ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vietor hučal dolinou a hora stála ako čierna strašlivá hmota, len ten hukot ozýval sa v nej storakými ozvenami. Oblaky prevaľovali sa na oblohe ako velikánske čierne plachty a zastávali na hrebeňoch hôr. Korduľa s Hankou išli pomaly. Hanka schválne tíšila, len kedy-tedy ohmatala si v náprsí, či má tam ručník a v uzlíku peniaze za kravu. Zastali pred sedlom vrchu, ktorý bolo treba ešte preliezť. Z ľavého boku hustá, stará buková hora a sprava jedličie. Kde-tu prielohy, ktoré horali len raz za päť-šesť rokov zasievajú ovsom. Tam hore navrchu hory kríž…

„Vidíš, Hanka, už nám bude ľahšie, keď budeme navrchu. Je to veru škaredá cesta v takomto čase chodiť. Z každého kríka akoby mátoha na teba hľadela. Ale neboj sa. Ja som už toľko ráz túto cestu premerala a tu som. Boh je všade s nami, len aby sme sa ho my nezriekli; neboj sa. Vidíš, poviem ti, ako postavili tu tento kríž. Čo tu medzi horami bývajú ľudia, to za starých čias boli všetko, čo sa živili, ako mohli. I zbojníkov bolo dosť. O jednom takom mi rozprávala stará žena z Lodna. Chcel mať vždy viac; nebolo mu to dosť, čo má. I chodil po zboji od Vadičova počnúc až po Oščadnicu a Erdúdku. A najradšej pristavoval tu na sedle, keď išli jarmočníci zo Žiliny, Mesta. I stalo sa, že raz so svojimi kompánmi predstal bohatého Býsahu z Novej Doliny. Zabil ho a zobral mu peniaze. Ale od tej chvíle pokoja nemal. Podoba zabitého vždy ho prenasledovala, vždy mu bola v pätách. Stŕhal sa nocami zo sna a ako rozumu pozbavený utekal do hôr a blúdil tam celé noci a dni. Konečne si umienil, akoby na zmierenie s bohom, že vráti tie peniaze rodine a tu na sedle, na mieste, kde si zatratil dušu, že dá postaviť kríž. Rodina Býsahova našla jedného rána na izbenom obloku ukradnuté peniaze a o pár dní stál na tom mieste, kde je teraz, krásny kríž. Ale boh sa nezmiloval nad jeho dušou. Nemal pokoja ani ďalej a vo výročitý deň Býsahovej vraždy našli ho pod krížom mŕtveho…“

Vietor zahučal v horách a ten huk akoby sa bol tratil pod zemou. Ozýval sa tam dolu v doline a zas sa tratil a rástol okolo nich, nad nimi i pod nimi v diaľke i v bezprostrednej blízkosti. Dievča triaslo sa ako osika a taká nemá túha prelietla jej dušou, keby tu bol dajaký mužský, čo by ich, ak bude treba, ochránil. Veď z každého kríčka hľadela na ňu mátoha a zlé oko zbojníka. A tu jej nevdojak prišiel na um Ondrej s jeho puškou, so silnými ramenami. I stiahla plachetku užšie okolo hrdla, šatôčku si pomkla lepšie na čelo, keď dostupovali na vrch a blížili sa ku krížu.

Ostrý vietor zadul im do tváre. Tam od Starej Bystrice dul. Taký studený, vlhký. A všade tma. Sprava hučala, stonala hora, zľava tiež, no akoby stúpali po hroboch.

Stará postála pri kríži. Pokrižovala sa. „Sladké odpočinutie daj mu, Pane,“ šepkali jej pery, a keď sa obzrela na dievča, ktoré sa priťahovalo k nej, preriekla:

„Netras sa, Hanka, všade je boh s nami a chráni nás.“

Potom šli ďalej. Cesta ich viedla poľanami napravo. Išli ticho, bez slova. Rača, Senkov boli v ťažkých hmlách a starý Bobovec sa černel, až z neho šla hrôza. Kýčera svojou homolovitou podobou trčala nad nimi. Tam je ešte doteraz skala a do nej je vytesané, Jánošíkom vraj, sedisko s mesiacom a obuškom. Ostrý vietor dul od Radôstky. Ženské sa už ani nezakrývali. Boli celé mokré. Náhlili sa len čím skôr domov.

Neďaleko, pod horou, asi na dve strelenia, vidno bolo žiaru. Boli to Janigovské salaše.

„Máme ešte asi hodinu,“ povedala Korduľka postojac a obrátila sa bokom k vetru. „Poď, zájdeme na salaš, ohreješ sa i ty. Mne už mráz prechodí telom.“

Dievča by bolo najradšej len šlo, ale poslúchlo. I obrátili sa vpravo hore vŕškom. Z vatry kedy-tedy vyšľahli plamene veselo a bolo počuť rozhovor:

„Ja som veru myslel, tatko, že prenocujete doma na Lodnom, keď ste nechodili. Už som si ľahol spať.“

„Veru, skoro som tam zostal, ale potom som len išiel.“

„No a predali ste čo?“

„A čoby — ani sa ma nik neopýtal na cenu,“ hovoril starý Janiga, ale obrátil potom reč. „Máš dačo — zjesť, Jano, hladný som. Potom ti porozprávam.“

Jano doniesol z komory chleba, starý Janiga, trochu podgurážený, odložil zapekačku a jedol.

„Vieš, bolo ti to tak. Išla so mnou Apoliena. Nedajbože kupca. Akoby sa boli zriekli proti mne. Stojím, stojím, až ma hlad preberal. Dal som Hane junca, reku idem si dačo kúpiť. Rozkázal som si za tri grajciare a pustili sme sa so známymi do rozhovoru. Prídem spiatky, ale nikto sa o nás ani neobzrel. Reku, keď nikto nejde, čakať nebudeme. Chýli sa už k večeru, treba sa poberať. ,Apoliena,‘ poviem jej, ,iď si dačo kúpiť a pôjdeme.‘ Keď sa vrátila, chytili sme junca a poď domov. Pred židom bol krik a tresk. Fojtík dojednával voly s Moravcami. Predal všetko do chvosta. Takých dvanásť stotín ti mu odčítali na dlaň, že mi až sliny šli. ,Ej,‘ myslím si, ,ale ti šťastie slúži. Keď sme za mladi chodili sem a tam po poľanách — veru ťa nikto vtedy nevolal pánom Fojtíkom ako teraz.‘ Zavolali nás ešte na oldomáš — vypili sme si a Fojtík si hrdo vkladal peniaze do koženej kapsy. Slovo dalo dve. Fojtík odišiel, ja hneď za ním a potom sme sa stavili ešte v meste. Pred mýtom bolo plno sveta a zas som sa pribavil. Fojtíka som videl práve odchádzať, keď som stál v reči s Koňuchom, ktorý predal Povincom voly a bol v oldomáši, i núkal ma. Apoliena išla popredku sama. Nemal som o ňu starosť, išlo mnoho sveta z jarmoku. I vyberiem sa. Už bolo dobre zmrknuté. Apoliena náhlila, nedohonil som ju, až v Lieskovci. U Jáchima bolo akoby nabil. Vtiahli i mňa dnu. Kto predal, bol veselý. Fojtík dobre podpitý sedel na lavici a okolo neho plno sveta. A rozprával, vieš, ako to on vie. Čo slovo, to chvála a pýcha.“

Korduľa s Hanou prišli ku kolibe a počujúc rozhovor, zastavili a načúvali. Dievča chcelo dnu, ale tetka potrhla ho za plachtu. Znala Janigu. Bol on z tých bačov, ktorý neraz cudziu jarku uvaril v kotle a o ktorom rozprávali, že často zatára sa až na Raču a zožne i to, čo nezasial. Raz so Svrčinovcami mal veľké vytriasačky. Na istebnických poľanách zabili zbojníci žida-krčmára, ale ich ktosi pohonil. Utekajúc, zabudli tam obušok. Jedného zo zlodejov chytili v Jablonkove a ten sa potom priznal, že tá valaška — je Janigova. I boli dlhé súdy, Janiga odsedel dva roky v Leopoldove, ale keď prišiel domov, susedia prijali ho ako starého známeho a on zas išiel v lete na poľanu a bačoval.

Korduľa zo zvedavosti načúvala. Syn Janigov ho pretrhol:

„Teda nevodilo sa vám dobre?“

„No, len počkaj, veď ti dorozprávam… Fojtík sa potom schytí a tacká sa von. Chce cez prah, ale sa potkol a spadol. Pomohli mu, vstal. Myslím si: ,Pôjdem, dievča tam na mňa čaká.‘ Potkol som sa i ja na prahu; bolo na ňom plno blata a stúpil som na dáky predmet. Zohnem sa, nájdem koženú kapsu. Okolo mňa živej duše. Idem nabok, zažnem zápalku a vidím, držím v rukách Fojtíkovu kapsu a v nej peniaze. Akoby bol strelil do mňa. Nepovedal som nikomu nič, ani som sa nestavil doma, len od dievčaťa som odkázal a išiel som sem.“ I vytiahol z tobolky banknóty a ukazoval ich Janovi.

„Nuž a teraz?“

„No, myslíš, že mu ich dám? Nazbíjal on už dosť, i mňa raz v Živci ošudil. Nemusí len on sám všetko mať. I nám sa zídu.“

„Ale ak vás kto vyzradí?“

„Ba ešte čo? Kto ma videl, kto ma môže z čoho usvedčiť?“

„No, a ak vám ich nájdu?“

„No, to myslíš, že som chlapcom? Že ich doma nechám? Tu ich zakopeme pod prah predo dvere, nech ich hľadá, kto chce. Počkám potom asi pol roka; popredám statok, aby ľudia videli, že mám mať odkiaľ groš; potom pôjdem raz do Živča, tam premením stovku, dve, v Žiline tiež a potom kúpim za to role. Vieš, sused Huňo je po krk v dlhoch; musí predať čiastku a je to v susedstve, i budeme mať rolí, až nám bude svet závidieť. A Fojtíka preto čert nevezme… Zostane mu ešte dosť.“

Starý si zapálil fajku, bafal a hovoril: „Ale, chlapče, maj rozum, nie si dnešný. Akby si dačo vybľabotal, beda ti! Vyšli by sme na žobrácku palicu. A takto bude ti ako grófovi. Teda mlč a maj rozum. Veď to bude pre teba.“

Hora zahučala znovu, plameň z vatry vyšľahol. Korduľka chytila Hanu a ťahala ju preč. Akoby z každého kríčka vyšľahoval plameň a hady krútili sa ponadeň, tak sa zdalo starej. Bála sa, aby ju nezbadali. Rýchlym krokom vracali sa na chodník.

„Počula si, čo hovoril Janiga?“

„Nie všetko, stála som za vami a hovorili ticho,“ vetilo dievča. „Neviem sa dobre rozpamätať, zima ma mrví.“

Stará mlčala. Postála a dívala sa na kolibu. Tam predo dvermi zohnutí dvaja chlapi motykami kopali jamu.