ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za trikráť desiatym morom v istom kráľovstve žil cár Vyslav Andronovič. Mal troch synov: prvému bolo meno Dimitrij-cárevič, druhému Vasilij-cárevič, a tomu tretiemu Ivan-cárevič. Cár tento mal takú krásnu a bohatú zahradu, že jej páru nebolo na celom svete; rástly tam rozličné drahé stromy s ovocím a bez ovocia, ale cár obľúbil si medzi všetkými jednu jabloň, a to preto, lebo rodila zlaté jablká. Vták Ohnivák naučil sa lietať do tejto záhrady; mal perie zlaté a oči východnému kryštálu podobné. Zaletúval do zahrady každú noc a sadol si na túto, cárovi Vyslavovi takú vzácnu jabloň, trhal zlaté jabĺčka a potom zas uletel. Cár Vyslav Andronovič sa preto veľmi rmútil. Zavolal tedy svojich troch synov ku sebe a povedal im:

— Deti moje milé, kto z vás by sa podobral na to, chytiť v zahrade vtáka Ohniváka? Kto ho chytí živého, tomu ešte za života dám pol krajiny a po smrti všetko.

Tu jeho deti, cárevičia, zvolali jednohlasne:

— Milostivý gosudar-báťuška, vaše cárske veličenstvo! My s veľkou radosťou usilovať sa budeme chytiť ti toho vtáka Ohniváka a to živého.

Prvú noc šiel Dimitrij-cárevič do zahrady na postriežku a sadol si pod tú jabloň, s ktorej vták Ohnivák jabĺčka trhával. Ale skoro zaspal a tak nepočul, kedy vták Ohnivák priletel a jablká obtrhal. Ráno cár Vyslav Andronovič zavolal ku sebe syna Dimitrija-cáreviča a opýtal sa ho:

— Čo je, syn môj milý, či si videl vtáka Ohniváka alebo nie?

— Nie, milostivý gosudar-báťuška, — povedá Dimitrij-cárevič, — tejto noci nepriletel.

Druhú noc šiel do zahrady na postriežku Vasilij-cárevič. Sadol si pod jabloň, čakal hodinu, čakal ešte jednu, až napokon tak tuho zaspal, že nepočul, ako vták Ohnivák priletel a jablká ošklbal. Ráno cár Vyslav zavolá ho ku sebe a spýta sa:

— Čo je, syn môj milý, či si videl vtáka Ohniváka a či nie?

— Milostivý gosudar-báťuska! On tejto noci nepriletel.

Tretiu noc šiel do zahrady na postriežku Ivan-cárevič; sadol si pod jabloň a čakal hodinu, dve, tri — a razom ožiari sa celá zahrada ako by v nej sto vatier horelo. Priletel vták Ohnivák, sadol na jabloň a začal zlaté jablká šklbať. Ivan-cárevič nepozorovane prikradol sa ku nemu, že ho chytí za chvost; ale vtáka udržať nemohol, a ostalo mu v ruke len jedno pero z jeho chvosta.

Náhle sa cár Vyslav prebudil, Ivan-cárevič šiel ku nemu a dal mu pero vtáka Ohniváka. Pero bolo také divné a v tmavej chyži svietilo ako zlaté slnko. Cár Vyslav odložil pero do svojej komnaty, ako vec, ktorú si treba nad všetko iné vážiť. Od tých čias vták Ohnivák viac do záhrady nelietal.

Cár Vyslav zasa zavolal svojich synov ku sebe a povedá:

— Deti moje milé, choďte svetom, dám vám svoje otcovské požehnanie. Vyhľadajte vtáka Ohniváka a doneste mi ho živého, a čo som predtým sľúbil, to dostane ten, kto mi vtáka Ohniváka živého donesie.

Dimitrij a Vasilij hnevali sa a závideli mladšiemu bratovi, Ivanovi-cárevičovi, že sa mu podarilo uchytiť pero z chvosta vtáka Ohniváka; poprosili otca o požehnanie a išli hľadať vtáka Ohniváka. Ale Ivan-cárevič prosil tiež o požehnanie ku tomu. Akokoľvek cár Vyslav namáhal sa odhovoriť Ivana-cáreviča od toho, predsa na jeho naliehavé prosby nemohol ho neprepustiť a dal mu svoje požehnanie. Ivan-cárevič vybral si hneď koňa a dal sa na cestu, — kam? to sám nevedel.

Išiel dlho cestou, hradskou, chodníkom, až konečne prišiel na zelenú lúku. A v šírom poli pod starou jedľou stojí stĺp kamenný, a na stĺpe napísané sú slová: „Kto sa dá cestou od tohoto stĺpu rovno, bude trpieť hlad a smäd; kto pôjde na stranu pravú, ten bude zdravý a živý, ale kôň jeho zahynie; kto pôjde na ľavú stranu, toho zabijú, ale kôň jeho ostane živý a zdravý.“ Ivan-cárevič prečítal nápis a šiel na pravú stranu, majúc na pamäti, že čo mu aj kôň zahynie, on predsa živý ostane. Šiel deň, dva, tri, a razom zjaví sa pred ním veľký sivý vlk a povedá:

— Aj, ty junák Ivan-cárevič, veď si čítal nápis na tom stĺpe, že kôň tvoj zahynie, nuž prečo sem ideš?

Keď vlk toto dopovedal, roztrhol koňa Ivana-cáreviča na dva kusy a odbehol.

Horko zaplakal Ivan-cárevič nad svojím koňom a šiel ďalej peši. Išiel celý deň, unavil sa až na nevyslovenie, a ako si chcel sadnúť, aby si trocha odpočinul, zjavil sa pred ním ten istý sivý vlk a povedá:

— Ľutujem ťa, Ivan-cárevič, že si tak ustal. Sadni si na mňa a povedz, kam ťa mám zaniesť a prečo?

Ivan-cárevič povedal vlkovi, kam sa chce dostať a vlk s ním utekal lepšie ako kôň. Za nejaký čas, práve v noci, priniesol Ivana-cáreviča ku kamennej ohrade, nie veľmi vysokej, zastavil sa a povedá:

— No, Ivan-cárevič, teraz so mňa soskoč a prelez cez túto kamennú ohradu. Za ňou je zahrada a v tej zahrade sedí vták Ohnivák v zlatej klietke. Ty vtáka Ohniváka vezmi, ale zlatej klietky sa netýkaj, lebo by ťa chytili!

Ivan-cárevič ľahko preliezol cez kamennú ohradu, zazrel vtáka Ohniváka a s podivením sa na neho prizeral. Vtáka vybral z klietky a išiel nazad; ale potom si pomyslel: Prečo som vzal vtáka Ohniváka z klietky, kam ho posadím? Vrátil sa teda, ale ako sňal zlatú klietku, razom strhol sa po zahrade veľký lomoz a hurt, lebo ku zlatej klietke viedly struny. Strážnici sa hneď prebudili, pribehli do zahrady, chytili Ivana-cáreviča i s vtákom Ohnivákom a priviedli ho k cárovi, ktorému meno bolo Dolmat. Cár Dolmat sa veľmi rozhneval na Ivana-cáreviča a skričal na neho hrozným a zlostným hlasom:

— Mládenče, či sa nehanbíš kradnúť? A kto si, z ktorej krajiny si, kto ti je otec, a aké ti meno?

Ivan-cárevič mu odpovedal:

— Som synom cára Vyslava Andronoviča, a meno my je Ivan-cárevič. Tvoj vták Ohnivák každú noc zalietal do našej zahrady a trhal tam zlaté jablká s najmilšej jablone otcovej; preto poslal ma otec, aby som vtáka vyhľadal a mu ho priniesol.

— Oj, ty mladý junák, Ivan-cárevič, — zvolal cár Dolmat, — či sa to svedčí tak robiť, ako si ty robil? Ty si mal prísť ku mne a ja by som ti bol vtáka Ohniváka poctive dal. Či to bude pekné, keď teraz pošlem do všetkých krajín zvesť, ako nečestne si sa choval v mojej zemi? Ostatne, počúvaj, Ivan-cárevič! Ak mne preukážeš službu: prejdeš cez trikráť deväť krajín, do trikráť desiatej ríše a dostaneš pre mňa od kráľa Afrona zlatohrivého koňa, tak ti odpustím tvoju ťažkú vinu a dám ti vtáka Oniváka so všetkou cťou.

Zarmútil sa Ivan-cárevič a išiel od cára Dolmata k sivému vlkovi a vyrozprával mu všetko, čo mu cár Dolmat povedal.

— Oj, ty mladý junák, Ivan-cárevič! — povedá sivý vlk, — prečo si nepočúvol môjho slova a prečo si vzal i zlatú klietku?

— Odpusť! — vyhováral sa Ivan-cárevič.

— Nuž nech je tak, — povedá sivý vlk, — sadni chytro na mňa a ja ťa zanesiem, kam ti treba.

Ivan-cárevič s radosťou vyskočil na chrbát vlka a vlk bežal — ako dlho, o tom povesť nehovorí, — až konečne pribehol za tmavej noci do ríše cára Afrona. Keď zastal pred stajňami z bieleho kameňa vystavenými, povedá sivý vlk Ivanovi-cárevičovi:

— Vôjdi, Ivan-cárevič, do týchto stajní a vezmi koňa zlatohrivého. Ale tam na stene visí zlatý kantár, toho neber, lebo bude zle!

Ivan-cárevič vošiel do stajne, vzal zlatohrivého koňa a pobral sa nazad. Ale v tom zazrel na klinci visieť zlatý kantár a zapáčil sa mu tak, že aj ten vzal. Ale ledva že ho sosňal, nastal po všetkých stajniach veľký lomoz a hurt, lebo ten kantár bol na strunách. Strážnici sa prebudili, Ivana-cáreviča chytili a zaviedli pred cára Afrona. Cár Afron začal ho hneď vypočúvať:

— Oj, ty mladý junák! Povedz mi, kto si, z ktorej si krajiny, kto ti je otec a aké ti meno?

— Som synom cára Vyslava Andronoviča, a meno mi je Ivan-cárevič.

— Ach, ty mladý junák, Ivan-cárevič! — povedá cár Afron, — či tak má robiť šľachetný rytier? Ty si mal prísť ku mne, a ja by som ti bol koňa poctive dal. Či to bude pekne, keď teraz pošlem do všetkých krajín zvesť, ako nečestne si sa zachoval v mojej ríši? Ostatne, počúvaj, Ivan-cárevič! Ak mne preukážeš službu a prejdeš za trikráť deväť krajín do trikráť desiatej ríše a dostaneš pre mňa kráľovnú Krásnu Elenu, do ktorej som už od dávna dušou i srdcom zaľúbený, ale jej dostať nemôžem, potom ti vinu odpustím a dám ti poctive zlatohrivého koňa aj zo zlatým kantárom. Ale ak mne tejto služby nevykonáš, tak pošlem o tebe zvesť do všetkých krajín, že si zlodej bez cti.

Vyšiel Ivan-cárevič z paláca a horko zaplakal.

Zašiel k sivému vlkovi a vyrozprával mu všetko, čo a ako sa stalo.

— Oj, ty mladý junák, Ivan-cárevič! — dohovára mu vlk — prečo si nepočúvol môjho slova a vzal i zlatý kantár?

— Dopustil som sa viny pred tebou, odpusť! — povedá Ivan-cárevič.

— Dobre, nech si je tak! — pokračoval sivý vlk, — sadni na mňa a zanesiem ťa, kam ti treba.

Ivan-cárevič sadol na vlka a vlk bežal ako strela, až dobehol do ríše kráľovnej Krásnej Eleny, ku zlatým mrežiam jej zahrady.

Tu povedá vlk Ivanovi:

— Teraz slez so mňa, Ivan-cárevič, vráť sa nazad po tej istej ceste a čakaj na mňa v šírom poli pod zeleným dubom.

Ivan-cárevič išiel, kam mu vlk rozkázal. A vlk si sadol ku tým zlatým mrežiam a čakal, kým pôjde kráľovná Krásna Elena na prechádzku. Keď sa slnko už klonilo ku západu, kráľovná Krásna Elena vyšla do zahrady na prechádzku so slúžkami a dvorankami. Keď prišla k tomu miestu, kde vlk za mrežami sedel, vlk razom preskočil mreže, uchytil kráľovnú Krásnu Elenu, preskočil s ňou mreže a bežal, čo mu len sily stačily. Zabehol do šíreho poľa pod zelený dub, kde na neho Ivan-cárevič čakal a povedal mu:

— Teraz aj ty chytro vysadni na mňa!

Ivan-cárevič tak urobil a sediac na vlkovi s kráľovnou Krásnou Elenou, náramne si ju obľúbil a ona jeho, a keď sivý vlk dobehol k ríši cára Afrona, tu sa cárevič veľmi zarmútil a začal horko plakať. Vlk sa spýtal:

— Prečo plačeš, Ivan-cárevič?

— Priateľ môj drahý, sivý vlk! Ako by som nemal plakať a žialiť? Z celého srdca som si obľúbil kráľovnú Krásnu Elenu, a teraz ju mám odovzdať cárovi Afronovi za zlatohrivého koňa a ak jej neodovzdám, cár Afron zneuctí ma vo všetkých ríšach.

— Mnoho som ti slúžil, Ivan-cárevič, — odvetí vlk, — poslúžim ti ešte aj teraz. Počúvaj, Ivan-cárevič! Ja sa premením na kráľovnú Krásnu Elenu a ty ma odveď ku cárovi Afronovi a vezmi od neho zlatohrivého koňa. Cár Afron bude myslieť, že som ja naozaj kráľovná Krásna Elena. A keď ty vysadneš na zlatohrivého koňa a ďaleko ubehneš na ňom, ja požiadam cára Afrona o dovolenie prejsť sa po šírom poli, a keď ma on pustí so slúžkami a dvorankami a my budeme v šírom poli, tak si len na mňa spomeň a ja budem u teba.

Keď toto sivý vlk dopovedal, udrel sa o zem a premenil sa na kráľovnú Krásnu Elenu. Ivan-cárevič vzal sivého vlka a išiel s ním do paláca k cárovi Afronovi, a kráľovnú Krásnu Elenu popýtal, aby ho čakala za mestom. Keď Ivan-cárevič prišiel ku cárovi Afronovi s domnelou Krásnou Elenou, tu sa cár veľmi zaradoval v srdci svojom, že dostal poklad, po ktorom už od dávna túžil. S radosťou dal tedy Ivanovi-cárevičovi zlatohrivého koňa.

Ivan-cárevič vysadol na neho a pobral sa chytro za mesto. Tu vysadil ku sebe kráľovnú Krásnu Elenu a pustil sa cestou ku ríši cára Dolmata.

Sivý vlk žil u cára Afrona deň, druhý, tretí namiesto Krásnej Eleny, a štvrtého dňa prišiel prosiť cára Afrona, aby mu dovolil prechádzať sa v šírom poli, žeby si zahnal túžbu za domovom a krutý smútok. I povedá cár Afron:

— Ach, ty moja krásna kráľovná Elena, tebe k vôli k všetkému privolím.

A hneď rozkázal slúžkam, komorným, paniam a dvorankám isť s kráľovnou Elenou na prechádzku do šíreho poľa.

A Ivan-cárevič šiel cestou-necestou s Krásnou Elenou a tak sa s ňou rozhovoril, že až zabudol na sivého vlka. Konečne si jednako na neho spomenul: Ach kde je, kde môj dobrý, sivý vlk?

A tu, kde sa vzal, tam sa vzal, stojí pred Ivanom-cárevičom sivý vlk a povedá:

— Teraz chytro sadni na mňa, Ivan-cárevič, a Krásna Elena nech jazdí na zlatohrivom koni.

Tak sa aj stalo a putovali do ríše cára Dolmata. Išli, išli — ako dlho išli, to povesť nespomína — až došli do ríše a na tri versty^[1] sa pred mestom zastavili. Ivan-cárevič začal prosiť sivého vlka:

— Priateľ môj milý, sivý vlk! Vykonal si mne už mnoho neoceniteľných služieb a vykonaj mne aj poslednú: či sa nemôžeš premeniť na zlatohrivého koňa namiesto tohoto, lebo by som sa s ním nerád rozlúčil?

V tej chvíli udrel sa sivý vlk o zem a premenil sa na zlatohrivého koňa. Ivan-cárevič nechal kráľovnú Krásnu Elenu na zelenej lúke, vyšvihol sa na sivého vlka a išiel do paláca cára Dolmata. A ako tam prišiel a cár Dolmat zazrel Ivana-cáreviča na zlatohrivom koni: hneď vyšiel zo svojich komnát a na širokom nádvorí srdečne privítal Ivana-cáreviča. Cár Dolmat z veľkej radosti dal hneď vystrojiť skvelú hostinu i sadli za stoly dubové, pokryté vyšívanými obrusmi a jedli a pili a veselili sa za celé dva dni; tretieho dňa dal cár Dolmat Ivanovi-cárevičovi vtáka Ohniváka aj so zlatou klietkou. Cárevič vzal vtáka a vyšiel za mesto, sadol na zlatohrivého koňa, posadil vedľa seba kráľovnú Krásnu Elenu a pobral sa domov. Na druhý deň potom chcel cár Dolmat vyjsť na prechádzku na zlatohrivom koni; ale náhle sa kôň pustil do behu, shodil cára Dolmata, premenil sa na sivého vlka a ponáhľal sa dohoniť Ivana-cáreviča.

— Ivan-cárevič, — povedá — teraz chytro presadni na mňa a kráľovná Krásna Elena nech ide na zlatohrivom koni.

Ivan-cárevič presadol na sivého vlka a dali sa na cestu.

Keď došli na to miesto, kde bol sivý vlk roztrhal koňa Ivana-cáreviča, zastavili sa, a vlk povedá:

— No, Ivan-cárevič, poslúžil som ti verne a spravedlive. Hľa, tu na tomto mieste roztrhal som tvojho koňa na dva kusy a ku tomuto miestu som ťa doviedol. Teraz presadni na koňa zlatohrivého a ja viac nie som tvojím sluhom.

Toto dohovoriac, sivý vlk pobehol a zmizol, Ivan-cárevič horko zaplakal za ním; ale čo bolo robiť, šiel svojou cestou s kráľovnou Krásnou Elenou.

Ako dlho takto šli, povesť nehovorí, ale keď boli asi na dvadsať verst od ríše otcovskej, zastavili sa, sosadli, koňa zlatohrivého uviazali o strom, a oba ľahli si pod košatý strom, aby si trochu odpočinuli. Klietku s vtákom Ohnivákom postavili vedľa seba. Od dlhej cesty ustatí boli oba, a tak nie div, že o chvíľu tuho zaspali.

V tom čase dvaja bratia Ivana cáreviča: Dimitrij a Vasilij cáreviči kráčali okolo. Chodili po všelijakých ríšach a nenajdúc nikde vtáka Ohniváka, práve sa vracali domov. Náhodou našli spiaceho brata Ivana-cáreviča so spiacou Krásnou Elenou. Keď zazreli vtáka Ohniváka a zlatohrivého koňa, hneď si umienili svojho brata Ivana-cáreviča na smrť zmárniť. Dimitrij-cárevič vytasil z pošvy meč a vrazil ho do pŕs Ivana-cáreviča. Potom zobudil kráľovnú Elenu a začal sa vypytovať:

— Krásna dievčina! Z ktorej si ríše, kto ti je otcom a aké je tvoje meno?

Kráľovná Krásna Elena uvidiac Ivana-cáreviča mŕtveho, náramne sa preľakla a v horkých slzách povedá:

— Som kráľovná Krásna Elena a dostal mňa Ivan-cárevič, ktorého ste na zlú smrť vydali. Boli by ste bývali dobrí rytieri vtedy, keby ste boli s ním išli do šíreho poľa a živého premohli; ale vy ste ho zabili spiaceho; akej pochvaly sa vám za to dostane? Spiaci človek ako mŕtvy!

Dimitrij-cárevič priložil meč na hruď kráľovnej Krásnej Eleny a vyhrážajúc sa, povedá:

— Čuj, Krásna Elena, teraz si v našich rukách! My ťa dovedieme k nášmu otcovi, cárovi Vyslavovi Andronovičovi a ty mu povedz, že sme my dostali aj teba, aj vtáka Ohniváka, aj koňa zlatohrivého.

Kráľovná Krásna Elena zľakla sa smrti, a čo inšieho mohla robiť, prisľúbila všetko, čo jej kázali. Tu Dimitrij-cárevič s Vasilom-cárevičom ťahali žreb, komu má pripadnúť kráľovná Krásna Elena a komu kôň zlatohrivý. A žreb padol tak, že krásnu kráľovnú má dostať Vasilij-cárevič a koňa zlatohrivého Dimitrij-cárevič.

Ivan-cárevič ležal za tridsať dní mŕtvy na tom mieste a tu pribehol sivý vlk a poznal čuchom Ivana-cáreviča. Chcel mu pomôcť, vzkriesiť ho, ale nevedel ako. V tej chvíli pobadá sivý vlk vranu s dvoma vráňatmi, ktoré lietaly nad mrtvolou a chcely sa na ňu spustiť, aby si na jej mäse pochutnaly. Sivý vlk sa ukryl za krovie a náhle sa vrany spúšťaly na mŕtvolu, vyskočil a chmatol jedno vráňa, aby ho na dva kusy roztrhol. Vrana sa hneď spustila na zem, sadla si neďaleko sivého vlka a povedá:

— Ej, ty sivý vlk! Nedotýkaj sa môjho mláďaťa, veď ti nič neurobilo.

— Počúvaj, vrana, — povedá sivý vlk, — ja sa tvojho mláďaťa nedotknem, keď mi preukážeš službu. Zaleť za trikráť deväť krajinami do trikráť desiatej ríše a dones mi mŕtvej a živej vody.

— Preukážem ti tú službu, — odpovedá vrana, — len môjmu synovi neubližuj!

Ledva dopovedala tieto slová, vrana odletela. Na tretí deň sa vrátila s dvoma fľaškami; v jednej — voda mŕtva, v druhej voda živá. Sivý vlk prevzal oboje a roztrhol vráňa na dvoje. Pokropil ho potom vodou mŕtvou, — srástlo sa, pokropil vodou živou — ožilo. Zatým vlk pokropil vodou mŕtvou Ivana-cáreviča — telo srástlo, pokropil vodou živou — Ivan-cárevič vstal a preriekol:

— Ej, ako dlho som spal!

Na to mu povedá sivý vlk:

— Áno, Ivan-cárevič, bol by si spal na veky, keby nebolo mňa; veď teba bratia zabili a kráľovnú Krásnu Elenu, i koňa zlatohrivého, i vtáka Ohniváka odviedli so sebou! Ale teraz sa ponáhľaj čo môžeš najlepšie, tvoj brat Vasilij-cárevič má dnes sobáš s tvojou nevestou kráľovnou Krásnou Elenou, a aby si sa čím skorej dostal domov, vysadni na mňa, ja ťa ta zanesiem.

Ivan-cárevič s radosťou sadol na sivého vlka: vlk bežal ako mu len para stačila do ríše cára Vyslava Andronoviča a čo chvíľa boli pri meste.

Ivan-cárevič soskočil, vošiel do mesta a stúpal zrovna do paláca. Tu videl, ako brat Vasilij-cárevič po sobáši zasedá za stôl. Kráľovná Krásna Elena zbadala hneď Ivana-cáreviča, skočila od stola, padla mu okolo krku a vybozkávala ho.

Potom zvolala radostným hlasom:

— Toto je môj milý ženích Ivan-cárevič, a nie tento zločinec, ktorý tu za stolom sedí!

Tu vstal cár Vyslav Andronovič a začal sa kráľovnej Krásnej Eleny vypytovať, čo to všetko znamená. Krásna Elena povedala mu potom pravdu, všetko tak a dopodrobna, čo a ako sa stalo. Cár Vyslav Andronovič sa veľmi nahneval na svojich synov, cárevičov Dimitrija a Vasilija, a v tej chvíli dal ich vrhnúť do žalára. A Ivan-cárevič slávil sobáš s kráľovnou Krásnou Elenou a žil s ňou v láske a priateľstve, tak že jeden bez druhého ani minúty byť nemohli.