ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tellsonovská banka umiestená bola v štvrti Saint Germain v krýdle veľkého domu, do ktorého bolo možno dostať sa z ulice cez dvor, uzavretý vysokým múrom a mocnou bránou. Dom bol majetkom vznešeného pána, ktorý v ňom býval do toho času, kým pred zmätkami neušiel za hranice v úbore vlastného kuchára. Hoci bol sťa štvaná zver, ktorá uteká pred prenasledovaním honcov, predsa aj v svojej metempsychóze ostal tým istým Monseigneurom, ktorý prv ako ku perám pozdvihol čiašu čokolády, okrem spomínaného kuchára potreboval pomoc troch silných mužských.

Monseigneur odišiel, a traja silní mužskí odpustiac si hriech, že od neho dostávali veľký plat a to tak, že sa ochotne podobrali na to, odrezať mu krk na oltári svitajúcej Rovnosti a Nedeliteľnej Republiky, alebo na oltári Smrti; najprv dali pod zábor Monseigneurov dom a potom ho konfiškovali. Všetko sa pohybovalo s takou rýchlosťou a jedno nariadenie nasledovalo za nariadením druhým s takou neslýchanou prekotnosťou, že teraz v tretiu noc jesenného mesiaca septembra, vlasteneckí emissári zákona usalašili sa v dome Monseigneura, označili ho trojfarebnou zástavou a v jeho dvoranách pili pálenku.

Pre takú obchodnú miestnosť, akú mali Tellsonovci v Paríži, bola by v Londýne firma čoskoro vyhrmela v novinách. Veď čo by bol uvedomelý britský cit zodpovednosti a respektability povedal na tie v bednách zasadené pornarančové stromy, ktoré stály na dvore banky, a menovite na Cupida nad počítacím stolom? A predsa bolo tomu tak. Tellsonovci síce dali prefarbiť Cupida, ale ten ešte vždy bol viditeľný na strope, zkade v nedostatočnej bielizni od rána do večera mieril (ako to často robieva) na peniaze. Tento mladý pohan v Lombardstreete v Londýne, bol by musel rozhodne zbankrotovať, taktiež aj za týmto nesmrteľným chlapcom umiestnená, záclonami balená alkovňa, i so zrkadlom, zamurovaným do steny, spolu so všetkými, nie práve starými úradníkmi, ktorí pri najmenšom vyzvaní tancovali pred verejnosťou. Ale francúzski Tellsonovci aj popri týchto veciach znamenite obstáli a kým boly pomery znesiteľné, nepohoršoval sa nad tým nik a nevybral si peniaze.

Koľko peňazí vyberú od Tellsonovcov a koľko ich tam zapadne do zabudnutia, koľko striebra a šperkov ztratí lesk v skrýšach Tellsonovcov, kým ich deponenti budú hynúť vo väzeniach, alebo čoskoro budú umierať násilnou smrťou; koľko účtov nebude možno u Tellsonovcov na tomto svete uzavreť a koľko ich bude treba preniesť na druhý, to by v tento večer nebol mohol povedať nik, ani len sám Mr. Jarvis Lorry, hoci nad týmito otázkami základne premýšľal. Sedel pri čerstvozaloženom ohni, v ktorom horelo drevo (mrazivý a neúrodný rok bol predčasne chladný) a na jeho statočnej a smelej tvári sídlil hlbší tieň, aký mohla vrhať visiaca lampa, lebo mohol odrážať ktorýkoľvek predmet chyže — mrak hrúzy.

Býval v miestnostiach banky, lebo jeho vernosť ku závodu bola tak veľká, že s ňou srástol, sťa mohutný brečtanový koreň. Budovu tým, že prešla do vlasteneckých rúk, obkľučoval istý druh bezpečnosti, ale starý pán verného srdca s ňou nikdy nepočítal. Keď mohol konať svoju povinnosť, proti takýmto okolnostiam bol cele ľahostajný. Pod kolonádou na druhej strane dvora bola kôlňa pre koče, v ktorej stálo ešte niekoľko Monseigneurových kočov. Na stĺpy boly upevnené dve mohutné, do výšky siahajúce pochodne, v ich žiare bolo vidno pod holým nebom veľký brús: bola to hrubá práca a zdalo sa, že ho v náhiosti doniesli z niektorej blízkej šmikne, alebo z niektorej druhej dielne. Mr. Lorry vstal a hľadiac cez okno na tento nevinný predmet, zachvel sa a vrátil sa na svoje miesto k ohňu.

Neotvoril len sklené okno, ale aj vonkajšie žaluzie a zavrel zase obidve a chvel sa na celom tele.

Z ulíc, ktoré boly za vysokou stenou a mocnou bránou, zavznieval obvyklý nočný hluk mesta, do ktorého z času na čas vpadal neopisateľný, čarovný a nezemský zvuk, akoby sa neobyčajné a desné tóny vznášaly k Nebesám.

„Chvála Bohu,“ riekol Mr. Lorry, složiac ruky, „že dnes v noci nemám nikoho v tomto hroznom meste, kto je mi blízky a drahý. Nech sa Pán smiluje nad všetkými, ktorí sú v nebezpečenstve.“

Skoro za tým zavznel zvonec veľkej brány a on si pomyslel: „Vrátili sa!“ a sedel, načúvajúc. Ale nepočul, vo dvore hlasný hluk, ako to očakával, počul zase zatvoriť bránu a všetko utíchlo.

Nervóznosť a strach, ktoré ho zachvátily, vnukovaly mu práve ničím neodôvodnené obavy o banku, hoci aj bola dobre strážená; vstal práve, aby šiel medzi spoľahlivých ľudí, ktorí ju striehli, keď sa zrazu otvorily dvere a vrútily sa dve postavy, na ktoré pozrúc, v údive ustúpil nazad. Bola to Lucie a jej otec! Lucie vystrela k nemu ramená a na jej tvári lpel starý, natoľko utkvelý a intenzívny výraz, že sa zdalo, akoby sa na nej len preto zračil, aby jej dodal v tejto životnej chvíli sily a odvahy.

„Čo je to!“ zvolal Mr. Lorry zmätene a bez dychu. „Lucie! Manette! Čo je nového! Čo sa stalo? Prečo ste sem prišli? Čo je to?“

Bledá a zvírená, upierajúc na neho zrak, zavzdychala v jeho ramenách prosebným hlasom: „Oh, môj drahý priateľu! Môj muž!“

„Váš muž, Lucie!“

„Charles.“

„Čo je s Charlesom?“

„Je tu.“

„Tu v Paríži?“

„Bol tu niekoľko dní — tri alebo štyri — neviem koľko — nemôžem si sosbierať myšlienky. Ušľachtilé podujatie ho nútilo ísť sem bez nášho vedomia; na mýte ho zadržali a poslali do väzenia.“

Starý človek mimovoľne skríkol. Temer v tom istom okamihu zase zavznel zvonec veľkej brány a do dvora vovalil sa prúd hlasného dupotu nôh a hlasov.

„Aký je to hluk?“ opýtal sa Doktor, obrátiac sa k obloku.

„Nepozerajte von!“ zvolal Mr. Lorry. „Nepozerajte von! Manette, ak je vám život drahý, nedotýkajte sa záclony!“

Doktor sa obrátil, majúc ruku položenú na závore obloka a riekol s pokojným a smelým úsmevom:

„Drahý priateľu, v tomto meste môj život má čarovnú moc. Bol som väzňom Bastilly. V Paríži niet vlastenca — čo vravím, v Paríži — v celej Francii ho niet — ktorý, vediac, že som bol väznený v Bastille, by sa ma dotknul, ak len nie preto, aby ma objal, alebo nosil v triumfe. Moja stará bolesť dala mi moc, ktorá nám pomohla cez hranicu a získala nám chýry o Charlesovi a doprevadila nás sem. Vedel som, že to tak bude; viem, že by som mohol Charlesovi pomôcť z nebezpečenstva, povedal som to Lucii. — Aký je to hluk?“ — spýtal sa a zase položil ruku na oblok.

„Nepozerajte von!“ zvolal Mr. Lorry celý zúfalý. „Ani moja drahá Lucia, ani vy!“ Ovinul okolo nej rameno a zadržal ju: „Neľakajte sa tak, moja milá. Slávnostne vám prisahám, neviem o tom nič, že by sa Charlesovi bolo stalo niečo zlého; že nemám tušenia o jeho pobyte na tomto osudnom mieste. V akom väzení je?“

„V La Force.“

„V La Force! Lucie, moje dieťa, ak ste kedy boli chrabrá a podujímavá — a vždy ste boli taká — uspokojte sa teraz a robte to, čo vám poviem, lebo na tom o veľa viacej závisí, ako si môžete predstaviť, alebo môžem vám povedať. Charlesovi nijakým vašim činom nemôžete pomôcť dnes v noci; nie je vôbec možné vám odísť. Vravím vám to preto, lebo to, čo musím za Charlesa urobiť, je tou najťažšou vecou na svete. Od tejto chvíle musíte byť poslušnou, tichou a pokojnou. Musíte dovoliť, aby som vás zaviedol tuná do zadnej chyže. Musíte vášho otca a mňa nechať na dve minuty o samote a nesmiete váhať, ako je na svete život a smrť.“

„Poslúchnem vás. Vyčitujem vám to s tvári, že viete, že iné robiť nemôžem. Viem, aký ste prítulný.“

Starec ju bozkal, odrazu ju zaviedol do chyže a zavrel dvere; potom sa rýchlo vrátil k Doktorovi, otvoril okno a odhrnul trocha záclonu, položil ruku na Doktorove rameno a pozrel spolu s ním na dvor.

Hľadeli na hromadu mužských a ženských, ktorých nebolo toľko, aby zaplnili dvor, nebolo ich dovedna viacej ako štyridsať, lebo päťdesiat. Ľudia, ktorí zaujali dom, vpustili ich bránou a oni sa vrútili pracovať na brúse; postavili ho tu zrejme im k vôli; lebo miesto bolo príhodné a bolo stranou.

Ale akí hrozní robotníci a aká hrozná práca!

Brús mal dve kľuky, ktoré šialene krútili dvaja mužskí, keď ich dlhé vlasy pri krútení padaly nazad, vidieť bolo tváre, ktoré malý desnejší a krutejší výraz ako tváre najbarbarskejších ľudí. Mali falošné obrvy a falošné fúzy a ich odporné obličaje pokryté boly krvou, potom a oči mali od revania vypúlené a ustaté od bezsennosti a beštiálneho rozčúlenia. Kým títo šialenci krútili brús a ohyzdné kadere raz zastieraly ich tváre a zase padaly nazad na ich plecia, niekoľko žien núkalo ich ústam víno, aby sa napili, ich ošklivý výdych od kvapkajúceho vína a od prúdu iskier, ktoré vyšlahávaly z kameňa zdal sa krvavým a ohnivým. V zástupe nebolo možno najsť ani jednu bytnosť, ktorá by nebola poškvrnená krvou. Medzi tými, ktorí strkali jeden druhého, aby sa mohli dostať k brúsu, boli po pás obnažení mužskí, ich údy a telá boly zakrvavené; mužskí v rozličných handrách, v zakrvavených handrách, mužskí diabolsky zdobení so ženských šiat vzatými stuhami, čipkami a hodvábmi a všetky ich handry presiaknuté a poškvrnené boly krvou. Sekere, nože, bajonety, šable, ktoré doniesli vybrúsiť, červeňaly sa od krvi. Niektorí pripevnili si vyštrbené šable plátenými handrami a z ženských šiat nakmásanými zdrapmi ku zápästiam, i tieto hoci rozličnej farby, presiaknuté boly krvou. Týmto šialeným divochom, keď vytrhli svoje zbrane z prúdu iskier a rútili sa do ulíc, v rozzúrených očiach zachvievala sa rudá žiara; — tie oči boly také, že každý nezhovadilý človek bol by dal rád dvadsať rokov zo života, keby ich bol mohol dobre namierenou zbraňou vyhasiť navždy.

Všetko to videli za okamih, ako vidinu nejakého utopenca, alebo ako vidinu nejakej v smrteľnom nebezpečenstve sa nachádzajúcu ľudskú bytnosť. Odstúpili od obloka a doktor tázave sa pozrel na popolavú tvár svojho priateľa.

„Vraždia zajatých,“ Mr. Lorry zašepkal tieto slová, obzerajúc sa hrúzyplne na zatvorené dvere. „A ak ste si v tom istý, čo hovoríte; ak naozaj máte tú moc, ako si myslíte — a ja som presvedčený, že ju máte — povedzte týmto diablom, kto ste a dajte sa zaviesť do La Force-u. Môž byť, že je už pozde, neviem, ale nemeškajte ani minutu!“

Doktor Manette mu stisnul ruku a ponáhľal sa prostovlasý z chyže, a keď Mr. Lorry odhrnul záclonu, už bol na dvore.

Vejúce biele vlasy, jeho zvláštna tvár a úplná istota v chovaní, keď odsunul zbrane, ako vodu, okamžite ho strhly do prostriedku zástupu, shromaždeného okolo brúsa. Nastala niekoľko minút trvajúca prestávka, po nej okolo neho zavíril ruch a mrmot, a bolo počuť jeho nesrozumiteľný hlas; Mr. Lorry potom videl, ako ho všetci obklopujú, ako ho asi dvadsať ľudí počítajúca tlupa, v ktorej sa tiesnil mužský vedľa mužského, nesie, kričiac: „Nech žije väzeň z Bastilly! Pomáhajme príbuznému bastilleyského väzňa v La Force!“

„Spravte miesto tam na predku väzňovi z Bastilly! Vysloboďme z La Force-u väzňa Evrémonda!“ a tisíce hlasov opakovalo výkriky.

Zavrel zase žaluzie s búchajúcim srdcom, zavrel oblok a spustil záclonu, ponáhľal sa k Lucii a povedal jej, že ľud pomáha jej otcovi a odišli hľadať jej muža. Našiel pri nej jej dieťa a Miss Prossovú, ale ich prítomnosť ho až hodne pozdejšie prekvapila, keď na nich pokojne hľadel, nakoľko to v takej noci bolo možné.

Zatiaľ Lucie v otupelosti klesnúc k jeho nohám na dlážku, tisla mu ruku. Miss Prossová položila dieťa na posteľ a jej hlava postupne sklesla na vankúš vedľa svojho driečneho sverenca. Oh, tá dlhá, dlhá noc, so stonmi úbohej ženy. A tá dlhá, dlhá noc, v ktorej nedochodil jej otec s nijakou zvesťou!

V tme ešte dva razy zavznel zvonec veľkej brány, zástup sa vrútil a brús sa otáčal a lomozil. „Čo je to?“ zvolala Lucie zdesene. „Ticho! Vojaci si tam brúsia šable,“ vetil Mr. Lorry. „Tento dom je teraz národným majetkom, a je nejakou zbrojnicou, moja milá.“

V celku sa to dva razy opakovalo; ale naposledy práca šla pomaly a vrtošlivo. Čoskoro začalo svitať a on si nežne vymanil ruku z jej sovrenia a zase opatrne pozrel von. Mužský, ktorý bol natoľko zakrvavený, že sa zdal byť ťažko raneným vojakom, ktorý na bojišti precitnul, vstal z chodníka v blízkosti brúsa a pozeral sa okolo seba s prázdnym pohľadom. O chvíľu tento ustatý vrah v neurčitom svetle zbadal jedon z Monseigneurových kočov a tackajúc sa k tomuto nádhernému hintovu, vstúpil doň, zavrel za sebou dvere a odpočíval na jeho jemných poduškách.

Veľký brús, Zem, sa otočila, keď Mr. Lorry znova pozrel von a slnce rudo svietilo na dvor. Ale ten menší brús stál opustený v pokojnom rannom ovzduší poliaty červeňou, ktorú nedáva slnce a ani ju nemôže odňať.