Neznámy Autor: Ruské národné povesti (Mária Morevna) - elektronická knižnica
     
Zlatý fond > Diela > Ruské národné povesti


E-mail (povinné):

Neznámy Autor:
Ruské národné povesti

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Martina Pinková, Ivana Gajdošová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 30 čitateľov

Mária Morevna

V ďalekej krajine žil Ivan-cárevič; mal tri sestry: jedna bola Mária-cárevna, druhá Oľga-cárevna a tretia Anna-cárevna. Otec a matka umreli; a keď umierali, prikázali synovi:

— Kto prvý príde pýtať tvoje sestry, za toho ich vydaj — u seba ich dlho nenechaj!

Cárevič pochoval rodičov a zo zármutku šiel na prechádzku so sestrami do zeleného sadu. Skoro sa zamračilo a strhla sa hrozná búrka.

— Poďme, sestričky, domov, — povedal Ivan-cárevič.

Ledva vošli do palácu, udrel hrom, povala sa otvorila a do izby vletel krásny biely sokol; udrel sa o podlahu a premenil na krásneho mládenca:

— Boh ťa pozdrav, Ivan-cárevič! Predtým som k vám chodil ako hosť, avšak teraz prichádzam ako mladý zať; chcem sa uchádzať o ruku tvojej sestry Márie-cárevny!

— Jestli ťa moja sestra má rada, ja jej nebránim, nech ide s Bohom, — povedal Ivan-cárevič.

Mária-cárevna privolila; sokol sa s ňou sosobášil a odniesol ju do svojho kráľovstva.

Deň sa míňal za dňom, celý rok sa minul, ani čo by rukou pľasol. Šiel Ivan-cárevič s dvoma sestrami na prechádzku do zeleného sadu. A nastala hrozná búrka.

— Poďme, sestričky, domov, — povedá Ivan-cárevič.

Ledva vošli do palácu, udrel hrom, povala sa otvorila a do izby vletel krásny orol, udrel sa o podlahu a premenil na krásneho mládenca.

— Boh ťa pozdrav, Ivan-cárevič! — povie mládenec. — Predtým som k vám chodil ako hosť, a teraz som prišiel ako mladý zať.

A pýtal si Oľgu-cárevnu za ženu. A Ivan-cárevič zas odpovedal:

— Ak ťa moja sestra má rada, vezmi si ju, ja sa jej vôli neprotivím!

Oľga-cárevna vydala sa za orla; a orol ju odniesol do svojho kráľovstva.

Prešiel zasa rok. Povedal Ivan-cárevič najmladšej sestre:

— Poďme trocha na prechádzku do zeleného hája. Prechádzali sa trocha a zasa sa zamračilo, prišiel víchor a búrka.

— Vráťme sa domov, sestrička! — radí Ivan.

Vrátili sa domov a ledva si sadli, udrie hrom, povala sa otvorila a dnu vletel havran; udrel sa o podlahu a premenil na krásneho mládenca. Potom povie:

— Dobrý deň, Ivan-cárevič! Predtým som chodil k vám ako hosť, ale teraz prichádzam ako mladý zať: vydaj za mňa Annu-cárevnu.

— Ja sestre nebránim; ak chce, nech ide.

Anna-cárevna vydala sa za havrana a havran ju odniesol do svojej ríše.

Teraz zostal sám Ivan-cárevič; celý rok žil bez sestár, i začalo mu byť clivo.

— Pôjdem — hovoril — hľadať sestry.

Sobral sa, a šiel, šiel dlho.

Tu raz vidí, že leží na ceste mnoho pobitého vojska. I zavolá Ivan-cárevič:

— Kto je tu živý, ozvi sa. Kto pobil toto vojsko veliké?

Odpovedal ktosi zo živých:

— Všetko toto veľké vojsko pobila Mária Morevna, krásna kráľovná.

Pustil sa Ivan-cárevič ďalej, i prišiel k bielym šiatrom, tu vychádza mu v ústrety Mária Morevna, krásna kráľovná:

— Vitaj u nás, cárevič! Čo ťa k nám doviedlo, dobré, či zlé?

— Dobrí ľudia neprichádzajú so zlým!

— Ak sa neponáhľaš, pohostíme ťa u nás v šiatroch. Ivan-cárevič bol tomu veľmi rád. Len za dva dni a dve noci bol Ivan-cárevič hosťom u krásnej kráľovnej — zapáčila sa mu a vzal si ju za ženu.

Mária Morevna vzala si ho do svojej ríše a dlho tam žili v radosti a v láske, až zachcelo sa Márii Morevne isť zasa do vojny. I oddala celé gazdovstvo Ivanovi-cárevičovi a prikázala mu:

Všade môžeš vojsť, na všetko dozeraj, ale do tej komory, čo je železnými dvermi zatvorená, sa neodváž nazrieť!

On však nezdržal sa a čakal len kým Mária Morevna odišla, hneď šiel ku komore, otvoril dvere, pozrel — a tam vidí, že na stene visí Koščej Nesmrteľný, prikovaný na dvanástich reťaziach. Prosí Koščej Nesmrteľný Ivana-cáreviča:

Sľutuj sa nado mnou, daj sa mi napiť vody. Desať rokov sa tu mučím, nejedol, nepil som — mám už vyschnuté hrdlo!

Cárevič podal mu celé vedro vody: on ho vypil a ešte prosil:

— Jedným vedrom nemôžem si uhasiť smäd, daj mi ešte!

Cárevič podal mu druhé vedro; Koščej vypil i to a prosil tretie, a ako vypil tretie vedro — dostal predošlú silu, a razom pretrhol všetkých dvanásť reťazí.

— Ďakujem ti, Ivan-cárevič! — povedal Koščej Nesmrteľný, nikdyviac neuvidíš Márie Morevny, ako svojich ušú! — a strašným víchrom vyletel oknom, dohonil na ceste Máriu Morevnu, krásnu kráľovnú, uchytil ju a odniesol k sebe.

Ale Ivan-cárevič horko zaplakal a vybral sa na ďalekú cestu s tým predsavzatím, že Máriu Morevnu na každý spôsob najsť musí. Ide, ide jeden deň, druhý, na tretí deň na úsvite zazrie krásny zámok, pri zámku stojí krásny dub a na tom dube sedel sokol. Keď sa Ivan-cárevič blížil, sokol sletel s dubu, udrel sa o zem a razom stal sa z neho krásny junák a zavolá:

— Ach, švagor môj drahý, vitaj u nás, akože sa máš? Vybehla hneď i Mária-cárevna, privítala Ivana-cáreviča radostne, dopytovala sa, či je zdravý, a rozprávala mu, ako sa jej vodí. Ivan-cárevič pobavil sa u nich za tri dni. Potom povedá:

— Nemôžem ďalej, idem si hľadať svoju ženu, Máriu Morevnu, krásnu kráľovnú.

— Tú ty ťažko najdeš, — povedá sokol, — ale na každý prípad nechaj nám svoju striebornú lyžicu, na ktorú keď pozrieme, tak vieme, ako sa ti vodí, či sa ti nič zlého neprihodilo.

Ivan-cárevič nechal im žiadanú lyžicu a pobral sa na cestu. Šiel deň, šiel i druhý a na tretí deň na úsvite zazrel palác, ešte krajší, ako bol ten prvý. Povedľa paláca stál dub a na ňom sedel orol. Keď sa Ivan-cárevič blížil, orol sletel so stromu, udrel sa o zem a v tej chvíli premenil sa na krásneho junáka a povedá:

— Oľga-cárevna, vstávaj, náš milý braček ide!

Oľga-cárevna vybehla hneď a dala sa brata objímať a bozkávať a vítaniu nebolo konca-kraja. Dopytovala sa, ako sa mu vodí a rozprávala, že majú veľkú radosť, že ich prišiel navštíviť.

Ivan-cárevič zostal u nich za tri dni. Na tretí deň povedá:

— Ďalej ostať nemôžem, musím si vyhľadať svoju manželku Máriu Morevnu, krásnu kráľovnú!

— Tú ťažko najdeš, ale na ten prípad, ak by sa ti malo niečo zlého prihodiť, nechaj nám svoju striebornú vidličku. Budeme ti na dobrej pomoci.

Dal im teda svoju striebornú vidličku a vybral sa na cestu.

Šiel deň, dva a na tretí deň na úsvite zazrel ešte krajší palác, než boly tie dva. Povedľa palácu stál dub a na ňom sedel čierny havran. Keď sa Ivan-cárevič blížil, havran sletel, udrel sa o zem a v tej chvíli stal sa z neho krásny junák, ktorý zavolal:

— Vstávaj, Anna-cárevna, náš milý braček ide!

Anna-cárevna vybehla hneď a ako brata zazrela, div radosťou z kože nevyskočila, počala ho objímať a bozkávať a nemohla sa ho dosť navypytovať, ako sa má.

Ivan-cárevič ostal u nich len za tri dni. Na tretí deň povedá:

— Idem s Pánom Bohom hľadať si manželku, Máriu Morevnu, krásnu kráľovnú.

— Ťažko ju ty najdeš, — povedá mu sestra, — ale ak by sa ti malo niečo zlého stať, nechaj nám tu svoju striebornú tabatierku. Budeme ti na dobrej pomoci.

Ivan-cárevič dal jej tabatierku a vydal sa v mene Božom na cestu. Šiel dlho horami-dolami, až konečne dostal sa ku Márii Morevne.

Keď ho Mária Morevna zazrela, hodila sa mu do náručia a slzy ju zalialy.

— Ach, Ivan-cárevič, — povedá, — prečo si ma neposlúchol? Nazrel si do komôrky a vypustil si Koščeja Nesmrteľného.

— Odpusť mi, Mária Morevna — vyhovára sa Ivan-cárevič — nespomínaj Koščeja, ale radšej poď so mnou, kým ho ešte niet doma, veď nás azda nedohoní?

Pobrali sa a dali na útek.

Koščej bol na poľovačke. Podvečer, keď sa vracal, kôň sa mu vždy potkýnal.

— Čo sa ty tak potkýnaš, — povedá Koščej koníkovi, — šípiš azda niečo zlého, môj koníček?

— Ivan-cárevič prišiel, — povie kôň, — Máriu Morevnu odniesol.

— A či ich ešte možno dohoniť?

— Môžeme ešte pšenice nasiať, vyčkať kým vyrastie a dozrie, môžeme ju sožať, dať pomlieť, z múky päť pecí chleba napiecť, všetok tento chlieb pojesť a len potom sa pustiť za nimi, i tak ich dohoníme.

Ako kôň poradil, tak aj urobili. Až potom, keď už ostatný chlieb zjedli, vybrali sa za Ivanom-cárevičom.

Netrvalo to dlho a dohonili ho.

— No, povedá mu Koščej, po prvý raz ti to odpúšťam za tvoju dobrotu, že si mi dal v mojom väzení vody. I po druhý raz ti odpustím, ale po tretí raz maj sa na pozore! Ak ťa vtedy dochytím, tak ťa na kusy rozsekám.

Po týchto prísnych slovách pojal Máriu Morevnu a oba zmizli v tej chvíli. Ivan-cárevič sadol si na skalu a plakal horko.

Dlho takto sedel, plakal a hútal, až konečne sa rozhodol oprobovať ešte raz svoje šťastie. Vrátil sa teda pre Máriu Morevnu.

Koščeja Nesmrteľného nebolo doma.

Ivan-cárevič zas volal Máriu Morevnu:

Poďme a utečme, kým Koščej nepríde!

Ale Ivan-cárevič, — dohovára mu Mária Morevna, veď nás dohoní!

— Nech dohoní, aspoň za hodinku buďme zasa svoji!

I sobrali sa a utiekli.

Koščej Nesmrteľný i teraz bol na poľovačke a keď sa vracal domov, kôň sa mu ustavične potkýnal.

— Čo sa, koníček môj, zasa tak potkýnaš, pýta sa Koščej — či zasa šípiš niečo zlého?

— Ivan-cárevič prišiel povie koník, — a odniesol zasa Máriu Morevnu.

— A možno ich ešte dohoniť?

— Môžeme ešte jačmeňa zasiať, vyčkať kým vyrastie, sožať ho, zo zrna piva navariť, všetko pivo vypiť a len potom sa vydať na cestu za nimi a ešte ich dohoníme.

I tak urobilí a keď posledné pivo z toho jačmeňa vypili, pošli za Ivanom-cárevičom a keď ho dohonili, zareval na neho Koščej:

— Povedal som ti, že viac Márie Morevny neuvidíš! — a s tým pochytiac ju, zmizol i s ňou.

Ivan-cárevič ostal zasa sám a len plakal a plakal, ale, nedbajúc na vyhrážanie Koščeja, vrátil sa predsa ku Márii Morevne.

— Poď so mnou! — zvolal úpenlive.

Ale Ivan-cárevič, veď nás zasa dohoní, a sľúbi ti, že ťa teraz rozseká na kúsky!

— Keď mu taká ďaka, nech ma rozseká, ale ja bez teba žiť nemôžem. — Mária Morevna povolila a odišli.

Koščej Nesmrteľný, keď sa vracal s poľovačky, i teraz pobadal, že sa mu koník potkýna.

— Či aj teraz šípiš niečo zlého, môj koníček, — pýtal sa ho Koščej — že sa tak potkýnaš?

— Ivan-cárevič prišiel a odniesol Máriu Morevnu.

Koščej sa teraz naozaj poponáhľal, a dohoniac Ivana-cáreviča, rozsekal ho na márne kusy. Kusy mrtvoly pokládol do vysmoleného suda, okoval ho železnými obručami a hodil do hlbokého mora. Máriu Morevnu pojal mlčky so sebou.

V ten čas u švagrov Ivana-cáreviča striebro očernelo. „Ach“ — hovorili — „vidieť, že sa mu nešťastie stalo!“ Orol hodil sa hneď na šíre more, pochytil sud a vytiahol ho na breh, sokol letel pre vodu živú a havran pre mŕtvu. Slietli sa potom všetci traja na jedno miesto, rozbili sud, vyňali rozsekanú mrtvolu Ivana-cáreviča, umyli a složili ju ako sa patrí. Havran potom pokropil telo mŕtvou vodou — telo sa striaslo, spojilo; sokol pokropil ho vodou živou — Ivan-cárevič zaraz ožil, vstal a povedá:

— Ako som dlho spal!

— Bol by si ešte i ďalej spal, keby nás nebolo bývalo! — odpovedali mu švagrovia, — poď teraz k nám a ži s nami!

— Nie, švagrovia moji drahí, — vyhovára sa Iban-cárevič, — ja pôjdem hľadať Máriu Morevnu.

A tak aj urobil. Keď prišiel ku nej, ona sa náramne začudovala, ale on hneď ju začal prosiť, aby sa hľadela od Koščeja Nesmrteľného dozvedieť, kde dostal takého dobrého koňa.

Mária Morevna použila hneď prvej príležitosti a keď Koščej bol dobrej vôle, začala sa ho vypytovať.

Po chvíli začal Koščej:

— Za trikráť deviatimi krajinami je jedna ohnivá rieka a za tou ohnivou riekou žije striga. Ona má takého tátoša, na ktorom môže za deň obehnúť celý svet. Ale má aj mnoho iných znamenitých koní. Ja som bol u nej tri dni v službe ako paholok a za to, že som jej ani jedného koňa neztratil, dala mi jedno žriebätko.

— A ako si prešiel cez tú ohnivú rieku? — pýta sa Mária Morevna, lebo hneď pobadala, že to vedieť bude Ivanovi svojím časom na osoh.

— Ja mám takú šatku — pokračoval Koščej, nepobadajúc úmyslu Márie Morevny, — ktorou keď trikráť máchnem na pravo, spraví sa taký vysoký most, že ho oheň nedočiahne.

Mária Morevna si toto dobre zapamätovala, vyrozprávala všetko Ivanovi a keď sa jej podarilo Koščejovi aj tú šatku uchytiť, dala mu ju tiež.

Ivan-cárevič vybral sa hneď na ďalekú cestu, hľadať tú strigu. Išiel dňom i nocou o hlade a smäde. Nejedol a nepil, lebo nemal čo. Tu raz postretne na ceste zámorského vtáka s mláďatmi. Ivan-cárevič si pomyslí: Lačný som, chytím jedno a upečiem si ho!

— Neurob toho, Ivan-cárevič, — prosí ten vták, — budem ti na dobrej pomoci.

Šiel ďalej, poslúchol. O chvíľu natrafil v hore na včely. Vezmem si — pomyslí si — aspoň trocha toho medu.

Ale kráľovná včiel sa ozvala:

— Nedotýkaj sa môjho medu, budem ti na dobrej pomoci!

Aj sa nedotkol, ale šiel ďalej. Tu stretne razom ľvicu s ľvíčatmi, a že mal veľký hlad, nehľadiac na nebezpečenstvo, rozhodol sa jedno z nich uchytiť a upiecť.

— Nechaj mi moje mládatká, — ozve sa ľvica prosebným hlasom, — budem ti na dobrej pomoci.

— Dobre, nech je po tvojom — povedá a pobral sa ďalej.

Išiel dlho a dlho horami a dolami, až naraz zazrie domček strigin. Okolo domca stálo dvanásť stĺpov, na jedenástich nastoknuté bolo po jednej ľudskej hlave a len ten dvanásty bol ešte prázdny.

— Pán Boh vám daj zdravia, tetka! — pozdraví strigu Ivan-cárevič.

— Podobne aj tebe, Ivan-cárevič. Počo si k nám prišiel, či z dobrej vôle a či z potreby?

— Prišiel som si vyslúžiť dobrého tátoša, — odpovie Ivan.

— Dobre — doloží striga, — a poviem ti hneď, že u mňa nemusíš celý rok slúžiť ako inde, ale dostačia len tri dni. Ak za tieto tri dni moje kone dobre opatríš, dám ti potom hocktorého z nich. Ale ak nie, — pozri ta — tvoja hlava príde zaraz na ten dvanásty stĺp!

Keď Ivan-cárevič prisľúbil, dala sa mu najesť a poslala ho hneď do roboty.

Ale ledva vyhnal kone na blízku lúku, ony sa hneď daly do hrozného cvalu a rozutekaly sa svetom, tak, že sa mu celkom s očú ztratily. Márne bolo jeho volanie a hľadanie, — po koňoch ani pamiatky. Čo mal iného robiť, sadol si na skalu a plakal, a že bol od dlhočiznej cesty ešte ustatý, aj hneď zaspal. Slniečko už zapadalo za ďaleké hory, keď ku nemu priletí ten zámorský vták a ho zobudí:

— Vstávaj, Ivan-cárevič, kone sú už všetky doma!

Ivan-cárevič skočil hupkom na nohy a ponáhľal sa domov, kde striga práve karhala svoje kone:

— Prečo ste sa domov vrátily?

— Ako sme sa nemaly domov vrátiť, — ozve sa jeden z nich — prileteli vtáci z celého sveta a div-divúci, že nám oči nevyklali.

— Tak zajtra po lúkach nebehajte, ale rozbehnite sa po horách! rozkazovala im striga.

Ivan si ľahol spať a ráno, ledva že sa brieždiť počalo, už bola striga u neho a povedá:

— I dnes pôjdeš napásť a opatriť moje kone, ale ak jedného z nich ztratíš, tvoja krásna hlavička podvečer už bude tam hore na stĺpe pri ostatných.

Pobral sa cárevič smutný, lebo tušil, že sa s koňmi zasa niečo stane. I tak bolo. Ledva došly kone na lúku, pustily sa zaraz do cvalu a o chvíľu zmizly v hore. Darmo sa pustil Ivan za nimi, dohoniť ich nemohol a skoro ztratily sa mu s očú.

Od márneho behania celkom umorený, sadol si na kameň, plakal a len plakal, až konečne od veľkej únavy aj zaspal. Keď sa slniečko klonilo ku západu, pribehla ľvica a zvolala:

— Vstávaj, Ivan-cárevič, všetky kone sú pospolu doma! Ivan sa hneď ponáhľal domov, kde striga ešte hroznejšie ako včera kričí na kone:

— Prečo ste sa domov vrátily?

— Ako by sme sa boly nemaly vrátiť, — ozva sa jeden z nich — keď z celého sveta dobehla divá zver na nás a div, že nás neroztrhala.

— Tak zajtra zabehnite do šíreho mora! — rozkázala im namrzená striga.

Ivan-cárevič sa utiahol nepobadane na odpočinok, ale ledva že svitalo, už bola striga pri ňom a kázala mu zasa vyviesť kone na pašu.

— Ale ak všetky kone domov nedovedieš, bude sa tvoja hlava skvieť na tom prázdnom stĺpe! — takto sa mu vyhrážala.

Hneď potom Ivan-cárevič vyhnal kone, ale ešte nebol ani na mieste, už sa pustily do divého cvalu a rovno do mora. Tam si zastaly až po hlavy vo vode pohrúžené. Darmo ich volal a robil všetko možné, aby nejako predsa len vyšly z vody, — všetko bolo marné! I sadol si Ivan na kameň a rozmýšľal o svojom osude. Horko sa rozplakal, keď pomyslel na to, čím sa mu striga vyhrážala. Napokon zaspal. Slnko už dávno bolo zašlo za hory, keď ku nemu priletela včela, a zobudila ho tými slovami:

— Hor’ sa, Ivan-cárevič, ponáhľaj sa domov, lebo všetky kone sú už doma. Ale keď prídeš domov, strige sa na oči neukazuj, ale skry sa v stajni za jasle. Tam najdeš jedno prašivé žriebätko v hnoji sa váľať, to si vezmi so sebou a na pravú polnoc uteč z domu a utekaj, čo len môžeš.

Ivan-cárevič tak aj urobil, a keď bol už pod jasľami ukrytý, počuje strigu zasa sa hašteriť a dohovárať koňom, prečo sa vrátily?

— Ako by sme sa neboly maly vrátiť, — ozve sa zasa jeden z nich, — keď priletelo na nás s celého sveta množstvo včiel a začaly nás so všetkých strán do krvi štípať!

Striga sa o chvíľu utíšila a šla spať. Ale Ivan-cárevič o polnoci vzal to žriebä, osedlal ho, sadol si naň a ponáhľal sa ku tej ohnivej rieke. Keď ku nej došiel, mávol šatkou, ktorú mu bola dala Mária Morevna, a — kde sa vzal, tu sa vzal, — nad ohnivou riekou stál krásny, vysoký most. Keď prešiel cezeň, mávol šatkou dvakráť, a už bola na mieste mostu len malá lavička.

Keď sa striga ráno prebudila, nenašla po tom prašivom žriebätku ani pamiatky. Hneď vedela, čo sa v noci stalo a hybaj, dala sa prenasledovať Ivana-cáreviča. Letela ako strela na železnom ohreble, palicou ho poháňala a metlou stopu zametala. Priletela ku ohnivej rieke a pustila sa hneď cez tú lavičku. Ale ledva bola v prostriedku, lavička sa prelomila a striga padla do ohnivej vody. Od strašnej bolesti vykríkla zúfale, ale všetko bolo márné. V tej minúte bolo po nej na veky.

Ivan-cárevič sa na toto z ďaleka prizeral a potom, už pokojnejší, dal sa žriebätku na lúke napásť. Keď sa dosť napáslo, stal sa z neho krásny tátoš, ktorý ho už veselo niesol ku Márii Morevne.

Mária Morevna, keď ho zazrela, veľmi sa zadivila, padla mu do náručia a počala sa ho dopytovať, ako je to možné, že je ešte pri živote. Ale Ivan-cárevič nepovedal jej nič, len ju volal, aby s ním odišla.

— Bojím sa, Ivan, — povedá Mária Morevna, — ak nás Koščej zasa dohoní…

— Nedohoní, — uisťoval ju Ivan, — teraz mám lepšieho tátoša ako on. Letí, ako vták.

Sadli si teda oba na koňa a dali sa na útek. Koščej Nesmrteľný vracajúc sa domov i teraz pobadal, že sa kôň pod ním potkýna.

— Čo sa potkýnaš, môj koníček, — povedá, — či šípiš zas niečo zlého?

— Ivan-cárevič prišiel a odniesol Máriu Morevnu! — oznamuje mu koník.

— A možno ich ešte dohoniť?

— To už neviem, lebo teraz má Ivan-cárevič lepšieho tátoša, ako som ja.

Dlho naháňal Koščej Ivana, až napokon ho predsa len dohonil. Soskočil s koňa, vytiahol ostrý meč a chcel ho rozsekať. Ale v tom tátoš Ivanov tak ho kopol po hlave, že Koščej zaraz klesol mŕtvy na zem. Ivan nakládol potom veľkú vatru, hodil do nej mrtvolu Koščejovu a keď zhorela, pustil popol do vetra.

Potom si sadla Mária Morevna na koňa Koščejovho, Ivan-cárevič na svojho a ponavštevovali rad-radom svojich švagrov, havrana, orla a naposledy sokola. Švagrovia ich srdečne privítali, lebo si už mysleli, že ich viac neuvidia.

— Nie nadarmo si sa toľko namáhal — povedali švagrovia a sestry, — Mária Morevna je naozaj krásna!

Ešte dlho sa pobavil Ivan-cárevič s Máriou Morevnou u svojej rodiny, ale povinnosť ho volala domov. Odoberúc sa srdečne od všetkých, vrátili sa do svojej krajiny, kde žijú a kraľujú azda až do dnes, — ak totiž už neumreli.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam