ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rok a tri mesiace. Cez celý tento čas Lucie si nebola istá, či v niektorej hodine dňa nesotne hlavu jej muža Guillotina. Odsúdencami preplnené káry každý deň ťažkopádne hrmotaly po kamenistých uliciach. Rozkošné devy; prekrásne, černovlasé, plavovlasé a šedivé ženy; mládenci; mohutní mužskí a starci; šľachtici a sedliaci; červené to víno pre La Guillotinu, každodenne ich vyvádzali na svetlo z pivničnej tmy hrozných väzení a dovážali ich cez ulice ukojiť jej hltavý smäd. Sloboda, rovnosť, bratstvo, alebo smrť; poslednú možno od teba najľahšie získať, óh, Guillotine!

Keby Doktorovu dcéru prudkosť nehody a rýchle otáčanie kolies času bolo natoľko omámilo, že by v tupej zúfalosti bola čakala koniec, bola by tak pochodila ako mnohí. Ale od tej chvíle, ako v komore Saint Antoinea privinula k svojej sviežej hrudi tú bielu hlavu, ostala vernou povinnosťam. V čase navštívenia ona bola najvernejšou, ako obyčajne bývajú pokojne loyalní ľudia dobrej vôle.

Keď sa zariadili v novom byte a jej otec sa zase venoval svojmu povolaniu, malú domácnosť viedla práve tak, akoby tam bol býval jej muž. Všetko malo svoj určitý čas a miesto. Malú Luciu vyučovala tak pravidelne, akoby boli bývali spolu v svojom anglickom domove. Drobné výmysly, ktorými sa kojila v zdanlivosťach sebaklamu, že sa čoskoro zase spoja — malé prípravy k jeho skorému návratu, pristavovanie jeho stoličky, usporadovanie jeho kníh, — a potom vrúcne, nočné modlitby, ktoré vysielala menovite za jednoho drahého väzňa, ktorý úpel medzi mnohými nešťastnými dušami vo väzení a v tôni smrti — boly jedinou vyslovenou útechou jej trúchlivej mysle.

Jej zovňajšok sa veľmi nezmenil. Tie jednoduché tmavé obleky, ktoré nosila ona a jej dcéruška, podobaly sa smútočným šatám, a boly práve tak vkusné a zachovalé, ako skvelé šaty šťastných dní. Ztratila farbu a ten jej dávny napnutý výraz už bol stály a nie príležitostný; ináč ostala veľmi driečnou a spanilou. Zavše, keď večerom bozkala otca, vynoril sa zrazu jej cez deň utlmený zármutok a povedala mu, že on je pod nebom jej jedinou útechou. Ale on odpovedal vždy rozhodne: „Bez môjho vedomia nemôže sa mu nič stať a ja viem, že ho môžem oslobodiť, Lucie.“

Od toho času, ako zmenili spôsob života, neminulo veľa týždňov, keď jedon večer po návrate domov jej otec povedal toto:

„Vo väzení je vysoký oblok, moja drahá, ku ktorému sa Charles z času na čas môže dostať. Závisí to síce na mnohých neistotách a náhodách, ale ak sa k nemu dostane, myslí si, že by ťa mohol vidieť na ulici, ak by si stála na mieste, ktoré ti môžem ukázať. Ty by si ho však nemohla vidieť, úbohé dieťa, a keby si ho aj zbadala, bolo by nebezpečné dávať na javo, že si ho poznala.“

„Oh, ukáž mi to miesto, otecko, a ja ta pôjdem každý deň.“

Od toho dňa v každom počasí čakala tam dve hodiny. Keď hodiny odbily dve, už bola tam a o štvrtej odchádzala rozladená. Keď nebolo príliš vlhko a sychravo, brávala so sebou aj dieťa; inokedy bývala sama, ale nevynechala ani jedon deň.

Toto miesto bolo na rohu úzkej, krivolakej uličky. Na konci tejto stála len chata drevorubača, ostatok tvorila stena. Keď sa tam objavila tretí raz, zbadal ju.

„Dobrý deň, občianka.“

„Dobrý deň, občan.“

Tento spôsob zdravenia bol predpísaný nariadením. Medzi dokonalými vlastenci ujal sa dobrovoľne už dávnejšie; teraz bol zákonom pre každého.

„Zase sa tu prechádzate, občianka?“

„Ako vidíte, občan!“

Drevorubač, ktorý bol človekom s živými posunkami (predtým bol pohrabáčom ciest), vrhol pohľad na väzenie, ukázal na väzenie a položiac desať prstov pred oči, znázorňujúc mreže, pozeral cez ne žartovne.

„Ale to nie je mojou starosťou,“ riekol. A rezal ďalej drevo.

Keď sa na druhý deň objavila, už čakal na ňu a hneď ju oslovil.

„Ako, zase sa tu prechádzate, občianka?“

„Áno, občan.“

„Ah! A dieťa tiež! To je tvoja mamička, všakver, malá občianka?“

„Mám povedať áno, mamička?“ túliac sa k nej, šepkala malá Lucie.

„Áno, najdrahšia.“

„Áno, občan.“

„Ah! Ale to nie je moja starosť. Mojou starosťou je moja práca. Hľaďže na moju pilku. Volám ju malou Guillotinou. La, la, la; La, la, la! A on už má dolu hlavu!“

Keď to hovoril, poleno odpadlo a on ho hodil do koša.

„Samého seba nazývam Samsonom rezáčskej guillotiny. Hľaďže sem znova! Lu, lu, lu;, Lu, lu, lu! A jej hlava je už dolu! Teraz príde dieťa! Tikl, tikl; Pikl, pikl, pikl! A ono má už hlavu dolu. Celá rodina!“

Lucie sa zachvela, keď ešte dve polená hodil do koša, ale nebolo možno byť tam, kým drevorubač bol pri práci, bez toho, že by ju tento nebol videl. Preto, aby si zaistila jeho náklonnosť, vždy ho radšej ona oslovila a často mu dala prepitné, ktoré on ochotne prijal.

Rubač bol veľkým zvedavcom a zavše zabudnúc na neho v chvíľach, keď sa zahľadela na strechu a na mreže väzenia a srdce pozdvihovala k svojmu mužovi, zbadala, že si kľakol na peň a prestal pracovať. „Ale to nie je moja starosť!“ vravieval obyčajne v takýchto chvíľach a dal sa zase rezko do pilovania.

V každom počasí, v sňahu a mraze zimy, v ostrých vetroch jara, v horúcich papršlekoch leta, v dážďoch jesene a zase v sňahu a mraze zimy, Lucie pretrudila na tomto mieste dve hodiny denne, a odchodiac ztade, bozkala múr väzenia. Od otca sa dozvedela, že ju muž videl asi päť či šesť ráz, zavše dva tri razy jedno za druhým; niekedy cez týždeň-dva ani raz. Jej stačilo, že ju mohol vidieť a že ju videl, keď sa naskytla príležitosť a k vôli tomu bol by tam vyčkával hoci celý deň, ba týždenne celých sedem dní.

Takto minul čas až do decembra, medzi hrúzami, v ktorých jej otec chodil s pevnou hlavou. Jedno odpoludnie tíško padal sneh, keď ako obyčajne prišla k rohu ulice. Bol to deň nejakej divokej radosti a bol práve sviatok. Ako tak išla popri domoch, videla, že sú ozdobené malými žrďami, na ktoré boly nastoknuté červené čiapky s trojfarebnými stuhami, na ních boly vlajkové nápisy (najobľúbenejšie boly trojfarebné písmena): Jednotná a Nedeliteľná Republika, Sloboda, Rovnosť, Bratstvo, lebo Smrť!

Rubačova biedna chata bola taká malá, že sa nápis ťažko spratal na jej povrch. Našiel niekoho, kto mu ho naň načmáral, ale slovo „Smrť“ len s námahou mohol ta vtlačiť. Na streche umiestil žrďku s čiapkou, ako sa patrilo na dobrého občana a do obloka vyložil pilku a opatril ju nápisom: „Malá Svätá Guillotina“ — lebo v tom čase veľkú ostrú ženu verejne vyhlásili za svätú. Rubačova chata bola zatvorená, nebol doma a Lucie sa tešila, že bude môcť byť o samote.

Ale nebola ešte ďaleko, keď zrazu začula krik a hulákanie blížiaceho sa zástupu, ktorý ju predesil. O chvíľu pozdejšie celý zástup ľudí sháňal sa okolo rohu stien väznice, v prostriedku davu bol drevorubač, ktorý sa držal za ruku s pani Pomstou. Bolo ich najmenej päťsto, ktorí tancovali ako päť tisíc démonov na hudbu vlastného spevu. Tancovali dľa nápevu obľúbenej revolučnej piesne, ktorá mala taký divoký rythmus, ako by jednomerne boli škrípali zubami. Tancovali mužskí so ženskými, ženy so ženami, chlapi s chlapmi, ako sa práve náhodou stretli. Najprv sa zdali byť len vírom červených vlnených čiapok a vlnených červených zdrapov; ale keď zaplnili priestor a prestali tancovať pri Lucii, vidieť bolo výjav príšernej krútňavy tančiacich postáv, ktoré vystupovaly a zase sa vzďalovaly, tlieskaly si do dlaní, vrtely sa jednotlive, uchvátily sa a točily sa dokola v pároch, kým sa mnohé z nich vyčerpané srútily. Kým tie ležaly, ostatné sa pochytaly za ruky a točily sa v kole; potom sa kruh pretrhnul a osobitne dve a dve, lebo po štyroch otáčaly sa v kruhu, kým zrazu zastaly, začaly znova, tlieskaly, pochytily sa a točily, krútily sa v opačnom smere. Okamžite zastaly a po prestávke v novom rythme začaly to znova, pozdĺž ulice utvorily rady a s hlboko sklonenou hlavou a vysoko zdvihnutými rukami, s divým zavýjaním sa rozpŕchly. Nijaký boj nemohol byť ani z polovice tak hrozný ako tento tanec. Bol to dôrazne spotvorený tanec — niečo raz cele nevinného, čo sa teraz zvrhlo v diabolstvo — niekdajšia zdravá kratochvíľa premenila sa na prostriedok, ktorý poburoval krv, zdivočil smysly a srdce robil bezcitným. V ňom viditeľná gracióznosť robila ho ošklivým, svedčiac, nakoľko od prírody dobré veci sa môžu zvrhnúť. Dievčie ňádra, ktoré sa v ňom odhalily, pekná, temer detská hlávka, ktorá trešťala šialenstvom, nežná nôžka, ktorá tancovala v tom kale špiny a krvi, boly typami prevrátenej doby.

To bola Carmaguola. Keď to okolo nej prešumelo, zadivená a ohromená stála v dverách rubačovej chaty, vločky snehu poletovaly tak pokojne a padaly tak bieluško a mäkko, akoby sa ten výjav nebol nikdy odohral.

„Oh, otče môj!“ zvolala, keď zase pozvedla oči, ktoré si zastrela rukami; „taký ukrutný, zlý výjav.“

„Viem, moja drahá, viem. Videl som ho veľa ráz! Neboj sa! Nebol by ti ublížil z nich ani jedon.“

„Nebojím sa o seba, otče. Ale keď myslím na svojho muža a na milosrdenstvo tohoto ľudu…“

„Čoskoro nebude odkázaný na ich milosrdenstvo. Odišiel som od neho, keď vyliezol na oblok a prišiel som, aby som ti to povedal. Nemôže ťa tu vidieť nik, môžeš poslať bozk smerom ku tej šikmej, najvyššej streche.“

„Urobím tak, otče, a pošlem mu s ním aj svoju dušu!“

„Ty ho nevidíš, úbožiatko?“

„Nie, otecko,“ vetila Lucie, túžobne plačúc, keď mu posielala bozk; „nie.“

Bolo počuť kroky v snehu. Madame Defarge. „Zdar, občianka. Zdar, občan.“ Len toľko povedala, keď šla vedľa nich. Madame Defargeová zmizla na bielej ceste ako tôňa.

„Podaj mi rameno, moja milá. Práve pre ňu odídi ztadeto s veselou a smelou tvárou. To bolo dobre;“ odišli z toho miesta; „Nebolo to márne, Charles je predvolaný na zajtra.“

„Na zajtra?“

„Neslobodno mrhať čas. Pripravil som sa dobre, ale vyžaduje sa opatrnosť, ktorá nebola možná, kým naozaj nebol volaný pred tribunál. Ešte o tom nevie, ale viem, že hneď dostane predvolanie na zajtra a prevezú ho do Conciergerie; mám čerstvé informácie. Nebojíš sa?“

Ledva mohla odpovedať. „Spolieham na teba.“

„Môžeš cele bezpečne. Tvoja neistota chýli sa už ku koncu, drahá moja; o niekoľko hodín bude tvojím zase; ohradil som ho všetkou možnou ochranou. Musím vyhľadať Lorryho.“

Zastal. V blízkosti bolo počuť ťažký hrmot kolies. Obidvaja vedeli veľmi dobre, čo to znamená, Jedon. Dva. Tri. Tiahly tadiaľ tri káry so svojím hrozným nákladom po mäkkom snehu.

„Musím byť s Lorrym,“ opakoval Doktor a šiel s ňou inou cestou.

Statný starec stále bol na svojom mieste; neopúšťal ho. Často musel dávať vysvetlenia on i jeho knihy o zkonfiškovaných majetkoch, ktoré sa staly národným imaním. Čo sa dalo majiteľom zachrániť, to zachránil. Nebolo človeka, ktorý by bol vedel spoľahlivejšie utajiť to, čo raz bolo u Tellsonovcov uložené.

Chmúrne, červené a žlté nebo a padajúca hmla Seiny znamenaly príchod večera. Bola už tma, keď prišli k Banke. Mohutná budova Monseigneura bola cele pustá a opustená. V dvore nad hŕbou prachu a popola bol nápis: Národný majetok. Jednotná a Nedeliteľná Republika. Sloboda, Rovnosť a Bratstvo, — lebo Smrť.

Kto mohol byť u Mr. Lorryho, — kto je majiteľom toho cez stolicu prehodeného jazdeckého plášťa, — koho neslobodno vidieť? Od akého nového hosťa vyšiel Lorry, aby rozčulene a prekvapene objal svojho miláčka. Komu platily jej trhaným hlasom povedané slová, ktoré zopakoval povýšeným hlasom, obrátiac hlavu ku dverám, z ktorých teraz vyšiel:

„Previezli ho do Conciergerie a predvolali ho na zajtra?“