ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žena na smrť odsúdeného nešťastníka klesla pod ťarchou výroku, akoby ju bol zasiahol smrteľný úder. Ani len nehlesla; ale silný bol hlas jej nútra, prízvukujúci, že ona je na svete jediná, ktorá jeho nešťastie nemá zväčšovať, ale ho má v ňom dvíhať, takže aj z tohoto úderu sa rýchlo prebrala.

Keďže sa sudcovia museli zúčastniť verejnej demonštrácie, ďalšie pojednávania boly odročené. Ešte nestíchnul hluk a poslucháčstvo sa ešte vždy hrnulo zo súdnej siene, keď tam Lucie stála, vystierajúc k mužovi ramená a v jej tvári zrkadlila sa nemá láska a útecha.

„Keby som sa ho mohla dotknúť! Keby som ho aspoň raz mohla objať! Oh, moji dobrí občania, keby ste s nami mali aspoň toľko súcitu!“

Ostal tam len žalárnik, dvaja zpomedzi tých štyroch ľudí, ktorí ho minulý večer zajali a Barsad. Ľud sa vyhrnul na ulicu videť slávnosť. Napokon navrhoval Barsad: „Tak nechajte ju, nech ho objíme; veď je to len okamih.“ Prijali to v tichu a pomedzi lavice odprevadili ju ku tribúne, sohnúc sa cez zábradlie, mohol ju vziať do náručia.

„S Bohom, poklad mojej duše. Prijmi moje posledné požehnanie, láska moja. Stretneme sa tam, kde odpočívajú ustatí.“

Toto boly mužove slová, keď ju privinul k hrudi.

„Znesiem to, drahý Charles. Získavam pomoc s hora; netráp sa o mňa. Posledné žehnanie nášmu dieťaťu.“

„Posielam ho po tebe. Bozkávam ju skrze teba. Posielam jej s Bohom po tebe.“

„Muž môj. Nie! Ešte okamih!“ Odtrhla sa od neho. — „Nebudeme dlho rozlúčení; cítim, že moje srdce pomaly pukne, ale vykonám svoju povinnosť, dokiaľ budem môcť a keď ju zanechám, Boh jej vzbudí dobrých priateľov, ako ich vzbudil mne.“

Jej otec ju nasledoval a chcel kľaknúť pred nimi na kolená, ale Darnay ho podchytil rukou a prekazil to, volajúc:

„Nie, nie! Čo ste urobili, keď chcete pred nami kľačať? Teraz už vieme, cez aké boje ste prešli kedysi. Teraz už vieme, čo ste vytrpeli, keď ste tušili môj pôvod a keď ste sa o ňom dozvedeli. Teraz už vieme, s akou prirodzenou antipathiou ste sa museli boriť a premôcť ju, pre drahú Luciu. Ďakujeme vám z celého srdca, s povinnou láskou. Boh s vami!“

Otcovou jedinou odpoveďou bolo, že rukami siahol do šedivých vlasov a rval si ich s úzkostlivým vzlykaním.

„Nemohlo to byť ináč,“ riekol väzeň, „všetky veci tak spolupôsobily pri tom, že to muselo tak skončiť. Moja vždy bezvýsledná snaha vyhovieť dôvere nebohej matky priviedla ma osudne do vašej blízkosti. Z takého zla nemohlo skrsnúť nič dobrého, taký nešťastný začiatok nemohol mať šťastnejší koniec. Potešte sa a odpustite mi. Žehnaj vám Boh!“

Keď ho odvádzali, žena ho pustila a hľadela za ním so složenými rukami, ako by sa modlila a s žiarivým výrazom tvári, na ktorej pohrával ešte aj potešujúci úsmev. Keď odišiel väzenskými dvermi, obrátila sa, hlavu položila s láskou na otcovu hruď, chcela prehovoriť, ale klesla k jeho nohám.

Vtedy sa z tmavého kúta vynoril Sydney Carton, ktorý sa dotiaľ nehnul a zdvihnul ju. Bol s ňou len jej otec a Mr. Lorry. Rameno sa mu triaslo, keď ju dvíhal a podoprel jej hlavu. Jeho tvár nežiarila len ľútosťou, ale aj hrdosťou.

„Mám ju zaniesť do koča? Necítim jej váhu.“

Niesol ju ľahko ku bráne a složil nežne do koča. Jej otec so svojím starým priateľom vstúpili a on si vysadol ku kočišovi.

Keď prišli ku bráne, kde len pred niekoľkými hodinami stál vo tme a predstavoval si, ktorých drsných kameňov sa dotýkaly jej nohy, zase ju zdvihnul a vyniesol hore schodmi chyže. Tam ju položil na pohovku, kde potom plakaly nad ňou jej dcérka a Miss Prossová.

„Nepreberajte ju,“ riekol poslednej nežne, „lepšie je jej tak; nevzkrieste ju, veď len omdlela.“

„Oh, Carton, Carton, drahý Carton!“ zvolala malá Lucia, vyskočiac a s výbuchom žiaľu ovinúc okolo neho náruživo ramienka. A teraz, keď ste už tu, iste nejako pomôžete mame a vyslobodíte otca! Oh pozrite len na ňu, drahý Carton! Vy predsa patríte k tým, ktorí ju milujú, či môžete hľadieť na ňu takto?“

Schýlil sa k dieťaťu a jej svieže líčko pritúlil k svojej tvári, potom ju nežne složil a hľadel na jej bezvedomú matku.

„Prv ako odídem,“ riekol a zastal — „môžem ju bozkať?“

Pozdejšie spomínali, že keď sa nad ňu schýlil a perami sa dotknul jej tváre, zašepkal niekoľko slov. Malá Lucia, ktorá stála k nemu najbližšie, rozprávala pozdejšie im i svojim vnúčatám, keď už bola peknou starenkou, že počula, ako povedal: „Život, ktorý milujete.“

Keď vstúpil do druhej izby, zrazu sa obrátil k Mr. Lorrymu a jej otcovi, ktorí šli za ním a poslednému povedal:

„Doktor Manette, včera ste mali ešte veľký vliv; urobte posledný pokus. Sudcovia a tí, ktorí sú pri moci, chovajú sa k vám veľmi priateľsky a vďační sú k vám za vykonané služby, všakver?“

„Nezatajili predo mnou nič, čo súviselo s Charlesom. Ubezpečili ma všemožne, že ho vyslobodím a naozaj vyslobodil som ho.“ Odpovedal veľmi vzrušene a váhavo.

„Pokúste sa o to znova. Do zajtra odpoludnia síce máte len niekoľko krátkych hodín, ale pokúste sa o to.“

„Chcem sa pokúsiť. Neváham ani za okamih.“

„To je dobre. Viem, že ste s vašou energiou dokázali veľké veci, hoci — dodal s úmevom a s povzdychom — teraz vám prichodí dokázať o nesmierne väčšie. Ale pokúste sa o to! Tak málo stojí ten život, keď ho zneužívame, ale stojí za tú námahu. Keby tomu nebolo tak, zriecť sa ho nebolo by obeťou.“

„Idem zrovna,“ riekol Doktor Manette, „ku verejnému žalobcovi a ku prezidentovi a pôjdem aj k ostatným, ktorých lepšie je nemenovať. Napíšem a — ale počkajme! Na uliciach je oslava a do večera nenajdem doma nikoho.“

„To je pravda. Ufnosť je beztak slabá a bude ešte slabšia, ak budete museť čakať do večera. Rád by som vedel, čo vykonáte, hoci sa ničomu neúfam. Kedy sa asi vrátite od tých hrozných držiteľov moci?“

„Úfam sa, že bezprostredne po súmraku. Asi o hodinu-dve.“

„Po štvrtej sa už stmieva. Pridajme niečo k tým hodinám. Keď prídem ku Mr. Lorrymu o deviatej, budem sa môcť niečo dozvedieť od vášho priateľa, alebo od vás?“

„Áno.“

„Veľa zdaru!“

Mr. Lorry odprevadil Sydneyho ku vonkajším dverám a keď bol na odchode, dotknul sa jeho pleca a primäl ho k obratu.

„Nemám úfnosti,“ riekol Mr. Lorry s bolestným šepotom.

„Ani ja.“

„Keby ho zpomedzi tých ľudí niektorý, alebo čo aj hneď všetci boli náchylní šetriť — čo je veľký predpoklad; veď čo je im jeho život, alebo život hociktorého človeka! — pochybujem, že by sa ho odvážili šetriť po tých výjavoch, ktoré sa odohraly v súdnej sieni.“

„Ja si to tiež myslím: V tom hluku počuli som úder paloša.“

Mr. Lorry oprel sa ramenom o vereje a položil naň tvár.

„Nezúfajte,“ riekol veľmi nežne Carton, „nesmúťte. Doktora Manettea som potešoval touto myšlienkou, lebo som cítil, že to raz môže byť pre ňu potechou. Ináč by si mohla mysleť, že sme jeho život ľahkomyseľne šmarili stranou, alebo zmárnili a to by ju mohlo rmútiť.“

„Áno, áno, áno,“ vetil Mr. Lorry, osúšajúc si oči. „Máte pravdu. Ale on umre; naozaj niet oprávnenej nádeje.“

„Áno. Umre; naozaj niet oprávnenej nádeje,“ ozval sa Carton. A pevným krokom kráčali dolu schodmi.