ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Zachránil som ho“ — to už nebol jedon zo snov, v ktorých sa k nej často vracal; bol tam naozaj. A jeho žena sa predsa triasla a tiesnil ju neznámy, ale ťažký strach.

Ovzdušie bolo natoľko dusivé a tmavé, ľud tak náruživo pomstychtivý a vrtkavý; nevinných s takou urputnou vytrvalosťou odsudzovali k smrti len pre prázdne podozrenie a čiernu zlomyseľnosť, natoľko nemožné bolo zabudnúť, že veľa práve tak nevinných ľudí, ako bol jej muž, práve tak drahých iným, ako bol on jej, každodenne bolo stíhaných súdbou, akej vyhnul on, že jej srdce nemohlo sa zbaviť ťarchy natoľko, ako by si to bola želala. Začaly už padať tiene zimného odpoludnia a práve hrmely uliciami tie desné káry. Sledovala ich v myšlienkach a hľadala ho medzi odsúdenými; potom však vrátiac sa k skutočnosti, privinula sa k nemu tesnejšie a triasla sa ešte väčšmi.

Otec ju potešoval, prejavujúc proti jej ženskej slabosti obdivuhodnú sústrastnú prevahu. Podkrovná komora, obuvníctvo, Sto päť, Severná Veža, to teraz všetko zapadlo! Dokončil úlohu, ktorú si bol vytknul, splnil daný sľub, zachránil Charlesa. Všetci sa mohli na neho spoliehať.

Ich domácnosť bola veľmi jednoduchá: nielen preto, že to bol najbezpečnejší spôsob života, ktorý najmenej budil nevoľu ľudu, ale aj preto, lebo neboli bohatí a Charles vo väzení musel drahými peniazmi platiť stravovanie, stráž a prispievať ku vyživeniu chudobnejších väzňov. Čiastočne preto a aby vyhli domácemu vyzvedačstvu, nemali sluhu; s času na čas vypomohli im v dvore domovnícku službu konajúci občan a občianka; a Jerry (ktorého im Mr. Lorry temer cele prepustil) stal sa ich denným ochrancom, ba spal u nich každú noc.

Jednotná a Nedeliteľná Republika Slobody, Rovnosti, Bratstva, alebo Smrti nariadila, že na každú bránu alebo vereje každého domu, v určitej výške, literami určitej veľkosti, musí byť vypísané meno každého obyvateľa. A tak aj meno Crunchera zdobilo spodok verejí; a keď sa prehĺbily odpoludňajšie tiene, sám majiteľ tohoto mena prizeral sa tiež maliarovi, ktorý dľa úpravy Doktora Manettea pripisoval na soznam obyvateľov meno Karla Evrémondea, rečeného Darnayho.

Vo všeobecnom strachu a nedôvere toho času zmenily sa aj tie najnevinnejšie spôsoby života. V doktorovej malej domácnosti, ako aj v mnohých druhých, denné potreby kupovali každý večer v malých čiastkach v rozličných malých krámoch. Všeobecnou túžbou bolo, aby nebudili pozornosť a aby dľa možnosti nedávali ani tú najmenšiu príležitosť k rečiam a závisti.

Od niekoľko mesiacov Miss Prossová a Mr. Cruncher zastupovali úrad nakupovačov; prvá mala peniaze a druhý niesol koš. Každé odpoľudnie asi v tom čase, keď zapaľovali pouličné lampy, konali túto povinnosť, nakupovali a donášali domov potrebné veci. Miss Prossová už tak dlho žila v kruhu francúzskej rodiny, že keby bola chcela, bola by mohla už natoľko vedieť ich reč, ako svoju vlastnú, ale ona sa o to nestarala; preto z toho „nesmyslu“ (ako to sama rada hovorievala), vedela len toľko ako Mr. Cruncher. Pri nakupovaní mala ten zvyk, že bez akéhokoľvek úvodu obchodníkovi šmarila o hlavu nejaké podstatné meno, nehľadiac na rod tovaru a keď to nebolo meno tej veci, ktorú chcela mať, pohľadom hľadala patričnú vec a keď ju našla, tak dlho ju držala v ruke, kým sa nesjednali. Pri jednaní, ustáľujúc cenu, ukazovala o jedon prst menej, ako to robil obchodník, nehľadiac na to, aké to bolo číslo.

„Tak, Mr. Cruncher,“ povedala Miss Prossová, majúc oči červené od radosti; „ak ste hotový, ja som tiež.“

Jerry sa osvedčil chríplym hlasom, že jej stojí k službám. Hrdza mu už dávno zmizla s rúk, ale naježené vlasy nemohol ničím uhladiť.

„Potrebujeme rozličné veci,“ riekla Miss Prossová, „nakupovanie vyžaduje veľa času. Musíme napokon zaopatriť aj víno. Kdekoľvek ho budeme kupovať, títo Rudohlavci si všade zdravkajú.“

„Myslím, že sa vy o to veľmi nestaráte,“ vetil Jerry, „či pijú na vaše zdravie, a či na zdravie Starého.“

„Kto je to ten starý?“ opýtala Miss Prossová.

Mr. Cruncher bojazlivo vysvetlil, že mieni „Starého čerta“.

„Ha!“ riekla Miss Prossová, „nie je k tomu treba nijaký interpret, aby bolo možno uhádnuť úmysel týchto stvorení. Myslia len na jedno: na nočné vraždy a zločiny.“

„Ticho, drahá! Prosím vás, prosím vás, buďte opatrná!“ zvolala Lucie.

„Áno, áno, áno, chcem byť opatrná!“ povedala Miss Prossová; ale medzi nami snáď len smiem povedať, že nás azda len na ulici nezadusia svojim česnakom a tabakom zapáchajúcimi objatiami. A teraz, moja Holubička, nepohnite sa od krbu, kým sa len nevrátim. Starajte sa o vášho drahého manžela, ktorý sa vám vrátil a nesnímte vašu strojnú hlavičku s jeho pleca, kým ma zase neuvidíte! Môžem sa vás, Doktor Manette, opýtať niečo prv ako odídem?“

„Myslím, že máte slobodu to urobiť,“ vetil s úsmevom Doktor.

„Pre Boha, len o Slobode nehovorte; práve jej máme dosť,“ povedala Miss Prossová.

„Ticho, drahá! Zase?“ prosila ju Lucie.

„Dobre, moja sladká,“ riekla Miss Prossová, kývnuc dôrazne hlavou, „zkrátka a dobre, som poddanou jeho najmilostivejšieho Veličenstva kráľa Juraja III.“ Miss Prossová sa pri tom mene uklonila, „a preto mám zásadu, mútiť ich politiku, znemožniť ich zákerné úmysly. V ňom skladáme svoje nádeje, nech Boh živí kráľa!“

Mr. Cruncher uchvátený loyálnosťou, hundravo opakoval za Miss Prossovou tie slová, akoby bol v chráme.

„Rada som, že je vo vás toľko anglického citu, hoci by som si priala, aby ste nikdy neboli natoľko zachrípli,“ riekla, súhlasiac Miss Prossová. „Ale tá otázka, Doktor Manette. Či sú aké výhľady“ — to dobré stvorenie malo obyčaj, že sa na to, čo im všetkým zapríčiňovalo veľké starosti, opytovala len tak mimochodom — „či sú aké výhľady, že sa dostaneme z tohoto miesta?“

„Obávam sa, že ich ešte niet. Pre Karla by to bolo teraz nebezpečné.“

„Hm, hm, hm!“ zahundrala Miss Prossová, veselo potlačiac vzdych, keď bľuskla na vlasy svojho miláčka, ktoré v žiare ohňa boly ako zo zlata, „tak musíme trpelivo čakať, to je všetko. Musíme hlavy nosiť vysoko a boriť sa nízko, tak hovorieva môj brat Šalamún. Poďme, Mr. Cruncher! — Nehýbte sa, Holubička!“

Odišli, nechajúc Luciu, jej muža, otca a dieťa pri plápolajúcom ohni. Čakali na Mr. Lorryho, mysliac, že sa čoskoro vráti z banky. Miss Prossová zažala lampu, ale odložili ju do kúta, aby sa nerušene mohli kochať v žiare ohňa. Malá Lucia sedela pri starom otcovi a rúčkami sa držala jeho ramena a on temer šepkajúcim hlasom začal jej rozprávať o veľkej a mocnej víle, ktorá preborila stenu väzenia a vyslobodila väzňa, ktorý tej víle raz urobil nejakú službu. Všetko bolo pokojné a tiché a Lucie sa lepšie cítila ako prv.

„Čo je to!“ zvolala zrazu.

„Moja drahá!“ povedal jej otec, prerušiac rozprávku a položiac ruku na jej ruku. „Opanuj sa. Aká si rozrušená! Najmenšia vec — temer nič — ťa nastraší, teba, dcéru tvojho otca?“

„Myslela som, otče,“ riekla Lucia, ospravedlňujúc sa s bledou tvárou a trasúcim hlasom, „že som na schodoch počula cudzie kroky.“

„Moja milá, schodište je tiché ako smrť.“

Keď toto povedal, na dverách zavznelo klepanie.

„Oh, otče, otče. Čo to môže byť! Ukry Charlesa. Zachráň ho!“

„Dieťa moje,“ riekol Doktor, vstanúc a kladúc ruku na jej plece, „Zachránil som ho. Aká slabosť je to, moja drahá! Nechže idem ku dverám.“

Vzal do ruky lampu, prešiel cez dve prostredné chyže a otvoril. Na dlážke bolo počuť dupot a do chyže vstúpili s červenými čiapkami štyria drsní, šabľami a pištolami ozbrojení mužskí.

„Občan Evrémonde, rečený Darnay,“ povedal prvý.

„Kto ho hľadá?“ opýtal sa Darnay.

„Ja ho hľadám. My ho hľadáme. Poznám vás, Evrémonde; videl som vás dnes pred Tribunálom. Zase ste väzňom Republiky.“

Tí štyria ho obstali tam, kde stál so ženou a dieťaťom, ktoré sa ho držalo.

„Povedzte mi, ako a prečo som zase väzňom?“

„Dosť na tom, že sa zase vrátite do Conciergerie a ostatné sa dozviete zajtra. Predvolaný ste na zajtra.“

Doktor Manette, ktorý od tejto návštevy cele zmeravel a stál s lampou v ruke ako nejaká socha, vytesaná preto, aby ju držala; po týchto slovách sa pohnul, položil lampu, pristúpil k hovoriacemu a chytiac ho jemne za otvorený predok červenej vlnenej košele, riekol:

„Povedali ste, že ho poznáte. A či poznáte mňa?“

„Áno, poznám vás, občan lekár.“

„Poznáme vás všetci, občan lekár,“ povedali traja ostatní.

Roztržite pozeral z jednoho na druhého a po prestávke povedal:

„Či mi odpoviete na jeho otázku? Ako je to?“

„Občan Doktor,“ vetil prvý rozpačite, „bol obvinený sekciou Saint Antoine. Tento občan,“ ukázal na druhého, ktorý vstúpil, „je zo Saint Antoineu.“

Označený občan kývnul hlavou a dodal:

„Je obžalovaný Saint Antoineom.“

„Z čoho?“ opýtal sa Doktor.

„Občan lekár,“ riekol prvý s predošlou rozpačitosťou, „neopytujte sa viacej. Ak Republika žiada od vás obeť, vy ako dobrý vlastenec bez pochyby budete šťastný môcť ju priniesť. Republika je prvá. Ľud je svrchovaný. Evrémonde, ponáhľajte sa.“

„Len slovo,“ prosil Doktor. „Či by ste mi nepovedali, kto ho obžaloval?“

„To je protizákonné,“ vetil prvý; „ale môžete sa opýtať tohoto zo Saint Antoinea?“

Doktor sa obrátil k mužskému, ktorý sa ťažko pohyboval na nohách, hladil si trošku bradu a napokon riekol:

„Naozaj, je to protizákonné. Ale poviem vám, že je ťažko obžalovaný občanom a občankou Defargeovou. A ešte jedným.“

„Kto je to?“

„To sa opytujete vy, občan lekár?“

„Áno!“

„Tak,“ vetil ten zo Saint Antoine, s čudným pohľadom, „dozviete sa to zajtra. Teraz som nemý.“