Zlatý fond > Diela > Ruské národné povesti


E-mail (povinné):

Neznámy Autor:
Ruské národné povesti

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Martina Pinková, Ivana Gajdošová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov

Krásna Vasilisa

V istej krajine žil kupec. Dvanásť rokov bol ženatý a mal len jedinú dcéru, krásnu Vasilisu. Keď matka umrela, dievča malo osem rokov. Umierajúc, zavolala matka dcéru ku sebe, vyňala zpod vankúša bábiku, dala ju Vasilise a povedá:

— Umieram, a spolu s materinským požehnaním dávam ti túto bábiku; maj ju vždy pri sebe a nikomu jej neukazuj; ale ak ťa stihne nejaký žiaľ, nejaké nešťastie, daj jej jesť a pýtaj ju o radu. Najie sa a povie ti, ako si máš pomôcť.

Keď toto dohovorila, pobozkala dcéru a umrela.

Po smrti ženinej žialil a smútil kupec ako sa patrilo, ale neskoršie začal premýšľať, ako by sa zas oženil. Bol človekom pekným, o nevesty nebola núdza, ale najlepšie sa mu páčila istá vdovička. Bola už ako sa vravieva „v rokoch“, mala svoje dve dcéry asi v tom istom veku, ako Vasilisa — a bola dobrá gazdiná a zkúsená matka.

Kupec si ju naozaj vzal za ženu, ale sklamal sa; nenašiel v nej dobrej matky pre Vasilisu. Vasilisa bola prvou krásavicou v celej obci, macocha a jej dcéry závidely jej krásu, týraly ju všemožnými prácami, aby od namáhania schudla, vetrom a slnkom ohorela; ťažký bol jej život!

Vasilisa znášala všetko bez reptania a každým dňom silnela a stávala sa krajšou, a macocha i dcéry chudly od zlosti a stávaly sa každým dňom škaredšími, hoci ustavične len sedely so založenými rukami, ako nejaké urodzené panie. Ako sa to mohlo stať? Vasilise pomáhala jej bábika. Bez nej kdeže by bola mohla zvŕšiť všetku tú prácu! Vasilisa často ani sama nezjedla, čo dostala a len bábike nechávala najlepší kúsok; keď si všetci ľahli, zamkla sa do svojej komôrky a núkala bábiku: Jedz, bábika moja drahá, najedz sa a vypočuj moju biedu. Žijem v dome otcovom, radosti nemám, macocha ma vyháňa z bieleho sveta. Nauč ma, ako mám byť a žiť a čo robiť?

Bábika sa najie a potom dáva jej rady, teší ju v zármutku a ráno každú prácu za Vasilisu vykoná; Vasilisa si len v chládočku hovie a kvietky trhá, medzitým sú hriadky vypleté, zelenina poliata, voda nanosená a v kuchyni oheň nakladený. Bábika ukáže jej ešte aj zelinku proti ohoreniu. Dobre bolo žiť Vasilise s bábikou.

Minulo niekoľko rokov, Vasilisa vyrástla a bola už na vydaj. Všetci ženísi v obci sa uchádzajú o ňu, o dcéry macochine sa nik ani neobzrie. Macocha sa zlostí ešte viac ako predtým a všetkým pytačom odpovedá: „Nevydám mladšej prvej, ako staršie,“ a odpraviac pytačov, vylieva svoju zlosť na Vasilise bitkou.

V tom asi čase musel kupec na dlhší čas odísť z domu za svojimi obchodnými vecami. Macocha sa presťahovala do druhého domu; neďaleko toho domu bol tmavý les a v ňom na paseke stála chalupa. V tejto chalupe žila Baba-Jaga (striga); nikoho k sebe nepripúšťala a jedla ľudí ako kurence. Keď sa už presťahovaly, kupcová ustavične posielala nenávidenú Vasilisu do lesa pre čo-to; ale ona sa vždy šťastne vrátila: bábika jej ukazovala cestu a nepustila jej k domu Baby-Jagy.

Prišla jaseň. Macocha všetkým trom dievkam rozdala večernú prácu: jednej naložila paličkovať čipky, druhej pliesť punčochy a Vasilise priasť — každej na hodiny. Zahasila oheň v celom dome a sama si ľahla spať.

Dievky pracovaly. Tu odhorelo lojovej sviečky, jedna z macochiných dcér vzala tratiknôt, aby opravila sviečky, ale miesto toho na príkaz matkin, akoby náhodou vyhasila sviečku.

— Čo budeme teraz robiť? — povedaly dievky — ohňa niet v celom dome a naša práca ešte neni zvŕšená. Musí sa isť pre oheň k Babe-Jage!

— Mne svieťa špendlíky — povedala tá, čo paličkovala čipky, ja nepôjdem.

— Ja tiež nepôjdem, — povedala tá, čo plietla punčochy, — mne svieťa ihlice.

— Tak musíš ty isť pre oheň! — zvolaly obe sestry odrazu, — choď ku Babe-Jage! — a vystrčily Vasilisu z chyže.

Vasilisa šla do svojej komôrky, postavila pred bábiku pripravenú večeru a povedá:

— Tu máš, bábika moja, zajedz si a vypočuj moje trápenie: mám isť pre oheň ku Babe-Jage; Baba-Jaga mňa zjie.

Bábika sa najedla a oči jej zasvietily, ako dve sviečky.

— Neboj sa, Vasilička — povedá, — choď, kam ťa posielajú, len maj ma vždy pri sebe. So mnou sa tebe nestane nič zlého ani u Baby-Jagy.

Vasilisa sa sobrala, strčila bábiku do vrecka a prežehnajúc sa, vstúpila do tmavého lesa.

Ide so strachom. Tu sa ponáhľa popri nej jazdec: sám je biely, odetý je do bieleho rúcha, i kôň pod ním i kantáre sú biele; vonku začalo svitať.

Vasilisa ide ďalej, stretne druhého jazdca; sám je červený, odetý je do červeného rúcha, kôň červený; slnko začalo vychádzať.

Vasilisa išla celú noc a celý deň a až nasledujúceho večera došla na paseku, kde stála chalupa Baby-Jagy; plot okolo chalupy bol z ľudských kostí, na plote trčaly ľudské lebky s očami, miesto podvojí na vrátach boly ľudské hnáty, miesto závory — ľudské ruky, miesto zámku — ústa s ostrými zubami.

Vasilisa hrôzou skoro skamenela.

Tu zasa išiel jazdec: sám je čierny, odetý do čierneho rúcha a na čiernom koni; dojazdil ku bráne Baby-Jagy a zmizol, ako by sa bol prepadol; nastala noc. Lež tma netrvala dlho. Všetkým lebkám na plote zasvietily oči a na celej lúke bolo vidno, ako vo dne. Vasilisa triasla sa strachom, ale nevediac kam odbehnúť, ostala stáť.

Skoro ozval sa v lese strašný šum: stromy práskaly, suché listie šušťalo; z lesa vyšla Baba-Jaga, — ide v mažiari, tĺkom ho poháňa, a metlou stopy zametá. Prišla k vrátam, zastavila sa a voňajúc okolo seba, zvolala: „Fi, fi, človečina tu páchne! Kdo je tu?“

Vasilisa pristúpila ku starene so strachom a hlboko sa pokloniac, povedá:

— To som ja, babuška; macochine dcéry poslaly ma ku tebe pre oheň!

— Dobre, — povedá Baba-Jaga, — poznám ich, ostaň u mňa, pracuj tu, potom ti dám ohňa. Ak tak neurobíš, zjem ťa!

Potom sa obrátila ku vrátam a skríkla: „Aj, moje mocné závory, odomknite sa, vráta moje široké, otvorte sa!“ Vráta sa otvorily, Baba-Jaga vošla, pohvizdujúc si; za ňou vošla Vasilisa a všetko sa zasa zavrelo. Vošly do chyže. Baba-Jaga sa roztiahla a povedá Vasilise:

— Podávaj, čo je v peci, chcem jesť!

Vasilisa zapálila smolienku o lebky, ktoré boly na plote a začala Babe-Jage vyťahovať pokrmy z pece, a bolo týchto pokrmov pre desiatich ľudí; z pivnice priniesla kvasu, medu, piva a vína. Baba-Jaga všetko pojedla a vypila sama. Vasilise nechala len trocha ščí,[2] krajec chleba a kúsok bravčového mäsa.

Baba-Jaga išla spať a povedá:

— Keď zajtra odídem, ty hľaď vyčistiť dvor, zameť chyžu, uvar obed, priprav bielizeň, zo sýpky vezmi mieru pšenice a vyber z nej kúkoľ! Ale nech je to všetko hotové, ináče ťa zjem!

Po tomto rozkaze Baba-Jaga tvrdo zaspala, až chrápala. Vasilisa postavila to, čo jej Baba-Jaga nechala na večeru, pred bábiku a so slzami v očiach sa žalovala:

— Tu máš, bábika moja drahá, zajedz si a vypočuj moje trápenie. Ťažkú mi uložila Baba-Jaga robotu a vyhráža sa, že ma zjie, ak to všetko nezvŕšim. Pomôž mi!

Bábika i teraz bola ku pomoci hotová a odpovie:

— Neboj sa, krásna Vasilisa, navečeraj sa, pomodli sa a ľahni si spať: ráno je múdrejšie ako večer.

Zavčasu prebudila sa Vasilisa, i Baba-Jaga vstala a pozrela oblokom, oči lebiek hasly; tu mihol sa biely jazdec — a počalo razom svitať. Baba-Jaga vyšla na dvor, zahvízdla — a pred ňou sa zjavil mažiar, tĺk a metla. Mihol sa červený jazdec — slnko vyšlo. Baba-Jaga sadla do mažiara a vyšla zo dvora, tĺkom poháňa, metlou stopy zametá. Ostala Vasilisa sama, obzrela si dom Baby-Jagy, začudovala sa nad hojnosťou všetkého a zastavila sa v rozmýšľaní, do ktorej práce by sa mala najsamprv chytiť?

Obzrie sa a hľa, všetka práca je hotová, bábika práve vyberá posledné zrnko kúkoľu z pšenice.

— Ach, ty moja vykupiteľka! — povie Vasilisa k bábike, — ty si ma zachránila pred nešťastím!

— Tebe ostáva iba uvariť obed — povedá bábika, a vhupla do vrecka Vasilise, — var pekne a dobre, a odpočiň si tiež.

Keď sa zvečerilo, prestrela Vasilisa na stôl a očakáva Babu-Jagu. Začalo mrkať, za vrátami sa mihol čierny jazdec a zotmilo sa docela, len oči lebiek svietily.

Zapráskaly stromy, zašumelo listie, — ide Baba-Jaga. Vasilisa ju pekne privítala.

— Je všetko hotové? — pýta sa Baba-Jaga.

— Pozri sama, babuška! — povedá Vasilisa.

Baba-Jaga sa najedla, išla spať, ale prvej prikázala Vasilise:

— Zajtra rob to isté čo dnes, ale krem toho vezmi zo sýpky mak a vyčisť ho pekne po zrnočku; ktosi od zlosti primiešal do neho piesku.

Hneď ako dohovorila, obrátila sa ku stene a začala chrápať.

Vasilisa začala kŕmiť bábiku. Bábika sa najedla a povedala jej tak ako včera: „Pomodli sa a choď spať. Ráno je múdrejšie, ako večer. Všetko bude hotové, Vasilička!“

Zavčas rána Baba-Jaga zasa vyšla zo dvora v mažiari a Vasilisa s bábikou hneď všetku robotu vykonaly. Starena sa vrátila, prezrela všetko a skríkla: „Moji verní sluhovia, vyprešujte mi z maku olej!“

A tu sa zasa zjavily tri páry rúk, schytily mak a zmizly. Baba-Jaga sadla si obedovať a Vasilisa postavila sa mlčky vedľa nej.

— Prečo nič nehovoríš, — dohovárala jej Baba-Jaga, — a stojíš tu, ako nemá!

— Neodvážila som sa, — povedá Vasilisa, — ale ak dovolíš, rada by som sa ťa niečo opýtala.

— Opýtaj sa, ale nie každá otázka vedie k dobrému: ak budeš mnoho vedieť, skoro zostarneš.

— Chcem sa ťa len opýtať, babuška, na to, čo som videla; keď som išla ku tebe, dohonil ma jazdec na bielom koni, sám bol biely a v bielom odeve; kto to bol?

— To bol môj deň, — povedá Baba-Jaga.

— Potom ma dohonil iný jazdec na červenom koni, sám bol červený a v červenom odeve, kto to bol?

— To je moje slnko jasné.

— A čo znamená ten čierny jazdec, ktorý ma dohonil pri samých vrátach?

— To je moja tmavá noc, — všetci traja sú moji verní sluhovia.

Vasilisa rozpamätala sa na tie tri páry rúk, ale mlčala.

— Prečo sa neopytuješ ďalej? — hovorí Baba-Jaga.

— Mám už dosť toho; ty si sama povedala, že kto mnoho vie, skoro zostarie.

— Dobre, — riekla Baba-Jaga, — že sa pýtaš len na to, čo si videla pred dvorom a nie vo dvore. Nemám rada, aby sa mne smeti z domu vynášaly. Ale teraz sa teba pýtam: ako si mohla zvŕšiť všetku prácu, ktorú som ti naložila?

— Požehnanie matkino mi pomáha, — odpovedala Vasilisa.

— Tak tedy ber sa odo mňa, blahoslavená dcéra, mne nie sú treba blahoslavení ľudia!

Vytiahla Vasilisu z chyže, vystrčila ju za vráta, sňala lebku s horiacimi očami a nastoknúc ju na kôl, dala ju dievčine, a povedá:

— Tu máš oheň pre macochine dcéry, vezmi ho, veď ťa ony preň sem poslaly.

Vasilisa sa rozbehla domov pri svetle lebky, ktorá pred úsvitom sama od seba zhasla, a konečne k večeru druhého dňa dostala sa domov. Keď bola pri vrátach, chcela lebku zahodiť. „Doma už iste ohňa nepotrebujú,“ — pomyslela si. Lež tu razom ozval sa dutý hlas z lebky:

„Nezahadzuj ma, zanes ma k macoche!“

Ona pozrela na dom macochy a keď nevidela ani v jednom obloku svetla, rozhodla sa vojsť s lebkou. Najsamprv ju privítaly láskave a povedaly jej, že od tých čias nemaly ohňa a samy si ho vykresať nemohly; keď si ho doniesly od súsedov, zhasol, náhle s ním vkročily pod strechu.

— Azda sa tvoj oheň udrží, — doložila macocha.

Vniesly lebku do chyže, ale oči lebky ako hľadia na macochu a jej dcéry, tak ich pálily. Ukryly sa, lež kamkoľvek sa vrhly, oči ich všade prenasledujú; do rána ich spálily na číročistý uhoľ, jedine Vasilisy sa nedotkly.

Ráno Vasilisa pochovala lebku, zamkla dom na zámok, vybrala sa do mestečka a poprosila istú samotne žijúcu starenku, aby ju vzala k sebe. Žila u nej a čakala na otca. Raz povedá starenke:

— Je mi clivo, starenka, takto bez práce vysedávať, kúp mi najlepšieho ľanu, budem aspoň priasť!

Starenka hneď išla kúpiť pekného ľanu a Vasilisa dala sa do práce, všetko len tak horelo jej pod rukou a priadza je krásna a tenká ako vlások. Priadze sa nasbieralo mnoho a bolo by ju treba sotkať, ale krosien nebolo takých, aké by sa boly hodily na túto jemnú priadzu, a aj nik sa nechcel podobrať takéto krosná zhotoviť. Vasilisa rozpomenula sa na svoju bábiku a ona jej povedá:

— Prines mi nejaké staré brdo a starý člnok a trocha koňskej hrivy, všetko ti urobím.

Vasilisa to všetko zaopatrila, išla spať a bábika do rána zhotovila krosná. Do konca zimy plátno bolo utkané, a bolo také jemnučké, akého skoro ani vídať nebolo. Na jar plátno vybielily a Vasilisa povedá starenke:

— Predaj, starenka, to plátno a utŕžené peniaze si ponechaj.

— Oj panenka, takého plátna nik nenosí, okrem samého cára; zanesiem ho do paláca.

Išla starenka k cárskemu palácu a prechádzala sa okolo okien. Zazrel ju cár a pýta sa jej:

— Starenka, čo si praješ?

— Vaše cárske veličenstvo, — povedá starenka — doniesla som zázračný tovar, nikomu okrem teba ho neukážem.

Cár rozkázal, aby starenku pustili dnu a ako videl plátno, začudoval sa.

— Čo žiadaš zaň? — pýta sa cár.

— Cenu povedať nemôžem, cár-baťuška, doniesla som ti ho do daru.

Poďakoval sa cár, a prepustil starenku a obdaroval ju malým dárkom. Začali z toho plátna šiť cárovi košele, postrihali plátno, ale nemohli najsť švadleny, ktorá by si bola trúfala košele ušiť. Hľadali dlho, ale nenašli. Konečne si dal cár predvolať starenku a povedá:

— Keď si takého plátna napriadla a utkala, budeš musieť vedieť z neho aj košele ušiť.

— Nie, gosudar, ja som to plátno nepriadla a netkala, — vyhovára sa starenka — to je práca mojej chovanice.

— Nech ich tedy ona ušije!

Vrátila sa starenka domov a vyrozprávala o všetkom Vasilise.

— Vedela som — povie Vasilisa — že mňa tá práca neminie!

Zavrela sa tedy do svojej komôrky a dala sa do práce. Šila pilne a čochvíľa bolo dvanásť košieľ hotových. Starenka zaniesla košele cárovi a Vasilisa sa umyla, do čistého obliekla a sadla ku obloku. Sedí a čaká a tu vidí, že ide do domu cársky sluha. Keď vošiel, povedá:

— Cár-gosudar chce vidieť umelkyňu, ktorá mu košele ušila a chce ju odmeniť zo svojich cárskych rúk.

Pobrala sa tedy Vasilisa a zastala pred obličajom cárovým. Ako cár zazrel krásnu Vasilisu, tak sa mu zapáčila, že povedal:

— Nie, krásavica, nerozlúčim sa s tebou, ty budeš mojou ženou.

A cár pochytil Vasilisu za jej biele ruky, posadil ju vedľa seba a hneď i slávili svadbu.

Otec sa onedlho vrátil a radoval sa z Vasilisinho šťastia. Vasilisa vzala starenku ku sebe a bábiku až do smrti nosila vo vrecku.



[2] Kapustnica.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.