ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V hospodárstve Fojtíkovom bolo všetko naruby. Gazdiná chodila uplakaná. Nehovorila nič, len keď mohla, zašla do kúta a tam sa vyplakala. Muža hrubého, panovačného sa bála; ale čím bola tichšie, tým bolo horšie s Fojtíkom, ktorý dusil v sebe jed a chcel by sa bol aspoň vyhovoriť, nemal však s kým. Jemu, lakomcovi, držiacemu až s hriešnou úzkostlivosťou groš v rukách, odplávajú takto štyri páry volov! Ešte o tom kameni tušíš, kam padá do vody, ale jemu zmizli jeho peniaze, ako keď sa para stratí v povetrí. Rozmýšľal, hádal, mudroval, nič, ani len podozrenia nemohol schopiť na dakoho. Čo si počne, ako príde ku stratenému grošu? Tie stovky, ktoré mu Moravania vyčítali na dlaň, mihali sa mu pred očami a nevýslovná trpkosť ho chytala, že ich už nemá. Je na žobrotu privedený. Strojil to najmladšej dcére, keď sa vydá, bol to výsledok mnohoročnej práce a teraz všetko je preč! I jeho biele roháče a ešte i tri stovky k tomu; no radšej by sa na svete nevidel. Nechodil ani z domu. Každý sa ho spytoval a domŕzal ho otázkami. Každý ho ľutoval, ale on každému čítal v duši, že hovorí z neho škodoradosť, a preto vyhýbal ľuďom. Ale ani doma nedajbože slova. Tak rád by sa bol vadil, plakal, hrešil a kajal sa, ale žena bola zamĺknutá, chodila ako tieň po dome a v ňom čo deň kopila sa tieseň, žiaľ, hnev, ľútosť, horkosť, že by si bol tú hlavu tĺkol o múr.

Po celom Lodne o inšom sa nerozprávalo, iba o Fojtíkovi, ako sa v Lieskovci spil a stratil peniaze. Gazdiné vedeli využiť vhodný okamih a začali rozprávať, všeobecne síce, ale každá s narážkou na svojho muža:

„No veru, korheľ nič múdrejšieho nevyvedie.“

„To také chlapisko, keď príde ku fľaši, akoby si žabu pustil do vody. Logá, logá, kým mu to pálenčisko von hrdlom nejde.“

„Veru tak, a ty žena, tráp sa zatým doma a hrdluj.“

„A potom potratí peniaze, príde o majetok, a dovedie do nešťastia celú rodinu. No, obarila by som takého korheľa, keby mi prišiel.“

Chlapi poklepali si vrch fajky nechtom, usmiali sa, žmurkli jeden na druhého a nehovorili nič. Mysleli si: „Eh, keby, keď sa babám na jazyk dostaneš, beda ti! Rapocte, veď inšie neviete, a trepte dve na tri. Za Fojtíka my trpieť nebudeme. Keď sa opil, opil sa za svoje, keď stratil, stratil svoje — nech si hľadá. Nás do toho nič!“

Ale nahlas nikto nič nepovedal. Ženy mali právo robiť kázne tým viac, že Fojtíka málokto naozaj ľutoval, ba mnohí boli radi, že sa mu tak stalo.

Míňali sa dni. Fojtík chodil od rána do večera po svete. Bol v úrade, u Jáchima, ale nedajbože prísť i na tú najmenšiu stopu, aby prišiel k svojim peniazom. Syn Ondrej keď počul, čo sa otcovi stalo, pribehol domov, pomáhal sa prezvedať, ale nikto mu nevedel povedať nič aspoň približne istého. Jeden hovoril, že sa otec opil a stratil peniaze, druhý, že mu ich opitému ukradli a koniec koncov bol, že nevedel nikto nič.

I zaspávala vec pomaly. Fojtík zachmúrený, málovravný, uspokojil sa so svojím osudom, ako vedel. Začal sa spriateľovať s myšlienkou, že peniaze sú stratené a že sa s nimi nikdy viac nevidí. Nie tak ale jeho žena. Tá zobrala okolo seba známe a začali rozprávať o veci. Jednej otvorili ústa sľuby, druhej kúsok omasty, tretia zo známosti rozprávala, ako treba hľadať stratené peniaze.

„To vám, kmotrička moja, darmo budú bubnovať po dedine. Kto peniaze má, sám im je rád. Peniaze sa ľahko nevracajú.“

„Alebo chodiť po úradoch. Čo ten úrad? Ten sa nad chudobou zmiluje? Páni sú páni, veria len sebe. Ich tam čert po tom, keď sa nášmu stane škoda. Tam veru nedohmatáte nič.“

„Ja by som vám, kmotrička, povedala dačo z vlastnej skúsenosti, ale neviem, či by ste mi verili. Viete, všeličo je možné na svete. Len kto verí, spasený býva. Ja sa veru nerozumiem do svetských múdrostí, ale sú všelijaké sily na svete a ľudia, ktorí ich znajú. A títo vedia viac ako všetky úrady na svete. Nám raz ukradli zo salaša junca. Utrápení, ubiedení chodíme, hľadáme, dopytujeme sa. Bača nevedel, honelníci nie, nuž čo robiť? Súdiť sa s bačom? Čo vysúdiš na ňom? Má len tú dušu v hrdle. Ešte bolo dobre, že chodil s nami od dediny k dedine, od jarmoku do jarmoku. Ale akoby ho do zeme zakopal. Keď už nič nespomáhalo, poviem bačovi:

,Ja, Ďurko, to tak nejde. Ja vám junca nedarujem. Vám som ho oddala, a to i pýtam. Robte, čo chcete, musíte mi ho vrátiť.‘

,No veď, kmotrička, a čo by tu skamenel, neviem, kde sa podel. Veď viete, pochodili sme už od Živča až po Bytču všetky jarmoky i okolité dediny a nikde nič. Ale viem ešte jedno. Nech si ľudia hovoria, čo chcú, ale z vlastnej skúsenosti viem, že Korduľka by nám mohla poradiť. Ona vie mnoho. Keby sme šli k nej… Ja, ale viete, čo o nej hovoria.‘

,Nedbám, len mi junca vystavte.‘

A šli sme. Rozpovedali sme, prečo sme prišli. Ona načúva a potom povie:

,No, teraz hneď nemôžem vám povedať, ale príďte ráno, snáď dačo poradím.‘

I prišli sme. Chytila akúsi starú knihu, čítala z nej, potom rozložila oheň, dala do hrnca zelín a keď sa začali variť, sypala dnu akési prachy, i zas pohovorila akési nezrozumiteľné slová. Ja som myslela, že z hrnca snáď čert vystrčí hlavu. Potom odvar zliala, dala ho bačovi a povedala, aby išiel spätkujúc a kde nájde prvý kôl, vylial ho do diery z kola, hrniec rozbil, len ucho z neho doniesol. Keď prišiel, postavila ucho naprostred izby, robila kriedou dáke čiary a povedala:

,No, zajtra príďte, doneste merindu^[6] na tri-štyri dni, pôjdeme ho hľadať.‘

A vybrali sme sa. Korduľa išla s nami. Išli sme rovno cez Krasotín ponad lutišské vrchy do Hornej Tižiny. A odtiaľ zase na terchovské cholvarky až hore, ako sa vrchy prelamujú, k Zázrivej. Ani sme si nesadli a Korduľa nám povie:

,Iďte tam k tomu salašu a hľadajte, možno, že tam bude.‘

Išli sme, ale statku ešte nebolo v košiari. Sadli sme si za buk, aby nás nikto nevidel, a čakáme. A pozri, medzi junčovinou vidím tu svojho býka, ako tiahne sa do košiara. Hneď sme ho zajali, ale valach, ako nás videl, zmizol ako gáfor. Vidíte, takto nám Korduľa spomohla.“

Ženy zamĺkli. Fojtíková povedala:

„Kmotra moja, veď som ja už na to myslela, ale mi to bolo také všelijaké. Len som verila, že ten môj korheľ tie peniaze dajako vypradie, veď sa chváli, že má rozumu dosť.“

„Má, má dokiaľ sa neotrundží, ale potom beda a rata. Strieľaj mu poza uši a nevie nič. Ja som môjho, keď mi prišiel taký, toľko ráz tak varechou vycuchtila, že bol ráno celý čierny. Len sa potom vystieral a jajkal, že ho všetko bolí a ja som sa smiala.“

„Ej, ty logáč,“ hovorím mu, „popadal si v noci, keď si sa ožral a teraz stoneš. Keby si si bol len oko vybil, to by sa ti bolo zišlo, to, ty korheľ!“

A ženička od rozzlostenia tak ráno vyprávala, že sa až tliapala po kolenách.

Ostatné sa pustili do smiechu a jedna sa opýtala: „Nuž a či si myslíte, že muž o jednom oku do krčmy netrafí?“

„Tak, tak, i o palici,“ a všetky ženy počali sa smiať. Fojtíková už nepočúvala, čím sa ženičky prekárali, ale myslela, či má ísť sama ku Korduli alebo muža poslať. A keď prišlo ráno a zostala s Fojtíkom sama, pýtala sa ho:

„Ty, nuž a máš už dáky šľak, kto ti tie peniaze vzal?“

Fojtík poprával si krpce pri obloku a práve rozmýšľal, čo bude ďalej robiť a kde hľadať. Hlas ženin zaznel mu tak britko, úsečne, že sa strhol a povedal značne tichšie:

„Ale čoby mal! Prehľadal som už každý kút od Žiliny po Jablonkov a nič…“

„No, dobre si to vykonal na svoje staré dni. Už si vydal dievku, už si ju vyplatil.“

„Už len nehovor, veď som strápený sám; len by som zašiel do kúta a vyplakal sa, kde by ma nik nevidel.“

„Tak ožer sa, strať tisíce a potom hybaj do kúta sa vyplakať. Radšej hľadaj, čo si stratil, ty… no ani ti mena neviem chytro dať!“ skríkla žena snáď prvý raz v živote a zastala si pred mužom, ktorý skrčený sedel pri obloku, šidlo mal v jednej ruke, krpec v druhej a nebol by sa ani za svet pozrel hore.

Len keď najmladšia Zuzka prišla dnu od statku, prestala matka hovoriť, ale Fojtík cítil, že sa to ešte neskončí. Inokedy bol by sa postavil na nohy, prihol sa a chystal remeň, ale útrapami minulých dní bol tak vysilený, že vyhýbal každému slovu, aby len zvada v dome nepovstala.

Prišlo ráno. Fojtíčka rozmýšľala a rozhodla, že muža pošle ku Korduli. A ak by nešiel, že pôjde sama. Vedela, že mu to bude ťažko, lebo muž jej bol spomenul, čo sa medzi ním, Hankou a Ondrejom stalo. Ale vstanúc ráno, muža našla už pri ohnisku s pokorným výrazom, tichého a pobožného. Látal zas krpce, ale už nie pre seba, ale pre Zuzku. Keď zostali samotní, povedala mu, ale tichšie a mäkšie ako včera:

„Ty, Štefo, musíme čosi predsa počať. To tak nejde. Toľké peniaze stratiť. Musíš sa ísť niekam poradiť k múdrejším ľuďom, ako sú tvoje úrady.“

„Ale veď len povedz,“ hovoril trochu naradovane, že ho žena už Štefom volá, „povedz len, kam? Mne samému už rozum zastal.“

„Toť mi Fujaková povedala, že jej Korduľa pomohla k juncu, čo jej ukradli. Prečo by si sa nešiel spýtať?“

„Joj, ženička moja, veď by ja išiel, ale poznáš Korduľu; ona je krutá, tvrdá baba, a vieš, čo som jej nahovoril, keď tam Ondrej ležal.“

„Viem, dosť škarede. Tá tvoja pýcha ťa podchytila. Mladosť, radosť. Čo ťa tam bolo po Ondrejovi! Vieš, taký ľahtikár je ako motýľ — a z toho robiť zvady. Nikdy si nerobil, ako bolo treba; ani teraz.“

„Ale daj pokoj, žena. Veď som to nemohol strpieť, že mi Ondreja bláznia.“

„Ty blázon! Kto ti ho bláznil? Pobláznil sa sám. Ale viem, čo bolo; ty, čo máš? Máš dom, role, dačo peňazí a mal si tri páry volov. Tebe Hana bola málo. O to išlo a o nič iné. Ale mýliš sa. Ja znám Korduľu; ona nepotrebuje tvojich rolí; ona má toho viac, ako by si myslel. Viem, má i na Lodnom peniaze na obligátoch. Tak len tvoja pýcha ťa rozviedla s Korduľou a nemôžeš povedať, že si jej nie povinný. Veď nevzala od nás ani grajciara a keď som jej v Starej Bystrici podávala peniaze za Ondreja, pozrela na mňa okom, že ho nikdy nezabudnem. Ona s nami nemá nič. My sme jej dlžní, to jest Ondrej, ona nám nič. Keď pôjdeš k nej, povieš: ,Prosím o radu, odmením sa ti.‘ Keď bude chcieť, dobre, ak nie, nie. Ale tá tvoja pýcha nesmie ťa podchýtať. Zhrešil si, poddaj sa. Ty od Kordule nemáš iba dobré. Na ňu nemôžeš povedať nič. Iba že ti syna ratovala. Ona na teba môže.“

„Nuž ja by šiel, ale viem, že nadarmo. Iď, probuj ty, uvidíš, čo ti povie. Potom sa poradíme.“

A Fojtíková išla. Muž ju odprevadil až po korchaňský kríž a išiel potom na stráň orať prielohy. Fojtíčka mala prísť za ním. Ale až za tmy prišla.

„Načakal si sa, čo?“ pýtala sa, sadajúc si.

„Veru, už som myslel, že si išla k Ondrejovi.“

„Veď to. Bola som u neho. Cestou mi na um prišlo, že bude lepšie, keď sa stavím u Ondreja a spolu pôjdeme ku Korduli. Zobrali sme sa. Dievča sme našli na dvore. Zbledlo celé, keď nás videlo. Vedela som, že je to zlé znamenie, ale sme šli len dnu. Korduľa sedela pri akejsi knihe a vyvárala zeliny. Pozrela na nás, nevedela, čo s nami a začala sa hnieždiť. Ustatá som bola veru, ale bála som sa sadnúť si, čakala som len, čo povie. Konečne vstala, zložila okuliare. Ale na šťastie tam bol Ondrej. Vieš — taký vetroplach začal špásmi a domŕzal ju toľko, že sa až rozosmiala. Ale ja som vedela, že jej to nejde od srdca a čakala som, čo bude. Ondriš jej toho toľko nahovoril, že Korduľa, nevediac čo robiť, počala naň chytať varechu, ale všetko sa vždy dobre skončilo. Keď sa to už tak robilo, počala som reč ja. Korduľka zvraštila obočie, keď som ťa spomenula, ale nehovorila nič. Vypočula ma a potom povedala:

,Viete, Fojtíčka, znám vás a znáte i vy, ako sa ten váš od nás odobral, a preto vám nehovorím nič. Vy ste nie vina. S vaším mužom odbavím si to sama, a potom, pravdu vám poviem, nerada miešam, čo spolu nepatrí. Prišli ste ku mne o radu, nuž ja v živote som ešte nikoho neodbila, kto o ňu prišiel, a tak ani vás; ale čo vám poradiť? Povedzte mi, kde váš stratil peniaze? Kedy ich stratil, kto bol okolo neho, kde hľadal, na koho má podozrenie?‘ Potom prestala a hovorila ďalej: ,Na všetko mi odpovedáte len tak ledabolo. Neviete sama nič. Nuž, aby som vedela spraviť svoje rozpočty, musím vedieť všetko, akoby ste pred kňazom stáli. Viete vy to?‘ pýtala sa, ,ty, Ondriš, vieš?‘

Čo sme mali robiť? Museli sme povedať pravdu. ,Nuž, hľa, teda ste darmo prišli. A ak pán Fojtík,‘ to „pán“ vyslovila tvrdo, ,vás poslal, zle urobil. Nemusí sa hanbiť, nemusí sa báť; ak chce pomoc odo mňa, nech príde sám, povie, čo vie — potom mu ja poviem, či mu pomôžem. Nezačarím mu.‘

A keď sme ju začali prosiť, aby nám dala radu, ak vie, povedala:

,No, veď dobre; povedala som vám už a nechcete mi veriť. Čo vám mám poradiť? Stratili ste čo? Povedzte, čo budem môcť, spravím. Bolí vás kde — ak budem môcť, pomôžem. Ale nežiadajte, aby som ja odtiaľto hádala z nosa Fojtíkovi na Lodnom, čo mu chybí. Vám nechybí, chvalabohu, nič. A ešte jedno. Radím vám, Fojtík nech skoro sa poobzerá o svoje peniaze, lebo sa s nimi nikdy nestretne. Toto vám môžem dnes povedať, viac neviem.‘

Čo sme mali hovoriť? Zobrali sme sa domov a ty si urob, ako vieš. Nebudeš smieť na mňa povedať, že som ťa v trápení nechala tak a neurobila, čo som vedela.“

Fojtíka striaslo, keď počul, čo mu žena rozprávala. Teda predsa len musí prejsť cez tú kalváriu. A to ku Korduli, pod jej štipľavý jazyk, dívať sa na tú neúprosnú tvár a počúvať tie ťažké výčitky. Nehovoril nič, len sa zobral a išiel smutný domov.

Korduľa, keď Fojtíková so synom odišla, spokojne zavrela dvere za nimi. „No, veď som ja vedela, že prídu,“ kývala hlavou s vnútorným uspokojením a v mysli sa jej rojil roj myšlienok, čo všetko Fojtíková nahovorí. Nevedela zabudnúť ublíženie, nevedela mu zabudnúť zvlášť to, že jej hodil do očí, že mu syna splietli a že ho kto zvádzal. Za jej opateru a starosť takáto odplata! Myslí si, chudák, že keď on má pol gruntu a štyri páry volov, že je bohviekto.

Hanka úzkostlivo chodila okolo nej a bola smutná. Čo to len bude, keď starý Fojtík príde. Či naveky nestratí sa jej čarovný, krásny sen, či ho tetka nevyženie?

Konečne, keď pozatvárali dvere a stará počala čítať zo svätého Písma, vrátil sa obom mier do duše. Na Kordulinej tvári zmizli tie príkre vráže, ostré ťahy zmäkli a kto sa jej lepšie prizrel, videl v nej len dobrú starenku. Hlas jej znel ticho, zbožne, a Hanka sedela vedľa nej ticho, hľadiac akoby do ďaleka. Jej krotká, pekná tvár zvážnela a myšlienky, preletujúc jej dušou, dodávali jej akoby zduchovnenia. I dlho, dlho sedeli takto, potom sa rozprávali a pred spaním pýtala sa Korduľa Hanky hlasom vážnym:

„Ty, Hanka, pamätáš sa ty, keď sme išli z mesta a v noci postáli sme pred salašom Janigovým?“

„Pamätám sa, tetka. Ale bola som taká premrznutá, že sa mi to zdá ako vo sne. Len to viem, že som vás potŕhala, aby sme už išli.“

„No, dobre, dobre, Hanka, len sa dnes modli k bohu. Zajtra, zdá sa, rozhodne sa nad tvojím životom. A ráno zavčasu iď na povalu, vyhľadaj turoňa,^[7] aby, ak bude treba, bol naporúdzi. Ostatné pripravím si sama.“

Fojtík sa ráno ťažko vyberal z domu. I žena dajako úzkostlivo hľadela naň. Badala mu na tvári, že sa premenil, schudol. Tá životná sila, ktorá napriek starobe len tak dýchala z neho, to sebavedomie, to už len bolo. Nekráčal už tak strmo, starosti ho prikrčili. Fojtíčka bojazlivo pozrela naň a začalo jej byť ľúto, že mu činila výčitky. Bola by išla k nemu a pohladkala ho. Ale pomer ich nebol nikdy taký. Ona bola naučená poslúchať — on panoval. A boli už starší, než aby komu bolo prišlo na um meniť na vzájomnom pomere. Len odprevadila muža a povedala mu:

„Ty, Štefko, len sa mierni; vieš, o veľký groš nám ide. Korduľa nie je taká zlá, ako sa zdá. Dá boh, všetko sa to napraví. No, choď v mene božom a šťastlivo sa vráť.“

Fojtík sa ťažko vliekol hore vrchom. Keď minul lodňanský kríž, vydýchol si a odpočinul. Klonilo sa už k poludniu. Nechcelo sa mu jesť, ale aby ho neskôr hlad nezašiel, vyňal z kapsy údenú klobásku a chlieb, čo mu žena nastrojila na obed, a jedol. Bol pekný jarný deň. Okolie sa všade zeleňalo, iba na vrchoch vidno bolo čerstvé oráčiny pod ovse. Sedel a díval sa. Dolu proti nemu pod Korchanom dvor zvaný u „Kanderí“, na vŕšku „Prešporok“, vyššie lúky, potom starý pivovar, budova s objemnou záhradou a za tým Stará Bystrica s vysokou vežou a veľkým dreveným, v Uhorsku snáď páru nemajúcim kostolom. Ponad dvory stretli sa stromy a boli kvetom akoby mliekom obliate. „Hľa,“ myslel si, „ako boh zvláštne delí. Dnes si ako buk a zajtra si úbožiak. Kto by si bol ešte pred mesiacom pomyslel, že ja tu taký nešťastný, ubolený budem sedieť a hľadať svoje mozole. — No, len aby sa mi táto ťažká cesta minula,“ vzdychol si, vstal a pohol sa ďalej.

Korduľa netrpezlivo čakala na Fojtíka. Dnes bude mať spokojný deň. Povie tomu pyšnému pánovi, kto mu syna zvádzal a vyčíta mu všetko, čo mu chcela povedať už dávno. Bude musieť dokonale prosiť, ak chce, aby mu pomohla. No, ale nejde si teraz kaziť vôľu. Čo sa vlečie, neutečie a príde i pán Fojtík, príde.

A prišiel. Korduľa ostro pozrela naň, ale tvrdý výraz tváre hneď sa premenil. Miesto strmého, hrdého Fojtíka prišiel starec bledý, trochu nahnutý, s vpadnutými očami. Čo sa s ním porobilo? Bože, akí sme krehkí ako tieň, akí slabí ako bylinky! I pomyslela si, čo včera večer čítala v Písme svätom o zmilovaní božom a pojala ju ľútosť. Utrela si rýchle ruky a išla priateľskejšie oproti Fojtíkovi a povedala mu:

„Vitajte, sadnite si u nás.“

Hanka stála pri stole a nevedela sa prenadiviť, čo sa s tetkou stalo. Ale radosťou počalo jej srdce tuhšie biť. Prišla i ona k Fojtíkovi a srdečným hlasom hovorila: „No dobre, že ste už tu, krstný otec.^[8] Čakali sme vás.“

A Fojtík si sadol. Hanka mu zavesila na klinec kapsu a dala palicu do kúta. Čakali, že dačo bude hovoriť, ale nedajbože z neho slova. Len to povedal, že prosí si vody. Položenie bolo pre neho ťažké. Snáď by mu bolo lepšie, keby ho Korduľa bola privítala výčitkami a zvadou. Ale prišiel k nim a ony tak zvláštne ho prijímajú; zaseklo mu reč, nevedel ani slova povedať.

Začala najprv Hanka. Pýtala sa:

„A zdravá prišla včera krstná mať domov?“

„Chvalabohu! Len keby toľko toho trápenia nebolo.“

„No, veď to prejde. Len si to neberte k srdcu. Ľudí zastihne nešťastie a zas sa to napraví. A nie ste hladný?“

„Nie, dievka moja, len aby som si odpočinul. Ďakujem ti.“

Korduľa vstala a počúvala, čo hovorí Fojtík. Potom prehovorila:

„Viem, Fojtík, že vám bolo ťažko prísť k nám, ale my sme toho nie príčinou. Čo sa stalo, už sa neodstane. Teraz buďte múdry a neukazujte, že vás čo mrzí. Ja vám nezabudem a neodpustím nikomu nič. Ale kto príde ku mne, čo môžem, to poradím. Poradím i vám — ak budete chcieť. Povedzte mi úprimne: Prišli ste po radu ku mne?“

A hovorila vždy mäkšie, keď hľadela na jeho utrápenú tvár. Fojtík si vzdychol:

„Veru by som vás prosil, ak by ste nám mohli pomôcť. Odslúžil by sa vám. Verte, až do plaču mi ide. Čo mám, všetko z týchto tvrdých rúk. Bola to výplata lebo pre dcéru, lebo pre Ondreja. Zháňal som to roky a roky a teraz mám o to prísť. Ak môžete dačo, prosím vás, poraďte mi.“

„No, no, uspokojte sa; dačo už len urobím. A neopúšťajte sa, nestraťte vôľu. Nebojte sa, nedáme vám tu zahynúť, ani vás tu nezačaríme. Teraz vás nechám tu. Hana vám poslúži, čo bude treba. Pozrite si, ak budete chcieť, ako nám zišlo a či sa nám vedie statok. Večer sa vrátim a potom sa porozprávame o tom ďalej.“

Korduľa sa zobrala preč, Hana vyšla na dvor nakŕmiť húsky a Fojtík zostal v izbe sám. Nevedel, čo sa s ním robí. Čakal výčitky, tvrdé slová a tu ho privítali priateľsky, so sústrasťou. Čo sa to robí? Bol by býval rád, keby sa bol mohol vyhovoriť, pokajať, ale nemohol. Tá trpkosť a ľútosť v duši zostávala mu celá. Vstal a pozrel von oblokom. Tam Hana schýlená zhovárala sa s húskami a dávala im z ruky jesť. Pozrel na ňu lepšie. Postava obvyšná, zdravá, tvár pekná, oko čierne, žiarivé, ústa usmiate a tie pohyby údov, že radosť sa na ňu pozrieť. I vyšiel von a pozeral, ako a čo to tu okolo hospodárstva vyzerá.

„Pozrite, krstný otec, máme ich šestnásť,“ chválila sa Hanka, „a držia sa nám dobre všetky.“ I ukazovala na kŕdeľ džavotajúcich žltastých húseniec, naťahujúcich oproti starej vodorovne krky.

„Nuž a načo je vám to, dievčička, toľko?“

„No, čosi predáme a dačo minie sa doma. Na jeseň chodia húskari od Myjavy a poberú to ako med.“

„A kravy už vyháňate?“ pýtal sa Fojtík.

„Veru nie. Nemá kto pásť a i tetka nechce. Len čo sa tu okolo napasú, sú celý rok v maštali.“

A zvrtla sa, otvorila stajňu a povedala:

„Teraz máme len troje. Jednu kravu sme nedávno predali. Majú nám z Vadičova doviesť, tam máme na paši.“

Fojtík obzeral a z tváre mu bolo vidno, že mu je to po vôli. Potom vyšiel von. Dievča ho obzrelo a povedalo:

„Krstný otec, ale predsa by sa vám zišlo dačo zjesť, ste dáky preblednutý.“

„To od starosti, dievka moja. Moc sa toho dohrnulo na mňa. A ani mi nejde nič na chuť. V žalúdku mi čosi ťažie.“

„No dočkajte. Tetka má akési pálené so zelinkami, čo sú od žalúdka, dosiem vám.“ A zvrtla sa tým svojím pôvabným spôsobom a doniesla Fojtíkovi akéhosi nápoja, žltkavého, jasného, že sa až tak triasol, keď ho vypil.

„Však je to horké?…“

„No, ani blen, ale ma i hreje v žalúdku. Čo sú to za zeliny?“

„Veru vám neviem povedať, to si tetka robí sama. Ale to bude slivovica a v nej močený horec, orech, hrdá barka a to ľuďom pomáha.“

Fojtík si vyšiel potom za humno. Napchal si fajku, ľahol si na trávu a premýšľal. Veru skutočne, tak mu dobre robili tie kvapky. I pýtal si potom ešte sám za kalištek.

A keď mu dievča zas donieslo, rozviazal sa mu jazyk a hovoril, hovoril ako starý známy o všetkom. A tak mu bolo dobre. A keď sa požaloval Hanke a táto ho počala tešiť a vyhovárala mu z hlavy myšlienky, tak mu bolo ľahko na srdci. Hľa, mal som už dávno prísť, veď sú to dobrí ľudia, a ako im ublížil. Až sa pomkol, aby mu dievča nezbadalo tieto myšlienky na tvári, a bolo mu tým ľahšie, že ho vidí pred sebou, veselé, usmiate.

„No, rád som, Hanka,“ povedal jej nevdojak, „že som k vám prišiel. A veru išiel som ťažko. Ako na horu Kalvárie. Starému človekovi už odpusť, všetci sme chybní. Však vieš, čo myslím, nehnevaj sa.“

A potom po chvíli, keď Hanka nevedela zo seba vydať slova, akoby zahováral, pýtal sa:

„A teraz, keď ste si už odbavovali prácu, čo robievaš?“

„Chodievame s tetkou na machy a neskôr, keď zeliny rozkvitnú, na zeliny a korene. Tetka predtým chodievala sama, ale dnes je už staršia, volá i mňa, aby som sa dačomu priučila. To si nazbierame na celú zimu, aby nám to až do jari vytrvalo. Ľudia chodia často, minie sa toho moc.“

Slnko sa už skláňalo nad zborovské hory a Fojtík tak sa vžil do rozprávky, že mu neprišlo ani na pamäť pýtať sa po Korduli. Ba zabudol i na Lodno, i na svoje trápenie. Hanka musela odísť za prácou a on si ležal tam na tej krásnej Poľane, akýsi uzmiernený, stíšený sám so sebou. Tak mu bolo ľahko na duši, ako keď malé dieťa posadia do záhrady medzi rozkvitnuté hrady a ono nevie, na ktorý kvet má prv siahnuť, lebo na ktorý pozrie, každý sa mu zdá krajší. Už sa večerilo, keď spoza humna kmitla sa nahrbená postava Kordule a za ňou šuhaj so zelenými výložkami a hlucháním perkom za klobúkom. Korduľa postála, potom vošli dnu. Hanku našli vyhriatu pri ohni. Pozrela hore a skoro od prekvapenia by bola vykríkla. Za tetkou stál Ondrej, vysmiaty, blažený, trochu s nahnutým klobúkom nad oči. Privítala ho a utekala po otca.

„Krstný otec, Ondrej prišiel,“ hovorila a kývala naň.

Fojtík vstal a ponáhľal sa do izby.

„Vidíte, doviedla som vám ho; bude vám v noci treba. I po Fojtíkovú som poslala,“ hovorila Korduľa a potom sa obrátila k Hanke a rozkazovala jej:

„Dievčička, dnes musíš sama večeru navariť. Ja nebudem mať kedy. Iď a znes klobásky z povaly a uvar ich v kapustnici. A vy, Fojtík, dačo si vypijete; mám tu kvapky od žalúdka, dobre vám spravia.“

„No, veď mi už Hanka dala; vypil som dva kalíšky.“

„I Ondrejovi nezaškodí, a keď si vypije ešte jeden, bude vám hneď ináč svitať v hlave. Alebo vám uvarí Hana páleného so slaninou. Hana, Hana!“ volala na dievča. „Navar Fojtíkovi páleného. I krstnej materi sa zíde, keď príde uzimená.“

Fojtík sa bránil a usmieval. I on bol z tých, ktorí „nevylievali“. Naučil sa to po jarmokoch. Pravda, nie za svoje. Načastovali ho ľudia dosť, lebo ho znali a často s nimi kupčieval. Ondriš bol inakší. Keď prišla Korduľa, našla ho už pri „kvapkách“.

„Vidíte, tetka, ja sa nedám tak núkať ako otec. A veru sú dobré.“

„No, to ja viem, že nevyleješ. Ty budeš tiež ako morské oko,“ karhala ho Korduľa, ale tvár sa jej smiala a potom ho ešte sama ponúkla: „Na, vypi, prešiel si sa.“

Ondrej bol celkom inakší ako Fojtíkovci. Nevedel sa nahnevať a kto sa naň hneval, toho veru skoro udobril svojím smiechom a žartovnosťou. I teraz ani si nevšimol, že ho Korduľa karhala, že nevyleje, ale povedal:

„No, tetka, a keď som u vás ležal, kaľko ráz ste ma ponúkali a nechcel som?“

„Hej, ale si nevylial, čo?“

„No, akože vyliať také kvapky, čo ste vy robili a čo tak ľahčia na srdci. No, ale viete, musíte si teraz vypiť so mnou i vy, aby nám bolo na lepší úžitok.“

A chytil Korduľu okolo pása, že táto sa mu nevedela vybrániť. Len zdvihla obe ruky a išla mu s nimi do tváre.

„Joj, ty bohaprázdne stvorenie, keď ty nemáš so starými ľuďmi pokoj,“ kričala stará, a Hanka i starý Fojtík sa smiali.

„No, ty jašo, nikdy inakší nebudeš. Bol si jašom a budeš, kým ťa bude kus. — Ale prosím vás, opáľte ho dačím, prevráti vám celý dom,“ hundral otec, ale zo srdca mu to nešlo, a Korduľa ušla pred ním k ohnisku.

„Joj, nechajte, tetička, veď ja to už dovarím,“ bránila sa Hana.

„No, veď si ešte dosť oči napáliš, mne to už prejde; iď radšej a poznášaj z povaly, čo som ti povedala.“

„Nie, nechajte, ešte by sa mi vysmievali, že neviem večere navariť. Aj po večeri je ešte kedy. Pozhovárajte sa radšej s Fojtíkom.“

A stará voľky-nevoľky musela odísť. Sadla si k Fojtíkovi a rozprávali sa dlho o tom jarmoku a ako stratil tie peniaze.

Ondriš zatým zatáral sa zas k ohnisku a pokúšal Hanu. Len kedy-tedy dvoje očí pozrelo na seba dôverne, oddane a v tom pohľade bol ich celý život, celá budúcnosť, celá radosť i viera. Hankine oči svietili akousi tajomnou, hlbokou žiarou, bolo v nich všetko, čo si duša jej o šťastí vysnila a Ondrej — ten to nebral tak vážne, len jej pošepol:

„Ty divoch, nezabudla si na tú peknú hájničku?“

Čo bolo jemu po stratených peniazoch otcových! On to videl tu, sedí tu s ním zoči-voči, príde i mať, no bližšie je k svojim snom — akoby sa mu bolo prisnilo. Hľa, keď si myslí, ako to bolo, keď otec celý bez seba nadával, hromžil, že ho tu zaviedli, začarovali. Ako zúrila Korduľa, ako plakala Hanka a teraz — no bodaj vás i s paroháčmi, bol to veru múdry človek, čo mu ich popchol. Čo on potrebuje? Má službu; ale tento divoch, no divoch je — ale počkaj, veď ty skrotneš… Takto si snoval svoje lúzne sny. A keď sa dievča dívalo naň a dívalo sa ešte, keď zdvihol prst i hrozil jej a keď jej nechcel povedať, ale len pošepkať — táto zas nechcela, pustil sa do smiechu, že sa i starí obzerali. — No bolo mu v duši pokojne, sladko, že by bol výskal od radosti.

Vonku bolo počuť kroky. Dvere sa otvorili a vošla Fojtíčka.

„Jaj, ľudia boží, idem o tri dychy. Bola som v strachu, že sa starému dačo stalo…“

„Nie, Fojtíčka, ale budete nám treba. Nechcela som to odkazovať od cudzích. Sadnite si u nás, odpočiňte si,“ hovorila Korduľa. A skoro jej bolo ľúto, keď pozrela na tvár stareny, ustaranej, ustatej. Potom neskôr doložila:

„Pôjdeme tej noci ešte ďaleko. Zložte sa, oddýchnite si a vypite z týchto kvapôk, to vás posilní.“

Fojtíčka pozrela na muža. On bol spokojný a akýsi vžitý do svojho osudu díval sa na ňu:

„No, vypi, Zuzka, mne to dobre urobilo…“ Prišiel k nej i Ondrej a pohladkal ju. Usmieval sa na ňu a díval sa jej svojím dobrým okom do tváre. Matkine oči zasvietili radosťou:

„No, i ty si tu, ty vetroplach? — Nesprevracal vám celý dom, prosím vás?“ pýtala sa uspokojená, že ho vidí. „Keď k nám príde, ani mu konca nevieme…“

A zatým Hanka spratala zo stola a doniesla večeru. Noc rástla, Korduľa javila nespokojnosť, rozčúlenosť, šepkala často Hanke a i vychodila s ňou von. Fojtíkovci sedeli zanemení za stolom a čakali, čo bude. Starý kedy-tedy zaškúlil na Korduľu a čítajúc z jej vážnej tváre, že sa chystá k osudnej práci, čakal v strachu, čo sa bude robiť ďalej. Korduľa skutočne robila ďalšie prípravy. Tvár jej ostarela a nadobudla ostrého výrazu. Oko sprísnelo, vráže sa jej prehĺbili, zostala mlčanlivá. I povedala:

„Deti božie, už som ostarela a pre vás už nepremením poriadok, ktorý sa mi vryl v dušu. Sadnite si a modlite sa. Čakali ste tu bohviečo, ale nebojte sa, začneme to s bohom, ako všetko treba začať na tomto svete. I načúvajte.“

A zas vzala svätú knihu a čítala tam veci, ako boh zhováral sa s vyvolenými prorokmi a zasielal od nich výstrahu národu izraelskému, že Fojtíkovi vlasy vstávali na hlave. Nikdy o tom ani nepočul, ani nechyroval. Fojtíčka so zloženými rukami a sklonenou hlavou počúvala, keď Korduľa čítala sedem blahoslavenstiev, kde Spasiteľ hlásal národu, že blahoslavení sú tichí, pokorní, chudobní duchom atď., a všetkým tým, ktorí sa budú držať podľa jeho príkazu, sľuboval slávu večnú. A zakľúčila rozjímanie, chytiac druhú knihu, vrúcnou večernou modlitbou, odporúčajúc seba i prítomných do ochrany, milosti a milosrdenstva božieho a aby on strážil a bdel nad nimi a ochraňoval ich od všetkého zlého.

Skrúšene načúvali prítomní jej chvejúcemu sa hlasu, a keď dokončila, ešte dlho zotrvali v zadumaní.

„No, a teraz začneme,“ vstala Korduľa a obrátila sa k Fojtíkovi. „Vidíte, Fojtík, všelijako je to na svete. Hlavná vec je poznať ľudí a vedieť využiť ich slabosti. Sú veci tajné na svete, ktorým každý neporozumie a sú veci, ktorým duša smrteľná vôbec neporozumie. Ako si veci svoje teraz spravím ja, to nepoviem — tajnosti svoje vyzrádzať nebudem. Len hovorím, robte tak, ako vám poviem, poslúchajte, čo rozkážem. Ide o vás, a nie o mňa. Keď pôjdete so mnou, nebojte sa. Začínam s bohom i končím s ním. Čo príde pomedzi to, je moja tajnosť, vy počúvajte, lebo ináč neručím vám za nič… A teraz, Fojtík, staňte si naprostred izby a ja budem robiť svoje výpočty. Nebojte sa, poďte, lebo čas uchodí…“

Fojtík vstal a ako socha zastal naprostred izby. Korduľa vzala do ruky starú hrubú knihu a čítala nezrozumiteľné vety z nej. Obchádzala ho, postála, potom vzala kriedu, robila čiary a uhly okolo neho. Zadívala sa do knihy a zastala, kde sa jej uhly schádzali. A na tomto bode stála dlho, potom kývla Hane, táto doniesla riečicu, mumlala nezrozumiteľné slová a začala ju krútiť. Ako riečica zastala, Korduľa hneď znovu robila čiary a vymeriavala. Po dlhom výpočte povedala: „Znaky sú dobré, budem hľadať ďalej, len teraz pozor, čo komu poviem.“

„Ty, Ondrej, vezmeš si flintu a valašku a daj pozor, keď kývnem rukou, vtedy zahvizdneš a vystrelíš. Tu máš kožuch a baranicu. Tvár si začierniš uhľom a pery touto červenou farbou, ale daj pozor, aby si tak robil, ako hovorím. A vy, Fojtík, oblečiete turoňa. Keď skočím k vám, vtedy papuľou zatiahnete, aby to dobre klepalo. A vy, Fojtíčka, musíte sa tiež preobliecť a tvár začierniť. Len to už pretrpte — veď to bude pre vaše dobro.“

I zobrali sa. Oddola podúval teplý južný vietor a obloha bola zachmúrená. Bola tma. Hanka zamkla dvere a rýchlym krokom náhlila sa za ostatnými. Ondrej počkal na ňu. Išli spolu. A šepkal jej: „Ty dobré srdce moje, snáď tie nešťastné peniaze budú príčinou nášho šťastia.“

Dievča zostalo povoľné, pritúlilo sa k šuhajovi, len si zhlboka zavzdychalo.

Išli popod horu. Vietor tajomne, úzkostlivo hučal. Korduľa znala každý spád a idúc popredku, upozorňovala, ako majú stúpiť. A hovorila ako spod zeme, temno, duto. Na Poľane bolo ako na cmiteri a clivota, tma, smutno, clivo, akoby rástlo nad i pod nimi. Fojtíčka išla ako stroj za mužom a tento si hlboko povzdychol.

„Kam to ideme?“ pýtal sa ticho Fojtík, „Veď sme už skoro pri Janigových salašoch.“

„No, ďaleko sa vám zdá?“ riekla Korduľa. „Pochodili ste od Varína až po Jablonkov a neželeli ste cesty. Len buďte trpezlivý…“

Išli nemo za ňou. Zo salaša občas zažiarila vatra. Konečne zastali. Korduľa zašla medzi borovčie a hovorila:

„Ty, Ondrej zahvizdneš, ale len vtedy, keď ti dám znak, a vy, Fojtík, len potom smelo za mnou. A ako prestanem, potrhnite povrazom, aby ten turoň hodne otváral ústa. Ondrej bude za nami, nestane sa nám nič. Nebojte sa.“

Potom povedala ženským: „Vy len stojte ako sochy a dívajte sa, čo sa bude robiť…“

Bača Janiga ticho odpočíval na huni a čakal valacha, ktorý bol zašiel podvečer do Lodna. Ležal podopretý o lakeť a fajčil. Keď vatra zhasínala, nahádzal na ňu smolienok a díval sa do ohňa. Mal na sebe zamastený kožuch bez rukávov. Na hrudi roztvorený a v obnaženej ruke držal papek, s ktorým pošparchal kedy-tedy vo vatre. Vlasy splývali mu až po šiju a spod silných obŕv vyzeralo dvoje ostrých očí. Rozmýšľal práve o tých peniazoch. Pomaly utichujú reči, on pekne-krásne sa raz stratí, premení peniaze a potom sa už nemusí báť. Ale nemohol sa zbaviť istého strachu, ktorý sa rodil a zomieral tam v duši a znepokojoval ho. Veď predsa to neboli jeho peniaze; mal ich vrátiť. Fojtík mu je starý kamarát i rodina…

Dovôkol bolo ani v rohu. Keď položil na vatru a plamene vyšľahli dohora, okolité borovice stáli tam ani začarené čierne postavy, a keď tá hora zastenala, tak mu to až dušou preniklo. Čosi tam v hĺbke duše mu hovorilo, že zle robí, obťažuje svoje svedomie ťažkým hriechom; ale hodil hlavou akoby na svoje uspokojenie a rozmýšľal ďalej.

Na Poľane povstal vietor. Zahučali hory, zahučali lesy, a ten huk tak ťažko dopadal na jeho dušu. Tma hustla a akoby z dolín, z hôr vychádzala a valila sa na kolibu. Akási tieseň, osirotenosť, pocit samoty ovladúvali ho. I sadol si a nahádzal smoliarov na vatru, aby to praskalo, syčalo, aby bolo veselšie. Nevdojak mu prišli na myseľ mladé časy, ako raz v ponôcke za koňmi skoro sa mal utopiť, keď ho vábil svetlonos a sotva ho živého potom doviedli domov. A v Bažiarni len-len že životom vyviazol, keď ho predstala poludnica, a ležal potom mesiace. A v súvise s týmito myšlienkami oživli v ňom rozpomienky na mladosť. Šuhajci z Oščadnice, Zborova, z Kubiny a z okolia sa poznali. Tu v krčme, tu na veselí. A každý z nich chcel byť „najlepším chlapcom“. Poprali sa, zmierili sa a známosť vyvinula sa v nich, že svoje junáctvo počali prevádzať i na majetkoch spolublížnych. Tu i tu z dvora zhynula jalovica, zo salaša tiež. Ale nikto si to tak veľmi k srdcu nebral. Jeden mesiac zhynulo jemu, na druhý mesiac oškodený už mal zas svoje chvosty späť. Kúpil si vraj v Živči alebo v Rajci, v Poľskej jalovičku, až tu z Terchovej, Zázrivej išli chýry, že tam dakomu kravu alebo junca ukradli. Kto si ju našiel, vzal si, súdov nebolo. Nech si ju hľadá, myslel si každý a vec bral, akoby sa to samo sebou rozumelo. Hej, čo sa on nachodil po takýchto výletoch! Až ho tam v Istebníku privrzli — no ale to bolo i strašné. Nikdy viac odvtedy nohy nevyložil z domu, a starý Hermann i so ženou keď sa mu dakedy prisnili — vždy ho nešťastie stihlo.

A tá tma zas akoby rástla pred ním. Akoby sa celé sudy váľali, čierne, duté a videl tie znetvorené ťahy, tú šedivú bradu a tie zľakané oči zabitého krčmára, ako hľadia naň a hrozia mu.

Zima mu prešla telom. Oči vystúpili navrch; sadol, nahádzal dreva na vatru.

Plamene vyšľahli do výšky, Janiga díval sa do hustej hmly; vtom tiahly, ostrý hvizd a biela, rastúca, nížiaca sa príšera pred ním.

Seklo v ňom, že sa nemohol hnúť z miesta. Akoby ho zaťalo v ľadví. Strach ho objal. A nad tou bielou postavou s čiernou tvárou akoby sa vznášali krvou zájdené oči žida Hermanna a dolu visela sivá, vetrom hýbaná jeho brada.

Vatra blčala vysoko. Plamene siahali dohora, smolenice syčali. Janiga s vytrešteným zrakom sa díval, čo sa vonku robí. Príšera rástla. Díval sa, videl, má iba hlboké jamy pod čelom, očí nič a žltkavé zuby. — Blížila sa k nemu, nížila sa, napred tá tvár s jamami pod čelom a zubami sčernetými, a keď prišla až k samému Janigovi, tupo, ako spod zeme znel dutý hlas:

„Sčítané sú dni tvoje a miera skutkov tvojich dovŕšená. Pôjdeš pred súd, Janiga, a podľa tvojich skutkov budeš súdený. Stroj sa, veľké sú tvoje hriechy — tá posledná cesta bude dlhá, trápna.“

Zaškvrčali smoliare na vatre a plamene vetrom rozduchované vyšľahli znovu hore. Janiga hrôzou zmorený sadol a zas sa skrčil dolu. Tvár mu zosinela, díval sa len pootvorenými očami a hľa, vidí za mátohou mládenca so zelenými výložkami,^[9] čierneho ako noc, iba pery červené, rožky mu čnejú dohora a z očí akoby mu hady vyskakovali.

I učupil sa, zohol sa v klbko a dlhé vlasy zastreli mu tvár… Nevedel slova vydať zo seba.

Biela postava zas sa vzdialila od neho na pár krokov, hora zastenala, mládencovi so zelenými výložkami akoby sa boli otvorili ústa.

Janiga trnul, čakal…

„Nepokradneš!“ znelo ďalej ťažkým výhražným hlasom. „Stroj sa skladať účty zo skutkov svojich. Nárek a hriech chodil za tebou… Tam si poviazal v Zázrivej starca a ukradol jalovicu; tam ste priviazali valacha k buku a ukradli mu jalovicu, tam v Lutiši vlámal si sa do šentýša a okradol žida; zas v Istebníku našli zabitého krčmára a pri ňom tvoju valašku; v Zborove si vykopal hrob nemluvňaťa a vzal z neho prst, aby si mohol slobodne zbíjať. V Erdúdke dosiaľ ťa spomínajú… no, rozmýšľaj, si blízko súdu božieho…“ A prenikavý hvizd mládenca so zelenými výložkami a zatým výstrel — z pušky vyšľahol oheň a Janigovi zdalo sa, že sa zem otvára pod ním a z otvoru že vyskakujú živé podoby s ohnivými očami a chcú sa vrhnúť naň.

Janigu prechádzal mráz. Bol by najradšej zutekal z tohto miesta, kde bol tak blízko peklu, ale nebolo čo robiť. Utekať nemohol, stál ako socha zmeravený.

Príšera zas postúpila napred. Tie čierne jamy v očiach, keď sa blížili k Janigovi, akoby mu zo srdca ujedali. A zas bolo počuť podzemný, dutý hlas:

„A nebolo ti dosť tých hriechov. Ešte si okradol i priateľa, rodinu. Kde sú peniaze Fojtíkove, čo si našiel na prahu u Jáchima v Lieskovci?“

Fojtíkovi podlomilo kolená. Tá tma dovôkol, to hučanie hory, desivá chvíľa, v ktorú tak ťažko vyznievali ťažké hrozby Korduline, to všetko by bol ešte zniesol. Ale teraz Korduľa obviňuje Janigu zrovna z krádeže; pýta od neho peniaze, jeho peniaze, o ktoré tak tajomným spôsobom prišiel, za ktorými sa toľko nachodil, že ho skoro až k smrti priviedli. Teda Janiga by mu ich bol vzal? Ten Janiga, s ktorým za mladi… no, jeho kamarát i rodina? V hlave mu začalo hučať, svet krútiť sa dovôkol. Bol by spadol tam na mieste či hromovým prekvapením, či ustrnutím. Len potrhol silno povrazom, hlava turoňova počala klepať a červený dlhý jazyk vyskakoval jej von a stál ako soľný stĺp…

„Netaj, nič nezatajíš. Ratuj svoju dušu! Si už starý, jednou nohou v hrobe,“ znel ďalej hlas. „Naprav hriech… pozri, o rok tak budeš vyzerať ako ja. Kde sú peniaze Fojtíkove? Či chceš mať ešte okrem toho Hermana i druhú dušu, ktorá by ti nocami zaľahovala na prsia? Kde sú peniaze Fojtíkove? Pýtam sa ťa, kde sú?“

A vietor zas zaskučal v lese, po dolinách, a na baču akoby sa bola bieda celého sveta váľala.

„Nepokradneš!“ znelo mu v ušiach a zdalo sa mu, že sa tým slovom celá Poľana ozýva. Tá tma, ten nepokoj duše, to hrozné položenie — nevedel, či má preraziť stenu a utekať a či má stáť. Ale nohy mu boli ako zdrevenené, ruky mŕtve, nemohol sa pohnúť.

„Neujdeš súdu, všetko viem. Všade som, počujem všetko. Neschováš sá predo mnou. Čo by si sa pod zem zakopal. Ale ty sa nezakopeš, ty si múdry, ty zakopeš pod zem radšej peniaze. Myslíš, že neviem, kde sú? Mýliš sa.“ A postava skočila rýchlo napred, hodila motyku pred neho a zas odskočila.

„Tu ich máš pod prahom zakopané!“ vykríkla. „Modli sa, pokor sa bohu, kajaj sa… dni tvoje sú spočítané a len milosrdenstvo božie je veľké…“

A vtom prebehla popred pahrebu postava, že Janigovi zatajovalo dych. Čierna, vysoká, niesla kríž pred sebou a hlavu mala konskú. Papule sa jej otvárali doširoka a z hrdla jej trčal červený jazyk. Žlté oči akoby sa boli krútili hnevom… Z vatry zdali sa bačovi vyšľahovať ohnivé hady. Zastenal, stočil sa do klbka v zúfalosti a vtom zaznel mu hlas:

„Rúhaš sa bohu, až kým ti údy neskamenejú a srdce nesčernie!“

Zaznel výstrel, ozval sa v hore, príšera skočila prudkým krokom k Janigovi a z úst vyšľahol jej oheň…

A do posledného záhybu duše otrasený bača vstal ako stroj, chytil motyku a začal kopať pred prahom…