tam nikoho, zacengal hneď, ale v tom okamihu zazrel už papiere, rozložené na stole.

Jediný pohľad mu bol dostatočný, aby ho presvedčil, že octnul sa v rukách jeho štátny dokument nesmiernej ceny a hneď ho schoval do svojho vrecka a odišiel.

Niekoľko minút minulo, jako sa pamätáte, kým rozospatý vrátnik upozornil vás na cenganie, a ten čas bol práve dostatočný, aby zlodej mohol uniknúť.“

Harrison odišiel do Wokingu prvým vlakom, a preskúmajúc pozornejšie svoju korisť, presvedčil sa, že listina skutočne má ohromnú cenu; skryl ju teda na mieste, o ktorom súdil, že je opravdu veľmi bezpečné; istotne mal úmysel vyňať ju z tadial o deň, lebo dva pozdejšie a doniesť ju do francúzskeho vyslanectva, alebo kamkoľvek inde, kde by veľkú cenu za ňu vyplatili.

Potom ste sa však náhle vrátili vy v žalostnom stave. On, bez toho, žo by bol na to prv upozornený, bol vystehovaný zo svojej izby, a od tej doby vždy zdržovali ste sa v izbe najmenej vy dvaja, vy a miss Harrisonova, tak, že znemožnené mu bolo, zmocniť sa znovu svojho pokladu.

Neskoršie naskytla sa mu však predsa, jako myslel, nádeja. Pokusil sa dostať sa do izby, ale ponevač vy ste nespali, nepodarilo sa mu to. Pamätáte sa, že ste večer pred tým zabudli vypiť svoju dávku uspávacieho lieku?“

„Áno, pamätám sa.“

„Domnievam sa, že on práve v ten večer rozkázal, aby dávka uspávacia bola sosilená, a že spoliehal sa na to, že budete bez vedomia, keď sa do izby dostane.

Pomyslel som si hneď, že Harrison opakovať bude svoj pokus, aby dostal sa do izby, keď bude môcť tak bezpečne učiniť. Vy, opustiac izbu, poskytli ste mu priležitosť, po ktorej túžil. Rozkázal som však slečne Harrisonovej, aby zostala v izbe celý deň, aby brat jej nemohol nás predísť. Potom vzbudiac v ňom domnenie, že nenie nikto nebezpečný na blízku letohrádku, zaujal som miesto na postriežke.

Vedel som už ovšem, že tie listiny sú bezpochyby skryté v patričnej izbe, ale nemal som chuti všetky parkety prezerať a snáď i vytrhávať, aby som sa dopátral skrýše. Ponechal som preto jemu samému, aby ich vyňal zo skrýše a aby usporil mne tak nesmiernu námahu.

Je ešte nejaká vec, ktorú by som mal vám objasniť?“

Pýtal som sa:

„Prečo pri prvom pokuse svojom chcel Jozef Harrison dostať sa do izby oblokom, keď mohol celkom dobre vstúpiť do vnútra dvermi?“

„Keby bol mal prejsť cez dom tak pozde v noci až ku dverám Phelpsovej spálne, bol by musel isť cez sedem izieb iných a tak by nebol býval istým, či by ho niekto nebol zazrel. Z druhej strany mohol sa dostať snadno pod oblok do zahrady. Prajete si ešte niečo?“

Phelps pýtal sa:

„Nemyslite predsa, žo mal Jozef skutočne vražedlné úmysly? Nôž vzal sebou snáď len jako nástroj miesto dláta.“

Holmes odvetil:

„Možná, že je tak. Ja pre seba pokladám za isté, že Jozef Harrison nenie taký muž, že by som chcel od jeho milosrdenstva záviseť.“ —

Konec.