ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol starček a starenka. Mali tri dcéry. Najstaršia a prostredná boly parádnice a fifleny, ale najmladšia sa len o domácnosť starala a bola takou krásavicou, že to v povesti ani vypovedať nemožno, tým menej perom opísať. Keď išla po ulici, všetci mládenci s nej ani očú nespustili a nechceli na iné dievčatá ani pozrieť.

Raz vybral sa starček do mesta na trh a pýta na dcér, čo by ktorej kúpiť mal.

Najstaršia povie: „Kúp mi na sarafán.“^[3]

Prostredná tiež tak.

— A tebe, môj miláček, čo? — pýta sa starček najmladšej.

— Kúp mne, otecko, červený kvietok.

— Čo máš na červenom kvietku — zasmial sa otec, málo osohu máš z neho. Radšej kúpim aj tebe nejaké okrasy.

Ale najmladšia dcéra stála na svojom a nemohol jej nijak prehovoriť. „Kúp červený kvietok“ — a dosť.

Vybral sa tedy otec s Pánom Bohom do mesta na trh; starším dcéram kúpil, čo si žiadaly, ale červeného kvietka nikde nenašiel na celom trhu. Vrátil sa domov, staršiu a mladšiu dcéru darmi potešil.

— Tu máte, dcérky moje milé, čoho ste si žiadaly, a pre teba — toto povedá najmladšej, — nenašiel som červeného kvietka.

— Nerobí nič, — doloží ona, — možno, že sa vám pošťastí po druhýkrát po najsť.

Staršie sestry strihajú a šijú nové šaty a posievajú sa najmladšej:

— Ach, ty chytrá hlava, čoho sa ti to zachcelo, čo si budeš ešte žiadať?

Ale ona len mlčí.

Zasa sa otec chystá na trh a zasa sa pýta:

— No, dcéry, čo vám kúpiť?

Staršie dve prosia po šatke a najmladšia zasa len červený kvietok.

Rozlúčil sa s nimi otec, sadol na vozík a šiel do mesta; kúpil dve šatky, ale červeného kvietka nikde nevidel.

Vrátil sa domov a povedá:

— Ach, dcéruška, vidíš, zasa som nenašiel červeného kvietka.

— Otecko, nerobí nič, veď sa ti to pri inej príležitosti predsa len pošťastí!

Tu sa chystá starček po tretí raz do mesta a pýta sa:

— Povedzte mi, milé dcérušky, čo vám teraz kúpiť?

Tie staršie si žiadaly náušnice, ale najmladšia zasa len červený kvietok.

Otec sa od nich odobral, vysadol na voz a šiel. Kúpil zlaté náušnice a dal sa hľadať červený kvietok; hľadá a len hľadá — nik o takom nevie. I zarmútil sa otec a pobral sa domov. Keď zašiel za mýto, stretol starčeka a starček niesol v ruke červený kvietok.

— Predaj mi ten kvietok! — osloví ho.

— Nie je na predaj, mám ho na pamiatku; ale ak si tvoja najmladšia dcéra vezme môjho syna Finista-Jasného Sokola, dám ti ho zadarmo.

Zamyslel sa otec: ak nevezme kvietka — zarmúti dcéru, ak vezme — musí ju vydať a to bohvie za koho! Rozmýšľal a rozmýšľal, až konečne vzal červený kvietok. „Aké nešťastie!“ — myslí si, — „príde na pytačky, nebude sa páčiť, odpravíme ho.“

Prišiel domov, starším dcéram dal náušnice, najmladšej červený kvietok a povedá:

— Nie je mne milý tvoj kvietok, duša moja milá, nie je mne milý ani mak! — a potom jej do ucha šeptom: Veď tento kvietok bol na pamiatku a nie na predaj. Vzal som ho od neznámeho starca pod tou podmienkou, že pôjdeš za jeho syna Finista-Jasného Sokola.

— Nermúť sa, otecko, — povedá najmladšia dcéra, — veď je on dobrý, láskavý, lieta vysoko pod oblaky a keď sa udrie o zem, premení sa na krásneho mládenca.

— Čo, ty ho poznáš?

— Poznám, poznám, otecko; minulú nedeľu bol v kostole, ustavične na mňa pozeral, a aj som s ním hovorila. On mňa má rád, otecko.

Otec potriasol hlavou, zahľadel sa uprene na dcéru, požehnal ju a povedá:

— Choď do svojej komôrky, dcéra milá, je čas spať, ráno je múdrejšie, ako večer, — a potom sa poradíme.

Dcéruška sa do svojej komôrky zamkla, červený kvietok postavila do vody, otvorila oblok a hľadí do belasej diaľky.

Kde sa vzal, tu sa vzal pred ňou Finista-Jasný Sokol, vlietol oblokom, udrel sa o zem a stal sa mládencom.

Dievčina sa zľakla, ale potom keď sa s ňou rozhovoril, bolo jej tak veselo a milo okolo srdca. Až do samého rána takto sa shovárali — sám Pán Boh vie o čom, — a až keď už svitalo pobozkal ju Finista-Jasný Sokol a povedá:

— Každú noc, keď postavíš ten červený kvietok do obloka, priletím ku tebe, moja milá! Tu máš pierko z môjho krýdla, ak sa ti zachce mať skvostné šaty, vyjdi na podstrešie, máchni pierkom v pravo a hneď dostaneš všetko, čo si len zažiadaš a po čom duša tvoja túži.

Bozkal ju ešte raz, premenil sa na jasného sokola a odletel za temný les. Dievčina hľadela za svojím súdeným, potom zavrela oblok a ľahla si spať.

Od toho času každú noc, keď postavila červený kvietok do otvoreného obloka, priletel k nej dobrý junák Finista-Jasný Sokol.

Prišla nedeľa. Zazvonili do kostola. Staršie sestry začaly sa chystať na omšu, obliekajú sa do parádnych sarafánov, berú na seba nové šatky, zlaté náušnice a posmievajú sa najmladšej sestre:

— A ty čo si oblečieš? Nových šiat nemáš, seď tedy doma i so svojím červeným kvietkom!

— To nerobí nič, milé sestry, vy sa o mňa nestarajte, ja sa aj doma pomodlím.

Vyfintily sa staršie sestry ako pávy a šly do kostola; najmladšia sedí pri okne neoblečená, v každodennom, starom sarafáne a pozerá na ľud pravoslávny, ako kráča ku božiemu kostolíčku; všetci vystrojení: mužíci^[4] v nových kaftanoch, ženské vo sviatočných sarafánoch, šatky pestre kvietkované.

Vyčkala naša dievčina času, vyšla na podstenie, obzrela sa, máchla pierkom na pravú stranu a kde sa vzal, tu sa vzal pred ňou krištálový kočiar, bujné kone, služobníctvo samé zlato a šaty a okrasy z drahých kameňov.

Mžikom obliekla sa do tých šiat, sadla do kočiara a šla do kostola. Ľud hľadí a diví sa jej kráse: „Iste nejaká cárevna je to z trikrát deviateho cárstva“, — tak hádajú.

Keď zaspievali „Svätý, svätý,“ vyšla hneď z kostola, vsadla do kočiara a odišla.

Ľud pravoslávny vyšiel, aby videl, kam pôjde, ale darmo — nebolo už po nej ani šľaku. Ale ona, ako prišla domov ku podsteniu, máchla pierkom na ľavo, služobníci ju vyzvliekli a kočiar zmizol. Sedí ako predtým, ako by sa nič nebolo stalo a hľadí oblokom, ako sa pravoslávni po domoch rozchádzajú. Prišly aj sestry domov.

— Ach, sestrička, — tak hovoria, — aká krásavica bola dnes na omši! Oči sme maly na nej nechať. Bola to akiste cárevna z cudzej krajiny, taká nádherná a vystrojená.

Prišla druhá i tretia nedeľa: krásna dievčina pletie hlavy ľudu pravoslávnemu i sestrám i otcovi i matke. Ale keď sa naposledy vyzvliekala, zabudla vytiahnuť z vlasov diamantovú ihlicu.

Staršie sestry vrátily sa z kostola a nemohly jej dosť nahovoriť o cárevne-krásavici. Tu razom zazrú v jej vlasoch diamant taký, ako by horel.

— Ach, sestrička, čo to máš? — zvolajú prekvapené, — je to práve taká ihlica, akú mala cárevna. Kde si ju vzala?

Krásna dievčina vzdychla a odbehla do svojej komôrky. Dopytovaniu sa, hádaniu, pošuškávaniu nebolo konca-kraja, najmladšia sestra len mlčí a potajomky sa usmieva.

Tu ju začaly staršie sestry špehovať, v noci načúvaly pri komôrke a vypočúvaly jej rozhovor s Finistom-Jasným Sokolom a na svitanie na vlastné oči videly, ako vyletel oblokom a zmizol za tmavým lesom. Je zrejmé, že staršie sestry boly zlé. Dohovorily sa, že na oblok nastroja ostré nože, aby si Finist-Jasný Sokol porezal svoje farbisté krýdla.

Čo si umienily — to aj urobily. Najmladšia sestra nič nezbadala; zasa postavila červený kvietok na oblok, ľahla si do postele a tvrdo zaspala. V noci priletel Finist Jasný-Sokol, namohol sa však dostať do komôrky, len čo si krýdla porezal.

S Bohom, krásna dievčina! — povedá ak sa ti niekedy zachce mňa vyhľadať, hľadaj ma za trikráť deviatou krajinou, v trikráť desiatom cárstve. Ale najprv roztrháš tri páry železných topánok, tri palice z liatej ocele polámeš, tri kamenné prosviry (svätený chlieb) zješ, než mňa, dobrého molodca^[5] najdeš.

A dievčina spí a spí; čuje síce vo sne neradostné slová, ale stať a prebudiť sa nemôže.

Ráno sa krásavica prebudí, hľadí na všetky strany, je už celkom vidno, ale o dobrom molodcovi ani chýru, ani slychu. Hodí okom na oblok a vidí tam kríž, na kríži trčia ostré nože a z nich kvapká krv na červený kvietok.

Dlho, dlho prelievala dievčina horké slzy, mnoho bezsenných nocí strávila pri obloku svojej komôrky, darmo máchala farebným pierkom — všetko nadarmo, Finist-Jasný Sokol neletí a ani neposiela zvesti o sebe. Konečne so slzami v očiach išla ku otcovi, vyprosila si od neho požehnanie a povedá:

— Pôjdem ta, kam ma oči povedú.

Dala si ukuť tri páry železných topánok a tri železné palice, vzala tri kamenné prosviry, pár topánok na nohy, do ruky palicu a odišla v tú stranu, odkiaľ Finist-Jasný Sokol priletúval. Ide lesom hlbokým, ide po chodníkoch kamenných, cez hory-doly; už sa železné topánky trhajú, železná palica láme, ale krásna dievčina len ide a len ide, až sa razom najde pred chalúpkou na kuracej nôžke, ktorá sa ustavične otáča.

Dievčina povedá:

— Chalúpka, chalúpka, obráť sa k lesu zadkom a ko mne predkom!

Chalúpka sa obrátila ku nej predkom. Vošla do chalúpky; v chalúpke behá Baba-Jaga z kúta do kúta, zuby do police a nos do povaly.

— Fú, fú, fú! Predtým po ruskom pachu nebolo ani pamiatky a teraz chodí ruský pach šírym svetom, zjavuje sa ti pred oči, a už zďaleka ho voniaš. Kam ťa vedie cesta, krásna dievčina? Či vyhýbaš práci, alebo ju hľadáš?

— Mala som, babuška, Finista-Jasného Sokola; sestry mu ublížily, teraz si ho hľadám.

— Ďaleko musíš isť, maličká; Finist-Jasný Sokol žije v trikráť deviatom cárstve, v trikráť desiatej ríši a už sa zasnúbil s cárevnou.

Baba-Jaga napojila a nakŕmila krásnu dievčinu čím len mohla, i spať ju uložila a ráno, ledva svitať začalo, zobudila ju, dala jej do daru striebornú praslicu, zlaté vretienko a prikazuje:

— No, teraz choď s Bohom k mojej prostrednej sestre, ona ťa dobrému naučí. A tu máš môj darček: striebornú praslicu, a zlaté vretienko; budeš priasť kúdeľ — a potiahne sa zlatá niť. Keď prídeš do trikráť deviateho cárstva, do trikráť desiatej ríše, k šíremu moru, nevesta Finista-jasného Sokola vyjde k brehu na prechádzku a ty začni priasť; ona si bude chcieť od teba kúpiť môj dar, ale ty, krásna dievčina, ničoho neber, len pros, aby si mohla vidieť Finista-Jasného Sokola.

Potom vzala Baba-Jaga klbko, hodila ho na cestu a prikázala dievčine isť za ním.

— Kam sa bude klbko kotúľať, ty choď za ním.

Dievčina sa starenke pekne poďakovala a išla za klbkom. Zas ide krásna dievčina tmavým lesom, ustavične ďalej a ďalej, les je vždy temnejší a hustejší, vrcholce stromov sa neba dotýkajú. Už druhé železné topánky roztrhala, druhú železnú palicu zlámala a druhú kamennú prosviru zjedla. Konečne dokotúľalo sa klbko ku akejsi chalúpke. Chalúpka stojí na kuracej nôžke a ustavične sa otáča. Dievčina zavolá.

— Chalúpka, chalúpka, obráť sa k lesu zadkom a ko mne predkom; treba mi do teba vojsť a chleba sa najesť.

Chalúpka počúvla a obrátila sa k lesu zadkom a k dievčine predkom. Vojde a tam na peci leží Baba-Jaga, kostlivá noha, zuby do police a nos do povaly.

— Fú, fú, fú! Predtým po ruskom pachu nebolo ani pamiatky, a teraz chodí ruský pach šírym svetom, zjavuje sa ti pred oči, a už zďaleka ho voniaš. Kam ťa vedie cesta, krásna dievčina? Či vyhýbaš práci, alebo ju hľadáš?

— Mala som, starenka, Finista Jasného Sokola; sestry mu ublížily a teraz si ho hľadám.

— Ach dievčina, dievčina, už sa chce oženiť ten tvoj Finist. Teraz už majú devičník (slávnosť pred svadbou). — Potom Baba-Jaga nakŕmila, napojila a aj spať uložila krásnu dievčinu, a z rána ešte pred východom slnka ju zobudila a dala jej drahý dar: striebornú mištičku a zlaté vajce.

— Ako prijdeš v trikráť deviatom cárstve, v trikráť desiatej ríši ku šíremu moru, vyjde nevesta Finista-Jasného Sokola na breh na prechádzku; ty kotúľaj zlaté vajce na striebornej mištičke a ona bude si chcieť oboje od teba kúpiť. Ale ty ničoho neber, len pros. aby si mohla vidieť Finistu-Jasného Sokola.

Dievčina poďakovala sa starenke, vzdychla a išla za klbkom. Ide krásna dievčina tmavým lesom, les je čím dial hustejší a tmavší. Už sa trhajú tretie železné topánky, láme tretia železná palica, a aj tretiu prosviru už zjedla. Konečne prikotúľalo sa klbko ku chalúpke, ktorá stála na kuracej nôžke a ustavične sa otáčala. Dievčina zavolá:

— Chalúpka, chalúpka, obráť sa k lesu zadkom a ko mne predkom, treba mi do teba vojsť a chleba sa najesť.

Chalúpka počúvla, obrátila sa k lesu zadkom a k dievčine predkom. V chalúpke bola zasa Baba-Jaga, kostlivá noha, najstaršia zo všetkých.

— Fú, fú, fú! Predtým po ruskom pachu nebolo ani pamiatky, a teraz chodí ruský pach šírym svetom, zjavuje sa ti pred oči a už zďaleka ho voniaš. Kam ťa vedie cesta, krásna dievčina? Či vyhýbaš práci, alebo či si ju hľadáš?

— Mala som, starenka, Finista-Jasného Sokola, sestry moje mu ublížily; odletel za ďaleké morá, za vysoké hory do trikráť deviateho cárstva, do trikráť desiatej ríše. Teraz ho hľadám.

— Ach, dcéruška, úbohá je hlavička tvoja, on sa už oženil s cárevnou!

Baba-Jaga ju potom nakŕmila, napojila a aj spať uložila, a ráno, keď ešte hviezdičky na nebi nevyhasly, zobudila ju, dala jej zlatý rámec a ihlicu a prikazuje:

— No, teraz choď s Bohom, duša moja, a neotálaj! Tu je môj dar: zlatý rámec a ihlica. Ty len rámec drž a ihlica sama bude vyšívať. Keď prijdeš do trikráť deviateho cárstva, do trikráť desiatej ríše, sadneš si pri šírom mori. Cárevna, s ktorou sa Finista-Jasný Sokol oženil, príde ta na prechádzku a bude chcieť od teba kúpiť rámec aj ihličku. Ale ty, moja drahá, nič neber, len pros, aby si mohla vidieť Finistu-Jasného Sokola.

Poďakovala sa dievčina starenke a pobrala sa zasa za klbkom, ale les bol teraz redší a redší. Tu, hľa, i šíre more široké, a rozvlnené sa rozlieva pred ňou a tam v diaľke ako oheň horia zlaté strechy na palácoch bielo-kamenných.

„To je iste cárstvo Finista-Jasného Sokola!“ — pomyslela si dievčina, sadla si na sypký piesok, vyňala striebornú praslicu a zlaté vreteno a začala priasť a priadla zlatú niť. Razom ide po brehu cárevna so služobnicami a dvorankami, zazrela krásnu dievčinu a začala sa s ňou jednať o striebornú praslicu a zlaté vreteno.

— Dovoľ mi, cárevna, pozrieť na Finistu-Jasného Sokola a dám ti ju zadarmo.

— Finist-Jasný Sokol teraz spí a rozkázal, aby sme ku nemu nepripustili nikoho; len mi daj svoju striebornú praslicu a zlaté vreteno a ja — no nedbám, ukážem ti ho.

Vzala cárevna praslicu a vreteno, zapichla do kaftana Finista-Jasného Sokola čarovnú ihlicu, aby tvrdo spal a zo sna sa neprebudil; potom rozkázala služobným, aby zaviedly dievčinu ku Finistovi-Jasnému Sokolovi. A sama išla na prechádzku.

Dlho dievčina nariekala, plakala nad milým a volala:

— Prebuď sa, môj Finist-Jasný Sokol! Ja prišla som za tebou, troje železných topánok roztrhala, tri železné palice zlámala, tri kamenné prosviry zjedla a stále teba hľadala!

Ale Finist spí a nemôže sa prebudiť. Keď sa cárevna vrátila do paláca, dala dievčinu vyhnať, vytiahla čarovnú ihlicu z kaftana a Finist-Jasný Sokol sa zobudil.

— Ach, ako dlho som spal! — zvolal, — ktosi bol u mňa, plakal dlho nado mnou, ale ja som nemohol očú otvoriť a tak ťažko mi bolo.

— To sa ti len snívalo! — povedá cárevna, — tu nebol nik.

Druhého dňa sedí krásna dievčina zasa na brehu mora a prekotúľava zlaté vajíčko na striebornej miske.

Cárevna vyšla na prechádzku, vidí to a prosí: Predaj mi to!

— Dovoľ mi pozrieť na Finistu-Jasného Sokola a dám ti to zadarmo!

Cárevna privolila, ale zas zapichla čarovnú ihlicu do kaftana Finistu-Jasného Sokola.

Zasa plače dievčina nad milým a nemôže ho zobudiť.

Prebuď sa, prebuď, môj milý, cárevič jasný! To som ja, krásna dievčina, tri železné palice som zlámala, tri páry železných topánok roztrhala, tri kamenné prosvity zjedla a stále teba, môjho milého, hľadala.

Ale Finist-Jasný Sokol spí a nemôže sa zobudiť. Keď sa cárevna vrátila, vyhnala dievčinu a vytiahla čarovnú ihlicu. Finist-Jasný Sokol sa zobudil.

Ako dlho som spal, — povedá — ktosi tu bol, plakal dlho nado mnou; ale ja som nemohol očú otvoriť a bolo mi tak ťažko.

— To sa ti len snívalo, tu nebol nikto! — povedá cárevna.

Tretieho dňa sedí krásna dievčina na brehu mora smutná, neveselá, drží v ruke zlatý rámec a ihlica sama vyšíva. To videla i cárevna a začala sa jednať.

— Dovoľ mi pozrieť na Finistu-Jasného Sokola a dám ti to zadarmo.

Cárevna privolila, zabehla do paláca a hovorí:

— Finist-Jasný Sokol, učešem ťa.

Sadla k nemu, aby ho učesala a medzitým zapichla mu zlatú ihlicu do vlasov. Finist hneď zaspal a cárevna poslala služobnú pre krásnu dievčinu. Ona prišla, budí svojho milého objíma ho a celuje, a horko, prehorko plače: nič neplatí, neprebúdza sa. Hladila mu vlasy a náhodou vytiahla ihlicu z nich.

Finist-Jasný Sokol sa prebudil hneď, zazrel krásnu dievčinu a ako sa vám zaradoval! Ona mu všetko vyrozprávala, ako bolo a čo bolo, ako jej závidely zlé sestry, ako putovala a ako sa jednala s cárevnou. Finist obľúbil si ju ešte viacej ako predtým, pobozkal jej ružové ústa a dal hneď svolať bojarov, všetky kniežatá a všetkých dvoranov.

— Čo myslíte, — pýta sa ich — s ktorou ženou mám život prežiť, s tou, ktorá ma predávala, alebo s tou, ktorá ma vykúpila?

Všetci bojari, kniežatá a dvorani jednohlasne rozhodli:

S tou, ktorá ťa vykúpila!

A tak aj urobil Finist-Jasný Sokol.

Hneď slávili svadbu a hostina trvala tri dni a tri noci.

Na tej svadbe bol som aj ja, pil som medovinu a pivo, ale mi do úst nič neprišlo. Potom mi nastrčili bláznovskú čapicu na hlavu a chceli ma vyhodiť. Ale ja som im ušiel prvej, než by to boli urobili.