ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto v jeseni roku 1792 cestoval z Anglie do Francie mohol len veľmi pomaly napredovať. Zlé cesty, zlé povozy a zlé kone boly by mu v ceste prekážaly aj vtedy, keby bol v plnej sláve na prestole sedel nešťastný, detronizovaný kráľ; ale zmeny času okrem toho stvorily aj iné prakážky. Brána každého mesta a každý dedinský daňový úrad mal svojich vlasteneckých občanov, ktorí stáli vo veľmi bojovnej pohotovosti so svojimi národnými puškami a pristavovali každého chodca, dávali mu krížne otázky, preskúmali jeho cestovné dokumenty, vo svojich soznamoch hľadali jeho meno, poslali ho zpät, lebo ho prepustili, buďto ho zadržali a uväznili, podľa toho, ako sa im to zdalo byť najlepším ich ľubovoľného úsudku, či už rozmaru v prospech jednotnej a nerozdeliteľnej Republiky, Slobody, Rovnosti, Bratstva alebo Smrti.

Charles Darnay sotva urazil vo Francii niekoľko míl, už badal, že sa voskrz nemôže úfať návratu z tejto krajiny, ak ho len v Paríži neuznajú za dobrého občana. Hoci čo by sa malo stať, musí sa dostať na koniec svojej cesty. Vedel dobre, že každá vieska, ktorá sa za ním zavrela a každá rampa, ktorú spustili cez hradskú. Je železnou bránou v tom rade závorov, ktoré ležia medzi ním a Angliou. Všeobecná ostražitosť obklopovala ho natoľko, že keby ho boli v sieti alebo v kleci viezli k miestu určenia, ani vtedy by nebol väčšmi cítil ztratu osobnej slobody.

Táto všeobecná ostražitosť nielen že ho dvadsať ráz zadržala na staniciach hradskej, ale denne dvadsať ráz mu robila prekážky v napredovaní tým, že pricváľali za ním a vrátili ho, predišli ho a postarali sa o to, aby bol pristavený, buďto s ním jazdili a striehli na neho. Už niekoľko dní cestoval vo Francii, keď v malom meste, ktoré ležalo na hradskej, ustatý utiahol sa na odpočinok.

Nebol by sa dostal ani tak ďaleko, keby nebol ukázal list zroneného Gabella, ktorý mu písal z väzenia Abbaye. Pri strážnici tohoto malého mesta stretol sa s takými ťažkosťami, ktoré ho utvrdily v tom pocite, že s cestovaním octnul sa v kríze. Preto nebol veľmi prekvapený, keď ho o polnoci zobudili v tej malej krčme, v ktorej chcel do rána prenocovať.

Zobudil ho bojazlivý miestny podriadený úradník a traja ozbrojení vlastenci, s hrubými červenými čiapkami na hlavách a s fajkami v ústach, ktorí si mu sadli na posteľ.

„Emigrant,“ riekol úradník, „prichodím, aby som vás poslal s eskortou do Paríža.“

„Len to si prajem, občan, aby som sa mohol dostať do Paríža a bez tej eskorty by som sa obišiel.“

„Ticho!“ zahundral jedon vlastenec s červenou čiapkou, a pažbou pušky udrel na paplón. „Čuš, ty aristokrat!“

„Tak je to, ako to vraví ten dobrý vlastenec,“ poznamenal bojazlivý úradník. „Vy ste aristokrat a musíte mať eskortu — a musíte za ňu zaplatiť.“

„Niet výberu,“ riekol Charles Darnay.

„Výberu! Počúvajte ho!“ zvolal ten istý vyhrážajúci sa vlastenec s červenou čiapkou. „Ako by to nebola výhoda, ktorá chráni pred železom lampy!“

„To je vždy tak, ako to vraví ten dobrý vlastenec,“ poznamenal úradník. „Vstaňte a oblečte sa, emigrant.“

Darnay poslúchnul, potom musel ísť nazad do strážnice, kde iní vlastenci v hrubých červených čiapkach fajčili, popíjali a spali pri vatre. Tu zaplatil hromadu peňazí za eskortu a o tretej hodine ráno odišiel s nimi po mokrej hradskej.

Eskortu tvorili dvaja vlastenci s červenými čiapkami a trojfarebnými kokárdami, ktorí ozbrojení národnými puškami a šabľami jazdili jedon s jednej, druhý s druhej strany, kým Darnay sedel na treťom koni, ale ku kantáru mal priviazaný povraz a tento mal jedon z vlastencov otočený okolo ruky. Takto cestovali, ostrý dážď im šľahal do tvári a klusali ťažkým dragónskym krokom po nerovnej dlažbe mesta, ponáhľajúc sa na blatnatú hradskú. Jediná zmena v ich stave skrsla tým, že zamenili kone a krok, kým po blatnatej ceste neurazili tie míle, ktoré ležaly medzi nimi a sídelným mestom.

Cestovali nocou, zastaviac sa asi dvoma hodinami po východe slnca a odpočívali do súmraku. Eskorta bola tak biedne oblečená, že jazdci mali okolo holých nôh omotanú slamu a na otrhané plecia si tiež pripevnili slamu, aby sa tak chránili pred mokraďou. Odhliadnuc od osobnej nepríjemnosti byť takto sprevádzaným, od prítomného nebezpečenstva, ktoré skrslo tým, že jedon z vlastencov bol stále opitý a veľmi neopatrne narábal so zbraňou, Charles Darnay, hoci bol aj v slobode obmedzený, nedopustil, aby v jeho hrudi vzniknul vážny strach, lebo sa ubezpečoval, že toto položenie nemá nič spoločného s meritumom osobnej veci, ktoré dosiaľ nebolo ustálené, buďto s prejavmi, ktoré maly byť, ale ešte neboly, potvrdené väzňom v Abbaye.

Ale keď prišli k mestu Beauvais, čo sa stalo k večeru, keď ulice boly preplnené ľuďmi, nemohol si odtajiť, že stav vecí je veľmi povážlivý. Shromaždil sa hrozivý zástup vidieť ho sosadnúť na dvore pošty a veľa hlasov kričalo hlasne: „Dolu s emigrantom!“

Prestal sosadať so sedla, zaujal predošlé miesto, lebo videl, že je najbezpečnejšie a riekol:

„Emigrant, priatelia! Ale či nevidíte, že som prišiel do Francie dobrovoľne?“

„Si prekliaty emigrant!“ zvolal jedon kováč, kliesniac si k nemu vztekle cestu s kladivom v ruke. „A si aj prekliaty aristokrat!“

Vedúci pošty postavil sa medzi kováča a jazdcov kantár, ktorý tento chcel uchvátiť a riekol chlácholivým tónom: „Nechaj ho, nechaj! Veď ho budú súdiť v Paríži.“

„Súdiť!“ opakoval kováč, zaženúc sa kladivom. „Ej! A odsúdia ho ako zradcu.“ Zástup s týmto výrokom súhlasil.

Darnay zadržal vedúceho pošty, ktorý chcel zaviesť koňa do dvora (opitý vlastenec sedel pokojne v sedle a prizeral sa, majúc otočený povraz okolo ruky) a potom, keď bolo počuť jeho hlas, riekol:

„Priatelia, mýlite sa, lebo vás klamú. Nie som zradcom.“

„Luže!“ zvolal kováč. „Je zradcom od vydania dekrétu. Jeho život patrí ľudu. Jeho prekliaty život už nie je jeho vlastnosťou.“

V okamihu, keď Darnay z očí zástupu vyčítal, že sa v nasledujúcej chvíli môže vrhnúť na neho, vedúci pošty zaviedol koňa do dvora, eskorta sa k nemu tesne pripojila a vedúci pošty zavrel a zahasproval rozheganú bránu. Kováč udrel na ňu kladivom a zástup reval; ale nestalo sa nič viac.

„Aký je to dekrét, o ktorom hovoril kováč?“ opýtal sa Darnay vedúceho pošty, keď mu ďakoval a stál vedľa neho na dvore.

„Iste myslel na dekrét, ktorý nariaďuje odpredanie majetku emigrantov.“

„Kedy bol vydaný?“

„Štrnásteho.“

„Práve v deň, keď som odchodil z Anglie!“

„Každý vraví, že je to len jedon z mnohých a že vydajú aj iné — ak ich už aj nevydali — dľa nich každý emigrant má isť do vyhnanstva a každý, ktorý sa vráti, má byť odsúdený na smrť. Na to myslel, keď povedal, že váš život nie je vašou vlastnosťou.“

„Ale ešte nie sú takéto dekréty?“

„A či ja viem!“ vetil vedúci pošty, stisnúc pleciami; „môž byť, že sú, môž byť, že budú. To je všetko jedno. Čo by ste chceli?“

Odpočívali na slame v šope do polnoci a keď celé mesto zaspalo, jazdili ďalej. Medzi mnohými divými premenami, ktoré bolo badať na obyčajných veciach a ktoré túto divú jazdu robily takou neobyčajnou, nie práve poslednou vecou bolo, že sa zdalo, akoby nik nespal. Keďže dlho uháňali po osamelých a pustých cestách, prišli k hŕbe ošarpaných chalúp, ktorá sa nenorila do tmy, ale žiarila svetlami, a tu videli ako ľudia v nočnom tichu ruka v ruke mátožne krúžia okolo vyschnutého stromu Slobody, buďto vstanúc spievajú pieseň Slobody. Na šťastie v tú noc v Beauvais tak hlboko spali, že ztadiaľ vyviazli a čoskoro sa dostali do samoty a pustoty; uháňali v skorej zime a mokradi, medzi vycivenými poliami, ktoré v tom roku nedonášaly plody zeme a vedľa začmudených rumov zhorených domov, premenou zase vynorila sa pred nimi z dažďa, ktorý kosmo šľahal na cestu, záloha vlasteneckých hliadok, ktoré striehly na všetky hradské.

Konečne ich stihlo svetlo dňa pred múrami Paríža. Keď pricváľali k rampe, zbadali, že je spustená a silne strážená.

„Kde sú listiny tohoto zajatého?“ spýtal sa jedon zdanlive rázny predstavený, ktorého vyvolali strážnici.

Toto slovo sa prirodzene nepríjemne dotklo Charlesa Darnayho, preto poznamenal, že ako francúzsky občan slobodne cestuje v sprievode eskorty, ktorú mu v rozruchu krajiny nanútili a za ktorú zaplatil.

„Kde sú listiny tohoto zajatého?“ Opakovala tá istá osoba, nedbajúc na nič.

Opitý vlastenec mal ich v čiapke a odovzdal ich. Tá istá úradná osoba pozrúc na Gabelleho list, bola zrejme vzrušená a prekvapená a obzrela si Darnayho s väčšou pozornosťou.

Avšak opustil eskortu bez slova a vošiel do strážnice, kým oni ostali sedieť v sedle pred mestskou bránou. Zatiaľ Charles Darnay sa poobzeral a zbadal, že bránu stráži z vojakov a vlastencov utvorená garda a že druhých je o veľa viacej ako prvých; zbadal aj to, že prístup do mesta pre sedliacke, potravinami naložené vozy, pre podobnú premávku a pre podobných chodcov je dosť ľahký, kdežto východ aj pre najnevinnejších ľudí je veľmi ťažký. Početná smesa mužských a ženských, nespomínajúc hoviadka a rozličné vozidlá, čakala na priechod, ale ustálenie totožnosti osôb bolo také prísne, že sa len pomaly mohly dostať cez rampu. Niektorí vedeli, že na výsluch musia dlho čakať, preto si ľahli na zem fajčiť a spať, iní sa zase rozprávali, lebo premávali. Červená čiapka a trojfarebná kokarda boly všeobecne rozšírené medzi mužskými práve tak, ako ženskými.

Keď Darnay sedel v sedle už asi pol hodiny a pozoroval všetko, tá istá úradná osoba zase vyšla a rozkázala strážnikom, aby zdvihli rampu. Potom dal opitému a triezvemu sprievodcovi potvrdenie o prevzatí eskortovaného a vyzval ho, aby sosadol. Tento to urobil a dvaja vlastenci, vedúc jeho ustatého koňa, obrátili sa a odišli bez toho, že by boli vstúpili do mesta.

Vošiel so svojím sprievodcom do chyže strážnice, ktorá zapáchala obyčajným vínom a tabakom, v nej istí spiaci a bdiaci, triezvi a opití vojaci a vlastenci v striedavých neutrálnych stavoch medzi spaním a bdením, triezvosťou a opilosťou ležali alebo postávali. Aj osvetlenie chyže, pochádzajúce čiastočne od blikajúcich nočných olejových lámp, čiastočne však od chmúrneho dňa, bolo tiež primerane neisté. Pri stole, na ktorom ležalo niekoľko otvorených soznamov, sedel drsný dôstojník chmúrneho vzhľadu.

„Občan Defarge,“ riekol k Darnayho sprievodcovi, keď vzal kúsok písacieho papieru. „Je to emigrant Evrémonde?“

„Je to on.“

„Koľko máte rokov, Evrémonde?“

„Tridsať sedem.“

„Ženatý, Evrémonde?“

„Áno,“

„Kde ste sa ženili?“

„V Anglii.“

„Tak kde je vaša žena, Evrémonde?“

„V Anglii.“

„Tak. Patríte do väzenia La Force.“

„Nebesá,“ zvolal Darnay, „dľa ktorého zákona a pre aký prečin?“

Dôstojník na okamih pozdvihnul oči s kúska papiera.

„Od toho času, ako ste tu naposledy boli, Evrémonde, máme nové zákony a nové príčiny,“ Povedal to s tvrdým úsmevom a pokračoval v písaní.

„Uvážte, prosím, že som prišiel sem dobrovoľne, prinútila ma k tomu písomná prosba môjho spoluobčana, ktorá leží pred vami. Prišiel som, aby som ospravedlnil jeho a seba. Nežiadam si viacej, len príležitosť, aby som to mohol urobil bez meškania. Či to nie je moje právo?“

„Emigrant nemá práv, Evrémonde!“ znela ľahostajná odpoveď. Dôstojník písal, kým nebol hotový, potom si prečítal to, čo napísal, posypal pieskom a odovzdal občanovi Defargeovi, so slovami: „Do tajného.“

Občan Defarge kynul papierom väzňovi, že ho musí odprevadiť. Väzeň poslúchnul a s dvoch ozbrojených vlastencov pozostávajúca stráž šla s nimi.

„Vy ste to,“ spýtal sa tichým hlasom Defarge, keď sostupovali po schodoch strážnice, a zabočili k Parížu, „čo ste si vzali za ženu dcéru Doktora Manettea, ktorý bol kedysi väzňom dnes už nejestvujúcej Bastilly?“

„Áno,“ riekol Darnay a pozrel na neho prekvapene.

„Menujem sa Defarge, mám vináreň v Saint Antoine. Iste ste o mne počuli.“

„Moja žena do vášho domu šla pre svojho otca. Áno.“

Zdalo sa, že slovo „žena“ vzbudilo v občanovi Defargeovi chmúrnu rozpomienku, tak že riekol s chvatnou netrpelivosťou: „Povedzte mi menom tej novonarodenej a La Guillotinou menovanej ženskej, prečo ste prišli do Francie?“

„Pred minutou som vám povedal, prečo. Či neveríte, že je to pravda?“

„Zlá pravda pre vás,“ riekol Defarge so svrašteným obočím a hľadiac uprene pred seba.

„Naozaj, som tu ztratený. Tu sa všetko robí bez uváženia, tu je všetko také zmenené, také prenáhlené, neslušné, že som cele ztratený. Chcete mi troška pomôcť?“

„Nie,“ vetil občan Defarge, vždy hľadiac strnule pred seba.

„Chcete mi odpovedať na jedinú otázku?“

„Snáď. To závisí od povahy tej otázky. Opýtajte sa.“

„Či z toho väzenia, do ktorého ma tak nespravedlive vrhli, budem môcť mať nejaký slobodný styk s vonkajším svetom?“

„Uvidíte.“

„Úfam sa, že ma tam nepochovajú bez rozsudku, bez toho, že by mi dali možnosť obrany?“

„Uvidíte. No a potom čo? Predtým iní ľudia podobne sa dostali do horších väzení.“

„Ale nikdy nie mojím prispením, občan Defarge.“

Občan Defarge mu odpovedal chmúrnym pohľadom a kráčal vedľa neho v umienenom mlčaní. Čím hlbšie sa noril do tohoto mlčania, tým väčšmi bledla nádej — aspoň tak si myslel Darnay — že by ho mohol trošku obmäkčiť.

„Je to pre mňa nadmieru dôležité (vy to viete, občan, azda lepšie ako ja, nakoľko dôležité), aby som to mohol dať na vedomie Mr. Lorrymu z Tellsonovskej Banky, anglickému pánovi, ktorý je teraz v Paríži, ten púhy fakt, bez hociakého vysvetľovania, že ma vrhli do väzenia La Force. Urobili by ste mi to?“

„Neurobím za vás zhola nič,“ odpovedal zaťate Defarge. „Mojou povinnosťou je slúžiť vlasti a ľudu. Som sprisahaným služobníkom obidvoch — proti vám. Neurobím za vás zhola nič.“

Darnay cítil, že prosiť ho ďalej je cele beznádejnou vecou a okrem toho cítil sa urazeným v osobnej hrdosti. Ako tak kráčali v tichu, musel zbadať, nakoľko ľudia navykli vidieť isť ulicami zajatých. Ani len deti si ho nevšímaly. Niekoľko chodcov sa obrátilo a niektorí z nich mu ako aristokratovi pohrozili prstom; vcelku vidieť dobre oblečeného človeka isť do väzenia považovali práve za taký zjav, ako keď robotník v pracovných šatách šiel do roboty. V jednej úzkej tmavej a špinavej uličke, ktorou šli, rozčúlený rečník, stojac na stoličke, rozčúleným poslucháčom vykladal o hriechoch, ktoré spáchal na ľude kráľ a panovnícka rodina. Z niekoľkých slov, ktoré mimochodom zachytil, dozvedel sa Charles Darnay, že kráľ je vo väzení a že všetci zahraniční vyslanci opustili Paríž. Na ceste (okrem Beauvais) nepočul nič. Eskorta a všeobecná ostražitosť ho cele osihotily.

Teraz už vedel, že sa octnul v tom najväčšom nebezpečenstve, ktoré vzniklo od toho času, ako odišiel do Anglie. Ba už vedel aj to, že nebezpečenstvo sa okolo neho vzmáhalo vždy rýchlejšie a rýchlejšie. Musel si priznať, že by sa nebol vybral na túto cestu, keby bol mohol predvídať udalosti niekoľkých dní. Ale jeho predstavy neboly také chmúrne, akými by sa mu boly zdaly v svetle pozdejších čias. Hoci akou chmúrnou bola budúcnosť, bola neznámou a jej chmúrnosť predsa len dopúšťala nejakú neistú nádej. O desnom vo dne a v noci trvajúcom vraždení, ktoré malo poznamenať krvavým znamením požehnané obdobie žne prv akoby ručička hodiniek bola opísala niekoľko kruhov, vedel práve tak málo, sťaby bolo malo nastať až o stotisíc rokov. „Novonarodená, La Guillitonou nazývaná žena“ bola mu temer neznáma práve tak, ako aj väčšina národa. Tie hrozné činy, ktoré čoskoro maly byť vykonané, ešte sotva skrsly v modzgu ich vykonávateľov. Ako by boly mohly mať miesto v hmlistých tuchách nežnej duše.

Že bude mať účasť v nespravedlivom väznení, v surovostiach a v krutom odlúčení od ženy a dieťaťa, to predvídal temer s istotou, ale okrem tohoto nebál sa s určitosťou ničoho. Jeho um sa zaoberal takýmito myšlienkami, ktoré sú dosť trapné, keď niekoho vedú do nádvoria hrozného väzenia a nimi zaujatý prišiel do väzenia La Force.

Človek s opuchnutou tvárou otvoril ťažké dvere, ktorému ho predstavil Defarge so slovami „Emigrant Evrémond.“

„Kýho čerta! Koľko ich ešte bude!“ zvolal človek s opuchnutou tvárou. Defarge prevzal od neho potvrdenie bez toho, že by si bol všimnul výkriku a odišiel s dvoma druhmi patriotmi.

„Kýho čerta, vravím znova!“ zvolal žalárnik, ktorý ostal sám so ženou. „Koľko ich ešte bude!“

Žalárnikova žena nevediac, čo má vetiť na túto otázku, povedala len toľko: „Treba byť trpelivým, drahý môj.“ Keď zazvonila, vstúpili traja klúčiari, opakovali jej radu a jedon z nich dodal: „pre lásku ku Slobode“; na tomto mieste táto poznámka znela zrovna neprístojne.

Väzenie La Force bolo hrozným, špinavým väzením, ktoré páchlo nezdravotou úžasných snov. Je zvláštne, ako rýchlo možno zbadať na takýchto zle opatrovaných miestach výpary uväznených snov!

„Tiež do tajného!“ Hundral žalárnik, pozrúc na popísaný papier.

„Ako by všetko nebolo preplnené do prasknutia.“

Nadurdene nabodnul papier na ihlu a Charles Darnay čakal na ďalšie radosti pol hodiny: s času na čas chodil hore dolu v mohutne klenutej chyži, zavše odpočívajúc na kamennej lavici; nechali ho tam schválne, aby si hlavný žalárnik a jeho podriadení dobre zapamätali ťahy jeho tváre.

„Poďte,“ povedal konečne hlavný žalárnik, berúc kľúče, „poďte so mnou, emigrant!“

Šiel za ním v chmúrnom pološere väzenia, chodbami a schodmi, za nimi sa s rachotom zatváralo veľa dvier, kým prišli do veľkej, nízkej, klenutej miestnosti, ktorá bola preplnená väzňami obojeho pohlavia. Ženy sedely pri dlhom stole, písaly, čítaly, plietly, šily a vyšívaly; mužskí zväčša stáli za ich stolicami, buďto chodili hore-dolu po chyži.

S instiktívnym družením myšlienok, ktoré je väzeňskou vlastnosťou, pripomínajúcim priestupok a prečin, prichodzí sa desil tejto spoločnosti. Keď akoby na povel so všetkými jemnosťami spôsobov doby a s všetkými okúzlujúcimi bájmi a zdvorilosťami spoločenského života všetci vstali a zdravili ho, zdalo sa mu, že tento výjav v nepravdepodobnosti prevyšuje jeho dlhú jazdu na koni.

Tieto jemnosti sa natoľko líšily od spôsobov a chmúrnosti väzenia a tak príšerne pôsobily v prostredí špiny a biedy, že sa Karlovi Darnaymu zdalo, že stál medzi mŕtvymi. Všetci sú tu duchmi! Duchmi krásy, duchmi vznešenosti, duchmi elegancie, duchmi hrdosti, duchmi frivolity, duchmi vtipu, duchmi mladosti, duchmi veku, čakajúci na to, aby ich odstránili s tohoto opusteného brehu, všetci hľadeli na neho očami, ktoré zmenila smrť, ktorou umreli vtedy, keď sem vstúpili.

Zmeravel a stál nepohnute. Pri ňom stojací a ostatní okolo neho sa pohybujúci žalárnici pri riadnom vykonávaní povinností boli by bývali zovňajškom dosť prijateľní, ale pri porovnaní mimoriadne kontrastovali so smútiacimi matkami a prekvitajúcimi dcérami, taktiež s tam sa nachádzajúcimi zjavmi koketných, mladých krások a so zrelými paniami jemnej výchovy, že tento výjav zo sveta tieňov, tvoriaci pravý opak každej zkúsenosti a pravdepodobnosti, cele omámil pozorovateľa: Iste sú všetci duchmi! Dlhá, nepravdepodobná jazda iste pri ňom vyvolala chorobu a tá ho zaniesla sem medzi tieto chmúrne tône!

„Menom tu shromaždených druhov v nešťastí,“ riekol jedon pán dvorného zjavu a chovania, idúc napred, „mám česť pozdraviť vás v La Force-i, a prejavujem vám sústrasť nad nehodou, ktorá vás sem priviedla. Želám vám, aby sa čím skôr šťastne skončila! Inde by to bolo bezočivosťou, ale tu nie je ňou, opytovať sa na vaše meno a postavenie!“

Charles Darnay precitnul a dal žiadané objasnenia najprimeranejšími slovami.

„Úfam sa však,“ riekol pán, sledujúc očami cez chyžu kráčajúceho hlavného žalárnika, „že nie ste v tajnom?“

„Nechápem smysel toho výrazu, ale počul som ho vysloviť.“

„Ach, koľká škoda! To je nám veľmi ľúto! Ale vzmužte sa; niekoľko členov našej spoločnosti bolo na začiatku v tajnom, ale to trvalo len veľmi krátky čas.“ Potom dodal povýšeným hlasom, „oznamujem spoločnosti, ide — do tajného.“

Keď Charles Darnay kráčal cez chyžu k veľkým dverám, pri ktorých na neho čakal žalárnik, zavznel šum sústrasti a veľa hlasov, — zpomedzi ktorých slyšateľné boly mäkké a súcitné ženské hlasy — želalo mu všetko dobré a posmeľovalo ho. Pri mrežových dverách sa obrátil, aby srdečne poďakoval, dvere sa zatvorily a výjav zmiznul zpred jeho zraku navždy.

Vrátka sa otvorily na schody, ktoré viedly do hora. Ked vystúpili už po štyridsiatich stupňoch (stačilo pol hodiny, aby ich väzeň spočítal), žalárnik otvoril nízke čierne dvere a vstúpili do prázdnej celly. Bola síce chladná a vlhká, ale nebola tmavá.

„To je vaša,“ riekol žalárnik.

„Prečo som v samoväzbe?“

„Ako to ja mám vedieť?“

„Môžem si kúpiť pero, černidlo a papier?“

„O tom som nedostal úpravu. Navštívia vás a potom si to môžete žiadať. Predbežne si môžete kúpiť potravu a nič iné.“

V celle bola stolička, stôl a slamník. Keď žalárnik pred odchodom skúmave obzrel tieto predmety a štyri múry, mysľou väzňa, ktorý sa opieral o stenu, preletela fantastická predstava, že tvár a postava žalárnika bola tak neprirodzene napuchnutá, ako by bol vodou naplneným utopencom. Keď žalárnik odišiel, pomyslel si zadumane: „Som taký opustený, ako by som bol umrel.“ Potom zastal, zahľadel sa na slamník a odvrátiac sa s ošklivosťou, pomyslel si: „A medzi týmito mrviacimi sa červami nachádza sa telo v prvom stave po smrti.“

„Je päť krokov dlhá, štyri a pol široká, päť krokov dlhá, štyri a pol široká.“ Väzeň chodil v celle sem a ta, premeriavajúc ju, kým ruch ulicu znel, ako dusený zvuk bubnov, do ktorého sa zavše zamieša divý výkrik. „Robil topánky, robil topánky, robil topánky.“ Väzeň znova premeriaval miestnosť a kráčal rýchlejšie, aby odklonil myseľ od opakovania posledných slov. Mátohy zmizly, keď sa zavrely dvere. Bol medzi nimi zjav jednej čierno oblečenej panej, ktorá sa opierala o výklenok okna, papršlek padal na jej zlaté vlasy, a podobala sa… „Pre Boha, nechže jazdím zase cez osvetlené dediny, v ktorých bdejú všetci!… Robil topánky, robil topánky, robil topánky… Päť krokov dlhá, štyri a pol široká.“ Kým sa z hlbín jeho mysle vynorovaly a vírily takéto trosky, väzeň kráčal vždy rýchlejšie a zatvrdile spočitoval a spočitoval: hluk mesta sa zmenil — ešte vždy zavznieval ako dusený zvuk bubnov, ale nad ním sa vznášalo kvílenie známych hlasov. —