ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po horách chodili chujavy a metelice. Ťažko bolo vyjsť z domu. Záveje zaviali chodníky, živej duše už vyše týždňa neprešlo okolo Korduľkinho domu. Ba i dolu na Radôstke nechodili ľudia, iba ak sused k susedovi. I to najviac dačo si požičať. Soli, oleja do lampy má iba krčmár; snehom brodiť vyše kolien nechcelo sa, iba kto musel — nuž gazdiná zakrútila sa do zápony, prikrčila sa a rýchlym krokom prebehla ku kmotre. Obyčajne bývalo to podvečer. Po domoch už kúrili. Dym sa valil z oblokov, z dverí, ba i spod strechy. V izbe sotva bolo vidieť malú lampičku. Deti učupené sedeli na prípecku, vytierali si oči od dymu a triasli sa pri ohni. Veselo prikladali smoliare^[3] na oheň a tešili sa, keď to praskalo na ohni. V hrncoch vrelo klokočom; čochvíľa prídu domov chlapi skrehnutí, uzimení a sú netrpezliví, keď nemajú hotovú večeru. Gazdiná prikrčená zjavila sa na prahu a prekĺzla do izby.

„Daj pán boh šťastlivý večer! — Varíš, varíš?“

„Pán boh uslyš, to si ty, Betka? Varím, čakáme chlapov z hory — prídu hladní.“

„Veď i my tak. Ale prosím ťa, nemáš mi štipku soli požičať? Minula som.“

„No, čoby som nemala; veď som vám i ja octu dlžná. Tu máš, vezmi si, koľko treba. Zajtra — chcej-nechcej — musím dakoho poslať k Áronovi.“

„Veru i my. Len aby prehovelo, lebo sa tam ináč ťažko kto ,prevalí‘. No, ďakujem ti. Do šťastlivého vrátenia. Zbohom, dobrú noc!“

„Dobrú noc!“ volala za susedou gazdiná a vrátila sa k ohnisku.

Ináč len svitalo a mrkalo. Sivé chmáry, z ktorých sa sypal ustavične sneh, preháňali sa od rána do večera oblohou. Divé vetry hučali horami a pusto, hlucho bolo všade, akoby celú Poľanu smrtným plášťom zakryl.

Korduľa, keď nemohla von ísť, zaoberala sa pilnejšie svojimi prácami. Riadila priadzu, drala perie, triedila zeliny. Ale i na nej bolo znať, že dlho trvá ten zlý čas. Bola nevľúdna a to všetko musela odniesť Hanka. Máločo jej bolo po vôli. Tu neskoro prišla od statku, tam rozsypala krm pred maštaľou, alebo nechala dvere nezavreté za sebou, alebo jej vykypelo pri ohni. Dievča robilo, čo možné, ale nemohlo vyhovieť.

„Ak tie moje staré ruky nepriložím, všetko by sa obrátilo naruby. Ja len neviem, čo to bude s tebou, dievčička, keď sa pominiem.“

„Ale, tetička, veď sa nič nestalo, len čo mi trochu vyčľaplo z putne, keď som dvere zatvárala.“

„Tak trošičku. Ale mláky robiť v izbe, to ti len vyčľaplo. Tak utieraj teraz; myslíš, že to spomôže? Budeš mať tam za fľak! Joj, ty si len dievča šašo!“

A keď ju Hanka chlácholila, tu sa stará hnevala a kričala:

„Na všetko mi musí odvrávať. Ticho mi budeš, ty sebevoľnica! Buď rada, že som taká trpezlivá.“

Dievča potom utíchlo. Znalo jej povahu a nechcelo nadpriadať hádku. Bola duchom krotká, tichá a pohanbievala sa i Ondreja, aby takéto reči nepočul. Minulo od tých čias, čo tento ležal u nich, vyše dvanásť dní. A viedlo sa mu dobre. Prudké zapálenie premohl, aj noha sa mu počala hojiť. Lieky a masti starej Kordule sa osvedčili. Pomaly mohol sa už i obrátiť na posteli a časom podoprel si hlavu o ruku a rozmýšľal. Hanka už zriedkavejšie prichádzala k nemu. Ani nechodila na prstoch, keď išla do komôrky.

Vonku obrátilo sa na pekný čas. Chujavy prestali, chodníky znovu prešliapali ľudia, chodiaci do hôr za drevom, a Hankinej tetke zas sa vrátili staré časy. Do domu prichádzali ľudia, hľadajúci pomoc a volajúci ju ku chorým. Ona často odchádzala ráno do blízkych dedín a vraciavala sa len podvečer domov. A prišla vždy lebo s batôžkom strovy, masla, priadze, alebo s hotovým grošom. Či tak, či onak, nezabudla nikdy po príchode otvoriť veko ťažkej truhly, poprehľadúvať, čo je tam, a potom ju zas opatrne zavrieť. A keď si už tak po večeri zasadla Korduľka, akoby sa bola preinačila. Ťahy jej zmäkli, hlas bol citnejší. Bola taká prítulná k Hanke a oči láskavo matersky spočívali na nej.

„Vidíš, dievka moja. Musíš sa dobre prizerať na mňa, hľadieť si, aby si poznala silu zelín. Nedaj ty na svet nič. Svet je zlý. Často z pýchy, často zo závisti ťa vezme do reči. Vidíš, ako nás. Každý druhý, tretí v doline díva sa na mňa ako na čarodejnicu. Bojí sa ma, myslí, že robím so zlým. A čo robím? Pomáham ľuďom, robím dobre. Vraciam ľuďom to najdrahšie, čo im boh len dal, zdravie. A odplata? Začínam i končím s bohom. Kto mi čo dá, vezmem a strpím i ohovárky. A dívam sa na ľudí ako na nerozumné tvory. Vidíš, oni ani to nevedia, že boh dal každému svojmu tvoru silu. I človekovi, i statku, ale i zelinám a tieto majú silu liečivú a požehnaný ten, kto ju vyskúma. Krátkozrakosť ľudská potom robí lebo zlé, alebo ľahkomyseľné poznámky práve na tých, ktorí sú najväčší dobrodincovia ľudí. Veď to ty skúsiš dosť skoro. Musíš sa priučiť odo mňa; som už stará, keby si zostala tak sama, bolo by ti zle na svete, ak by si sa ničomu nepriučila. Keby si vedela, dievka moja, čo som ja všetko musela podstúpiť a čo som vystála, aby som vyžila na svete! Keby dobrých ľudí nie, bola by som zahynula. Ani päť rokov som nemala, keď ma z milosti prijali do Kurhajov v Krasotíne. Pásla som husi. Zomrela tetka, vyhnali ma zas do sveta, až potom ma vzala stará Lišajka k sebe a tam som potom zostala, kým nezomrela. Najprv som pásla kravy, potom sme spolu s Lišajkou zbierali zeliny. Tam som sa naučila, čo viem. Zomrela, chudera, zatlačila som jej oči. Bola bez rodiny, a keby ju bola i mala, nikto by nebol k nej prišiel. Báli sa jej; ale keď bolo treba ísť pomôcť, tu sa každý na ňu rozpamätal. Tak, ako na nás. Po smrti prišli úradskí a vyhnali ma z chalupy. Zas som bola ako vŕba na púšti. Iba raz zdalo sa mi, že boh na mňa nezabudol. Je to ako sladký, ale veru ťažký sen. Prišiel mladý človek, dobrý, pracovitý a nebál sa ma ako iní. Ale čo — bolo nešťastie, bol bohatý. Nastal v dome krik, zvada, pohoršenie. Márnili ho, márnili, až sa v zúfalosti zverboval. Až potom vedel, čo urobil, ale už bolo neskoro. Odviedli ho a zabili na vojne…“

A stará zahľadela sa do tmavého kúta a hľadela, hľadela, akoby chcela vyhľadať odtiaľ tú milú postavu mladosti. Hanka bola pod dojmom reči ako vymenená — iba istý nádych žiaľu striasol jej srdcom. Čakala, čo bude hovoriť ďalej, ale keď tetka mlčala, mlčala i ona, akoby ju nechcela vytrhnúť z tých sladkobôľnych rozpomienok mladosti, len sa na ňu dívala.

Korduľa odhrnula perie nabok stola a začala znovu rozprávať:

„Potom, keď už v dedine rozhlásili, že bol zabitý, nevedela som, čo počať. Horelo mi všetko pod nohami. Nemala som stania. Tie hory, tie inokedy milé hory, zdali sa mi byť ako mátohy; chytila som sa za hlavu a ušla som preč. Až po troch rokoch usalašila som sa tu na horách. Stĺkala som groš ku grošu, mala som dačo i po starej Lišajke, kúpila som starú chalupu a vzala som ťa, keď ti mať zomrela, k sebe. Boh požehnával práci mojej; máme už humienko, maštaľ i dve kravy a budeš mať okrem toho — tu v tejto truhle je to — i dačo na hotových usporené. Ale preto nebuď dôverčivá. Ten život je taký krátky, keď ti minulosť príde na um. Deň po dni pomaly sa míňa. Len čo prejde zima a boh mi dá zdravia, musíš so mnou na zeliny. Naučím ťa ich poznávať, aby si — ak ti dá boh ostarieť, nemala biedy na svoje staré dni. Začni len vždy s bohom a s bohom dokončíš. Na ľudské reči, viem, že nedáš, veď sme už na ne privyknuté…“

A takto sa rozprávali ešte dlho, dlho. Korduľka vstala a prv než by išla spať, vzala lampičku a išla do komôrky, čo robí Ondrej. I našla ho, podopretého rukou o hlavu, zamysleného.

„A čo ty, Ondrej, nespíš?“ pýtala sa ho nevľúdne, bojac sa, že počul, čo hovorila.

„Nie, tetka, len tak sa dívam do prázdna a myslím, ale veru sám neviem na čo.“

„A ako ti je?“

„No, noha ma už nebolí, len keď ňou pohnem, akoby mi oheň cez ňu preletel.“

„Musíš mať trpezlivosť. Už si horšie prestál. Sadni si, obviažem ti ju.“

A nastrojila čisté handričky, namazala na ne masti, zosňala obkladok, doštičky a silno skrútila mu nohu znovu.

Ondrej zaťal zubmi, ale nežaloval sa. Pretrpel bolesti a ešte sa silil k smiechu, keď Korduľka odchádzala a dávala mu dobrú noc.

Od pár čias akoby sa boli títo ľudia k nemu zblížili. Počul o nich vždy len tajomné poznámky, a keď sa zbadal pod ich krovom, bolo mu horšie než sama nemoc. Hanku vídal častejšie; páčila sa mu. Bolo to štíhle dievča s podlhovastou, zdravou tvárou, červených líc, biele. Ale tie oči, tie iskrivé oči tak sa vedeli hlboko dívať a tie mihalnice nad nimi! Tak mu to prichádzalo, ako keď vidí pri hore čistú, jasnú studienku, priehľadnú až na dno a nad ňou visia ohnuté konáre jedlín. Jej pohľad bol, akoby bola naľakaná, bála sa komu slova povedať, úsmev tichý, krotký. Ale dojem, ktorý urobila naň, len teraz sa ustaľoval. Vídaval ju zriedka a vždy sa vliekol za ňou tieň tetky, obkľúčenej v povesti ľudu v kráž nadprirodzený, čarodejný.

A teraz vidí na vlastné oči, čo sa v dome robí. Žijú ticho, spokojne. V dome čistota, poriadok. Korduľka predčituje večerami modlitby a Hanka ticho, zbožne načúva. Práve ako doma — ba ani sa to porovnať nedá. Tu je to zbožnejšie, krajšie, tichšie. I tá reč a rozkazy Korduľkine zneli mu akosi prítuľnejšie. Rozmýšľal, čo rozpráva. A v každej vete bol rozum, rozhľadenosť, poučenie. Hľa, ako netreba veriť na ľudské reči, ale prizrieť sa všetkému na koreň. A keď tá divá Hana niekedy prišla do komôrky, tu nevedel z nej oči spustiť. Usmieval sa, keď si stala na prsty a dočahovala dačo z police. Jej štíhla postava — taký pekný obraz, keď vystrela ruku ta hore, a tak mu bolo dobre, keď jej hlboký zrak zablúdil k nemu, ale rýchlo zas sklopila oči.

„Hanka!“ volal na ňu.

„Čo chceš, Ondrej?“ pýtala sa, „zavolám tetku, ak ti dačo treba.“

„Nie, Hanka, len sa dívam na teba, netreba mi nič. Ale mi to tak prichodí, keď sa nechceš pozrieť ani v tú stranu, kde ležím, že sa viac na mňa hneváš, že tu ležím, než tetka Mariša.“

„Ale iď; kto sa hnevá? Muselo to už tak byť. Nikto sa nehnevá, len buď spokojný. Len keby si bol čím skôr zdravý.“

„No, veď viem, aby som čím skôr odišiel. Ale neviem, čo je to, ani nikdy neprehovoríš ku mne, ani sa neopýtaš, či mi je lepšie, ani sa neukážeš.“

„No, veď mi tetka povie. Viem lepšie, ako ti je, než ty sám. A vieš, samy sme, roboty dosť.“ A bola by sa i na druhé vyhovorila, ale jej neprišlo na um. Len sa zadívala na policu, — pozrela naň a rýchlym krokom odišla.

A takto šli dni za dňami. Ondrej rozmýšľal o týchto veciach, ale čím viac myslel, tým bol nespokojnejší. Výsledok myšlienok končil sa tým, že videl, ako Hanka kedy-tedy príde do komôrky a odchádza. Tie pohyby štíhlej devy, ten príjemný výraz tváre, milý, tichý hlas, skromnosť v počínaní a tá lahoda a dôvera, ktorú vzbudzovala, boli mu vždy na mysli. A keď videl na jej očiach tú plachosť, ten snivý, hlboký výraz, tak by bol rád išiel za ňou ta do božej prírody, do samoty a dívať sa na ňu dlho, dlho; pozhovárať sa s ňou a potom ju objať, schytiť do náručia a nepustiť už nikdy v živote!

A jeho mladá, bujná myseľ maľovala si v týchto snoch život krásny, farbistý ako dúhu, ako bohatú lúku na kvety, na ktorých v tisícich odbleskoch skvie sa rosa. Hej, tak vyjde s flintou ráno o východe slnka do hory! Chodiť bude sem a tam tu v machu, tu čiernymi prťami; tu cez potôčky, divo rútiace sa nadol, cez močariny, z machu ktorých biele kvety vykúkajú, cez doliny a vŕšky. A vyjde si potom na lúku. Pred ním tam dolu dolina, dym vidno nad chalupami medzi stromovím. Rieka ako strieborná stuha vinie sa medzi roľami a v úzadí tá holá Rača, Senkov, zborovské a kubínske vrchy, potom Čierny Bobovec a tam ďaleko Čierna Lutiša. I sadne si; pes okolo neho, ľahne si k jeho nohám, ale vtom sa chytí, lapá vietor a uteká dolu, dolu do rokle. Ondrej chytí flintu, čaká, hľa, proti nemu zajac. Okamih, zaznie výstrel, zajac urobí skok, ale klesne. S úsmevom zdvihne ho a dá do kapsy. Psa si pohladí, vytiahne kus chleba, slaninky, zaje si, potom zas zastane a pri západe slnka vráti sa domov. V hájovni sa už kúri. Z komína veselo vychádza dym. Chodník vedie okolo škôlky, ohradenej zôkol-vôkol. Povyše pasie sa statok, na dvore pred hájovňou škrieka hyd. Rosa už sadla na sádzanice, on postojí, díva sa, usmieva sa, spokojnosť mu hrá na tvári. Zahľadí sa potom na to svoje prítulné hniezdo a hľa, vo dverách zjaví sa mladušká žena. Štíhla, vysoká, s vábnym plachým pohľadom, s úsmevom na tvári, s radosťou srdca, žiariacou z každého pohybu i slova a ide proti nemu.

I bol by ďalej takto snoval čarovné sny svojej mladosti, ale začul kroky. Vstúpila dnu Hanka a doniesla mu mlieka.

„No, vidíš, zobudila si ma a tak pekne sa mi snívalo,“ hovoril prívetivo, „ale teraz už nesmieš hneď odísť. Je mi veľmi smutno. Už dva dni, čo som slova neprehovoril.“

„Ty veru tiež spíš ako zajac,“ smialo sa dievča, „ved máš oči ani plánky. To veru boli za sny!“

„Ver, never, snívalo sa mi — videl som ťa v hájovni. Išla si si proti mužovi, keď večer prichádzal domov. Slnko práve zapadalo, osvietilo ti tvár, a taká si bola v tom sne ako živá, že len-len čo som nezavolal na teba.“

Také to bolo nečakané, čo Ondrej hovoril a tá reč jeho bola taká zvláštna, tak čudno sa díval na ňu, že dievča nevedelo, čo mu v rýchlosti odpovedať. Zostalo ako prikuté a podávalo mu mlieko.

„Na, vypi, prosím ťa — musím ísť za tetkou. Kravu treba popásť a večer bude raz-dva…“

„No, no, veď ten obar len nevylejem do seba. Čo sa hneváš?“

„Ale iď, ani sa mi nesníva, len je to také čudné, keď tak rozprávaš…“

„No, čo rozprávam? Či som ti zle povedal? Nesvedčalo by ti to v hájovni, keby si čakala na muža usmiata, veselá; či by ti bolo zle? Neškareď sa, Hanka. — Vieš, ja som ti už taký jašo — lepší nikdy nebudem — ale viem ako isto, keď sa pozriem do tvojich očí — že ty budeš hájnikovou. A keď neveríš, ukáž dlaň, ukážem ti to na vrážoch. To ma stará Cigánka naučila.“ A chytil jej dlaň a chcel ukazovať, ako sa jej tam vráže križujú a čo to znamená. Ale vtom prišla Korduľka do izby. Dievča prudko vytrhlo ruku a naľakané nevedelo, čo si počať. Potislo hrnček na truhle a keď tetka nazrela do komory, prehovorilo v strachu, že jej skoro zubami drkotalo:

„Voláte ma, tetuška? Hneď, len čo som Ondrejovi mlieka doniesla.“

Ako Hanka vyšla von, nevedela sama. Bála sa tetky, aby nezbadala na nej, čo sa v jej duši robí. Ako len na ňu pozrieť? I stiahla si trochu šatôčku na oči, vzala z pitvora parenie a niesla ho do maštale. Tetka bola v humne a Hanka bola taká rada, že je v maštali prítmie. Kravičky začujúc kroky, zaštrkali retiazkami, obrátili hlavy a napínali krky k šafľu. Tetka prišla neskôr za ňou, ale nehovorila nič.

Hanka tým usilovnejšie krútila sa okolo statku. Ale myšlienky jej sústreďovali sa všetky len na ňu samu. Reči Ondrejove zvučali jej v ušiach a nevedela si vybrať z nich, čo on to myslel. Či robil žarty a či… A tu akoby mrázik prešiel jej telom. Tie ústa jeho sa usmievali, ale oči, v tých bol akýsi divný žiar a hľadeli na ňu tak iskrivo, že ešte i teraz sklopila oči, akoby sa ich bála.

Otec i matka často prichádzali pozrieť nemocného. A odchádzali vždy potešení, lebo syn bol vždy lepšie, a keď sa ho opýtali, akú má opateru, nevedel Korduľu vynachváliť. I posedali si potom a porozprávali sa dlho, dlho. Tá hranica, ktorá ich delila, akoby sa bola vyrovnávala. Len si žiadali, aby Ondrej čím skôr mohol na nohy a ísť do služby. Ale keď prišla o tom reč, Korduľka povedala:

„No, myslím, že o týždeň mohli by ste ho odviesť. Aspoň k sebe. Potom mu už nebude treba opatery.“

Ale Ondrej bol proti tomu: „Viete, mamka,“ hovoril, „s tým ja nič nevyhrám, keď vy ma budete šikovať na Lodno. Ležať tam či tu. Veď ma už tetka Korduľka len nevyženie. Však keď budem zdravý, pôjdem sám.“

A na tom zostalo.

Rodičia potom odišli a v dome išlo to riadnou koľajou. Iba Ondrejovi nebolo po vôli. Hanka sa ho stránila a sotva kedy kukla do komory. Dakedy, keď vedel, že je v izbe sama, volal ju, aby mu doniesla vody. Ona šla, ale nedajbože do reči, bárs Ondrej všelijako zahováral. Dievča odpovedalo krátko i šlo hneď preč, že vraj po práci. I nevedel, čo si má omrzený počať; hodil nevrlo hlavou a podoprel si ju o lakeť. Také mu to bolo nepochopiteľné, že ona uteká od neho. Veď mu to dosiaľ žiadne dievča neurobilo. Naopak, všetky mu išli ako poruke a jedna druhej závidela, keď s ktorou dlhšie požartoval. Ale čo, „toto je len taký divoch, vyrastený v horách“. A veru by sa o ňu ani neobzrel, ale nevie sám, tak mu je príjemné, keď s ňou môže požartovať, a tak čudno hľadí, tak sa uhanbieva, keď ju prekáraš, že je to radosť na to sa dívať.

A len to si nevedel vysvetliť, keď sa s ňou zhováral alebo žartoval, prelietal jej kolo úst taký vábny úsmev, že to ešte u žiadneho dievčaťa nevidel. Bolo v ňom všetko, živosť, skromnosť, hanblivosť, náruživosť, pôvab, úprimnosť, peľ panenskosti, a on by bol dal bohviečo za to, keby sa bola vždy tak usmievavo naň dívala.

A v mysli nevedel sa pozbaviť toho obrazu, aký by bol šťastný, keby tak v hájovni mohol bývať so ženou, ktorá by sa mu tak ľúbila, ako tento „divoch“. Neschádzal mu z mysle ten jej príjemný hlas, ten čarivý, plachý pohľad, a cítil, že sa približuje k nej srdcom i celou dušou každým dňom.

„Je čarodejnica,“ tak súdil sám v sebe. „Inakšia veru ako Korduľa. Ale je divoch, hrozný divoch; počkaj, veď ti to ja odplatím!“ a rozhnevaný hodil hlavou.

Ale potom zas druhé myšlienky ho nadbiehali.

„Čo povie otec, mať, svet? Aké to budú hnevy, keď tá jeho nevesta sa dozvie, že ju nechce. Ale čo po nej! Veď jej nikdy nepovedal, že ju má rád, ani že si ju vezme. Skoro ju ani nezná. Či on môže za to, že mu otec chodil po nahováračkách bez jeho vôle a či sa on nemôže oženiť, ako sám chce?“

Ale zas ho prerušili. Z druhej izby začul hlas. Korduľa začala čítať z modlitebnej knihy a slová jej tak vrúcne, pobožne zneli, že vnikali až do srdca.

Nevdojak si pomyslel: „Hľa, čarodejnica! Keby tak otec tu bol a počúval. No zišlo by sa mu.“ Ale vtom zas zjavilo sa mu na mysli dievča, hodil hlavou a zahundral pre seba:

„Počkaj, divoch, veď mi ty neujdeš!“