ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Práve v tom čase, keď tých päťdesiatdva odsúdencov čakalo na svoj osud, Madame Defargeová sa chmúrne a zlovestne radila s pani Pomstou a s Jaquesom Tretím, členom Revolučného Tribunálu. Madame Defargeová nevyjednávala so svojimi ministrami vo vinárni, ale v chate toho drevorubača, ktorý bol predtým pohrabáčom ciest. Drevorubač sa nezúčastnil porady, ale počúval zo slušnej vzdialenosti, ako nejaký sluha, ktorý nesmie hovoriť prv, až sa ho opýtajú, lebo prejaviť svoju mienku prv, až ho k tomu vyzvú.

„Ale náš Defarge,“ riekol Jacques Tri, „je už naozaj dobrým Republikánom? Hé?“

„Vo Francii niet lepšieho,“ zdôrazňovala jazyčnica — Pomsta škrekľavým hlasom.

„Ticho, malá Pomsta,“ riekla Madame Defargeová, zamračiac sa a položila ruku na pery svojho pobočníka; „vypočuj ma. Môj muž, občane, je dobrý Republikán a chrabrý človek; zaslúžil sa o Republiku a požíva jej dôveru. Ale aj on má slabosti, je natoľko slabý, že súcití s Doktorom.“

„To je veľká škoda,“ zaškrečal Jacques Tri, kývajúc v pochybnosťach hlavou a pohybujúc dravými prstami okolo pažravých úst; „to je toľko, že nie je dobrým občanom; to je poľutovania hodná vec.“

„Vidíte,“ povedala Madame, „ja sa nestarám, o toho Doktora. Mňa to nezaujíma, či nosí hlavu na pleciach a či ju ztratí. Ale ten rod Evrémondovcov musí byť vykántrený; a žena a dieťa musia nasledovať muža a otca.“

„Jej pekná hlava sa k tomu práve hodí,“ škriekal Jacques Tri. „Videl som tam belasé oči a zlaté vlasy, bolo to utešené, keď ich Samson ukázal. Tá obluda vravela ako epikurejec.“ Madame Defargeová sklopila oči a chvíľu premýšľala.

„Ej, dieťa má zlaté vlasy a belasé oči,“ poznamenal Jacques Tri s meditatívnou radosťou v slovách. A tak zriedka tam máme dieťa. To je krásny pohľad!“

„Slovom,“ riekla Madame Defargeová, vyrušiac sa z krátkeho premýšľania, „v tejto veci nedôverujem môjmu mužovi. Od poslednej noci nielen, že cítim, že mu nemôžem nič povedať o podrobnostiach svojho plánu, ale cítim aj to, že ak budem vec preťahovať, skrsne nebezpečenstvo, že ich bude vystríhať a oni újdu.“

„To sa nesmie stať,“ škriekal Jacques Tri, „nik nesmie ujsť. To nie je ani polovica toho, čo by malo byť. Denne by ich malo byť stodvadsať.“

„Slovom,“ pokračovala Madame Defargeová, „môj muž nemá toľkú príčinu vyničiť túto rodinu ako ja a ja nemám takú príčinu, ako ona, aby som Doktora ľutovala. Preto musím sa dať do roboty sama. Poďte sem, malý občan.“

Drevorubač, ktorý s úctou a s pokorou, ktorú mu vnukoval strach pred smrťou, hľadel na ňu, pristúpil k nej, držiac v ruke červenú čiapku.

„Hľadiac na tie znamenia, malý občan,“ riekla prísne Defargeová, „ktoré dávala väzňovi, ochotný ste svedčiť o tom ešte dnes?“

„Ej, ej, prečo nie!“ zvolal pohrabáč. „Každý deň, v každom počasí od druhej do štvrtej, vždy dávala znaky, často aj s maličkou, zavše bez nej. Viem, čo viem. Videl som ju vlastnými očami.“

Kým rozprával, robil rozličné posunky, akoby náhodou napodobňoval niektoré znaky, ktoré nikdy nevidel.

„Zrejmé sprisahanie,“ riekol Jacques Tri. „Vec je nesporná!“

„Či možno veriť porote?“ opýtala sa Madame Defargeová, pozrúc na neho s chmúrnym úsmevom.

„Vlasteneckým porotcom môžete dôverovať, drahá občianka. Ručím vám za svojich súdruhov — porotcov.“

„A teraz, nechže vidím,“ riekla Madame Defargeová, zamýšľajúc sa znova. „Či pre môjho muža môžem byť aj bez tohoto Doktora? Nie som ani za nebo, ani proti nemu. Či môžem byť bez neho?“

„Bolo by o hlavu viacej,“ poznamenal Jacques Tri tichým hlasom. „Naozaj nemáme dosť hláv; myslím, že by to bola škoda.“

„Videl ho, keď spolu s ňou dával znaky,“ dôvodila Madame Defargeová; „nemôžem vraveť o jednom bez druhého; a nemôžem mlčať a sveriť celú vec len tomuto malému občanovi. Lebo ja nie som zlým svedkom.“

Pomsta a Jacques Tri ohnivo závodili a osvedčovali sa, že ona je najbáječnejším a najobdivuhodnejším svedkom. Malý občan nechtiac zaostať, povedal, že je nebeským svedkom.

„Nech probuje šťastie,“ riekla Madame Defargeová. „Nie, nie, nemôžem byť bez neho! Dnes o tretej ste zaujatý? Idete k dnešnej poprave?“

To sa opytovala drevorubača, ktorý sa ponáhľal dať kladnú odpoveď a využijúc príležitosť dodal, že ona je najhorlivejšou Republikánkou a naozaj bol by najšťastnejším človekom, keby ho tak niečo prekazilo v tom, aby si mohol popoludňajšiu fajku vyfajčiť pri pohľade na prácu čudného národného holiča. Natoľko to prízvukoval, že by ho bolo možno podozrievať (a čierne na neho opovržlive hľadiace oči Madame Defargeovej ho azda aj upodozrievaly), že v každú hodinu dňa mal strach o svoju osobnú bezpečnosť.

„Ja,“ riekla Madame, „som práve tak zaujatá na tom istom mieste. Keď bude po tom, povedzme: dnes večer o ôsmej — prídite ku mne do Saint Antoinea a u mojej sekcii odovzdáme proti ním obžalobu.“

Rubač povedal, že bude hrdý a šťastný, keď bude môcť v niečom poslúžiť občianke. Občianka pozrela na neho: on sa zmiatol, vyhnul jej pohľadu, ako nejaký malý pes, utiahol sa za svoje drevené kláty a skryl svoj zmätok za rukoväť pilky.

Madame Defargeová kynula porotcovi a Pomste, aby šli bližšie ku dverám a svoje ďalšie plány rozvinula pred nimi nasledujúce:

„Ona bude teraz doma čakať na okamih mužovej smrti. Bude smútiť a plakať. Bude v takom stave, že bude pochybovať o spravedlivosti Republiky. Bude prekypovať sústrasťou proti nepriateľom Republiky. Pôjdem k nej.“

„Aká obdivuhodná žena, aká božská žena!“ zvolal Jacques Tri uchvátene. „Oh, moja krása;“ zvolala Pomsta a objala ju.

„Podrž mi pletenie,“ riekla Madame Defargeová, položiac ho do rúk svojho pobočníka, „a maj ho prichystané pre mňa na obvyklom mieste. Rezervuj mi moje sedadlo. Choď ta prosto, lebo dnes bude iste väčší nával, ako býva.“

„Ochotne poslúchnem rozkaz svojej veliteľky,“ riekla živo Pomsta a bozkala ju na líco. „Neprídeš neskoro?“

„Budem tam pred začiatkom.“

„A prv, ako prídu káry. Buď tam do ista, duša moja,“ volala za ňou Pomsta, lebo už zahla do ulice, „prv ako prídu káry!“

Madame Defargeová zľahka kývla rukou na znak toho, že to počula a môžu byť istí, že tam príde na čas, potom prešla cez blato a zahla za roh väzničného múra. Pomsta a člen poroty hľadeli za ňou a chválili jej peknú postavu a jej vynikajúce morálne vlastnosti.

V tom čase bolo veľmi mnoho žien, ktoré hrozne znetvorila ruka času, ale ani jednej sa tak nebáli, ako práve tejto nemilosrdnej ženy, čo teraz išla ulicami mesta. Silný a neohrožený charakter, ostrý a bystrý vtip a veľká rozhodnosť spájaly sa s takým druhom krásy, ktorá nielen, že jej majiteľke zdala sa vnukovať istotu a oduševnenie, ale aj v druhých budila mimovoľné uznanie týchto vlastností, takže vo víre tohoto času musela sa uplatniť. Od detstva hútala nad pocitom pretrpenej krivdy a prekypovala nesmieriteľnou nenávisťou proti istému stavu; okolnosti vychovaly z nej tigricu. Bola cele bez súcitu. Ak v nej raz sídlila táto ctnosť, časom z nej vymrela úplne.

Jej to nebolo ničím, keď nevinný človek umieral za hriechy svojich predkov; nevidela jeho, ale ich. Jej to nebolo ničím, keď jeho žena ostala vdovou, jeho dieťa sirotou; to nebolo dostatočným trestom, lebo oni boli jej prirodzenými nepriateľmi, jej korisťou a ako takí, nemali právo na život. Obmäkčiť ju nebolo možné, lebo nepoznala súcit ani len proti sebe samej. Keby bola zahynula v niektorej pouličnej šarvátke, do ktorej bola zamiešaná, nebola by sa ľutovala; keby ju zajtra boli poslali pod paloš, nebola by ta šla s mäkším citom, ako s žeravou túžbou zameniť miesto s človekom, ktorý ju ta poslal.

Takéto srdce mala Madame Defargeová pod drsným odevom a hoci ho nosila bezstarostne, predsa jej v istom smysle slušal a jej tmavé vlasy bohate sa vlnily zpod červenej čiapky. Na hrudi ukryla nabitú pištol a za pásom mala ostrú dýku. Takto pristrojená a kráčajúc so sebavedomím takého charakteru a s odvahou ženy, ktorá za dievčaťa bola navyknutá chodiť bosá a s obnaženými lýtkami po hnedom piesku morského pobrežia, Madame Defargeová poberala sa ulicami sídelného mesta.

Keď minulý večer sostavili plán cesty a keď koč v tomto okamihu práve čakal na doplnenie nákladu, Mr. Lorrymu robila ťažkosti okolnosť, ako v ňom umiestiť Miss Prossovú. Nielen to bolo žiadúcne, aby koč nebol veľmi zaťažený, ale bolo nesmierne dôležité, aby prehliadka a výsluch cestujúcich trval čím kratšie, lebo zdar ich úteku mohol sa zvrtnúť aj na niekoľkých okamihoch. Napokon po úzkostlivom uvažovaní navrhnul, aby Miss Prossová a Jerry, ktorí kedykoľvek mohli opustiť mesto, o tretej hodine odcestovali v najľahšej príležitosti. Keďže im neprekážala batožina, ľahko mohli dohoniť koč, ba predbehnúť ho a na staniciach objednať kone a takto bolo možné, menovite vo vzácnych nočných hodinách, keď pozdenie bolo najnebezpečnejšie, značne urýchliť cestovanie.

Miss Prossová si myslela, že v tiesni nebezpečenstva tým vykoná naozajstnú službu, preto s radosťou prijala návrh. Ona a Jerry videli, ako koč odjachal, vedeli, koho doviezol Šalamún, v napnutom očakávaní pretrudili niekoľko desiatok minút, zakončili prípravy a práve chceli uháňať za kočom, keď Madame Defargeová, idúc ulicami, vždy väčšmi sa blížila k bytu, v ňom sa teraz radili a ktorý bol už temer cele opustený.

„Tak myslíte, Mr. Cruncher,“ riekla Miss Prossová, ktorá bola natoľko rozčúlená, že temer nevedela hovoriť, stáť, pohybovať sa, lebo žiť; „myslíte, že by bolo lepšie nevyjachať z tohoto domu? Keďže už dnes ztadiaľto vyšiel jedon povoz, to by mohlo vzbudiť podozrenie.“

„Môj náhľad je,“ vetil Cruncher, „že máte pravdu a že ja, slečna, vydržím s vami v dobrom i zlom.“

„Strach o naše drahé bytnosti a nádej ma natoľko zmiatly,“ riekla Miss Prossová, usedave plačúc, „že nie som schopná vymyslieť nejaký plán. Azda vy môžete vymyslieť nejaký plán, môj drahý, dobrý Mr. Cruncher?“

„Hľadiac na svoj budúci spôsob života, slečna,“ vetil Mr. Cruncher, „úfam sa, že áno. Ale hľadiac na túto moju starú, dobrú hlavičku, ktorá je neupotrebiteľná, musím sa priznať, že nie. Či by ste neboli taká láskavá, slečna, zapamätať si moje dva sľuby, ktoré chcem vysloviť v tomto kritickom čase?“

„Oh, pre milosrdenstvo Božie,“ zvolala Misa Prossová, plačúc ešte vždy usedave, „povedzte mi to hneď, aby sme s tým boli čím skôr hotoví.“

„Najprv,“ riekol Mr. Cruncher, s vážnou, popolavou tvárou, trasúc sa na celom tele, „ak tie úbohé stvorenia ztadiaľto šťastlive vyviaznu, neurobím to už nikdy viacej.“

„Som cele presvedčená, Mr. Cruncher,“ vetila Miss Prossová, „že to nikdy viacej neurobíte, nech je to čokoľvek, a prosím vás, nemyslite si, že je potrebné povedať mi cele zovrubne, o čom je vlastne reč.“

„Nie, slečna,“ vetil Jerry, „nepoviem vám. Druhá vec: ak tie úbohé stvorenia ztadiaľto šťastlive vyviaznu, nikdy viacej nebudem nič namietať proti kvačaniu Mrs Cruncherovej.“

„Nech je to už akákoľvek vec vašej domácnosti,“ riekla Miss Prossová, utierajúc si oči a upokojujúc sa, „nepochybujem, že bude najlepšie, keď v tom bude rozhodovať Mrs. Cruncherová — oh, môj biedny miláček!“

„Ba idem tak ďaleko, slečna, že hovorím,“ pokračoval Mr. Cruncher so znepokojujúcou tendenciou, akoby hovoril s kazateľne — „a moje slová vaším prostredníctvom nechže sa dostanú k Mr. Cruncherovej — že hľadiac na kvačanie, zmenil som svoj náhľad a veru želal by som si z plnosti srdca, aby Mrs. Cruncherová kvačala aj teraz.“

„Tak, tak, tak! Úfam sa, že to robí, môj drahý človeče,“ zvolala bez seba, „a úfam sa, že zodpovie všetkým očakávaniam.“

„Bože uchovaj,“ pokračoval Mr. Cruncher s vystupňovanou vážnosťou a vždy pomalšie s vystupňovanou kazateľskou tendenciou, „aby niečo z toho, čo som povedal, alebo urobil (želajúc si to vážne) pripadlo na vrub tých úbohých stvorení, Bože, daj, (hoci aj nekvačíme všetci), aby vyviazly z toho hrozného nebezpečenstva. Nech ich Boh chráni, slečna. Vravím, nech ich Boh chráni!“ Takto končil Mr. Cruncher, keďže sa márne namáhal najsť niečo lepšieho.

A Madame Defargeová, pokračujúc v chôdzi ulicami mesta, približovala sa vždy bližšie a bližšie,

„Ak sa raz dostaneme nazad do našej rodnej zeme,“ povedala Miss Prossová, „môžete mi veriť, že Mrs. Cruncherovej rozpoviem všetko, na čo sa len budem pamätať a čo som vyrozumela z toho, čo ste mi tak dôrazne povedali; a ubezpečujem vás, budem svedčiť o tom, že ako vážne ste to mysleli v tom hroznom čase. Ale, prosím vás, teraz už rozmýšľajme! Veľactený Mr. Cruncher, teraz už rozmýšľajme!“

Madame Defargeová, pokračujúc v chôdzi ulicami mesta, približovala sa vždy bližšie a bližšie.

„Či by nebolo najlepšie,“ riekla Miss Prossová, „keby ste išli napred a keby ste pristavili koč a kone, aby neišli sem a počkali by ste na mňa niekde?“

Mr. Cruncher myslel, že by to bolo najlepšie.

„Kde by ste tak mohli na mňa čakať?“ opýtala sa Miss Prossová.

Mr. Cruncher bol natoľko zmätený, že nemohol myslieť na iné miesto ako na Temple Bar. Žiaľ, Temple Bar bol na sto míl ďaleko a Madame Defargeová bola naozaj veľmi blízko.

„Pri dverách kathedrály,“ riekla Miss Prossová. „Či by to nebolo veľmi stranou, keby ste ma vzali, v blízkosti dvier tej veľkej kathedrály s dvoma vežami?“

„Nie, Miss,“ vetil Mr. Cruncher.

„Tak tedy, buďte tak láskavý, najlepší človeče,“ riekla Miss Prossová, „choďte prosto na poštovú stanicu a zariaďte tú zmenu.“

„Ako vidíte,“ riekol Mr. Cruncher, váhajúc a potriasajúc hlavou, „nerád vás opúšťam. Nevieme, čo sa môže stať.“

„Boh vie, že nevieme,“ vetila Miss Prossová, „ale nebojte sa o mňa. Soberte ma pri kathedrále, dľa možnosti okolo tretej; presvedčená som, že to bude lepšie, ako keby sme ztadiaľto išli. Som o tom sväto-sväte presvedčená. Tak! Boh s vami, Mr. Cruncher! Nestarajte sa — o mňa, ale o životy tých, ktorí môžu od nás záviseť!“

Tento úvod a úzkostlive spiate ruky Miss Prossovej, rozhodly nad odchodom Mr. Crunchera. Obodrujúce kynúc so dva razy, okamžite odišiel zmeniť úpravu a zanechal ju o samote, aby ho dľa svojho návrhu aj ona nasledovala.

Už aj to bola veľká útecha pre Miss Prossovú, že ňou navrhnuté bezpečnostné opatrenie bolo na ceste k uskutočneniu. Druhou útechou bolo, že sa uspokojila a mohla sa usporiadať, aby na ulici svojím zjavom nebudila zvláštnu pozornosť. Pozrela na hodiny, boly dve hodiny a dvadsať minút. Nemala veľa zbytočného času, musela byť zaraz hotová.

V krajnom rozčúlení prázdne chyže jej nadháňaly strach a jej vzrušená obrazotvornosť videla z každých otvorených dvier naďugať tváre; doniesla misu studenej vody a začala si umývať oči, ktoré mala napuchnuté a červené. Prenasledovaná horúčkovým strachom, nemohla to zniesť, že na niekoľko okamihov pre kvapkajúcu vodu mala zahmlený zrak, preto v ustavičných prestávkach obzerala sa, či ju niekto nepozoruje. V jednej takejto prestávke sa zdesila a vykríkla, lebo videla v izbe stáť postavu.

Misa jej vypadla z rúk a rozbila sa a voda tiekla k nohám Madame Defargeovej. Tie nohy musely chodiť divnými, drsnými cestami a brodiť v množstve vyliatej krvi, kým sa stretly s touto vodou.

Madame Defargeová pozrela na ňu chladne a opýtala sa: „Kde je Evrémondova žena?“

Miss Prossová sa vzpamätala, že sú dvere dokorán pootvárané a že to môže prezradiť ich útek. Jej prvým činom bolo zavreť dvere. V izbe ich bolo štvoro, zavrela všetky. Potom si stala pred dvere chyže, v ktorej bývala Lucie.

Tmavé oči Madame Defargeovej sledovaly tieto jej rýchle pohyby a utkvely na nej, keď bola hotová. Miss Prossová nebola pekná, roky nezmiernily divokosť a drsnosť jej zjavu; ale aj ona bola svojským spôsobom odhodlanou ženou a premerala Madame Defargeovú od hlavy po päty.

„Súdiac dľa zovňajšku, mohla by si byť Luciferovou ženou,“ riekla Miss Prossová. „Ale zato ma nepremôžeš. Som Angličanka.“

Defargeová pozrela na ňu opovržlive, ale mala asi ten istý pocit, ako Miss Prossová, že stoja proti sebe, ako bojovnice. Videla pred sebou pevnú, tvrdú a neoblomnú ženskú, ako Mr. Lorry pred rokmi videl v tejto postave ženskú silných rúk. Vedela veľmi dobre, že Miss Prossová bola oddanou priateľkou emigrantskej rodiny; Miss Prossová zase vedela, že Madame Defargeová bola neúprosnou nepriateľkou tejto rodiny.

„Na ceste tamhľa,“ riekla Madame Defargeová, ukazujúc ľahkým kynutím ruky smerom k tomu osudnému miestu, „kde čakajú na mňa so sedadlom a s mojím pletením, zastavila som sa tuná urobiť jej poklonu. Prajem si ju vidieť.“

„Viem, že máš zlé úmysly,“ riekla Miss Prossová, „ale ubezpečujem ťa, že im budem vedieť čeliť.“

Každá vravela svojou materinskou rečou; nerozumeli si; obidve sa pozorovaly napnute, aby z pohľadu a z chovania vycítily smysel nesrozumiteľných slov.

„To jej neosoží, keď sa v tomto okamihu skrýva predomnou,“ riekla Madame Defargeová. „Dobrí vlastenci vedia, čo to znamená. Nech ju vidím! Choďte a povedzte jej, že ju chcem vidieť. Počujete?“

„Keby tvoje oči boly hneď nebožiecmi,“ odpovedala Miss Prossová, „a ja by som bola anglickou posteľou s baldachýnom, ani vtedy by si na mne nemohla načať ani zbla. Nie, ty ohyzdná cudzia ženská; dám sa s tebou za pasy!“

Madame Defargeová prirodzene nemohla porozumieť slová týchto poznámok, ale toľko pochopila, že je odhodlaná vzdorovať.

„Ty hlúpa, prasačia ženská!“ riekla mračiac sa Madame Defargeová. „Nie som zvedavá na tvoju odpoveď! Chcem ju vidieť. Lebo jej povieš, že ju chcem vidieť, lebo odstúp od dvier, aby som mohla ísť k nej!“ Tieto slová sprevádzala nahnevaným pohybom pravice.

„Nemyslela som,“ riekla Miss Prossová, „že by som kedy chcela porozumieť tvoju nesmyselnú reč; ale okrem šiat, ktoré nosím, dala by som vďačne všetko za to vedieť, či tušíš pravdu, lebo hoci jej čiastku.“

Ani len na okamih nespúšťaly so seba očí. Madame Defargeová nepohla sa z miesta, na ktorom stála vtedy, keď ju zbadala Miss Prossová, ale teraz urobila krok napred.

„Som Britka,“ riekla Miss Prossová, „som zúfalá a necením sa ani na dve anglické penny, viem, že čím dlhšie ťa tu držím, tým väčšiu úfnosť má moja Holubička. Ak sa ma dotkneš čo len prstom, nenechám ti na hlave ani za hrsť tých tmavých vlasov!“

Takto vravela Miss Prossová, potriasajúc hlavou a za každou rýchlou vetou blýskajúc očami a každú rýchlu vetu vyslovujúc na jedon dúšok. Tak hovorila Miss Prossová, ktorá v živote nikoho nikdy neudrela.

Ale jej smelosť bola natoľko pohnutej povahy, že sa jej do očí tisly slzy, ktoré nemohla potlačiť. Madame Defargeová natoľko nechápala túto smelosť, že ju považovala za slabosť. „Ha, ha!“ smiala sa, „ty biedna stvora! Nestojíš za nič! Teraz zavolám Doktora.“ Potom skríkla silným hlasom: „Občan-lekár! Evrémondova žena! Evrémondovo dieťa! Nech hocikto odpovedá občianke Defargeovej, okrem tejto bláznivej ženskej!“

Snáď potom nasledujúce ticho, snáď nejaký latentný výraz na tvári Miss Prossovej jej to prezradily, alebo nejaké tušenie, ktoré nesúviselo s tým, čo videla, vnuklo jej myšlienku, že odišli. Rýchlo otvorila troje dvier a nazrela dnuká.

„Tieto chyže sú všetky v neporiadku, tam rýchlo balili, tam zase sú po dlážke rozhádzané rozličné veci. V tej chyži za vaším chrbtom nie je nik! Nechže vidím.“

„Nikdy!“ vetila Miss Prossová, ktorá práve tak dobre porozumela jej vyzvaniu, ako aj jej odpovedi.

„Ak nie sú v tej izbe, tak odišli, ale možno ich prenasledovať a doniesť nazad,“ povedala si Madame Defargeová.

„Kým nevieš, či sú, alebo nie sú v tejto izbe, dotiaľ nevieš, čo máš robiť,“ pomyslela si Miss Prossová, „a nedozvieš sa to nikdy, ak to budeme môcť prekaziť; a či vieš, či nevieš, dotiaľ neodídeš ztadiaľto, kým ťa budem môcť držať.“

„Od začiatku som bola na uliciach, nemohlo ma nič zastaviť, roztrhám ťa na kusy, ak neodídeš od týchto dvier,“ riekla Madame Defargeová.

„Sami sme na vrchu vysokého domu, v osamelom dvore, nie je pravdepodobné, že nás počujú, modlím sa za telesnú silu, aby som ťa tu mohla zadržať, lebo každá minuta tvojho tunajšieho pobytu pre moju Holubičku má cenu stotisíc guineí,“ riekla Miss Prossová.

Madame Defargeová pohla sa ku dverám. Miss Prossová pod vlivom momentánneho vlivu obidvoma ramenami oblapila jej driek a držala ju tesne objatú. Madame Defargeová márne sa zdráhala, darmo ju bila; Miss Prossová s ráznou vytrvalosťou lásky, ktorá je vždy silnejšia ako nenávisť, držala ju v tesnom objatí a v zápase ju aj nadvihla. Madame Defargeová ju tĺkla obidvoma rukami a škrabala jej tvár, ale Miss Prossová sklonila hlavu a držala ju objatú za pás s takou húževnatosťou, ako človek, ktorý sa topí.

Ruky Madame Defargeovej čoskoro prestaly biť a hmataly za objatým pásom. „Je pod mojím ramenom,“ riekla Miss Prossová zadychčaným hlasom, „nevytiahneš ju. Vďaka Nebesiam, silnejšia som ako ty. Tak dlho ťa budem držať, kým len jedna z nás nezamdlie, alebo neumre!“

Ruky Madame Defargeovej spočinuly na hrudi. Miss Prossová pozrela nahor, zbadala, čo je to, udrela na to, nasledoval blesk a výbuch a ona stála — oslepená dymom.

To všetko stalo sa v okamihu. Keď dym zmiznul, zavládlo hrozné ticho, rozplynul sa v povetrí, ako duša zúrivej ženskej, ktorej mŕtve telo ležalo na dlážke.

V prvom ľaku a v hrúze položenia Miss Prossová natoľko sa vzdialila od mŕtvoly, nakoľko len mohla a bežala dolu schodmi zavolať márnu pomoc. Na šťastie ešte zavčasu pomyslela na následky svojho činu, rozhodla sa ináč a vrátila sa. Bolo jej hrozné vstúpiť do izby, ale vnišla, ba išla až k nej vziať si klobúk a iné potrebné veci. Na schodišti si ho položila na hlavu, zatvorila a zamkla dvere a kľúč vzala so sebou. Na niekoľko okamihov sadla si na schody vydýchnuť si a poplakať, potom vstala a rýchlo odišla.

Na klobúku bol na šťastie závoj, ináč by sotva bola mohla prejsť cez ulice bez toho, že by ju neboli pristavili. Tiež na šťastie, jej zjav bol od prírody taký zvláštny, že znetvorenie pri nej nebilo natoľko do očí, ako pri druhej ženskej. Potrebovala obidve prednosti, lebo mala veľmi dodriapanú tvár, vlasy mala rozcuchané {upravila si ich len na rýchlo neistou rukou) a šaty mala rozťahané na všetky strany.

Keď prechodila cez most, kľúč hodila do rieky. O niekoľko minút prv prišla ku kathedrále, ako jej sprievodca a kým čakala, premýšľala, čo by sa stalo, keby tak ten kľúč boli vylovili sieťou, keby ho boli poznali, keby boli otvorili dvere a našli mŕtvolu, ak ju zastavia pri mýtnej rampe, uväznia ju a obvinia ju z vraždy! Keď sa práve najlepšie zapodievala týmito trudnými myšlienkami, objavil sa sprievodca, vzal ju do koča a odjachal s ňou.

„Je nejaký hluk na ulici?“ opýtala sa sprievodcu.

„Ako obyčajne,“ odpovedal Mr. Cruncher a pri tej otázke pozrel prekvapene na jej zovňajšok.

„Nepočujem vás,“ riekla slečna Prossová. „Čo hovoríte?“

Mr. Cruncher darmo opakoval to, čo už spovedal; Mis Prossová ho nepočula.

„Kývnem hlavou,“ myslel si Cruncher zadivene, „to už len uvidí.“ A naozaj videla to.

„Je nejaký hluk na ulici?“ opýtala sa o chvíľu zase Miss Prossová. Mr. Cruncher kývnul hlavou.

„Nepočujem.“

„Čo ohluchla za hodinu?“ riekol Mr. Cruncher, zamysliac sa so vzrušeným umom; „čo sa mohlo stať?“

„Cítim,“ riekla Miss Prossová, „akoby bolo blysklo a zahrmelo a akoby to hrmenie bolo posledným hlasom, ktorý som v živote počula.“

„Nech som dobrý, ak nie je v nejakom podivnom stave!“ riekol Mr. Cruncher, ešte väčšmi vzrušený. „Čo užila, aby si zachovala odvahu? Čuj! Práve rachocú tie hrozné káry! Počujete ich, miss?“

„Nepočujem,“ vetila Miss Prossová, vidiac, že sa mu pohybujú pery, „nič. Oh, môj dobrý človiečik, najprv zavznel veľký výbuch a potom zavládlo veľké ticho a tak sa mi zdá, že to ticho je trvalé a nezmeniteľné a nebude prerušené do konca môjho života!“

„Ak nepočuje rachot tých hrozných kár, keď sú už blízko svojho cieľa,“ riekol Mr. Cruncher, pozerajúc ponad pleco, „tak myslím, že na tomto svete už naozaj nebude nič počuť.“

A naozaj, už nikdy viac nepočula.