ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nasledujúcu nedeľu ženské strojili sa do dediny. Korduľu volali na Lány^[4] a stará kázala i Hanke, aby išla s ňou, „aspoň raz pomodliť sa pánu bohu“.

„Potom ma dočkáš v ,Tridsatných‘, ja prídem hneď po litániách za tebou. Alebo vieš, urobíš tak, ako vyjdeš z kostola, iď hneď domov. Ja potom prídem za tebou.“

„I tamtomu,“ hodila hlavou k Ondrejovi, „bude treba dačo vyslúžiť.“

A vojdúc do komôrky, povedala Ondrejovi:

„Ondrejko, my ideme trochu do dediny. Vrátime sa hneď po omši. Tu máš mlieko, chlieb a uvarila som ti na tvrdo vajce. Buď len trpezlivý, však sa ponáhlime domov…“

Ondrejovi nebolo po vôli. Nebude sa mať s kým porozprávať a tá samota mu bola taká odporná. Ale čo robiť? Musel pristať a keď mu Korduľa prikázala, ak kto príde, aby ho zdržal do jej príchodu — ženské odišli.

Vonku strojilo sa na pekný deň. Iba čo ostrý vietor podúval hore dolinou. Na snehu bola prichytená tenká ľadová vrstva a iskrila sa, svietila, akoby bola posiata žiarivými prskavkami. Ondrejovi bolo nevoľno. Tá slnečná žiara, vnikajúca okienkom do komôrky, pripomínala mu, ako je dobre tým, ktorí sa môžu pohybovať vonku, a tá samota okolo neho bola taká odporná. Inokedy počul aspoň dvermi vrzgnúť, počul, ako sa Korduľka doháňa s Hanou, potom večer, keď čítavala z modlitebnej knihy, počúval a čas prešiel. Dakedy zas či tetka, či dievča nazrelo k nemu — a teraz tu leží ako peň. Ej, keby tá sprostá noha nie, ale by im vykonal! Ale takto musí tu drepenieť, akoby ho reťazami prikoval. Boleli ho kríže. Narovnal sa a sadol si na posteľ. Hodiny cvakali v druhej izbe, ale to všetko išlo tak zdĺhavo. Len keby nebol aspoň ten „divoch“ ušiel. Bol by jej chytil ruku a načítal tam z dlane, čo ho to tá stará Cigánka naučila. Ale by jej ju nebol pustil, kým by ju nebol presvedčil, že ona bude hájničkou. Či chce, či nechce. A čo by hneď stará sto ráz prišla, jedno je.

I čakal, čakal, až dobre po poludní vrzgli dvere a Hanka prišla. Zložila sa a pozrela Ondreja. Zhíkla. Sedel na posteli a fajčil z drevienky, až ho kúr obstával.

„Nuž, človeče, nebojíš sa boha? Keby tak tetka prišla a ťa videla, bolo by to hriechu! Ľahni si hneď! Krv ti udrie do nohy a opuchne ti.“

„Nič sa neboj, Hanka, zlá zelina sa nestratí. Bolo mi smutno, nuž som si pomáhal, ako som vedel.“

„Smutno — no malý chlapec. A ničoho sa nedotkol. Čo si nejedol? Dočkaj, hneď ti zohrejem obed.“

A zvrtla sa, podložila oheň a postavila naň hrnce. Potom sa pýtala Ondreja:

„A nebol tu nikto?“

„Nie, už som muchy lapal od dlhej chvíle. Tu ich máš, až tri. Sú na truhle. Neviem, či na mne huby nenarástli, aspoň sa mi tak zdá. A čo je nového v dedine?“

„Veru sa ma darmo pýtaš. Išla som rovno do kostola a odtiaľ domov.“

„A čo si mi doniesla?“

„No, sedem detí za grajciar. Na, tu máš, keď ti tak o to ide.“ A podala mu zväzoček obárancov. „Ale najprv zješ čosi teplého. To ti bude na chrumku.“

V komore počalo sa rozprestierať milé teplo, Hanka vzala z truhly mlieko a o chvíľu doniesla mu čosi teplého.

„Na, vypi, vieš, že by sa tetka hnevala, keby to tu našla.“

„A nepýtal sa tam v dedine nikto na mňa?“ opýtal sa Ondrej.

„Jaj, vidíš, aká som zábudlivá. Pýtal sa ktosi na teba… no darmo je, zabudla som. Vidíš, a keby si vedel, narástol by si do povaly.“

„No —“

„No, aj ti nesiem pozdravenie. Tvoja nevesta sa zastavila, ako ma videla a nevedela sa nadopytovať na teba. Vidíš, ako sa ľudia o teba starajú.“

„A čo si jej povedala?“

„Že ti je lepšie, že už skoro vstaneš a že ju dáš pozdravovať.“

Ondrej sa zaškaredil. „A kázal som ti to ja?“ No, ty škarednica — chcel jej povedať, ale nedohovoril, len sa pýtal: „A tetka čo?“

„Tá išla na Lány a príde iba večerom. Polámalo v hore nohu Koňúchovi, išla k nemu.“

I doniesla mu váru a riekla:

„Ale jedz, Ondrej, lebo tetka by sa hnevala. Ani by som ti druhý raz nedoniesla pozdravenia, lebo by si ho nezaslúžil.“

Ondrej mal kožuch preložený na kolenách. Vzal misku a jedol, ale dosť skoro odložil jedlo a hovoril:

„Tebe je dobre žartovať, Hanka; ale ver mi, mne nie je do smiechu. Ste zdraví, biedy nemáte, voľní ste ani vtáci. A ja tu ležím ani peň. Hnúť sa mi je ťažko z miesta. A trvá to už štvrtý týždeň.“

„No veru, nevídali, odpočinieš si…“

„Tak, ťažko hovoriť… ale ty nevieš, čo je pre horára ležať, drepenieť na posteli. Ja som ti od mala túžil za tým, ísť do hory, či už prší, či sa leje, či je pekne, či víchre dujú, jedno je. Tá hora, tie poľany, tá sloboda vždy je pekná… to mi bolo blízke srdcu odjakživa. A nevieš, čo je to, keď podvečer prídeš domov ustatý, ukonaný a máš piaď zeme, ktorá je tvojou, kde sa môžeš pokojne uložiť na odpočinok. Ale to kúsok zeme taký, okolo ktorého je zo všetkých strán hora, vetry dujú ponad teba, chmáry sa preháňajú — a ty čupíš tam spokojne ako vtáča v hniezde.“

„Veď ti ho nikto neberie. O pár čias pôjdeš domov,“ pretrhla ho Hanka s nádychom reči, akoby na niečo myslela.

„Ja, vidíš — o inšom chcem hovoriť. Ale ma pretrhuješ. Tak pekne sa to žije tam u nás, ale cítiš predsa opustenosť. Ideš do hory, si tam celý deň, prídeš domov, múry chladné, nemá kto zakúriť, si hladný, nikto ti nenachystal večeru. Vstávaš, v izbe mráz, večer pusto, maštaľ prázdna, na dvore ani vtáčka, ani letáčka. Zíva odvšadiaľ na teba pustota, prázdnota — nuž veru neviem, či mi je nie lepšie tu so zlomenou nohou, než dívať sa na tie múry a opakovať si: sám som, ako vŕba na púšti.“

Hanke bolo zas nevoľno. Cítila sa asi tak, ako keď jej chytil ruku a veštil z nej, že musí byť hájničkou. I povedala: „A Ondrej, veď máš sestru, tá ťa predsa opatrí. Mať sa bez nej zájde.“

„Opatrí, opatrí,“ hovoril Ondrej. „Veď už opatrí. Bola u mňa mesiac a ušla preč. Bolo jej smutno.“

„Hm, nuž a nevesta? Či ma, myslíš, len nadarmo zastavila. Ozdravieš, oženíš sa a potom už budeš mať gazdinú.“

Ondrej kývol hlavou. „Dobre hovoríš, dievčička, ale poznať, že ti to nejde od srdca. Nevesta? Čia? Moja? Ani som sa s ňou dobre nezhováral. Otec sa zháňa za mamonou, ja som robil žarty — nuž zostala nevestou, ale ver’ nie mojou. A predsa mi v duši žije vôľa žiť tak ticho, pekne so ženou, ktorú by som rád mal a ona mňa.“

Hanka tŕpla… Ondrej ju ani nespomenul, ale cítila, že tie slová, tie jeho reči týkajú sa jej. Chcela vziať rýchle hrnček a zutekať, ale silná jeho ruka ju zachytila.

„Nepôjdeš, ty divá Hanka, lebo strhneš ma dolu a ver’ dolámem nohu druhý raz. Musíš dopočuť, čo ti chcem povedať… Vieš…“ akosi mu nešla reč na jazyk, srdce mu tuho bilo, „čo som ti povedal, čo sa mi snilo… dočkaj… hneď… to bude… tam v tej hájovni, ako som teba videl a keď som prišiel domov večer, ty si mi išla v ústrety… No, pôjdeš so mnou ta, prídeš proti mne… ty moja mladá hájnička.“

Dievča sa triaslo ako osika. Na tvár jej zaľahla bledosť, bola by utekala, nemohla. Položila hrnček na truhlu, zakryla si rukou tvár a povzdychla skoro plačom:

„Bože môj!“

Ondrejovi sa ziskrilo v očiach, pritiahol Hanku k sebe a hladkal ju po líci. „Ty môj divý holub, nože pozri na mňa tým tvojím okom. Budeš moja a ja budem taký šťastný a tak rád ťa budem mať.“

A potom sa zasmial hlasom radostným a chcel ďalej rozprávať, ale dievča akosi mu umklo a vyšlo na dvor. Tam vonku postála, hlava jej šla dokola, tak jej stislo srdce, že chytila sa zrubu a srdce jej bilo, že nemohla vydýchnuť. V strachu, by neprišla teraz tetka, hľadela dolu na chodník. Slnko už skláňalo sa nad kubínske vrchy a biele súmerné čelo Rače skvelo sa v červenkavej žiare.

I vošla tak nevdojak do maštale. Kravičky obzreli sa a žviakali ďalej. Tak jej to dobre padlo, keď tak úprimne hľadia na ňu. Nieto tu ani ohnivých očí Ondrejových, ani prísnej tváre tetky; oprela sa o válov a hladkala nemé tváre po šiji. V duši jej bojovali city s obavou, ale konečne dajaká temná predtucha nádejí, tých krásnych nádejí mladosti, zvíťazila a ona by zavýskala radosťou alebo zaplakala strachom. Čím, nevedela sama. Teda predsa — aspoň o krok je bližšie k svojim snom tichým, tajomným, o ktorých nevedelo iba jej srdce. Ale zas rástol v jej duši ľak. Čo otec? Čo tetka, čo svet?