ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po ulicach Paríža tupo a sekane rachotia káry smrti. Šesť kár vezie denne víno pre La Gaiilotinu. Postava každej pažravej a nenásytnej obludy, akú si len predstaviť môže ľudská obrazotvornosť, vtopila sa do realizácie Guillotiny. A predsa ani jedno podnebie Francie pri najväčšej rozmanitosti pôdy, ani jedno steblo trávy, ani jedon list, korienok, vetvička nedorástla v prirodzenejších okolnosťach ako táto hrúza. Rozdrv ľudstvo ešte raz podobnými údermi mlatu a ono sa znova srazí v také isté znetvorené tvary. Zasej znova semä toho istého dravého pôžitkárstva a tyranie a iste zase bude donášať to isté ovocie.

Šesť kár rachotí po uliciach. Čas, ty mocný kúzelník, začaruj ich zase na to, čím boli a tieto zase sa premenia na koče absolútnych panovníkov, na equipáže feudálnej šľachty, na toaletty maľovaných Jezábeliek, na chrámy, ktoré nie sú príbytkami Pánovými, ale lotrovskými brlohmi a na chaty hladujúcich, milionových sedliackych zástupov! Nie, ten mocný kúzelník, ktorý vznešene uvádza Stvoriteľom ustálený poriadok, ich nepremení.

„Ak ťa vôľa Božia premenila na túto postavu,“ vravia všetcia čarodejníci múdrych arabských poviedok, „ostaň tak! Ale ak si túto postavu dostal len pre pominuteľné kúzlo, tak premeň sa na predošlú postavu.“ Nepremenene a beznádejne rachotia káry ďalej.

Keď sa otáčajú chmúrne kolesá týchto kár, tak sa zdá, akoby medzi národom ulíc vyoraly dlhú, krivú brázdu. Na tú a onú stranu vrhne hrudy tvárí a pluhy pokojne ťahajú ďalej. Riadni obyvatelia domov natoľko privykli na toto divadlo, že v niektorých oknách nestoja ľudia a inde nezastane ani robota rúk, kým hľadia na tváre kár. Zavše má obyvateľ hosťa, ktorý chce vidieť to divadlo a vtedy ako nejaký tútor, alebo úradný interpret ukazuje prstom na tú alebo onú káru a zdá sa, že vysvetľuje. Koho viezli v nej včera, koho predvčerom.

Niektorí z tých, čo sú v káre, na tejto poslednej ceste na rozličné zjavy hľadia ľahostajne s meravým pohľadom; iní sa zase zaujímajú o ľudí a život. Niektorí sedia s ovesenou hlavou; iní starajú sa o svoj zovňajšok a tak hľadia na zástupy, ako ich videli v divadlách, alebo na obrazoch. Mnohí prižmúria oči a rozmýšľajú, alebo usilujú sa sústrediť rozptýlené myšlienky. Jedno pološialené, biedne stvorenie od smrteľnej hrúzy sa natoľko pomiatlo a opilo, že spieva a chce tancovať. Ani jedon sa neuchádza o súcit ľudu ani posunkom, ani pohľadom.

Z niekoľkých rozličných jazdcov pozostávajúca stráž sprevádza tie káry a často sa k nim obracajú tváre a opytujú sa. Tak sa zdá, že otázka je vždy jedna a tá istá, lebo po odpovedi ľud sa tisne ku tretiemu koču. Vedľa káry kráčajúci jazdci mečom často ukazujú na istého mužského. Každý chce vedieť, ktorý je to; so sklonenou hlavou stojí v pozadí káry a rozpráva sa s jedným dievčaťom, ktoré sedí vedľa neho a drží ho za ruku. Nie je zvedavý, nestará sa o výjav a stále sa rozpráva s tým dievčaťom. V dlhej Saint Honoré-ovej ulici zavše odznie proti nemu výkrik. Ak sa ho tieto výkriky aj dotýkajú, nútia ho len k pokojnému úsmevu, potriasa kadermi, aby mu uvoľnenejšie padaly do tváre. Nemôže sa dotknúť tvári, lebo ramená má sviazané.

Vyzvedač s „väzenským baránkom“, stojí na schodoch jedného chrámu a čaká na káry. Pozre na prvú: niet ho tam. Pozre na druhú: ani tam ho niet. Už sa opytuje samého seba „obetoval ma?“ Keď pozre na tretí, vyjasňuje sa mu tvár.

„Ktorý je Evrémonde?“ opytuje sa za ním jedon človek.

„Ten tam na zadu.“

„Ten, ktorého ruku drží tá deva?“

„Áno.“

Človek kričí: „Dolu s Evrémondom! So všetkými aristokratmi na Guillotinu! Dolu s Evrémondom!“

„Ticho, ticho!“ prosí ho vyzvedač bojazlivo.

„A prečo nie, občan?“

„Teraz spláca vklad; o päť minút ho bude mať zaplatený. Nech má pokoj!“

Ale mužský len kričí ďalej:

„Dolu s Evrémondom!“

Evrémondova tvár sa na okamih obráti k nemu. Evrémond zbadá vyzvedača, pozorne hľadí na neho a ide ďalej svojou cestou.

Hodiny odbíjajú tretiu a medzi národom vyoraná brázda sa obráti, aby sa dostala k popravišťu, na svoj koniec. A na tú a onú stranu vrhnuté hrudy sa teraz zase srútia a zavrú sa za posledným pluhom, ako prešiel, lebo ho všetci nasledujú ku Guillotine. Na sedadlách proti nej sedia ženy, ako v nejakej verejnej zahrade, pilne pletú. Na jednej z najprednejších sedadiel stojí Pomsta a hľadí na svoju priateľku.

„Tereza!“ volá škrekľavým hlasom. „Kto ju videl? Terézia Defargeová!“

„Ešte ani raz nechýbala,“ riekne jedna pletúca družka-sestra.

„Nie, ani teraz nebude chybeť,“ zvolá nahnevane, „Tereza!“

„Áno. Hlasnejšie, Pomsta, o veľa hlasnejšie, aj tak ťa už ťažko počuje. Ešte hlasnejšie, Pomsta, hoci aj so zakliatím a ani to ju nevzkriesi. Pošly druhé ženy, aby ju hľadaly na všetkých stranách, kde blúdi; ale hoci aj jej posolkyne previedly hrozné veci, otázne je, či z vlastnej vôle pôjdu dosť ďaleko, aby ju našly!“

„Aké nešťastie!“ volá Pomsta, dupkajúc nohami na sedadle. „Už sú tu káry! Evrémonda v okamihu popravia a jej tu niet. Mám pre ňu pletenie a prázdne sedadlo čaká na ňu. Budem plakať od hnevu a zlosti.“

Keď Pomsta sostúpi so sedadla urobiť to, káry sa začínajú zbavovať ťarchy. Kňazi Svätej Guillotiny sú už oblečení a prichystaní. Úder! Ukazujú hlavy a pletúce ženy, ktoré len pred chvíľou zdvihly hlavu vidieť obeť, keď ešte vedela myslieť a hovoriť čítajú: Jedno.

Druhá kára sa vyprázdni a odtiahne, dochodí tretia. Úder! A pletúce ženy, ktoré sa nedajú mýliť pri práci a pokračujú, čítajú: Dve.

Údajný Evrémonde sostupuje, krajčírku skladajú hneď za ním. Pri sostupovaní, ako prisľúbil, nepustil jej trpelivú ruku, ale drží ju stále. Nežne ju umiestil chrbtom ku stroju, ktorý ustavične švihá hore-dolu a ona mu hľadí do tváre a ďakuje mu.

„Bez teba, drahý cudzinče, nebola by som taká pokojná, lebo ja som od prírody také drobné a biedne stvorenie, srdce sa mi chveje; nemohla by som k Nemu povznášať svoje myšlienky, ktorý umrel, aby sme my dnes tuná nachodili útechu a nádej. Myslím, že ťa ku mne poslalo Nebo.“

„Lebo teba mne,“ riekol Sydney Carton, „pozri sa na mňa, drahé dieťa a nemysli na iné.“

„Nemyslím na nič, kým držím tvoju ruku. Nebudem na nič myslieť, keď ju pustím, ak sa budú ponáhľať.“

„Budú sa ponáhľať. Neboj sa.“

Tí dvaja stoja v rednúcom zástupe obetí, ale rozprávajú sa tak, ako by boli samotní. Oko v oku, hlas v hlase, ruka v ruke, dve deti Univerzálnej Matky, ináč sú si tak ďaleké, sú také rozdielne, stretly sa v údolí tiene, aby sa spolu vrátily domov a odpočívaly na jej hrudi.

„Môj chrabrý a veľkodušný priateľu, dovolíš mi ešte poslednú otázku? Som nevedomá a znepokojuje ma — len trochu.“

„Povedz, čo je to.“

„Mám sesternicu, jedinú rodinu, je sirotou a ja ju veľmi milujem. Je odomňa o päť rokov mladšia, žije na juhu v dome jednoho roľníka. Chudoba nás roztrhla a ona nič nevie o mojej súdbe, škoda, že neviem písať a keby som aj vedela, ako by som jej to rozpovedala! Je to tak lepšie, ako to je.“

„Áno, áno; je to tak lepšie, ako to je.“

„Keď sme sem prišli, myslela som na to a aj teraz ešte myslím na to, keď hľadím do tvojej milej, chrabrej tváre, ktorá ma posmeľuje; to je to. Keď Republika naozaj dobre robí chudobe a ona nebude museť toľko hladovať a trpieť, ona potom bude môcť byť dlho živá; ona môže ešte aj zostarnúť.“

„A potom, drahá sestra?“

„Čo myslíš,“ krotké, tiché oči sa naplnily slzami, pery sa trochu otvorily a zachvely, „bude sa mi to zdať zdĺhavým, keď budem na ňu čakať, tam v tej lepšej vlasti, kde my dvaja, úfam sa, najdeme milostivú záštitu?“

„Nie, to nemôže byť, dieťa moje: tam niet času a niet zármutku.“

„Tak veľmi ma potešuješ! Ja som taká nevedomá. Mám ťa teraz bozkať? Už je tu tá chvíľa?“

„Áno.“

Bozkal ju na ústa; aj ona jeho; slávnostne sa požehnali. Tá vychudnutá ruka sa netrasie, keď ju vypúšťa; na trpelivej tvári zračí sa len sladká, žiarlivá stálosť. Ide bezprostredne pred ním — odišla; pletúce ženy načítaly: Dvadsaťdva!

„Ja som Vzkriesenie a Život, vraví Pán; kto verí vo mňa, keby aj umrel, žiť bude: a kto je živý a verí vo mňa, neumre nikdy.“

Veľa hlasov hundre, veľa tvárí sa obracia k nemu, od okraja zástupu veľa krokov sa tisne napred, takže dav sa napred šinie, ako veľká vodná vlna, všetko zmizne. Dvatsať tri.

*

Večer hovorili o ňom v meste, že mal tvár najpokojnejšieho človeka, ktorého tam kedy videli. Mnohí dodali ešte, že bol vznešený a prorocký.

Jednou najvýš pozoruhodnou obeťou toho istého paloša krátko pred tým bola žena, ktorá pri nohách toho istého popravišťa pýtala si dovolenie, aby smela napísať myšlienky, ktoré ju prenikajú. Keby bola mohla vyjaviť svoje myšlienky a tie by boly prorockými myšlienkami, boly by znely takto:

„Vidím, že Barsad a Cly, Defarge a Pomsta, porotca a sudca, dlhý rad nových tyranov, ktorí vznikli po vyničení starých, zahynú od toho istého mstivého nástroja prv, ako zastaví svoje terajšie účinkovanie! Vidím, že z tejto priepasti vyrastá utešené mesto a skvelý národ a v bojoch stane sa naozaj slobodným, vo víťazosláve a v porážkach pokračuje dlhé roky, vidím, že zloba tohoto i predošlého veku, ktorého toto je prirodzeným plodom, postupne sa smieruje a zmizne.

Vidím žiť tých, za nich som sa obetoval, pokojne, užitočne, šťastne v tej Anglii, ktorú ja už neuvidím nikdy. Vidím ju s dieťaťom na hrudi, ktoré má moje meno. Vidím jej otca, je starý a pochýlený, ale ináč sa zotavil, každému je oddaným lekárom a žije v pokoji so sebou. Vidím toho dobrého starého pána, ktorý im bol tak dlhé roky priateľom, po desiatich rokoch poručil im celý svoj majetok a pokojne odchodí za svojou odmenou!

Vidím, že som sviatosťou ich srdca a sŕdc ich potomkov ešte po pokoleniach. Vidím ju starenku, plakať za mnou vo výročí toho dňa. Vidím ju a jej muža, dokonali svoj beh, odpočívajú vedľa seba na ich zemských posteliach a viem, že duša jednoho nepožehnávala tak dušu druhého, ako duše obidvoch mňa.

„Vidím to dieťa, ktoré malo moje meno, ako mužského zdarne napredovať na životnej dráhe, ktorá kedysi bola mojou. Vidím, že tak zdarne napreduje, že moje meno stane sa slávnym v žiare jeho mena. Vidím, ako miznú škvrny, ktoré som ja vrhnul naň. Vidím ho, že je prvým medzi spravedlivými sudcami a váženými mužskými, že chlapca, ktorý má moje meno, ktorého čelo a zlaté vlasy poznám, vedie sem na toto miesto — ktoré vtedy už bude pekné a bude zbavené škvŕn, čo ho hyzdily a počujem, ako chlapcovi nežným a rozochveným hlasom rozpráva moju históriu.

Čo teraz robím, je o veľa lepšou vecou, ako som robil predtým; ten odpočinok, ktorému v ústrety idem, je o veľa lepší ako ten, ktorý som kedysi poznal.“

Koniec tretej knihy.

Koniec druhého sväzku.