ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Hanka, Hana, poď sem,“ volala Korduľa na dievča, keď podvečer dávala statku, „pomôžeš mi zatisnúť Rysuli ďateliny za rebrík. Ja si už netrúfam hore.“

Dievča bolo pri studni; donieslo vody, stalo na válov a pritlačilo za rebrík krm. Korduľa stála pri kravičke a hladila ju.

„Hej, moja, už dosluhujeme,“ hovorila Rysuli, „staroba zalieha na nás. Už nemôžeš ani na pašu; zuby zodraté, nohy ťažké práve ako ja. Musíme ťa zaviesť na jarmok, zahynula by si tu hladom.“

Hanka zatým napojila a potom zamkli maštaľ a vyšli von. Hora sa už začala zelenať, povetrie steplievať, na lúkach a po poľanách kvitli kvietky a voňalo už jarou. Ondrej bol už dávno preč a zdravý ako buk chodil po horách. Často ho vídavali, bárs to starej Korduli nebolo milé. Ondrej sa totiž bol kedysi preriekol, že veru Hanu má rád a chcel by ju za ženu. Do otca akoby bol ohňa nasypal; nastal medzi nimi búrlivý výstup a hneď nato prišiel do rozopre i s Korduľou, ktorá počujúc, ako pohrdlivo a odmietavo vyslovil sa starý o Hane a o nej, chytila ho pri prvom zídení sa za reč a nahovorila mu toho toľko, že nevedel, na ktorú nohu má stúpiť. Najviac ju hnevalo, keď počula, že Ondrejovi „učarovali“.

„Ty pohan,“ kričala naňho, „čo si ty myslíš? Kto si ty, kto je ten tvoj hájniček! Dajtimibože, veru za magnáši. Za moju opateru a starosť takto sa mi odmieňaš? Dočkaj, aby si sám nedoskákal. Ja budem tvojmu synovi čarovať! To veru ešte. Bárs ti poviem, že sa nepodal na teba a je lepší ako ty. Mojej Hane ani tých tvojich lodnianskych gráp netreba, ani tvoje voly. Bez toho my budeme a k tebe neprídeme nič pýtať. Skôr vy k nám.“

A keď Fojtík, naľakaný ostrým vystúpením Korduliným, stíchol a začal sa vyhovárať, odsekla mu:

„Netáraj, ani na tvoje reči, ani na tvoje výhovorky nič nedám. Starý si a rozumu nemáš. Daj pozor, aby ťa boh nestrestal za tvoju pýchu. A keď sa opiješ, nebľaboc dve na tri. Lebo ver, že si ja ešte s takými ľuďmi poradím, ako si ty…“

I zas zdvihla tú suchú ruku proti nemu, ako kedysi proti Zubajovmu synovi a vrásky na tvári sa jej prehĺbili a z očí sálal jej hnev. Fojtík sklopil oči, stíchol. Korduľa odvrátila sa od neho a viac nepustila sa s ním do reči. Doma však Hanke nehovorila nič, ani Ondrejovi, len keď prišiel k nim, ani sa nepohla z izby a Hanku vždy odvolala, len čo videla, že sa s ňou dlhšie zhovára. A stalo sa častejšie, že Ondrej zašiel k nim. Tu i tu viedla ho cesta okolo, zastavil sa, potom Hanke dačo pošuškal do ucha a starej Korduli riekol, že ak sa tak bude na jeho smiechy škarediť, že ešte raz nohu zlomí a potom že ho zas musí opatrovať dva mesiace. Nato vytiahol kedy-tedy kus diviny — a ponúkal, že to nesie z vďačnosti za opateru. A keď tetka — tak ju volal — sa len škaredila, volal ju, aby ho prišla raz do hájovne navštíviť.

„No, to by mi ešte bolo treba! Čo by som tam videla? Takého vetroplacha ako ty. A preto by som mala svoje staré nohy k tebe drať?“

„No, no, tetka,“ smial sa Ondrej, „len pomaly. Mám i kravu, i dve kury a dvoch psov. A potom, keď onezdraviem, tak musíte prísť.“

„Hej, zlomíš nohu. Ale len z huncútstva a potom aby sa rodičia trápili.“

„No, dajte pokoj, nemaľujte čerta na stenu. Vy ešte prídete k nám, viem to.“ A zas šepkal čosi Hane, potom si narazil klobúk na hlavu a išiel ďalej.

Korduľa, keď išla na odpočinok, povedala: „Hanka, tú Rysuľu musíme predať. Už je stará a teraz je statok v cene. Na jeseň by ju nik nechcel ani zadarmo.“

„Dobre, tetka, ale mi jej bude ľúto. Chovala nás dlhé roky.“

„Veď je tak, dievčička. Ale pomôž si. Nenarastie na nej nič. Myslím, teraz bude jarmok v Meste,^[5] aby sme s ňou išli.“

A včasráno, hneď po polnoci, sa vybrali. Hanka musela viesť kravu. Musela ju učesať, potom ju okadili, nakŕmili chlebom a teplým múčnym nápojom. Hanka musela vykročiť pravou nohou z maštale i z domu, musela si vziať kúsok chleba so sebou (požehnanie), prežehnať sa, pokropiť svätenou vodou kravu i seba a šli. Po chodníkoch vrchmi, poľanami sa uberali. Korduľa cupkala za nimi a keď Rysuľa dakedy sa obzrela, kam ju vedú, pohladkala ju a potom šli, šli smerom ku Korchanu, cez Lodno do Lieskovca. Táto dedinka, ktorá prilieha až na malú rovinku kysuckonovomestskú, v starších časoch bola známa svojimi troma krčmami, ktoré bývali vždy plné. Kedysi za Nemcov bola tu silná premávka. Vtedy ešte nebolo železnice. Zo sliezskeho Třinca vozievali furmani po hradskej liatinu či už do Žiliny a či až hore do Spiša, veru už neviem, a tých fúr bolo toľko, že v Lieskovci, kde kŕmili, boli vždy plné krčmy. Paholci robili si tam dobrú vôľu a krčmári sa tešili dobrým hosťom, ktorí i utŕžili i hotovými platili. Najväčšmi bola navštevovaná posledná krčma, kde panoval Jáchim. Táto bola tak postavená, že ju žiaden Lodňan, Kubínčan a Starobystričan obísť nemohol, keď zišiel z hôr dolu. A v tie časy veru iba tadiaľto chodievali naši horári zo svojich hôr. Zgazdovali si tri hodiny cesty, prejdúc cez Korchán do Lieskovca. Kto išiel na Zborov, išiel vozmo — a takto chodili iba páni, ktorým nezáležalo na čase, a tých je veru i dnes poriedko na doline.

Nuž a čo povedať o Kysuckom Novom Meste? Je to zvláštny typ, tí tamojší páni mešťania. Životom, náhľadmi, usilovnosťou, životaschopnosťou skrz-naskrz slovenský. Lenže, žiaľbohu, i so svojimi chybami slovenský. Povedz mnohému nášmu mešťanovi, že „čistota pol života“, povie ti, že z čistoty nik nevyžije. Povedz mu, aby kráčal s požiadavkami terajšieho sveta, odpovie ti, že on má sám pre seba rozumu dosť, že ho netreba učiť. Povedz mu, že treba sa vzdelávať, povie ti, že majú a platia na školy až strach a že je z nich nič. On dodnes nevidí, že nároky života žiadajú od neho viac než od otcov, on nebadá, že je zaostalý, neschopný konkurencie; on necíti potrebu samovzdelávania sa. On stĺka groš ku grošu, hrdluje, otročí sám seba, slovom, žije tak, ako žili jeho predkovia pred sto a sto rokmi, hnevá sa na svet, ale zato hrdluje, hrdluje a tým sa drží, pokiaľ sa drží. Keď ho zlovôľa času prinúti poddať sa móde, nuž poddá sa — pravda, na svoju škodu. Nebezpečie, hroziace z toho jeho rodine, nevidí, dcéry papagájčia — nehovorí nič, zaháľajú — mlčí, nosia sa v prepychu — hnevá sa. Chce ich konečne vydať — nuž platí za zbytočnosti. Ale hrdluje cez deň v poli, v noci pri remesle alebo kupectve a drží tieto staré zvyky so všetkými cnosťami a chybami. Nemáš snáď v Kysuckom Novom Meste, kde by podnes nemali dajaký podrobný obchod. Sú tam svinkári, ktorí kupčia s pôrčatami; sú tam remenári, ktorí predávajú biče, krpce, remene; sú tam obuvníci, grznári, pátrikári, plátenníci, ovocinári, pásnici, kožušníci a bohvie ešte akí obchodníci. Ale sú to všetko ľudia pilní, pracovití, akých nájdeš málokde. V Starej Bystrici je napríklad trh. Je to tvrdej chôdze s ťažkými batohmi cez vrchy vyše päť hodín cesty od Kysuckého Nového Mesta. A hľa, o siedmej ráno už tam máš Novomešťanov, ako núkajú tovar na rínku. A nielen tam. V Riečnici, v Novej Bystrici, ba až v Erdúdke na Orave ich vidíš, keď sú hody. A každého na doline znajú a každého oslovia krstným menom. Bože môj, kde by bol už ten národ, keby bol mal poriadne školy, keby nebol trpáčil v nečinnosti, keby sa nebol hnal ako každý otrok za cudzím, za pánmi; lebo máš to všade u Slováka, že hreší na pána, nadáva mu, ale keď sa s ním zíde, bozkáva mu ruky a opičí sa za ním, čo by to majetky stálo. Nuž tak to bolo s našimi „Mešťanmi“ (na celom vidieku ich tak volajú). Že sú ešte tu napriek všetkým pohromám a nešťastiam, len tej pilnosti a páru nemajúcej vytrvalosti treba pričítať. Ináč už dávno boli by ich majetky prešli do cudzích rúk. Žiaľbohu, že prešli už mnohé. Korduľa stretla sa so svojimi u Jáchima. Predavačov a kupcov z doliny a druhého sveta bolo tam už dosť. Daktorí si už vypili a boli zhovorčivejší. Tetka s Hankou sadli si pred krčmou na brvná a odpočívali. Z krčmy a do krčmy chodili ľudia, kričali, jednali sa, smiali, vykrikovali a kto-ten známejší dával sa s nimi do reči a núkal ich. Medzi vykrikujúcimi najväčšmi vynikal Fojtík. Bol v svojom živle. Viedol štyri páry volov na predaj, bielych ako sneh a paroháčov, že radosť bola na ne pozrieť. I pýtali sa ho, či to všetko na predaj, a on odpovedal pyšne:

„No, na predaj, ale predať nemusím. I do Žiliny alebo Poľskej trafím. Aj by chcel dačo kúpiť. Paše mám dosť, nech na tom dačo narastie.“

A pozrel hrdo dovôkol. Počal jednať tu i tam junčovinu, do dlaní plieskať, vykrikovať, sem a tam trhať dobytok, prevádzať ho, hmatať mu žily pod bruchom, že sa mu tá veľká kožená kapsa len tak opálala.

Hanka vstala, za ňou i Korduľa a išli hradskou. Pri Povine prešli cez Kysucu a s inými jarmočníkmi brali sa napravo do Mesta. Išli po štrkoch a pieskoch. Rieka Kysuca je, ako pieseň hovorí, „len vodička“, ale na jar v dažďoch, keď sa vyleje, nieto jej rady. Zaleje polia, zahlieni ich, zanesie štrkom, trhá hate, slovom je dravá, hrozná. A tak skoro všade má veľké riečište. Obyvatelia volajú to „kamencami“, bielievajú na nich plátno, deti pásavajú na nich husi, — hrajú sa a húsky mágajú sa v čistej vode.

Trhy na statok, zvlášť pred jarnou prácou, bývajú tam veľké. Sú to celé jarmoky. Ľudia z hôr nekupujú, nepredávajú len statok, ale hľadia sa zásobiť i inými, pre každodennie potrebnými článkami. Priekupníci majú nastavaných šiatrov a predávajú chomúty, ťaháky, modlitebné knižky, pátričky, pesničky, plátna, olejky, tlačenice, remienky, šnúrky, stužky, krpce, kožuchy, „širáky“, prusliaky, háčky, opasky, šatky, zápony, podviky. A o životné potreby tiež sa postarali priekupníci. Dostaneš tam pod šiatrom jelítka, pečenú bravčovinu, v susedstve sú žemle, rožky, caletky šafranovou vodou omyté, aby vyzerali dobre žlté. Máš tam bochníky, máš štvrtky chleba, polovice a celé pecníky. A vedľa predáva Terchovanka „korbáčiky“, „srdečká“, sušeničky a jedná sa, chuderka, o ten „grajcárek“, akoby celé svety na ňom viseli. Hneď vedľa predáva žid pálené, rozóliš, víno, pivo. Tí, ktorí sú v ruženci, alebo bohatší, pijú pivo alebo víno. Mnohým chutí pálené. Ženy zas, ktoré by si rady prihli, chytali sa rozólišu a žiaľbohu, okolo tohto šiatra bolo najviacej obecenstva a najviac rečí. Lebo koniec koncov, tí predavači i tí kupci, keď sa vláčili, naťahovali a trhali po jarmoku, keď si tlieskali do dlaní, vždy to navliekli tak, aby sa doredikali pred šentýš a odtiaľ sa nehli, kým sa alebo nepojednali, alebo nerozvadili a nevynadali si. A trma-vrma a hluk a krik všade. Nebo šedivé, len-len že sa nepustil dážď, pôda rozmiesená, že ťažko bolo z nej vytiahnuť nohy; chladno, vlhko a vrava neutichuje, ba akoby sa množila.

Korduľa dlho do súmraku stála so svojou kravou, kým ju predala. Už sa dobre zvečerilo, keď sa pobrali čo-to nakúpiť, a keď prišli späť do Lieskovca, bola už čierna noc.

„Dievka, Hanka,“ prehovorila stará, „pôjdeme my len rovno preč. Ak neprestane pršať, prenocuješ u Kubašov a ja pôjdem len v mene božom ďalej.“

„No, tetka, veď ja uvládzem s vami, a potom, bude vám nocou veselšie.“

„Len nechaj, veď zdá sa, že pretíchne. Do Kubašov ešte ďaleko.“

A šli. Nešli cestou, ktorá vedie hore potokom, ale chodníkmi ponad dedinu. Tma bolo ako v rohu. Psi štekali po dvoroch, kde-tu vidno bolo svetielko a tak smutno bolo všade. Len kedy-tedy bolo počuť v diaľke kriky a spev vracajúcich sa jarmočníkov, ale ženské len náhlili a dvor za dvorom ostával za nimi. Dážď neprestával, ba hustol. Ako tenké drobné klince dopadal na telo a chladil. Ženské mali prehodené na kožuchoch plachty, ale tie boli už úplne premoknuté, že sa im cedil dážď po koncoch cícerkom. Stará sa podopierala palicou, ale kĺzala sa každým krokom. Poznať bolo, že je unavená.

„Nuž tak, Hanka, pôjdeme do Kubašov, odpočinieš si tam a prídeš ráno za mnou.“

„Ale ako by to mohlo byť? Skôr vy tu zostaňte, ste unavená, a ja pôjdem domov.“

„No už nehovor, vieš, že to nerada. Som už stará a viem tu o každej borovici. A ľudia sa ma boja. Akosi sa len dostanem domov. Vieš, že dom nemôžeme nechať osamote. I statok treba napojiť. Pôjdem pomaly. Veď som ja naučená, neboj sa, nič sa mi nestane. Za dve hodiny som doma a ty ráno príď za mnou.“ A obrátili sa napravo.

Dievča, naučené poslúchať, nehovorilo nič, bárs sa jej to protivilo zostať na noc u Kubašov. Neďaleko bývali. Vošli dnu. Z izby valil sa oknami, dverami kúr, strapaté deti v košieľkach sedeli okolo ohňa a vo veľkých hrncoch vrelo klokočom. Gazdiná stála s papekom pri ohnisku a utierala si záponou rozhorúčenú tvár.

„Pochválen…, nevyženiete nás, dobrí ľudia?“

Gazdiná sa prichýlila, lebo stála hlavou v dyme, dala si dlaň nad oči a dívala sa na prichádzajúcich.

Ľaľaj, tetka Korduľka — kde sa tu beriete v takej zlej chvíli. Vitajte, sadnite si.“

„Ideme z jarmoku a prišli sme sa k vám schovať. Či by ste reku neprenocovali tú moju Hanu.“

„Ale i obe, len sa posaďte. I naši sú v meste a bohviekedy prídu.“

A z reči do reči. Ženské posadali k ohňu a gazdiná im mokré plachty zavesila nad oheň na policu.

„A nevideli ste tam našich?“

„Nie; nemali sme kedy chodiť. Kupci akosi nelipli, stáli sme na jednom mieste skoro do večera.“

„A aký bol jarmok?“

„Veľký! Kupcov bolo moc od Trenčína. I Moravci prišli. Kto kupoval, žaloval sa, že je draho, a kto predával, bedákal na lacnotu.“

„Veru tak, tak to vždy býva. Len aby sa tí naši nezabavili.“

„Veď oni prídu. Budú najskôr u Jáchima. Viete, keď sa chlapi dostanú k tomu pálenisku, skočia i obutí ako žaba do bariny.“

Minula hodina. Korduľa vyšla von.

„Chvalabohu, prestalo pršať, pomaly sa zoberiem.“

„Tetka, pôjdem i ja. Takto by vás nenechala ani za celé svety.“

„Jaj, stvory božie, ani sa nehnite. Pustí sa ani sa nenazdáte. Kde by ste do takej tmy. Môže ju krájať.“

Korduľa počala Hanku presvedčovať i Kubašku, ale napodiv dievča stálo na svojom. I zobrali sa do noci ďalej.