Ruské národné povesti

V istom cárstve, v istej ríši za morami hlbokými, za horami vysokými žil cár s cáricou. Dlho žil cár na bielom svete, ostarel, ale mal na pomoc troch synov, troch cárevičov — mladých, slobodných, odvážlivých tak, že sa to v povesti ani opísať nedá. Lietajú celý deň na bohatierskych koňoch, práve tak ako sokoli vo výšinách podoblačných. Všetci traja bratia boli udatní, ale z nich najlepší, najudatnejší bol brat najmladší, ktorému bolo meno Ivan-cárevič. Raz pozval starý cár synov svojich ku sebe a povedá:

— Deti moje milé, už ste dospeli a je čas pomýšľať na nevesty. Vezmite si strely, vyjdite do poľa, natiahnite luky a pusťte strely každý v inú stranu; na čí dvor padne strela, tam hľadajte si nevesty.

Pustil strelu najstarší brat a padla na panský dvor práve proti dievčenským komnatám; vystrelil brat prostredný, letela strela ku kupcovi a zastavila sa pri červených schodoch, a na tých schodoch stála dievčina, dcéra kupcova; pustil strelu najmladší brat — strela zahvižďala a zmizla z očú.

Dlho nemohol najsť svojej strely Ivan-cárevič a zarmútil sa. Celé dva dni chodil po lúkach, po hájoch a tretieho dňa dostal sa ku močarinám. V bahne zazrel žabku, a ona mala jeho strelu.

Chcel utiecť a nehlásiť sa ku strele, ale žaba zakvákala:

„Kvá, kvá, Ivan-cárevič, poď ku mne, vezmi si svoju strelu, ináče z bahna akživ nevyviazneš.“

Čo tu robiť? Ivan-cárevič vzal konečne žabku, strčil ju do vačku a pobral sa zronený domov.

Prišiel k otcovi a povedá:

— Ako si vziať žabu za ženu, taká kvakuška je nie pre mňa!

— Vezmi si ju, — povedá cár, — to je tvoj osud.

Poplakal, ponariekal si Ivan-cárevič, ale proti osudu nedá sa nič robiť. Bratia cáreviči sa ženili: najstarší s bojarkou, stredný s kupcovou dcérou a najmladšieho sosobášili s kvakuškou, ktorú držali na zlatej mise, kým sobáš trval.

Žijú teda. Onedlho zavolal cár svojich synov a káže:

— Nech mi vaše ženy upečú na zajtrajšok každá po mäkkom, bielom chlebe.

Vrátil sa Ivan-cárevič do svojho paláca smutný, neveselý, so sklopenou hlavou.

— Kva, kvá, Ivan-cárevič, prečo si taký smutný? — pýta sa ho žabka, — či si počul od svojho otca nepriaznivé slovo?

— Ako nemám byť smutný, neveselý, gosudar, otec môj, prikázal tebe, aby si mu na zajtrajšok upiekla mäkký, biely chlieb.

— Nermúť sa, Ivan-cárevič, netráp sa nadarmo; ľahni si spať a odpočiň si. Ráno je múdrejšie, ako večer.

Uložila cáreviča spať, a sama shodila so seba žabäciu kožu a premenila sa na krásnu Vasilisu Premúdru, takú krásnu, že sa to v povesti ani vypovedať, ani perom opísať nedá. Vyšla na červené schody a zvolala mocným hlasom:

— Slúžky, dievčiny, hore sa, pristrojte sa a pripravte mäkký, biely chlieb, aký som ja jedávala a mávala u môjho dobrého otecka!

Ráno prebudil sa Ivan-cárevič, kvakuška mala chlieb dávno hotový a bol taký krásny, že sa to ani opísať nedá. Bol okrášlený rozličnými vecami, na stranách bolo vidno cárske mestá s bránami.

Ivan-cárevič vzal chlieb a zaniesol otcovi. Otec práve odoberal chleby od starších bratov; ich ženy daly chlieb do pece, ale boly z nich len nechutné placky. Cár najsamprv vzal chlieb od najstaršieho syna, obzrel ho a poslal do kuchyne. Prijal od prostredného a poslal ho tiež ta. Prišiel rad na Ivana-cáreviča a on podal svoj chlieb. Otec ho prevzal, obzrel a povedal:

— To je chlieb, na výročité sviatky ho treba jesť, — nie taký, ako je ten tvojich švagrín, so zákalom!

Cár zas naložil svojim trom synom:

— Nech vaše manželky ušijú pre mňa košeľu za jednu noc!

Vrátil sa Ivan-cárevič domov, smutný, neveselý, s ovesenou hlavou.

— Kvá, kvá, Ivan-cárevič, prečo si taký smutný? — pýtala sa ho žabka, — či si počul od svojho otca nepriaznivé slovo?

A Ivan-cárevič odpovedá:

— Ako nemám byť smutný-neveselý, gosudar, otec môj, naložil ti, aby si mu za jednu noc košeľu ušila.

— Nermúť sa, Ivan-cárevič, a netráp sa nadarmo; ráno je múdrejšie, ako večer.

Uložila ho spať, a sama shodila žabäciu kožu a premenila sa na krásnu Vasilisu Premúdru, takú krásnu, že sa v povesti ani vypovedať, ani perom opísať nedá. Vyšla na červené schody a zvolala mocným hlasom:

— Slúžky, dievčiny, hore sa a pristrojte sa, ušite košeľu, akú nosieval môj otecko!

Ako povedala, tak sa aj stalo:

Keď sa ráno Ivan-cárevič prebudil, kvakuška mala už košeľu hotovú a takú krásnu, že sa to ani opísať nedá. Vyšívaná bola zlatom, striebrom podľa najvkusnejších vzoriek. Ivan-cárevič vzal košeľu a zaniesol ju otcovi. Cár ju vzal a prezeral.

— No! to je už košeľa, — na výročité sviatky ju treba obliecť!

Prostredný brat doniesol košeľu; cár povedá:

— V tejto len do kúpeľa chodiť!

Od najstaršieho vzal košeľu a povedá:

— Túto nosiť len v čeľadníku!

Rozišly sa cárske deti a dvaja z nich sa shovárajú: „Vidno, že sme sa nadarmo vysmievali žene Ivana-cáreviča; ona nie je žabkou, ale akási chytruška!“

A cár zasa rozkázal, aby všetci traja kráľoviči došli sa mu ukázať i s ženami.

Vrátil sa Ivan-cárevič do svojho paláca, smutný, neveselý, s ovesenou hlavou. Pýta sa ho žabka:

— Kvá, kvá, Ivan-cárevič, prečo si taký smutný? Či si počul od svojho otca nepriaznivé slovo?

Odpovedá Ivan-cárevič:

— Akože nemám smútiť? Gosudar, otec môj, rozkázal, aby som prišiel s tebou sa ukázať; akože sa ukážem s tebou pred ľuďmi?

— Nermúť sa, cárevič! Choď sám ku cárovi a ja prídem hneď za tebou; ak počuješ hrmot a hrom, tak povedz: „To je moja žabka, ide v škatuľke.“

Starší bratia sa ukázali s manželkami vyfintenými a posmievali sa Ivanovi-cárevičovi:

— A čože, brat náš, ty si prišiel bez ženy? Keby si ju bol aspoň na tanieriku doniesol! Kde si takú krásavicu našiel? Iste si pochodil všetky bariny!

Razom ozval sa hrozný hrmot a hrom — celý palác sa zatriasol, hostia sa strašne naľakali, vyskočili s miest a nevedeli, čo robiť. Ale Ivan-cárevič ich tíši:

— Neľakajte sa, to došla len moja žabka v škatuľke!

K cárskym schodom prišiel zlatý kočiar so šiestimi koňmi a z neho vystúpila Vasilisa Premúdra — taká krásavica, že sa to ani v povesti vyrozprávať nedá. Vzala Ivana-cáreviča za ruku a viedla ho za stoly dubové, kvetistými obrusmi prikryté.

Hostia začali jesť, piť a sa veseliť. Vasilisa Premúdra odpila z pohára, a zbytok vyliala si do rukáva ľavého; zajedla z labuti, a koštialiky ukryla do rukáva pravého. Ženy starších cárevičov to videly a urobily to isté.

Potom, keď Vasilisa Premúdra išla tančiť s Ivanom-cárevičom, hodila rukou ľavou — povstalo jazero; hodila rukou pravou — zjavily sa na jazere biele labute. Cár i hostia nemohli sa dosť nadiviť. I staršie švagriné išly tančiť: hodily rukami ľavými — oblialy hostí; hodily rukami pravými — kosť vletela cárovi rovno do očú. Cár sa nahneval a nectne ich vyhnal. Ivan-cárevič použil tejto chvíle, odbehol domov, našiel žabäciu kožu a spálil ju. I Vasilisa Premúdra sa vrátila, hľadá — žabej kožky nikde niet, zastenala, zarmútila sa a povedá Ivanovi-cárevičovi:

— Ach Ivan-cárevič! čo si to urobil?! Keby si bol ešte za chvíľočku počkal, bola by som na veky bývala tvojou, ale takto: s Bohom! Hľadaj ma za trikrát deviatou krajinou, v trikrát desiatej ríši u Koščeja Nesmrteľného. — Premenila sa v bielu labuť a odletela oblokom. Ivan-cárevič horko zaplakal, ale čo robiť? Minul rok, Ivan-cárevič túži po žene; na druhý rok sa sobral, vyprosil si u otca a matky požehnanie, pomodlil sa Bohu na všetky štyri strany a išiel, kam ho oči viedly.

Išiel dlho, a tu stretne starčeka.

Starček ho osloví:

— Pán Boh ťa pozdrav! Čo hľadáš, kam ťa vedie cesta?

A Ivan-cárevič vyrozprával mu o svojom nešťastí.

— Ach ty, Ivan-cárevič, prečo si žabäciu kožku spálil? Ty si jej neobliekol a vyzvliecť ju, to tebe nepatrilo. Vasilisa Premúdra narodila sa chytrejšia a múdrejšia ako bol jej otec, preto jej on rozkázal, aby bola tri roky žabkou. Ale tu máš klbko; kam sa zakotúľa, choď za ním smelo!

Ivan-cárevič sa starčekovi poďakoval a šiel za klbkom.

Ide šírym poľom a naďapí na medveďa. „Zabijem toho dravca,“ myslí si, ale medveď povedá: „Nezabi ma, Ivan-cárevič, môžem ti byť niekedy k službám.“

A ide ďalej a tu letí nad ním káčer. Cárevič namieril luk a chcel ho zastreliť, ale káčer odrazu prehovoril ľudským hlasom: „Nezastreľ ma, Ivan-cárevič, môžem ti byť k dobrému.“

Sľutoval sa nad ním a došiel ku širokému moru, a čo vidí? Na piesku ležala dusiaca sa ryba-šťuka. „Ach Ivan-cárevič, sľutuj sa nado mnou — prosí ho šťuka — a hoď ma do vody!“

Hodil ju do vody a šiel po brehu. Naveľa-naveľa — prikotúľalo sa klbko ku chalúpke, stojacej na kuracej nôžke a točiacej sa do okola.

Ivan-cárevič povedá:

— Chalúpka! chalúpka! zastaň tak, ako ťa matka postavila, ku mne predkom a ku moru zadkom.

Chalúpka sa obrátila k moru zadkom a ku nemu predkom. Ivan-cárevič vošiel do nej a vidí: na peci leží Baba-Jaga a zuby si brúsi.

— Ej, ty, dobrý šuhaj, počo si sem prišiel? — pýta sa Baba-Jaga.

— Ach, ty stará maškara! Keby si ma, dobrého šuhaja, radšej nakŕmila, napojila a dala sa mi vykúpať a len potom sa vypytovala!

Baba-Jaga ho nakŕmila, napojila, vykúpala a cárevič jej rozpovedal, že hľadá svoju ženu, Vasilisu Premúdru.

— Ja viem — povedá Baba-Jaga, — ona je u Koščeja Nesmrteľného; ťažko ju dostať, nie ľahko je závodiť s Koščejom: smrť jeho je na konci ihly, ihla vo vajci v kačke, kačka v zajacovi, zajac v truhlici, truhlica stojí na vysokom dube a dub ten stráži Koščej ako svoje vlastné oko.

Ukázala mu Baba-Jaga, kde stojí ten dub. Ivan-cárevič zašiel ta a nevie čo robiť, ako sa ku truhlici dostať? Kde sa vzal, tu sa vzal, pribehol medveď a vyvrátil strom; truhlica spadla a rozbila sa na kusy, z truhlice vyskočil zajac a dal sa v nohy, čo len vládal; ale hľa, za ním už iný zajac uteká, chytí ho a roztrhá ho na kusy. Zo zajaca vyletela kačka a vyletela vysoko, lež káčer letí za ňou a udrel ju tak po hlave, že hneď vajce vypustila a vajce padlo do mora. Ivan-cárevič, vidiac toto neodvratné nešťastie, zaplakal, ale odrazu priplávala šťuka ku brehu a nesie v papuli vajce. Ivan vzal vajce, rozbil ho, dostal z neho ihlu a odlomil jej konček. Koščej nech sa bránil, ako sa bránil, metal sa na všetky strany, ale predsa musel umrieť.

Ivan-cárevič vošiel do domu Koščejovho, vzal Vasilisu Premúdru a vrátil sa domov. Potom žili spolu dlho a šťastne.