ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obávaný, pätičlenný Tribunál, Verejný Žalobca a odhodlaní porotci, zasedali každý deň. Každý deň zaslali svoje soznamy žalárníkom, ktorí ich v rozličných väzeniach predčitovali väzňom. Stálym vtipom žalárnikov bolo vyzvanie: „Poďte a čujte, vy tam dnuká, dnešné Večerné Noviny!“

„Charles Evrémonde, rečený Darnay.“

Tak sa začínaly napokon Večerné Noviny v La Force-i.

Keď vyvolali niektoré meno, jeho majiteľ postavil sa stranou na miesto, ktoré bolo určené pre tých, ktorí boli označení v osudnom sozname. Charles Evrémonde, rečený Darnay, mal príčinu poznať tento zvyk; videl ich takto miznúť na stá.

Žalárnik s opuchnutou tvárou, ktorý pri čítaní mal okuliare, pozrel ponad ne, aby sa presvedčil, či sa postavil na patričné miesto, prečítal celý soznam, urobiac pri každom mene podobnú prestávku. Bolo na ňom dvadsaťtri mien, ale hlásili sa len dvadsiati, lebo na jednoho väzňa, ktorý umrel v žalári zabudli a na dvoch, ktorých už guillotinovali, zabudli tiež. Soznam čítali v tej klenutej sieni, v ktorej Darnay večer pri svojom príchode videl väzenskú spoločnosť. Táto celá zahynula v massakrovaní; každá ľudská bytnosť, o ktorú sa od toho času zaujímal a s ktorou sa rozlúčil, zahynula na popravišti.

Odobrali sa niekoľkými vľúdnymi slovami a čoskoro bolo po lúčení. To bol každodenný výjav a spoločnosť v La Force bola zaujatá pripravovaním hry na zálohy a malého večerného koncertu. Shromaždili sa pri mrežovej bráne a tam ronili slzy; ale pri projektovanej zábave dvadsať miest bolo treba nahradiť novými silami a po záverečnú hodinu bol už krátky čas, keď spoločné siene a chodby sverili veľkým psom, ktorí tam cez noc striehli. Väzni boli ďalekí bezcitnosti alebo tvrdosti; ich spôsoby prýštily z časových podmienok. Zachvátilo ich niečo, čo sa s jemnou odchylkou podobalo oduševneniu alebo opilosti, veď je dobre známou vecou, že niekoľko osôb zbytočne dráždilo guillotinu a umierať ňou už nebolo pýchou, ale divou nákazou, pochádzajúcou z divoko otrasenej verejnej mienky. V časoch morovej rany nejednoho človeka priťahuje utajená náchylnosť k nákaze — má hroznú túžbu umreť na tú chorobu. V každej ľudskej hrudi sú skryté takéto divy a čakajú len na priaznivé okolnosti, aby boly vyvolané.

Ku Conciergerii vedúca cesta bola krátka a tmavá, v jej cellach, v ktorých sa len tak hemžili červíci, noc bola dlhá a chladná. V nasledujúci deň pätnásť väzňov sa postavilo pred súd, prv ako volali Charlesa Darnayho. Všetkých pätnásť odsúdili na smrť a celé pojednávanie trvalo len pol druhej hodiny.

„Charles Evrémond, rečený Darnay,“ volali napokon.

Jeho Sudcovia sedeli na pódiume s operenými klobúkmi; ináč prevažnou ozdobou hláv boly hrubé červené čiapky a trojrohé klobúky s trikolórami. Hľadiac na porotu a lomoziace obecenstvo, musel si myslieť, že sa obvyklý poriadok vecí zmenil a zloduchovia súdia statočných ľudí. Najpodlejšie, najkrutejšie a najhoršie obyvateľstvo sídelného mesta, ktoré nie je nikdy bez podlých, krutých a zlých živlov, vlívalo na ducha a smer pojednávania: robilo ustavične hlasné poznámky, tlieskalo a zazlievalo, urýchlovalo a predstihovalo výrok, nedajúc si v ničom prekážať. Väčšina mužských ozbrojená bola rozličnými zbraňami; zpomedzi žien niektoré maly nože, niektoré zase dýky, jedny prizerajúc sa jedly a pily, mnohé plietly. Medzi ostatnými jedna pracujúc, držala pod pazuchou kus pletiva. Sedela v prvom rade vedľa mužského, ktorého od príchodu k parížskemu mýtu nevidel; bol to Defarge, poznal ho okamžite. Zbadal, že mu ženská raz alebo dva razy niečo šepkala do ucha a zdala sa byť jeho ženou; ale pri týchto dvoch postavách najväčšmi sa pozastavil nad tým, že hoci sedeli v jeho bezprostrednej blízkosti, nikdy na neho nehľadeli. Zdalo sa, že na niečo čakajú so zaťatou odhodlanosťou, hľadeli len na Porotu a na nič iné. Pod Predsedom sedel Doktor Manette v obvyklom jednoduchom obleku. Okrem osôb, patriacich k Tribunálu, nakoľko to väzeň vidieť mohol, Doktor a Mr. Lorry boli jediní mužskí, ktorí mali svoje obvyklé šaty a nemali oblečené úbory Carmaguolei.

Charles Evrémonde, rečený Darnay, obvinený bol verejným žalobcom ako aristokrat a emigrant, nad životom ktorého rozhodovala Republika dľa nariadenia, ktoré každého emigranta, pod pokutou smrti posiela do vyhnanstva. Nemení na veci, že nariadenie bolo vydané po jeho návrate do Francie. Bol tu a nariadenie bolo tu tiež; bol zajatý vo Francii a žiadali jeho hlavu.

„Srazte mu hlavu!“ volalo obecenstvo. „Je nepriateľom Republiky!“

Prezident zvonil, tíšiac tieto výkriky a opýtal sa väzňa, či je to pravda, že dlhé roky žil v Anglii?

Bola to nesporná pravda.

Či tedy nebol emigrantom? Za čo sa považoval?

On sa úfal, že dľa smyslu a ducha zákona nebol emigrantom.

Prečo nie? želal si vedieť prezident.

Lebo sa dobrovoľne vzdal titulu, ktorý sa mu nepáčil a postavenia, ktoré mu nezodpovedalo a opustil svoju vlasť — keď slovo ‚emigrant‘ ešte nebolo užívané v tom smysle, ako ho teraz vysvetľuje Tribunál — aby sa radšej v Anglii uživil vlastnou prácou, ako žil vo Francii z práce ujarmeného ľudu.

Čím to vie dokázať?

Označil mená dvoch svedkov: Teofila Gabellea a Alexandra Manettea.

Ale oženil sa v Anglii? upozornil ho Prezident.

To je pravda, ale si nevzal Angličanku.

Francúzsku občanku?

Jej meno a rodina?

„Lucie Manetteová, jediná dcéra Doktora Manettea, dobrého lekára, ktorý tu sedí.“

Táto odpoveď priaznive pôsobila na poslucháčov. Výkriky oduševnenia otriasaly sieňou, živiac dobre známeho dobrého lekára. Ľud bol v takej rozmarnej nálade, že slzy kanuly okamžite po niekoľkých ukrutných tvárach, ktoré ešte pred chvíľou s takým vztekom hľadely na väzňa, akoby ho v krajnej netrpelivosti boly chcely vyvliecť na ulicu a zabiť ho.

Na nebezpečnej ceste Charles Darnay týchto niekoľko krokov urobil dľa rady Doktora Manettea. Tento opatrný radca viedol ho a pripravoval každú piaď jeho chôdze.

Prezident sa opýtal, prečo sa vrátil do Francie práve vtedy a nie prv?

Odpovedal, že sa nevrátil preto prv, lebo vo Francii nemal prostriedky k živobytiu, odhliadnuc od majetku, ktorého sa zriekol, kým v Anglii žil z toho, že vyučoval francúzskej reči a literatúre. Vrátil sa na písomné naliehanie francúzskeho občana, ktorý ho upovedomil, že pre jeho neprítomnosť je ohrožený na živote. Vrátil sa, aby zachránil toho občana a aby hoci s osobným rizikom, vydal svedectvo pravde. Či to bolo v očiach Republiky hriechom?

Obecenstvo volalo oduševnene : „Nie!“ a Prezident zvonil, aby ho utíšil. Ale to neosožilo, lebo ľudia ustavične kričali: „Nie!“, kým len neprestali z vlastnej vôle.

Prezident sa opýtal na meno tohoto občana. Obžalovaný vysvetlil, že občan bol prvým jeho svedkom. Okrem toho s dôverou odvolal sa na list toho občana, ktorý mu pri mýte vzali a ktorý bez pochyby je k najdeniu medzi listinami, čo má pred sebou Prezident.

Doktor sa o to postaral, aby bol tam — presvedčil sa, že tam bude a naozaj, keď oň pri pojednávaní šlo, našli bo a predčítali.

Vyzvali občana Gabellea, aby vec potvrdil, čo on aj urobil. Občan Gabelle s nekonečnou jemnosťou a zdvorilosťou poukázal na to, že pri návale práce, ktorú má Tribunál s nepriateľmi Republiky, na neho vo väzení Abbaye koľkosi pozabudli — naozaj, vypadol z pamäti vlasteneckého Tribunálu — kým len neprišiel na neho rad pred troma dňami, kým ho nepredvolali a bol prepustený na slobodu; porota vyhlásila, že sa vzdáva proti nemu pozdvihnutej obžaloby, keďže občan Evrémonde, rečený Darnay, prihlásil sa sám dokázať jeho tvrdenie.

Potom vyslúchali Doktora Manettea. Jeho veľká osobná obľúbenosť a jasnosť jeho výpovedí, urobily veľký dojem; keď pokračoval a svedčil, že obžalovaný po jeho vyslobodení z väzenia bol jeho prvým priateľom; že obžalovaný ostal v Anglii a vo vyhnanstve bol vždy verným a oddaným druhom jeho a jeho dcéry; že natoľko súc ďaleký priazne tamojšej aristokratickej vlády, ako odporca Anglie a priateľ Spojených Štátov bol zamotaný do pravoty, ktorá mu ohrozovala život — keď všetky tieto okolnosti s najväčším jemnocitom a otvorenou úprimnosťou, vážnosťou a mocou presvedčujúcej pravdy predstavil, porota a ľud boli jednej mienky. Napokon, keď sa odvolal dľa mena na Mr. Lorryho, tedy na Angličana, ktorý bol prítomný a tiež bol svedkom v tej anglickej pravote a mohol potvrdiť jeho údaje, porota vypovedala, že jej počuté veci stačia a hotová je odovzdať hlasy, ak je Prezident ochotný tieto prijať.

Pri odovzdaní každého hlasu (porotcovia totiž hlasovali individuálne a nahlas) ľud svoj súhlas prejavoval výkrikmi. Všetky hlasy boly pre obžalovaného priaznivé a Prezident vyhlásil oslobodzujúci výrok.

Potom však nasledovala taká neobyčajná scéna, pri ktorej ľud uspokojoval raz svoju vrtošlivosť, a zase prejavoval svoje lepšie sklony k veľkodušnosti a milosrdenstvu, lebo ich považoval za protiúčet svojho vzrasteného účtu divej ukrutnosti. Dnes nik nemôže zistiť, z akých pohnútok prýštily takéto mimoriadne scény; pravdepodobné je, že boly miešaninou všetkých troch, v ktorej druhá mala prevahu. Sotva vyhlásili oslobodzujúci výrok, slzy tiekly tak hojne ako inokedy krv a väzeň musel zniesť toľko mužských a ženských objatí, koľko ľudí obojeho pohlavia sa k nemu len dostať mohlo, takže po dlhom a škodlivom väznení bol v nebezpečenstve, že pre vyčerpanosť upadne do mdlôb; keďže veľmi dobre vedel, že ten istý ľud pod vlivom iného prúdu, bol by sa na neho vrhnul s takou istou divokosťou, roztrhal ho na kusy a tieto rozhádzal po uliciach.

Len potom, keď ho odviedli, aby prepustil miesto iným obžalovaným osobám, ktoré maly byť súdené, sa oslobodil na okamih od tejto laskavosti. Po ňom piatich súdili naraz ako nepriateľov Republiky, lebo ju nepodporovali slovom a skutkom. Tribunál sa natoľko ponáhľal, aby seba a národ rekompenzoval za prepasenú príležitosť, že ho všetci k poprave odsúdení dohonili prv, ako opustil miestnosť, ktorá mala byť prevedená za dvatsaťštyri hodín. Prvý z nich oznámil mu to zvyčajným väzenským spôsobom totiž pozdvihnutím prstu a všetci dodali k tomu slovami: „Nech dlho žije Republika!“

Pri súde týchto piatich, je pravda, nebolo obecenstvo, ktoré by bolo mohlo preťahovať pojednávanie, lebo keď sa Charles a Doktor Manette vynorili z brány, pred ňou našli veľký zástup, v ňom — zdalo sa — boly všetky tváre, ktoré bolo možno predtým vidieť v súdnej sieni — vyjmúc dve, ktoré darmo hľadal. Keď vyšiel, zase sa okolo neho shlukli plačúc, objímajúc ho a plesajúc raz jedon za druhým a zase všetci, ešte aj rieka, na brehu ktorej sa odohrávala táto šialená scéna, zdalo sa že sa šialene rúti napred, ako národ na pobreží.

Posadili ho do veľkého kresla, ktoré mali po ruke a vzali ho zo samej súdnej siene, alebo z niektorej zo siení alebo chodieb justičnej budovy. Cez kreslo prehodili červenú zástavu, na jej chrbát pripevnili kopiju a na jej hrot položili červenú čiapku. Ani len Doktorove prosby nemohly prekaziť, aby ho neniesli domov v tomto, triumfálnom kresle na pleciach obklopeného rozbúreným morom červených čiapok, a z jeho vírivých hĺbok vynoriliy sa zavše trosky takých tvárí, že niekoľko ráz pochyboval, či je pri dobrom rozume a či ho nevlečú na káre ku Guillotine.

Objímajúc koho stretli, ukazujúc na neho, niesli ho v pochode, ktorý sa zdal byť prízrakom. Ako tak tiahli a pobiehali zasneženými ulicami, zaplavujúc ich rudosťou panujúcich farieb Republiky, ako zaplavovali zem pod vrstvou snehu ešte väčšou rudosťou, niesli ho do dvora budovy, v nej býval. Otec šiel napred, aby pripravil dcéru, a keď pristúpil k nej jej muž, zamdlela a klesla mu do náručia.

Keď ju privinul na srdce a odvrátil jej krásnu hlava od hulákajúceho zástupu, aby sa ich slzy a rty nepozorovane slialy, niektorí z ľudu začali tancovať. V okamihu začali tancovať aj ostatní a dvor bol zaplavený Carmagnolou. Potom posadili do prázdneho kresla mladú ženskú zo zástupu a niesli ju ako Bohyňu Slobody, a potom dmejúc a zaplavujúc aj bočné ulice, išli pozdĺž pobrežia a cez most, a vírenie Carmagnoly zachvátilo všetkých.

Keď stisnul Doktorovu ruku, stojac pred ňou víťazoslávne a hrde; keď stisnul ruku Mr. Lorryho, ktorý ledva popadajúc dychu horko-ťažko vyviaznul zo šialenej krútňavy Carmagnoly; keď bozkal malú Luciu, ktorú zdvihli, aby mohla ramienkami objať jeho krk; keď vyobjímal vždy horlivú a vernú Prossovú, dvíhajúcu jeho dcérušku, vzal ženu do náručia a zaniesol ju do chyže.

„Lucie! Moja jediná! Som zachránený!“

„Oh, môj najdrahší Charles! Nechže poďakujem na kolenách Bohu, tak ako som ho na nich predtým prosievala.“

Všetci pokorne sklonili hlavy i srdcia pred Bohom. Keď ju mal zase v náručí, povedal jej: „A teraz hovor s otcom, vo Francii ani jedon človek by nebol mohol to urobiť za mňa, čo urobil on.“

Sklonila hlavu na otcovu hruď, ako kedysi dávno on skláňal svoju biednu hlavu na jej hruď. Šťastný bol tým, že sa jej mohol odslúžiť, dostal odplatu za svoje utrpenie, bol hrdý na svoju silu. „Nesmieš byť slabou, milá,“ prihováral sa jej; „netras sa natoľko. Zachránil som ho.“