ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Edičné a bibliografické poznámky

V štúdii Poznámky k vydávaniu diela Jána Kalinčiaka (Slovenská literatúra I, 1954, č. 3, 358 — 375) Jozef Felix uviedol dosť presvedčivých dôkazov o tom, že za autorizovaný a záväzný text pre vydávanie Kalinčiakovho diela treba pokladať text z vydania Kalinčiakových spisov v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku v Martine v rokoch 1871 — 1873 v siedmich zväzkoch, ktoré redigoval Ján Francisci. Vychádzali v edícii Slovenský národný zábavník s podtitulom Povesti Jána Kalinčáka. (Ôsmy zväzok pod titulom Básne a životopis Jána Kalinčáka vyšiel až roku 1889 a pripravil ho Ambro Pietor.) Hoci toto vydanie vyšlo až bezprostredne po Kalinčiakovej smrti, predsa i vonkajšie okolnosti i charakter zásahov do textu ukazujú, že Kalinčiak sa osobne zúčastnil na prípravných prácach tohto vydania a že ho môžeme pokladať za autentickejšie než časopisecké znenie, voči ktorému mal Kalinčiak niekoľko veľmi konkrétnych výhrad. Okrajovo ich vyslovil i vo Vlastnom životopise a veľmi rozhodne a energicky v liste J. M. Hurbanovi (pozri tu stranu 280 a n.) po odtlačení prvého pokračovania povesti Knieža liptovský v Slovenských pohľadoch. V tomto liste Kalinčiak žiada Hurbana aj o vrátenie rukopisu s tým, aby sa pre budúcnosť mohla ukázať pravá podoba povesti. Je teda viac než pravdepodobné, že Kalinčiak dal Franciscimu k dispozícii pôvodné rukopisy, prípadne upravené časopisecké texty a podľa nich si prial mať urobené nové vydanie.

Zistená autentickosť textu Kalinčiakových povestí vo vydaní 1871 — 1873 zaväzuje editora aj pri zostavovaní. Úplne a bez zmeny pôvodnú koncepciu a poradie rešpektovať však nemožno už aj preto, že v r. 1871 — 1873 išlo o malé, zošitové vydanie, ktoré si vynucovalo kombináciu dlhších a kratších próz bez prísneho ohľadu na chronológiu. Celkove sa však aj toto vydanie predsa len pridŕža chronológie podľa prvého časopiseckého uverejnenia. „Priešmyčky“ sú len malé, aj to najčastejšie len v rámci jednotlivých zväzočkov. Podstatnú odchýlku od chronologického princípu predstavuje len zaradenie Reštavrácie ako prvého zväzku Povestí. Rozhodujúce pre to boli pravdepodobne praktické vydavateľské pohnútky — obľúbenosť a čitateľská príťažlivosť Reštavrácie, ako i fakt, že jej text si vyžadoval relatívne najmenej úprav.

V našom terajšom vydaní Kalinčiakovho diela v štyroch zväzkoch sa pridŕžame zásadne chronológie v usporiadaní troch zväzkov prózy (prehodené je len poradie Reštavrácie a povesti Mních) i v usporiadaní jednotlivých oddielov štvrtého zväzku.

Do štvrtého zväzku po prvý raz v takomto širokom rozsahu sme zahrnuli známe i novoobjavené Kalinčiakove básne, jeho články a úvahy, reči študentstvu, vlastný životopis i všetku nateraz dostupnú korešpondenciu. Pretože Kalinčiakove básne vyšli súborne až roku 1889 a na príprave ich vydania sa už autor nemohol zúčastniť, pretláčame ich podľa časopiseckého znenia, pravda, v dnešnom pravopise. Ostatne medzi znením z 1889 a časopiseckými textami niet skoro nijakých podstatných rozdielov okrem pravopisnej úpravy. Iba tie básne, ktoré doteraz nevyšli tlačou, pretláčame podľa rukopisov.

Články a úvahy sme sa snažili zhromaždiť v čo najväčšej úplnosti. Ani po korešpondenčnom styku s príslušnými zahraničnými knižnicami sa nám však nepodarilo nájsť srbský časopis Svetovid z r. 1858 (resp. 1857), v ktorom podľa zmienky J. K. Viktorina v Lipe II, ktorú opakuje i Andrej Mráz (Ján Kalinčiak, Martin 1936, 78 — 79) by mala byť Kalinčiakova kritika Štúrovho spisu O národných povestiach a piesňach plemien slovanských. Nepodarilo sa predbežne identifikovať ani články v bližšie neoznačených nemeckých časopisoch, ktoré Kalinčiak pripomenul vo svojom životopise, a nie sú tu zaradené ani krátke informácie, ktoré Kalinčiak posielal o Slovensku do niektorých českých časopisov (napr. do Květov).

Zachovaná Kalinčiakova korešpondencia je veľmi torzovitá a v našom vydaní chýba z nej dôležitá korešpondencia s J. K. Viktorinom. Andrej Mráz z tejto korešpondencie uviedol vo svojej monografii Ján Kalinčiak obsiahle citáty. Citoval podľa fotokópií uložených v LAMS a podotkol (c. d. s. 18), že originály sú v niektorom budapeštianskom archíve. Predbežne sa nám však ani po niekoľkonásobnom hľadaní nepodarilo nájsť ani fotokópie, ani originály týchto listov.

Po prvý raz tu odtláčame v preklade Kalinčiakove reči študentstvu, ktoré významne dokresľujú Kalinčiakov svetonázorový profil, a sú aj príspevkom k dejinám našej pedagogiky. Nepokladali sme za potrebné v tomto zväzku uverejniť Kalinčiakove zápisy ľudových rozprávok. I z čitateľského hľadiska však pokladáme za zaujímavé niektoré Kalinčiakove začiatočnícke práce, preto ich odtláčame na konci poznámok.

V poznámkach k jednotlivým číslam IV. zväzku uvádzame len základné bibliografické údaje (hviezdičkou označený údaj znamená text, podľa ktorého pretláčame báseň alebo článok do tohto vydania) a doplňujúce edičné údaje.

Články a úvahy

Žehry. Básně a dvě řeči od Jonáše Záborského a aké „dojemy“ ony na p. profesora Šuhajdu urobili;* Slovenské pohľady 1851, zv. V, 191 — 198; v skrátenom znení vyšla táto polemika i v knihe Ján Kalinčiak, O literatúre a o ľuďoch, Bratislava 1949, 99 a n. Tam v poznámkach (166 — 170) A. Mráza nájde čitateľ aj podrobnejší komentár k celému významu a pozadiu tejto polemiky. V skratke možno povedať, že v nej išlo o vybojovanie rozhodného teoretického zápasu nášho literárneho romantizmu proti klasicizmu. Priamym impulzom popri Záborského knižke Žehry bola pre Kalinčiaka recenzia banskoštiavnického profesora Šuhajdu v 46. čísle viedenských Slovenských novín, ktoré redigoval Daniel Lichard. Šuhajda využil Záborského zbierku ako zámienku pre útok na štúrovskú romantickú poetiku a koncepciu literatúry. Proti Kalinčiakovmu polemickému útoku bránil Šuhajdu i Záborského v prílohe Slovenských novín Světozor ich redaktor Daniel Lichard. Preto Kalinčiak v Slovenských pohľadoch 1851, zv. VI, 203 — 212 napísal pokračovanie polemiky pod názvom Slovo p. Lichardovi. Pravda, ako obyčajne, aj do tejto polemickej state mu redaktor J. M. Hurban zasiahol tak, že Kalinčiak v nedatovanom liste {pozri tu s. 281) sa od istých vecí dištancoval. Nemáme možnosť rekonštruovať pôvodný Kalinčiakov text, preto len pripomíname, proti akým Hurbanovým zásahom sa ohradil. Píše: „Druhé, čo ma dopálilo, je to, že som ja chcel z estetického stanoviska Licharda začiahnuť, a Ty sám, čos’ dobre urobil, si veľmi mierne odpovedal, mne ale ta ,jazikov vyplazovanie, behanie dákesi, smetiská novinárske‘, a podobné veľmi estetické obrázky napísal, k čomu sa ja ináčej priznať nemôžem…“ V tom istom čísle Slovenských pohľadov, ako Kalinčiakova polemika proti Šuhajdovi, vyšla aj Dohnányho recenzia Žehier. Na to sa vzťahuje aj prvá redakčná poznámka v pôvodnom texte.

Slovo p. Lichardovi,* Slovenské pohľady 1851, zv. VI, 203 — 212; pozri predošlú poznámku.

O pôsobnosti literárnej spoločnosti malohontskej. Vyšlo pôvodne v prílohe Lichardových Slovenských novín Světozor 1857, s. 11, 14, 15, 21, 23 pod názvom O působilosti literárné společnosti malohontské. Světozor vychádzal v tzv. „staroslovenčine“, ale je pravdepodobné, že Kalinčiak pôvodne napísal článok po slovensky. Pokladali sme za správne pre toto vydanie prepísať ho do súčasnej slovenčiny. Na Kalinčiakov článok, resp. na jeho úvodné konštatovanie, že o Malohontskej spoločnosti nik nepísal, reagoval J. M. Hurban. V poznámke Jěště o literárné společnosti malo-hontské, Světozor 1857, s. 20, protestuje proti Kalinčiakovmu obvineniu, že by o tejto spoločnosti nik nebol písal, a uvádza, že on sám v štúdii Slovensko a jeho život literárny v Slovenských pohľadoch I, zv. II, 19 — 21 písal o nej obšírne.

O slovenskom časopisectve,* Pešťbudínske vedomosti 1864, č. 94, pod záhlavím Dopisy.

Maďarsko-slovenský pravopis,* Sokol IV, 1866, č. 11.

Za Michalom M. Hodžom,* Národnie noviny 1870, č. 8. Názov sme dali my, pôvodne vyšlo len pod záhlavím Besednica.

Shakespeare v Turci,* Národnie noviny 1871, č. 25. Uverejnené ako besednica.

Oznam o vydávaní krasoumnopoučného časopisu „Orol“,* Orol I, 1870, č. 1, s. 1 — 2. Uverejnené na prvej strane prvého čísla nového časopisu ako výzva k obecenstvu, ale aj ako programový článok.

Zpráva o ev. a. v. gymnáziu v Turčianskom sv. Martine, Orol I, 1870, č. 5, 168. Uverejnené v rubrike Literárne, umelecké a vzdelanostné zprávy bez podpisu. Podľa štýlu a obsahu súdiac, autorom bol Kalinčiak.

Epilóg namiesto prológu k Orave. Otvorený list Jankovi Matúškovi v Kubíne, Orol I, 1870, č. 12, 363 — 369. Tento „doslov“ bol uverejnený hneď za posledným pokračovaním povesti Orava. V niektorých vydaniach sa pretláča spolu s povesťou. Kvôli kompletizácii názorov sme ho zaradili medzi Kalinčiakove články, lebo Epilóg… netvorí priamu súčasť povesti. O genéze tohto Epilógu… pozri aj P. S. Kalinčiakovho listu Sytnianskemu z 21. marca 1870.

Posúdenie dramatickej básne „Úklad a matka“; uverejňujeme z rukopisu, ktorý je v LAMS.