ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V sedemdesiatejsiedmej krajine, za veľkým morom panoval mladý kráľ, ktorého tri dni po jeho sobáši napadol mocný súsed, tak že prinútený bol isť s vojskom do boja. Mladí manželia sa tedy museli rozísť a lúčenie ich bolo veľmi tklivé. Mnoho plakala kráľovná a kráľ ju ledva mohol potešiť tým, že ho volá povinnosť a blaho krajiny. Všetko málo prospelo a kráľovná sa zariekla, že do návratu svojho manžela z chyže ani nevýjde.

Sám kráľ, keď videl, že je všetko márné, poprosil ju, že keď už chce tak urobiť, aby tak urobila, ale aby sa najmä chránila falošných ľudí a nepočúvala na ich reči.

Kráľ na druhý deň zavčas rána odišiel s vojskom a kráľovná sa zavrela do svojej izby a nevychádzala nikam.

Ale netrvalo to dlho, keď raz ku nej prišla ženička, na pohľad dobrá a srdečná.

— Prečo smútiš toľko, — povedá starká — vyjdi radšej na božie slniečko smútok rozohnať a tvoju krásnu hlavičku si ochladiť.

Kráľovná sa dlho vyhovárala, ale napokon si predsa pomyslela, že malá prechádzka po zahrade jej nijako poškodiť nemôže.

Vybrala sa tedy a šla.

Cez zahradu tiekla malá rieka.

— Čo myslíš, — povedá starká, — či by ti nebolo dobre trocha sa okúpať? Deň je sparný, a voda taká čistá, chladná.

— Nie, nechcem, — odvetí kráľovná, ale skoro si vec rozmyslela, že však jej ten kúpeľ škodiť nebude. Vyzvliekla sa tedy a skočila do vody.

Ale ledvaže bola vo vode, tá starká hlasite zvolala:

— Nože plávaj len, a plávaj ako biela kačka! — a kráľovná sa v tej minúte premenila na bielu kačku.

Tá starká bola striga, a začarovala ju.

Striga sa hneď obliekla do jej nádherných šiat, premenila si tvár, že bola práve taká, ako kráľovná a vošla do zámku a tam sa usalašila čakať kráľa.

Kráľovi sa hneď v prvý deň podarilo premôcť svojho nepriateľa, tak že sa skoro vrátil.

Keď jasný zvuk trúb na zámockej veži oznamoval už príchod kráľa, striga vybrala sa jemu v ústrety a keď ho zočila, hodila sa mu do náručia. Vítaniu nebolo konca-kraja, lebo jej kráľ nepoznal.

A tá biela kačka zniesla vajcia a vysedela z nich dvoje krásnych mláďat a jedno nedochúdča. Mladé kačičky tieto boly jej dietky.

Keď ich odchovala, začaly detičky chodiť a brodiť po riečke, chytaly zlaté rybičky, vyskakovaly na breh a mnoho ráz pozeraly na zámok.

— Ach, deti, nechoďte ta, — napomínala ich matka. Ale deti neposlúchaly; dnes sa poihraly na trávičke, zajtra sa naháňaly po lúke a to vždy ďalej a ďalej, až sa konečne zatúlaly do kráľovského zámku. Striga hneď vedela, aké sú to detičky a zaškripela zubami. Dala im najesť a napiť a keď ich uložila spať, kázala rozložiť oheň, zavesiť naň kotál s vodou a brúsiť nože.

Dve detičky si ľahly a hneď aj zaspaly, ale to najmladšie nedochúdča len nespí a nespí, všetko počuje, všetko vidí, čo sa tu robí v zámku.

V noci prišla striga ku dverám a spýtala sa:

— Detičky, spíte?

— Spíme a nespíme — ozve sa nedochúdča, — vidíme a počujeme všetko a myslíme, že nás chcete porezať, v kotloch už voda vrie a nože sú už ostré.

— Nespia! — povedá rozmrzená striga a odišla pozrieť do kuchyne. Ale o chvíľu sa vrátila a pýta sa zasa:

— Detičky, spíte?

Ale tu sa zasa ozvalo to najmladšie, že nie, a striga vidiac, že tak ku ničomu nepríde, mávla rukou a všetky tri kačičky v tej chvíli umrely.

Na druhý deň ráno ich stará kačka darmo hľadala a volala, dietky len neprichádzaly. Zlou predtuchou naplnilo sa jej srdce, dala sa na krýdla a zaletela do zámku. Tu videla svoje detičky vystreté ležať jedno vedľa druhého, chladné už ako ľad. Hodila sa hneď na ne, rozpnula krýdla, detičky poobjímala a zaupela žalostným hlasom:

Spev tento počul kráľ, a zavolá:

— Žena, počuješ? Div-divúci, kačka narieka!

— To sa tebe len tak zdá, — odvetí striga celkom zarazená. — Daj ju vyhnať zo dvora a nepočuješ nič viac.

Kačku vyháňali, ale ona len odletela trocha a hneď sa vrátila ku dietkam a zaupela zasa:

— Počkaj, — pomyslí si kráľ a zvolá: — Chyťte mi tú kačku!

Všetci sluhovia sa za ňou rozbehli, ale biela kačka každému uletela a nedala sa nikomu chytiť. Keď sluhovia s kačkou dlho si nevedeli rady, išiel i sám kráľ pozrieť ta, ale náhle ho kačka zazrela, hneď zaletela k nemu a sadla si mu na ruku. Kráľ ju chytil za krýdla, ale ona sa začala premieňať na všelijaké hady a iné hnusné zvieratá. Kráľ z toho videl, že je to nie obyčajná kačka, držal ju tým pevnejšie v rukách, až sa mu razom premenila na vreteno. Kráľ vreteno prelomil na dvoje, jednu polovicu hodil pred seba a druhú za seba, a povedá:

— Nech vyrastie za mnou biela ľalia, predo mnou krásna dievčina!

Tak sa stalo. Za ním vyrástla biela ľalia, a pred ním stála krásna panna, v ktorej hneď na prvý pohľad kráľ poznal svoju opravdovú manželku. Ona vidiac svoje deti mŕtve, zasa zvolala žalostne!

Kráľ teraz už počal šípiť, čo sa to v jeho neprítomnosti v kráľovskom paláci dialo a kázal hneď predvolať tú strigu, o ktorej doteraz sa domnieval, že je to jeho žena. Rozkázal jej, aby zaraz odčarila tie deti.

Striga sa nad týmto veľmi rozpajedila; ale keď videla, že rozkaz vyplniť musí, povedá:

— Chyťte straku a priviažte jej dva krčiažky. — Keď jej straku doniesli, rozkázala jej, aby doniesla vody živej a vody hovoriacej.

Straka aj hneď odletela, ale za chvíľu sa už vrátila a doniesla žiadané vody. Striga nimi detičky pokropila, a ony naskutku ožily v ľudskej podobe a začaly veselo štebotať. Tešily sa životu ľudskému a na prežitú biedu hneď i zabudly.

Kráľ nad takýmto klamom rozhnevaný kázal strigu priviazať na chvost divého koňa a dal ju vláčiť po poliach. Kde sa jej odtrhla noha, tam zaraz vyrástol bodliak, kde ruka, z nej sa stal mrcha človek, kde hlava, tam vyrástla jedovatá rastlina a to ostatné telo diví vtáci roznosili po celom svete.

Týmto spôsobom nezostalo po strige ani pamiatky a kráľ kraľoval potom pokojne ďalej a kraľuje azda až podnes, ak už neumrel.