ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tmavom väzení Conciergerie odsúdenci dňa čakali na svoj osud. Bolo ich toľko, koľko týždňov v roku. Za odpoludnie toho dňa malo ich byť vlnami prúdu mesta do bezhraničného mora večnosti odplavených päťdesiatdva. Prv ako opustili celly, už boli označení ich noví obyvatelia, prv, ako by sa ich krv bola pomiešala s krvou obetí predošlého dňa, už bola oddelená svieža krv, ktorá na druhý deň mala splynúť s ich krvou.

Odčítali ich päťdesiatdva. Začnúc so sedemdesiať ročným prenájomcom veľkostatku, ktorý si s celým svojim ohromným bohatstvom nemohol vykúpiť život, po dvadsať ročnú krajčírku, ktorú nemohla zachrániť ani chudoba, ani bezvýznamnosť. Fyzické choroby, ktoré zapríčiňuje ľudská hriešnosť a nedbalosť, uchvacujú svoje obete zo všetkých stavov; a hrozný mravný neduh, ktorý splodila nevýslovná bolesť, nesnesiteľné utlačovanie a bezcitná ľahostajnosť, kosil tiež bez rozdielu.

Charles Darnay od toho času, ako sa vrátil od súdu do svojej osamelej celly, nepotešoval sa márnymi preludmi. Z každého riadka toho spisu počul zavznievať smrteľný výrok. Cele jasne si uvedomil, že ho nemôže zachrániť nijaký osobný vliv, jednotlivci nemôžu pre neho urobiť nič, lebo ho odsúdili miliony.

A predsa s cele sviežou predstavou tváre svojej milovanej ženy nebolo ľahko pripraviť sa s pokojnou mysľou k tomu, čo musel pretrpieť. Sväzok, ktorý ho putnal k životu, bol príliš silný a veľmi, veľmi ťažko ho bolo uvolniť; keď sa po veľkej námahe na jednom mieste uvoľnil, tým tesnejšie sa stiahol na druhom; a keď sa po napnutí síl otvorila jedna ruka, druhá sa zase zavrela. Všetky jeho myšlienky opanoval chvat, jeho srdce bilo prudko a rázne a vzpieralo sa resignácii. Keď aj okamih cítil resignáciu, tak sa mu zdalo, že jeho žena a dieťa proti tomu protestujú.

Ale toto všetko bolo len na začiatku. Ale čoskoro uznal, že osud, s ktorým sa mal stretnúť, nie je hanbou a že každodenne mnohí nespravedlive odsúdení išli pevným krokom tou istou cestou. Potom sa hneď zaoberal myšlienkou, že budúci mier duše jeho drahých závisí od jeho pokojnej chrabrosti. Tak sa postupne ukolísal do lepšieho stavu, v ktorom sa jeho duša mohla povzniesť do výšky a načerpať tam útechy.

Prv ako sa v predvečer jeho odsúdenia zvečerilo, už tak ďaleko zašiel na svojej poslednej ceste. Dovolili mu kúpiť si pisacie náčinie a sviečku, dal sa do roboty a písal, kým len nebolo treba vo väzení zahasiť všetky svetlá.

Napísal Lucii dlhý list, v ktorom jej dokazoval, že do toho času, kým mu to sám jej otec nepovedal, nevedel nič o jeho uväznení a práve tak nevedel o tom, ako ani ona, kým len nepredčítali ten osudný spis, že jeho otec a strýc boli príčinou otcovho utrpenia. Vysvetlil jej, že jej otec — teraz už pre príčinu cele pochopiteľnú — pri ich zasnúbení kládol jedinú podmienku, a v deň ich svadby ráno ešte raz ho zaviazal, že meno, ktorého sa zriekol, zatají. Prosil ju k vôli jej otcovi, aby nikdy nepátrala, či jej otec zabudnul na jestvovanie toho spisu a či ho rozprávka o Toweri upozornila naň, v tú dávno zabudnutú nedeľu v zahrade pod obľúbeným platanom. Ak sa naň určite pamätal, tak iste bol presvedčený, že ho zničili pri páde Bastilly, keďže nebol spomínaný medzi väzenskými pamäťami, ktoré tam našlo obyvateľstvo a ktoré boly známe v celom svete. Prosil ju — hoci dodal, že vie nakoľko je to zbytočné — aby svojho otca potešovala, pripomínajúc mu všetkým možným nežným spôsobom, že neurobil nič takého, prečo by si mohol robiť oprávnené výčitky a že on v záujme obidvoch všetko zabudnul. A keď ju ešte raz prosil, aby na jeho vďačnú lásku a požehnanie vždy pamätala a premohla svoj zármutok, aby sa mohla starať o ich drahé dieťa a keďže sa majú stretnúť v nebi, zaprisahal ju, aby potešovala svojho otca.

Jej otcovi písal takým istým spôsobom; okrem toho mu povedal, že svoju ženu a dieťa sveruje menovite jeho opatere. Veľmi prísne mu to kládol na srdce, úfajúc sa, že ho tým zachráni pred skleslosťou, lebo upadnutím do predošlého, nebezpečného stavu, čoho sa obával.

Do priazne Mr. Lorryho odporúčal všetkých a vysvetlil mu svoj hmotný stav. Keď toto urobil a pripojil prejav vďačného priateľstva a vrúcej prítulnosti, bol so všetkým hotový. Na Cartona nemyslel vôbec. Jeho duša natoľko bola zaujatá záujmom o svojich, že na neho nepomyslel ani raz.

Mal dosť času zakončiť tieto listy prv, ako zahasili svetlá. Keď si ľahnul na slamenú posteľ, myslel si, že je s týmto svetom hotový.

Ale vo sne sa k nemu vrátil zase a zjavoval sa mu v žiarivých tvaroch. Slobodný a šťastný sa vracal do starého domú v Soho (hoci zdal sa mu byť iným, ako naozajstný dom), vyslobodil sa zázračným spôsobom a bezstarostne žil zase s Luciou, povedala mu, že všetko bolo len snom a ona nikdy neodišla. Dostavila sa prestávka zabúdania, potom zase trpel a vrátil sa k nej mŕtvy v pokoji a predsa nebolo medzi nimi rozdielu. Nastala nová prestávka zabúdania a keď sa zobudil v to chmúrne ráno, nevedel, kde je, lebo čo sa s ním stalo, až keď mu blyslo mysľou: „To je deň mojej smrti!“

Takto pretrudil hodiny do toho času, keď malo spadnúť päťdesiatdva hláv. A teraz, keď už bol upokojený a úfal sa, že s pokojným hrdinstvom pôjde v ústrety svojmu koncu, v jeho bludných myšlienkach vzniknul nový ruch, ktorý bolo ťažko uzdiť.

Nevidel nikdy nástroj, ktorý mu mal odňať život. Ako bol vysoký, koľko schodov mal, kam ho postavia, ako budú s ním zachádzať, či tie ruky, ktoré ho uchvátia, budú červené od krvi, na ktorú stranu mu obrátia tvár, či bude prvý, lebo posledný; takéto a podobné myšlienky bez počtu vynorovaly sa opätovne a nevdojak v jeho duši. Neboly spojené so strachom: jeho povedomím nevládnul strach. Vyvieraly viacej z tej opätovne sa vnukujúcej divnej túžby dozvedieť sa, čo má robiť, keď príde jeho čas; túžby to, ktorá bola v ohromnej nesúmernosti k tými niekoľkými letmými okamihmi, na ktoré sa vzťahovala; z počudovania, ktoré sa skôr podobalo počudovaniu nejakého druhého ducha, ktorý v ňom dlel, ako ducha vlastného.

Hodiny sa míňaly, ako tak chodil hore-dolu a načúval odbíjaniu hodín, ktoré viacej nebude počuť. Deviata minula navždy, desiata minula navždy, jedonásta minula navždy, blížila sa dvanásta, aby pominula. Pevnou vôľou premohol účinok tých výstredných myšlienok, ktoré ho miatly. Prechádzal sa hore-dolu a s pomalou nehou opakoval si ich mená. Najhoršia bola už minula. Mohol chodiť hore-dolu bez rušivej obrazotvorby, modliac sa za seba a za nich.

Dvanásta minula navždy.

Dozvedel sa, že jeho posledná hodina bude hodina Tretia a vedel, že ho budú volať o niečo prv, lebo káry ťarbavo a pomaly sa vliekly ulicami. Preto si umienil, že bude myslieť na Druhú, ako na hodinu odchodu a vzpružil sa natoľko, aby mohol posilňovať iných.

Ako tak so skríženými rukami pravidelne chodil hore-dolu, veľmi sa líšil od toho väzňa, ktorý sa hore-dolu prechádzal v La Force, počul odbiť Jednu a nebol prekvapený. Táto hodina bola práve taká, ako iné. Vďaku vzdával Nebu, že sa mohol zase opanovať, pomyslel si „Chybí ešte jedna“ a obrátil sa, aby chodil znova.

Zrazu pred dvermi na kamenných schodoch začul kroky. Zastal.

Do zámku vsunuli kľúč a otočili ho. Prv ako sa otvorily dvere, lebo keď sa otvorily, nejaký tichý mužský hlas riekol anglicky: „Nikdy ma tu nevidel. Vyhýbal som mu. Choďte dnuká sám; počkám tu na vás. Ponáhľajte sa!“

Dvere sa rýchlo otvorily a zavrely a pred ním stál tvárou v tvár Carton Sydney, pokojne, s jasom úsmevu v ťahoch, kladúc výstražne prst na ústa.

V jeho tvári bolo niečo žiarivé a pozoruhodné, takže väzeň si v prvom okamihu myslel, že je to prelud jeho podráždenej obrazotvornosti. Ale hosť prehovoril a bol to jeho hlas; chytil väzňa za ruku a bol to naozajstný stisk jeho ruky.

„Všakver na to ste nemysleli, že sa tu stretneme!“ riekol.

„Nemohol som veriť, že ste to vy. Aj teraz to ešte ťažko verím. Nie ste väzňom?“ Zrazu táto obava zachvátila jeho myseľ.

„Nie. Náhodou mám mocný vliv na jednoho strážnika a s jeho pomocou som docielil to, že stojím pred vami. Idem od nej — od vašej ženy, drahý Darnay.“

Väzeň mu stisnul ruku.

„Donášam vám jej prosbu.“

„Čo je to?“

„Je to veľmi vážna, naliehavá a rozhodná prosba, ktorá odznieva v najdojímavejšom tóne vám drahého hlasu, na ktorý sa dobre pamätáte.“

Väzeň odvrátil trochu stranou tvár.

„Niet času opytovať sa, prečo ju donášam a čo znamená; nemám toľko času, aby som o nej mohol hovoriť. Musíte ju splniť; shoďte topánky a obujte si moje čižmy.“

Za väzňom pri stene stála stolička. Carton ho na ňu bleskorýchle stlačil a stál pred ním bosý.

„Obujte si moje čižmy. Ruky k dielu, dajte sa do toho. Rýchlo!“

„Carton, ztadiaľto nemožno ujsť; to je nemožné. Umrete spolu so mnou, to je všetko. To je šialenstvo.“

„Bolo by to šialenstvo, keby som vás vyzýval k úteku; ale či vás vyzývam? Ak vám poviem, aby ste vyšli tými dvermi, môžete mi povedať, že je to šialenstvo a ostaňte tu. Zameňte si váš nákrčník s mojím, môj kabát s vaším. Kým to urobíte, dovoľte, aby som vyňal z vašich vlasov túto stuhu a roztraste si vlasy tak, ako ich mám ja!“

So zázračnou rýchlosťou a so silou vôle a činu, ktorá sa zdala byť nadprirodzenou, prinútil ho k týmto zmenám. Väzeň v jeho rukách bol taký, ako malé dieťa.

„Carton, drahý Carton! To je šialenstvo. To nemožno dokázať, to je nemožné, zkúsili to už a nepodarilo sa to nikdy. Prosím vás, horkosť mojej smrti nerozmnožujte vašou.“

„Či vás vyzývam, drahý Darnay, aby ste išli týmito dverami? Ak vás o to požiadam, odoprite. Tu na stole je pero, černidlo a papier. Máte dosť pevnú ruku, môžete písať?“

„Mal som, keď ste vstúpili.“

„Upevnite ju znova a píšte, čo vám budem diktovať. Rýchlo, priateľu, rýchlo!“

Pritisnúc ruku na rozpálené čelo, sadnul si k stolu. Carton s rukou na hrudi stál cele blízko neho.

„Píšte presne, čo vám poviem.“

„Komu to mám adresovať?“

„Nikomu,“ Carton ešte vždy mal ruku na hrudi.

„Mám to datovať?“

„Nie.“

Väzeň pri každej otázke pozrel do hora, Carton s rukou na hrudi stál pri ňom a hľadel na neho.

„Ak sa pamätáte,“ diktoval Carton na slová, ktoré sme si dávno povedali, ľahko pochopíte, keď to uvidíte. Viem, že sa na ne pamätáte. Nemáte tú povahu, že by ste na ne zabudli.“

Odtiahol ruku s hrudi, ale väzeň práve v tom okamihu s počudovaním pozrel do hora, preto ruka, ktorá niečo držala, zastala.

„Napísali ste: ,že by ste na ne zabudli‘,“ opýtal sa Carton.

„Áno. Máte v ruke zbraň?“

„Nie som ozbrojený.“

„Čo to držíte v ruke?“

„Hneď sa to dozviete. Píšte: len niekoľko slov ešte.“ Znova diktoval: „Teším sa, že zavítal čas, keď to môžem splniť. Môj čin mi nezapríčiňuje bolesť, lebo zármutok.“ Keď povedal tieto slová, hľadiac na pisateľa. Pomaly a nežne priblížil sa rukou cele blízko k pisateľovej tvári.

Darnaymu vypadlo pero z ruky na stôl a zahľadel sa do prázdna.

„Aká para je to?“ opýtal sa.

„Para?“

„Niečo, čo sa predo mnou vznášalo.“

„Neviem o ničom; nemôže tu byť nič. Vezmite pero a dokončite to. Rýchlo, rýchlo!“

Akoby mu bola oslabla pamäť, pomútila sa mu myseľ, väzeň sa namáhal sústrediť pozornosť. Keď so zahmlenými očami a s oslabujúcim dychom hľadel na Cartona, tento mal zase ruku na hrudi a pozeral na neho pevným pohľadom.

„Rýchlo, rýchlo!“

Väzeň sa zase sohnul nad papier.

„Keby sa to bolo stalo ináč;“ Carton kradmo a nežne zase spustil ruku; „nebol by som mohol nikdy použiť príležitosť. Keby sa bolo stalo ináč;“ jeho ruka bola pri väzňovej tvári; „tým väčšmi by som bol musel dodržať daný sľub. Keby sa to bolo stalo ináč…“ Carton hľadel na pero a zbadal, že už píše len nečitateľné čarbaniny.

Cartonova ruka už viac nesiahla k hrudi. Väzeň vyskočil s výčitkou v pohľade, ale Cartonova ruka bola cele blízko jeho tváre a ľavicou mu objal driek. Niekoľko okamihov slabo sa bránil mužskému, ktorý prišiel za neho obetovať svoj život; ale asi za minutu vystrel sa na zemi bez povedomia.

Carton rýchlo s takou pevnou rukou, aké bolo predsavzatia jeho verného srdca, obliekol si väzňom odložené šaty, vyčesal si do hora vlasy a podviazal ich stuhou, ktorú mal väzeň. Potom riekol potichy: „Vstúpte! Poďte dnuká!“ a Vyzvedač sa objavil.

„Vidíte?“ povedal Carton a pozrel na neho, kľačiac na jednom kolene vedľa zamdlenej postavy, skryjúc papier na hrudi, „ste vo veľkom nebezpečenstve?“

„Mr. Carton,“ vetil Vyzvedač, potichy lusknúc prstami; „v tunajšej čulej premávke nie som vo veľkom nebezpečenstve, ak vy verne splníte svoj sľub.“

„O mňa sa nebojte! ja ostanem verným až do smrti.“

„Musíte ním byť, Mr. Carton, ak sa má uskutočniť bájka o päťdesiatich dvoch. Ak ju uskutočníte v tomto obleku, nebudem mať strach.“

„Nebojte sa! Čoskoro vám už nebudem zavadzať a nebudem môcť škodiť ani vám, ani ostatným; ak Boh chce, čoskoro budem ďaleko! A teraz, zavolajte si pomocníkov a zaneste ma do koča.“

„Vás?“ riekol nervózne vyzvedač.

„Jeho, človeče, s ktorým som sa zamenil. Vynesiete ho tou bránou, ktorou ste voviedli mňa?“

„Na každý pád.“

„Bol som slabý a mal som závrat, keď ste ma viedli dnuká a zamdlel som, keď ste ma viedli von. Také veci sa tu často, veľmi často stávaly. Svoj život máte v rukách. Rýchlo! Zavolajte si pomoc!“

„Prisaháte mi, že ma neprezradíte?“ riekol vyzvedač trasúcim hlasom, keď ešte zastal naposledy.

„Človeče, človeče,“ vetil Carton, dupnúc nohou; „či som sa vám dosť nenaprisahal slávnostne, že to prevediem, a teraz ešte mrháte tie drahocenné okamihy? Zavezte ho sám na ten vám dobre známy dvor, umiestnite ho sám v koči, ukážte ho Mr. Lorrymu a povedzte mu, že sa na čerstvom povetrí preberie sám a aby pamätal na moje včerajšie slová a na daný sľub a nech hneď odjachá!“

Vyzvedač odišiel, Carton si sadnul ku stolu a podoprel si rukami čelo. Vyzvedač sa hneď vrátil s dvoma ľuďmi.

Ako to?“ povedal jedon, zbadajúc na zemi ležiacu postavu: „či ho to natoľko zronilo, že jeho priateľ na lotterii Svätej Guillotiny vyhral prvú cenu?“

„Dobrý vlastenče,“ riekol druhý, „nemohol by byť väčšmi zronený, keby ten Aristokrat nebol nič vyhral.“

Zdvihli zamdlenú postavu, položili ju na nosítka, ktoré doniesli k dverám a schýlili sa, aby ho vyniesli.

„Čas je krátky, Evrémonde,“ riekol Vyzvedač výstražným hlasom.

„Viem to dobre,“ vetil Carton, „dajte pozor na môjho priateľa, prosím vás, a odídte.“

„Poďme tedy, deti,“ riekol Barsad. „Vezmite ho a odneste ho preč!“

Dvere sa zavrely a Carton ostal sám. S napnutou pozornosťou načúval, sledoval každý hlas, ktorý mohol byť podozrivým, lebo mohol znamenať nebezpečenstvo. Nepočul nič. Kľúče sa otáčaly, dvere sa zatváraly, na ďalekých chodbách odznievaly kroky: nebolo počuť ani krik ani chvat. O chvíľu si už voľnejšie vydýchnul, sadnul si ku stolu a načúval, kým len hodiny neuderily. Dve. Potom bolo počuť hlasy, ktorých sa nebál, lebo si o nich vedel predstaviť, čo znamenajú. Jedno za druhým otvorilo sa niekoľko dvier, konečne aj jeho. Žalárnik so soznamom v ruke pozrel dnuká a povedal len toľko: „Poďte za mnou, Evrémonde!“ a on ho vo vzdialenosti nasledoval do veľkej tmavej siene. Bol tmavý, zimný deň a v sieni panujúca i vonkajšia tma zapríčinila, že len ťažko mohol rozoznať tých, ktorých ta doviedli, sviazať im ruky. Niektorí stáli, iní zase sedeli. Niektorí horekovali a nepokojne chodili hore-dolu, týchto však bolo málo. Prevažná väčšina bola tichá a nemá a meravo hľadela na zem.

Stál v tmavom kúte pri stene, kým po ňom z tých päťdesiatich dvoch priviedli ešte niekoľko, jedon z nich zastal v chôdzi objať ho, ako známeho. Zachvel sa veľkým strachom, že ho odhalia; ale väzeň išiel ďalej. O niekoľko okamihov jedna milá žena, krehkých dievčich foriem, s milou bledou tvárou a s veľkými na široko roztvorenými krotkými očami, vstala so stoličky, na ktorej ju videl sedieť a prišla k nemu porozprávať sa:

„Občan Evrémonde,“ riekla, dotknúc sa ho chladnou rukou. „Som biednou, malou krajčírkou, bola som s vami vo väzení La Force.“

Zahundral odpoveďou: „Áno. Zabudnul som už, z čoho vás obvinili.“

„Že som sa zúčastnila sprisahania. Ale veď spravodlivé nebo vie, že som nevinná. Ale kto by si to mohol myslieť, že sa také biedne, malé slabé stvorenie, ako som ja, môže sprisahať.“

Smutný úsmev, s ktorým to povedala, dojal ho natoľko, že mu do očí vstúpily slzy.

„Nebojím sa smrti, občan Evrémonde, ale ja som neurobila nič. Umrem vďačne, ak naša Republika, ktorá nám chudobným chce urobiť toľko dobrého, bude mať z mojej smrti nejaký úžitok. Ale nerozumiem, ako to môže byť, občan Evrémonde. Také biedne, slabé, malé stvorenie!“

Jeho srdce, ktoré napokon sa stalo na tejto zemi vrelým a mäkkým, pohlo sa vrelosťou a mäkkosťou nad touto poľutovaniahodnou devou.

„Počula som, že vás prepustili, občan Evrémond. Úfala som sa, že je to pravda.“

„Bola to pravda. Ale ma zase zlapali a odsúdili.“

„Ak ma povezú s vami, občan Evrémonde, smiem držať vašu ruku? Nebojím sa, ale som malá a slabá a to mi dodá viacej smelosti.“

Keď mu tie krotké oči pozrely do tváre zrazu zbadal v ních pochybnosť a potom počudovanie. On stisnul tie od práce stvrdnuté a od hladu vychudnuté mladé prsty a dotknul sa jej pier.

„Vy umierate za neho?“ šepkala.

„A za jeho ženu a jeho dieťa. Ticho! Áno!“

„Oh, dovolíte mi, cudzinče, držať vašu chrabrú ruku?“

„Ticho! Áno, moja biedna sestra; až do posledného okamihu.“

*

Tie isté tiene, ktoré padajú na väzenie, v tú istú skorú odpoludňajšiu hodinu, padajú aj na rampu mýta a na zástup okolo nej, keď ta dojacháva jedon z Paríža odchodiaci koč ku prehliadke.

„Kto to tu ide? Koho to máme tam dnuká? Cestovné dokumenty!“

Po odovzdaní dokumenty sú preskúmané.

„Alexander Manette, lekár, Francúz. Ktorý je to?“

To je on, ten bezvládny, neartikulovane hundrajúci, šialený starec.

„Tak sa zdá, že občan lekár nemá v poriadku rozum? Revolučná horúčku mu zaškodila.“

Veľmi mu zaškodila.

„Hah! Trpia preto mnohí. Lucie. Jeho dcéra. Francúzka. Ktorá je to?“

To je ona.

„Zrejme je to ona. Lucie, Evrémondová žena; všakver?“

Áno.

„Hah! Evrémonde má inam znejúci dokument. Lucie, jeho dcéra. Angličanka. To je ona?“

Ona.

„Bozkaj ma, Evrémondeove dieťa. Tak, teraz si bozkala dobrého republikána; to je niečo nového v tvojej rodine; pamätaj si to! Sydney Carton. Pravotár. Angličan. Čo mu je?“

Tu leží v rohu koča, ukazujú naň.

„Ten anglický pravotár tuším zamdlel?“

Je nádej, že sa na čerstvom povetrí preberie. Vysvetľujú, že je chorľavý a dojalo ho lúčenie s priateľom, ktorý je v nepriazni Republiky.

„To je všetko? To naozaj nie je veľa! Mnoho ich je v nepriazni Republiky a musia vykuknúť cez to malé okienko. Jarvis Lorry. Bankár. Angličan. Ktorý je to?“

„To som ja, prirodzene, lebo som posledný.“

Jarvis Lorry odpovedal na všetky predošlé otázky. Je to Jarvis Lorry, ktorý vstúpil a stojí, držiac sa rukami dvierok koča, a odpovedá na otázky úradníkov, ktorí pohodlne chodia okolo koča a pohodlne vystupujú na strechu prezrieť batožinu; vidiecky ľud sa tiesni okolo koča, ide bližšie a naďúga zvedavo; malé, matkou nesené dieťa, vystiera krátke ramienko dotknúť sa ženy aristokratu, ktorý umrel pod guillotineou.

„Soberte si vaše dokumenty, Jarvis Lorry, sú podpísané.“

„Môžeme isť, občan?“

„Môžete. Napred moji poštári! Šťastlivú cestu!“

„Zdar, občania. — Už sme za prvým nebezpečenstvom!“

Boly to zase slová Jarvisa Lorryho, ktorý složil ruky a pozrel do hora. V koči zavládla hrúza, nariekajú, zamdlený cestovateľ ťažko dýcha.

„Či neideme veľmi pomaly? Či by sme ich nemohli vyzvať, aby poháňali rýchlejšie?“ opýtala sa starého pána nastrašená Lucie.

„To by sa podobalo úteku, moja drahá. Nesmieme ich veľmi pobídzať, tým by sme vzbudili podozrenie.“

„Obzrite sa, obzrite sa, či nás neprenasledujú!“

„Cesta je slobodná, moja drahá. Dosiaľ nás ešte neprenasledujú.“

Popri nás uháňajú skupiny domov, opustené hospodárstva, srúcané budovy, farbiarne, koželužne a podobné podniky, otvorený vidiek, stromoradia bez lístia. Pod nami tvrdá, nerovná ba, s obidvoch strán, mäkké, hlboké blato. Z času na čas ženieme do nesmierneho blata, aby sme vyhli hrbolatým kameňom a zase zaviazneme v hlbokých mlákach a jamách. Muky našej netrpelivosti sú tak veľké, že z divokej úzkosti v chvate by sme radšej sosadli, ušli — ukryli sa — urobili hocičo, len nie stáli.

Z otvoreného vidieku zase sa dostávame medzi srúcané budovy, opustené hospodárstva, farbiarne, koželužne a podobné podniky, medzi skupiny chát a stromoradia bez listia. Či nás tí ľudia oklamali a zaviezli nás inou cestou nazad. Či to nie je zase to isté miesto? Chvála Bohu nie. Dedina. Obzrite sa, obzrite sa, či nás neprenasledujú! Ticho, poštová stanica!

Pomaly vypriahajú naše štyri kone; Pomaly vypriahajú našu štvorku, náš koč nehybne stojí v malej uličke bez koní a niet úfnosti, že sa zase pohne; pomaly vynoruje sa jedon kôň za druhým, noví kočiši pohodlne idú za nimi a na bičoch si zaväzujú nové uzlíky; predošlí poštári pohodlne odpočítajú peniaze, pri spočítaní urobili chybu a výsledok je zlý. Cez celý čas srdce nám tak divoko bije, že by ho v tom najrýchlejšom cvale ani najrýchlejší kôň nedohonil.

Konečne noví postilioni sú v sedlách a starí zaostali. Prejacháme cez dedinu, hore kopcom, dolu kopcom a uháňame vodnatou rovinou. Postilioni zrazu začnú sa rozprávať s živými posunkami a rázne pristavujú kone. Prenasledujú nás!

„Hó! Tu dnuká v koči. Hovorte!“

„Čo je to?“ opytuje sa Mr. Lorry, nahýbajúc sa cez oblok.

„Koľko to povedali?“

„Nerozumiem.“

— „Na poslednej poštovej zastávke. Koľko ich bolo dnes pod Guillotinou?“

„Päťdesiat dva.“

„Povedal som! Slušný počet. Môj spoluobčan tu povedal, že len štyridsaťdva, o desať hláv viacej; to je tiež niečo. Pekne pracuje tá Guillotina. Milujem ju. Hio, napred, napred!“

Blíži sa tmavá noc. Zase sa pohybuje; prebúdza sa a začína rozumne hovoriť; myslí si, že sú ešte vždy spolu; volá na neho dľa mena a opytuje sa ho, čo drží v ruke. Smiluj sa nad nami, Pane, a pomôž nám! Obzrite sa, obzrite sa, či nás neprenasledujú.“

Vietor sa ženie za nami, oblaky letia za nami, nad nami svieti mesiac a prenasleduje nás len tá divoká noc, ale dosiaľ nás nič iné neprenasleduje. —