ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A zasvietilo sa zas v oknách na Poľane a keď Korduľa i Fojtíkovci vošli dnu, Hanka ich už čakala s usmiatou tvárou. Na Fojtíkovi nebolo znať únavy. Či radosť, že prišiel k peniazom, či vyplnenie dajakej tajnej túžby — no, kto by vedel? Prišiel do izby s radosťou na tvári a bol by zavýskal od radosti.

Stará Fojtíková zložila ruky a pobožne, mäkko hľadela pred seba.

„Boh vám to odplať, kmotra,“ hovorila tichým hlasom. „Odslúžili ste sa nám za zlé dobrým. No ja nemôžem za to. Tuto, tento môj starý, mnoho ráz ho rozum a pýcha podchytí — no, nehnevajte sa… ale boh vám to zaplať… Ani tie peniaze nestoja za to, čo som vystála. Budem vám do smrti povďačná a urobím vám vždy po vôli, čo vám len z očí vyčítam.“

I Fojtík vstal… aby dačo povedal. Stál však ako zahanbený chlapec. Korduľa ho predišla…

„No, dajte tomu pokoj; stalo sa. Išlo o to pomôcť vám, nuž kresťanská povinnosť. Som rada, že som pomohla. Ale teraz je už nad ránom; ustatí ste, ľahnite si a vyspite sa.“ I kývla, aby si išli ľahnúť.

Hanka s Ondrejom sedeli na lavici pri sporáku. I on i ona boli už v živom rozhovore a ani sa im nesnívalo o tom, čo starí hovoria. Ale smiali sa z duše. Obaja boli totiž čierni ako muríni.

„To nejde tak, kmotra,“ povedal Fojtík. „Ja som ozaj ustatý, už dajteže mi trochu tých kvapiek a potom vám poviem, čo mám na srdci.“

A Hanka bola už hore a postavila fľašku pred Fojtíka.

„No, hľa, akého dobrého krčmára máte. No, ale ponúkni i Fojtíčku,“ hovorila Korduľa.

„Kmotru — moju kmotru,“ prihovárala sa Fojtíčka, „i vy si upite a nebuďteže taká… veď sme nie cudzí…“

Fojtík vstal a povedal: „Ešte i ja mám slovo k vám, kmotra Korduľka, a z toho budú dve. Bolo horšie a nebolo zle. Lebo sme ľudia a nie hory. Hory sa neschádzajú, ale ľudia. Ja som chybil, zhrešil, uznávam to. Nehnevajte sa na mňa. Naprávam svoju chybu, ako môžem. Pozrite na tamtých dvoch,“ ukázal na lavicu pri sporáku. „Zdá sa, že sú si nie cudzí. Že viete čarovať, to hovorí celý svet. Ale že vie i tamtá striga Hana, to vie môj Ondrej. Nuž hovorili ste, že v mene božom začínate. Viem, presvedčil som sa, ale v mene božom chcem dokončiť sám. Neviem, čo moja stará, ale nebude proti tomu. Ale prosím vás na uznanie našej vďačnosti — neodoprite nám to… oferujte to vaše dievča Ondrejovi. Naša vôľa bude pri tom. — No, Zuzka, povedz i ty, čo myslíš, a boh bude tomu rád…“

Fojtíčka vstala a išla k Hanke. Objala ju, zahanbenú, sčerveňanú a držala ju v náručí. „To bude naša dcérka, kmotra — nedám ju a robte, čo chcete,“ povedala smelo, tvrdo, „naša, naša…“

A Ondrej, ako vo videní, stál nad nimi. Nikto nikdy nevidel ho blaženejšieho, šťastnejšieho a jeho Hana v objatí matkinom tak nevinne, túžobne dívala sa naň…

Snáď som pri konci s povinnosťou poviedkára. Veď mi nešlo tak o postavenie protív, ktoré v živote často narážajú na seba, ako o ich vyrovnanie a hlavne o načrtanie duševného názoru, v ktorom ten môj dobrý slovenský ľud žije a pohybuje sa. Ale predsa nie; ešte som dlžen i tým milým postavám, o ktorých som rozprával a osobne poznal, i mojim čitateľom jeden obrázok, ktorý mi nezmizne z duše a na ktorý si spomeniem, len keď ľahko, voľno, lahodne mi v duši.

Hľa, medzi horami úzka dolina. Bystrý potok valí sa nadol a vlnky hrajú sa mu na hladine. Povrch vody čistý, zelenkavý, len kde-tu zbelie, keď vlnka narazí na skalu, a vystrekne dohora. Tam dolu lavička a do hory úzka cesta. Pôda všade vlhká, slniečko málokedy zazrie na ňu. Vonia to tu vlhčinou, hubami, smrečím, smolou. Ideš pár krokov hore a zastaneš milo prekvapený. Vyjdeš na paseku, obrúbenú dovôkol horou. Tam hore drevená hájovňa, prívetivá, útulná, akoby ju z prstienka vytiahol.

Je podvečer. Dym z komína rovno dovysoka vystupuje a tratí sa vo výši. Okná, dvere na hájovni sú pootvárané. Na paseku sadla už rosa a hora dýše vôňou a všetko akoby sa triaslo v zelenkavomodrom ovzduší. Z cesty povyše hájovne ozve sa tupý cvengot zvoncov; statok prichádza z paše. Hájnička vyjde von, mladá, usmiatej tváre, s mierom duše na tvári, pekná ako rozvitý kvet. Malé dieťa drieme jej v náručí. Vyjde na dvor a kŕdeľ sliepok zbehne sa okolo nej. Priťapkajú i húsky, nakrivujú hrdlá a pozerajú na gazdinú, či im dačo nesie. Gazdiná vyčká pastierika, položí dieťa do kolísky a ide ku statku; potom sa vráti, sadne na poddomie, nasype okolo seba zrna a veselo sa díva, ako sa to hrnie všetko okolo nej, jedno druhé preskakuje, kľuje a štípe, len aby sa dostalo ta, kde je najhustejšie nasypané.

I trvá dosť dlho, kým sa títo nespokojenci utíšia. Tratia sa pomaly napiť k blízkemu žriedlu vody. Kravičky v maštali si už políhali a ticho prežviakajú; na ohništi praská veselo oheň a vtom počuť vonku prudké, ostré zahvizdnutie. Hájnička skočí, vezme na ruky dieťa a vyjde von. Tam pod horou stojí mladý muž s puškou na pleci, so zelenými výložkami. Žena ide naradovaná proti nemu a stretnú sa pri lesnej škôlke.

„No, Hanka, čo robíš?“ pýta sa ticho, dôverne a hľadí na ňu, akoby mal v nej celý život.

„Vitaj, Ondrejko, som rada, že si už prišiel. Odbývala som práve statok.“

A pozdvihne ruky a ukáže mu malé, zdravé a buclaté dieťatko a povie: „Spi.“ Oči jej s radosťou a hrdosťou spočívajú na malom chlapcovi a otec celý šťastný kloní sa k nemu.

„A nebol tu nikto?“

„Nebol, iba mamka sa stavili, keď išli zo zelín. Aj som ich odprevadila až na Poľanu.“

„No, keď sa jej to len chce…“

„Hja, oni ti už inakšia nebudú,“ odpovedala Hanka a išli domov. Kráčali ticho, spokojne.

Na vysokých horách odrážala sa slnečná žiara do červena a tudolu sa už stmievalo. Z hory vial chlad a ratoliestky sa triasli, ako keď v duši človeka zrodí sa duma a otriasa tajnými jej skrýšami. Tam od Senkova počal vychádzať spoza tmavých hôr mesiac, nastával večer a všade, i tam hore vysoko nad horami, i tam dolu v lone čiernych tmavých hôr nastávalo nočné ticho, tajomný mier.

Ja som videl tento obrázok. Nevymizne mi z duše. Tak často sa pýtam sám seba: „Dobré duše moje, žijete ešte?“ Ale vidieť by ich nechcel. Hľadeli by sme na seba už ako po dvadsiatich piatich rokoch dávno sa nevidevší, neznámi, zošedivení. Nuž načo si kaziť ilúziu? Drahí moji, ak žijete, boh vám pomáhaj!