ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mladý Fojtík bol hájnikom u sinajského panstva a syn najbohatšieho sedliaka na Lodne. Jeho otec kupčieval s volmi a čerstvým obracaním groša, ako i sporivosťou, prechádzajúcou až do lakomstva, nazhromaždil si pekný majetok. Bol známy široko-ďaleko ako všetkými masťami mastený čachliar a keďže kupúval starobystrickému polesnému pre panstvo statok, tak mu spravili syna hájnikom. Otec bol rád, keď videl syna prvý raz so zelenými výložkami. Bol síce najstarší, chcel, aby po ňom prevzal i hospodárstvo i kupectvo, ale chlapec sa nepodal naň. Ani do školy sa mu nechcelo. Len blúdiť po horách, chytať cvíčaly, stavať slopce na jazvece, počúvať rozprávky o vlkoch a medveďoch, to bolo jeho živlom. Nuž otec mu urobil po vôli. — Detí v dome ináč bolo dosť, spravil ho hájnikom a to bolo miesto dobré. Celý svet mu závidel. Mal konvenciu, sto dvadsať zlatých hotových, peknú hájovňu so záhradou, mohol si držať dve kravy, i kus role bolo pri dome, nuž nechýbalo mu nič, iba žena do domu; lebo na horách je neznesiteľný život, zvlášť pre hájnika, keď príde domov večer strhaný, unavený, do chladnej izby ako pivnica a nemá ani čo teplého zjesť.

Otcovi menovite toto robilo starosti. Syn Ondrej zdal sa mu trochu priľahký. Myslel, že keď sa ožení, príde do rozumu a lepšie bude pamätať na ďalšie dni. I hľadal, hľadal, až mu našiel tam vo Veľkom Potoku pod Račou dievča. Ale s Ondrejom nebolo reči. Zasmial sa, nepovedal nič, i šiel s otcom na priepačky, ale akosi odkladal, odkladal, takže skoro povstali z toho hnevy. Ale dobrá letora Ondrejova sa nezatajila. Smiechom vyhovoril vec a kto pozrel na jeho dobrácku, úprimnú tvár, musel mu uveriť. A tak míňali sa dni, mesiace, až Ondreja nájdeme v chalupe u Kordule ťažko chorého.

Chlapi zložili Ondreja na zem. Korduľka s Hankou doniesli slamy a postlali mu v komore. Stará obzerala nemocného, potom doniesla snehu a kázala ho chlapom trieť. Hanka zatým išla zariadiť nocľah. Nemocný ležal bez vedomia. Iba keď ho obrátili, zavýskol bôľom. Korduľa preskúmala mu nohy, pritlačila mu silno kosti na pravej nohe členka a nemocný zas zastenal.

„Má vytknutú nohu,“ hovorila, „len ho silno trite, lebo je polozmrznutý.“ Potom vstala, postavila na sporák lipového kvetu a pýtala sa:

„A kde si to vyviedol?“

„Kto tam vie! Išli sme, reku nastavíme na cvíčaly,“ hovoril jeden z chlapov. „Sedíme, čakáme, ale cvíčaly neťahali. Už nám boli prúty celkom stuhnuté a ani vtáčka ani letáčka. Poďme, reku, domov. I pustili sme sa z Korcháňa šikmo, až tu mi Ďuro povie: ,Nepočul si nič?‘ Ja na to: ,A čo by mal počuť, veď ťa veru len v takomto čase nestraší.‘ Ale on zastal a vtom počul som i ja slabé vykríknutie. Nieslo sa zdola. Ideme za hlasom a hlboko v rokli vidíme, že sa čosi černie. Zídeme dolu a nájdeme tam Ondreja. Už bol spol skrehnutý. Vyniesli sme ho hore, ale ako sa mu to stalo, nevieme. Nechceli sme sa ho dopytovať.“

„Musel sa skĺznuť, spadol a vytkol si nohu,“ hovorila viac pre seba starena. „Ešte šťastie, že trafil na dobrých ľudí, ináč tam zahynie.“

Mladý hájnik až na druhý deň ráno precitol z bezvedomia. Obzeral sa, hádajúc, kde je, ale hneď zatým prišla naň páľa, privrel oči a ležal takto nepohnute. Korduľa každú chvíľu bola pri ňom. Nohu mu dala do doštičiek a dávala mu užívať odvar zo zelín. Keď odišla von, tu Hanka dozerala naň. Nemocný okolo obeda prišiel k sebe. V komôrke, kde ležal, bolo ticho. Slnko oprelo sa do malého okienka a lúče ožiarili malú izbietku. Hájnik sa pohol a zastonal. Hanka odložila kolovrátok a ticho išla k nemocnému. Dívala sa, či nespí.

„To si ty, Hanka?“ spýtal sa Ondrej.

„Ja; počúvam, keď si sa pohol. Bolí ťa?“

„Pichá ma v boku a v hlave mám páľu.“

„No len buď trpezlivý, veď pán boh pomôže. Len sa nehýb, aby si si nohu neurazil.“

„A kde je tetka?“

„Išli von. Hneď prídu.“

„A poslali ste po otca?“

„Bola som ešte ráno v dedine. Jozef od Pojtkov išiel poň.“

Potom mu dala studený obkladok na hlavu a vyšla za tetkou.

Nemocný utíchol. Ležal horeznak a raz sa mu zdalo, že je akoby v hmlách a pohybuje sa ako páperie v povetrí; druhý raz zas, že je v polotme, raz nad horami a zas tam v doline. V hlave vírili mu nedokončené myšlienky. Raz akoby bol mal v nej sopku, strojacu sa vybúšiť, nato prebehol mu ňou ostrý bôľ sťa ohnivý pás a zas upadol v polosen. Keď ho prišlo dievča pozrieť, tu pootvoril oči a díval sa naň, čo robí. Iba Korduľa nezdala sa mať k nemu útrpnosti. Jej hlas znel tak ostro, keď prišla mu dávať obkladky, tak prísne hľadela na neho, že s akousi obavou počúval a bol by rád, keby bol odtiaľto preč, ďaleko, ďaleko. Myslel si, že je rozhnevaná, namrzená, že ho sem doniesli, že je tu na ťarchu. Ale zas keď videl, ako často k nemu prichádza, ako pozoruje jeho dych, kladie mu ruku často na hlavu, tu nezdal sa mu jej pozor taký prísny a hlas taký drsný.

„Len či príde ten otec?“ pýtal sa jej, keď podvečer nakládla ohňa a prišla mu meniť obkladky.

„Príde, príde — len, prosím ťa, drž sa pokojne a čím menej hovor. To ti škodí. Vieš, že on vždy nebýva doma. Ani Pojtek sa ešte nevrátil. Lebo ho čaká, alebo bude tu čochvíľa.“

Potom sa obrátila k dievčaťu a kázala:

„A ty, Hanka, iď k statku. Napoj ho a teľaťu pridaj trochu ďateliny. Ja zatiaľ prizriem na večeru.“

Dievča vyšlo von. Strojil sa byť jeden z tých krásnych zimných večerov, ktoré v hornatých krajinách tak utešene sa vynímajú. Čistá obloha bledne, prechádza do ľahkej priesvitnej zelenkavej farby a na biele, snehom pokryté vrcholce hádže zapadajúce slnko nachový žiar, ktorý, zdá sa, akoby sa triasol v ovzduší. Hviezdy kde-tu vyskakujú na oblohu a ten pokoj, ten mier boží i tu dolu, i tam hore, že zdá sa ti, akoby si bol v rozprávke.

Od hôr vial mrazivý prúd vetra. Dievča vzalo putne a išlo k studni. Bolo jej tak nevdojak okolo srdca. Naučená na samotu a teraz v dome obrátené všetko naruby. A ten chorý nevychádzal jej z hlavy. Tak nečakane to prišlo, keď ho doniesli k nim, také druhé poriadky zavládli v dome, že nevedela, či má hlasne hovoriť a či šepkať, a keď musela do komôrky, tu išla obyčajne po prstoch. Tá bledá tvár, vykúkajúca von z perín, vždy jej bola pred očami. Znala Ondreja oddávna, ale iba ako z videnia. Kedy-tedy, keď prešiel okolo nich, ak ju videl, zastavil sa, prehovoril slovo-dve a zas išiel ďalej. Je jej ešte v živej pamäti, ako si Janko vykračoval; hluchánie pierko za klobúkom trochu nad pravé oko zahnuté a pušku na pleci. Na tanec v Starej Bystrici pojal ju ak tri razy, ale ju nemal ani kedy pojať, keď bola najviac doma. V takýchto myšlienkach išla s putňami do maštale. Nestačila zájsť za plot a spoza stajne vyšiel starý Fojtík s Pojtkom. Fojtík nosil sa ešte starosvetsky. Mal dlhé, až niže krku vlasy, iba na čele vystrihnuté. Konce ich boli osuhľom^[2] zájdené. Na hlave mal baranicu stiahnutú niže uší. Papuče vyše kolien boli zasnežené. Na kožuchu dobre uzapínanom mal huňu stiahnutú v drieku remeňom.

Hanka išla oproti nemu. Fojtík postál. Museli ísť prudko, zhlboka vydychoval. Oči mu zastali na dievčati, ale v tom pohľade bolo toľko ľaku, netrpezlivosti, nedočkavosti, že Hanka nevedela slova povedať. Iba toľko sa jej z úst vydralo:

„Vitajte, Ondrej sa už pýtal na vás.“ A viedla ich do izby.

Korduľka práve liala váru na misu. Keď sa otvorili dvere, nahla sa trochu vbok. Pre paru, vystupujúcu z misy, nevidela, kto vchádza.

Fojtík vstúpil. „Pochválen…“

„Až na veky; vitajte, sadnite si!“ znela odpoveď. Ale Fojtík len stál a až potom neskôr oprel sa o lavicu. Bol ustatý. Podoprel si ruky o valašku a díval sa pred seba.

Korduľka dívala sa naň prísnym zrakom. Potom preriekla: „Vidíte, nešťastie; ale tak sa zdá, že nebude zle. Keď ste len prišli; pýtal sa na vás.“

„A čo sa mu stalo?“

„Hm, ktovie; najskôr zle stúpil, spadol a vytkol si nohu. Šťastie, že ho našli. Ináč tam zmrzne na cúľ.“

Potom neskôr doložila. „Tam leží v komore.“

Fojtík vstal a chcel ísť do komory. Korduľka zastala mu cestu. „Odpočiňte si. Ondrej len teraz čo zdriemol, škoda by ho bolo budiť. O chvíľu beztoho musím mu dať obkladky… potom pôjdeme.“

Prišla dnu i Hanka. Ticho sadla si na prípecok, zložila ruky do lona a počúvala, čo starí hovoria. Korduľka rozprávala, ako Ondreja doniesli k nej, ako bol od zimy celý bez seba a čo mu je s nohou. Hovorila, že sa žaluje, že ho pichá v prsiach a páli v hlave, ale že úfa, že sa vylieči. Je mladý, silný, premôže nemoc.

Fojtík nevedel, čo má povedať. V duši mu bolo, ako keby mu boli zaľahli mrákavy. I on bol z tých, ktorý Kordule vyhyboval, bál sa jej; a teraz čo? Syn musí ležať v jej chalupe a stretá sa s ním ťažko chorým pod Korduliným pokrovom. Málokedy zažil vo svojom živote takých trápnych chvíľ. Korduľa mu bola v najlepšom zmysle slova osobou záhadnou, ktorá žije bohvie z čoho a on jej teraz má byť ešte i vďakou zaviazaný.

Nuž sedel tam ako obarený a nevedel v rýchlosti, čo jej povedať.

Len cítil, že mu je tu nedobre, dusno a že by bol rád odtiaľto za horami a dolami.

Dievča s tetkou sadlo si k večeri, volali i Fojtíka, ale ten sa vyhovoril. No nebolo to jedenie, ktoré by s chuťou pojedli. Cítili nevdojak, že je tu dnes i tretí, cudzí, ktorý, nevedno ako, prišiel k nim a vyrušil ich z riadnych koľají každodenného žitia a že vanie z neho cudzota, chlad. I Korduľa vycítila túto náladu, zahliadla na Fojtíka, odložila lyžicu a doniesla chorému mlieka.

„No, teraz poďte,“ hovorila Fojtíkovi. „Musím ho i tak zobudiť; len ticho s ním, lebo všetko mu škodí.“ Fojtík išiel za ňou a sadol si k synovi na posteľ. Ondrej spal. Otec díval sa na bledú tvár synovu a z tej jeho pýchy a rozmrzenosti nezostali iba tiene. Strach ho obkľúčil; začal sa báť o dieťa. A pýtal sa:

„Čo budeme s ním robiť, čo mu je?“

„Musí mať pokoj. Nohu som mu napravila, ale to pichanie ma trápi. Snáď dostane zapálenie pľúc. A možno, že i druhá nemoc príde.“

„A lekára by mu nebolo treba zavolať?“

Korduli preletela chmára cez čelo. Videla, že jej nedôveruje, i povedala:

„To si už urobte podľa vášho svedomia. Do toho ma nič. Ja len to robím, čo viem. Čo nie, nie. Ja by bola radšej, keby ležal u vás doma a nemala som zodpovednosti. Môže i doktor prísť.“

Fojtík videl, že sa to starej neľúbi. Vedel i to, že nie je s ňou čo žartovať. A doktor býva až na Čadci, starý felčiar, ktorý sa bojí za zimy z domu von vykročiť a nieto ešte sem do hôr, päť hodín na saniach a potom sem vysoko na hory. I preriekol nevdojak:

„Nemajte mi za zlé. Otec je otec a v tomto položení neviem ani, čo počať.“

Korduľu to zmierilo. Povedala tichšie: „Verte, nám je to na obtiaž. Sme len ženské v dome, bez mužskej pomoci. Ale keď je už tak, čo môžem, urobím. Všetko je v rukách božích.“

A priblížila sa k nemocnému i dala mu ruku na čelo. Zobudil sa. Otec stál pred ním. Ondrej sa zasmial a chytil rodičovi ruku.

„Nebojte sa, tatko, prejde mi to. Viete, sám hovorievate, že zlá zelina nevyhynie. Len sa už nestrachujte nado mnou. Rád som, že ste prišli. Skoro by chcel vstať, keď vás vidím…“ hovoril v potešení.

„No, len ticho, ticho,“ karhala Korduľa, keď Ondrej zastonal a chytal sa za bok, že ho pichá. A keď sa utíšil, podávala mu mlieka: „Tu máš, napi sa a potom ti dám obkladok.“

Syn potom rozprával, čo sa mu stalo; že spadol do rokle. Ale išla naň páľa, musel prestať a domáci sedeli dlho pri ňom bez slova. Fojtík konečne vstal a ostatní išli za ním do izby. Bola už noc. Mesiac svietil v úplnku a vonku bolo ticho. Tak rád by bol povedal: ,Prenocujte ma,‘ no čakal, že mu to dakto povie. Ale nikto. Nuž rozhodol sa, veď do Radôstky nie je ďaleko, tu beztoho miesta nemajú, a potom nespal by tu celú noc, nuž odobral sa. Hlas jeho znel citlivo, pohnuto, keď hovoril: „No len mi ho už opatrite, prosím vás. Zajtra príde ho pozrieť matka. Odslúžim sa vám… majte len starosť oň, keď si ináč nemôžeme pomôcť.“

A odišiel. Ženské odprevadili ho až za humno a potom vrátili sa do izby.