ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ďalekou cestou, širokým poľom idú dve siroty, Alenuška s bračekom Ivanuškom, a trápi ich horúčosť, veľká horúčosť.

Išli a len išli… Slnko stálo vysoko, i zachcelo sa Ivanuškovi piť.

— Sestrička Alenuška, pil by som.

— Počkaj, braček môj drahý, až keď dôjdeme ku studničke.

Ku studničke je však ďaleko a horúčosť ich trápi, pot zalieva. Ako tak idú, zazrú rybník a okolo rybníka pasie sa stádo kráv.

— Pil by som! — hovorí Ivanuško.

— Nepi, braček môj drahý, lebo ak sa napiješ z rybníka, staneš sa teliatkom! — vystríha ho Alenuška.

Ivanuško počúvol a išli ďalej. Išli, až prišli ku rieke a okolo nej pásly sa kone.

— Ach, sestrička, keby si vedela, ako by som pil!

— Nepi, braček môj drahý, lebo staneš sa žriebätkom.

Ivanuško počúvol a šli ďalej. Išli a išli, až prišli ku jazeru, okolo ktorého páslo sa stádo oviec.

— Ach, sestrička, strašne by som pil.

— Nepi, braček môj drahý, lebo staneš sa baránkom.

Ivanuško počúvol a šli ďalej. Išli a zasa len išli, až prišli ku potoku, pri ktorom pastieri pásli svine.

— Nepi, braček môj drahý, lebo budeš prasiatkom.

Ivanuško zasa počúvol a šli ďalej. Išli a len išli, až vidia okolo vody kozy sa pásť.

— Ach, sestrička, ja sa napijem!

— Nepi, braček môj drahý, lebo budeš kozľaťom.

Ale Ivanuško už nevydržal, nepočúvol sestričky, napil sa a — stal sa kozľaťom. Pribehol, poskakoval pred Alenuškou a volal: Meeé, meeé!

Alenuška hneď vedela, že je to jej braček, sadla si pod strom a začala horko plakať, čo medzitým kozľa behalo okolo po tráve. Priviazala mu na krk hodvabnú stužku, viedla ho vedľa seba a cestou ustavične len plakala, horko plakala…

Kozľa poskakovalo si sem i tam a tak akosi zabehlo do zahrady cárovej. Sluhovia, náhle zbadali kozľa, hneď oznámili cárovi:

— Máme, vaše cárske veličenstvo, v zahrade kozľa, a to kozliatko vedie na hodvabnej stužke dievčina, prekrásna dievčina.

Cár nariadil, aby sa toho dievčaťa opýtali, kto je? Sluhovia sa hneď začali dopytovať, zkadiaľ je, z akého domu je a odkiaľ prišlo?

— Tak a tak, — vykladá im Alenuška, — mali sme tatku a mamičku, ale nám umreli. Ostaly sme deti, ja Alenuška a toť, môj braček Ivanuško. Vybrali sme sa na ďalekú cestu, išli sme a len išli a vidíme, ako sa pri vode pasie stádo kôz. Braček už nemohol smäd vydržať, napil sa a stal sa kozľaťom.

Sluhovia oznámili všetko cárovi. Cár dal si zavolať Alenušku a vypytoval sa jej na všetko. Alenuška sa cárovi zapáčila a chcel si ju vziať za ženu.

— Poď za mňa, — povedá — dám ťa obliecť do krásnych šiat a do striebra, a kozľa neopustím: kde budeš ty, tam bude aj ono.

Vystrojili rýchlo svadbu a žili spolu blažene a kozľa s nimi — prechádza sa po zahrade, pije a jie s cárom a cáricou. Dobrí ľudia toto vidiac sa radovali, zlí im závideli.

Raz vyšiel si cár na poľovačku. V tej chvíli prišla striga a porobila cárici: Alenuška ochorela, bola taká biedna a veľmi bledá.

Na cárskom dvore nastal veľký smútok; kvety v zahrade zvädly, stromy schly, tráva žltla. Cár sa vrátil a pýta sa cárice:

— Si chorá?

— Áno, ochorela som — povedá cárica.

Na druhý deň odišiel cár zasa na poľovačku. Alenuška leží chorá v nádhernej posteli, a tu príde ku nej tá striga a povedá:

— Ak chceš, vyliečim ťa. Výjdi ta ku tomu moru náhle sa zmrkne a napi sa tam vody.

Cárica počúvla a za súmraku zašla k moru; ale striga už na ňu čakala, chytila ju, uviazala jej skalu na krk a hodila do mora. Alenuška klesla až na dno. Kozľa pribehlo a horko zaplakalo.

A striga hneď v tej chvíli premenila sa na cáricu, obliekla si jej nádherné šaty a hrdo išla do zámku.

Cár sa vrátil a náramne sa potešil, že je cárica už zdravá. Prestreli stôl a sadli k obedu.

— A kde je kozľa? — pýta sa cár.

— Nie je ho tu treba, — odvrkne striga — zakázala som, aby ho sem púšťali; razí už veľmi capinou!

Na druhý deň, ledva že cár odišiel, striga začala úbohé kozľa biť a mlátila ho tak, až mu všetky kosti prašťaly. A potom sa vyhrážala:

— Čakaj len, keď sa cár vráti, požiadam ho, aby ťa dal zarezať!

Keď sa cár vrátil, hneď začala na neho dojedať:

— Rozkáž, ale hneď, aby kozľa zarezali, omrzelo ma, sprotivilo sa mi celkom.

Cárovi bolo kozľaťa ľúto, ale čože robiť? — cárica tak nalieha, toľko prosí, až cár konečne privolil, aby kozľa zarezali.

Kozľa vidí, ako už brúsili naň oceľové nože, i zaplakalo a bežalo ku cárovi a prosilo ho:

— Cáre, dovoľ, aby som mohlo ku moru zaskočiť a z neho sa napiť.

Cár ho pustil. Kozľa utekalo hneď ku moru, zastalo na brehu a žalostne zakvílilo:

Sestra mu odpovedá:

Kozľa zaplakalo a vrátilo sa domov.

Na poludnie kozľa zasa prosilo cára:

— Cáre, pusť ma ku moru, vody sa napiť.

Cár ho pustil. Kozľa utekalo čo len vládalo ku moru a žalostne zakvílilo:

A sestra mu zasa odpovedá:

Kozľa zaplakalo a vrátilo sa domov.

Cárovi bolo divné, čo to môže znamenať, že sa kozľa ku moru pýta?

A kozľa prosilo po tretíkráť:

— Cáre, pusť ma ku moru, vody sa z neho napiť.

Cár dovolil, ale aj sám šiel za ním. Príde ku moru a čuje — kozľa volá na sestričku:

Sestra mu odpovedá:

Ale kozľa znovu sestru volalo.

Tu Alenušku voda vyhodila na povrch.

Cár skočil ku nej, strhol jej kameň s krku a vytiahol ju na breh. Hneď sa jej počal dopytovať, čo a ako sa stalo? A Alenuška mu všetko dopodrobna vyrozprávala.

Cár sa radoval a kozľa tiež — tak vyskakovalo, a v zahrade sa všetko znovu rozzelenelo a rozkvitlo.

Ale strigu rozkázal cár prísne potrestať: na dvore nakládli vatru a spálili ju na nej. Keď vatra najlepšie blčala, kozľa padlo na zem a v tej chvíli stál tam Ivanuško ako švárny šuhaj. Bolo že to radosti! Žili potom všetci traja pospolu blažene a v pokoji a žijú azda až podnes — ak už neumreli.