ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď končím svoju historiu, ľúto mi je, že tak málo môžem prispeť k rozprave o mnohých sporných otázkach, ktoré sú posiaľ neobjasnené. V určitej veci môžem iste vyvolať kritiku. Mojou oblasťou je špekulatívna filozofia. Moje vedomosti v obore srovnávacej fyziológie sa omedzujú na jednu alebo dve knihy; ale tak sa mi vidí, že Cawerov výklad o príčinách náhlej smrti Marsanov je tak presvedčivý, že ho možno považovať za odôvodnený dôkaz. Osvojil som si ho a použil za základ mojej rozprávky.

Keď po vojne preskúmali telá Marsanov, nenašli v nich iných bakterií, ako tie druhy, ktoré sú známe na zemi. Marsania nepochovali ani jedného zo svojich mŕtvych a rozširovali všade ničiacu nákazu, čo je dôkazom toho, že hnilobu vôbec nepoznali. Ale hoci sa to zdá pravdepodobným, jednako to nebolo nikým dokázané.

Tiež nie je známa složenina čierneho dymu, ktorý upotrebovali Marsania s takým smrteľným účinkom a generátor žeravého lúča ostal tiež tajomstvom. Desné pohromy, ktoré sa vyskytly v calingských a southkensingtonských laboratóriách, odradily vedátorov od ďalších skúmaní. Spektrálna analýza čierneho prachu dokazuje nepopierateľný obsah neznámeho prvku so žiarivou skupinou troch čiarok v zelenej farbe a je možné, že s argónom tvorí slúčeninu, ktorá na krvné súčiastky pôsobí odrazu smrteľne. Ale takéto nedokázané špekulácie sotva by zaujímaly priemerného čitateľa, pre ktorého bola napísaná táto rozprávka. Hnedá pena, ktorá plávala po Temži po zničení Sheppertona, nebola preskúmaná a teraz už celkom zmizla.

O výsledkoch anatomického skúmania Marsanov, nakoľko ho draví psi neznemožnili, som už písal. Ale každý pozná skvelý a temer celkom zachovalý exemplár, udržiavaný v liehu v prírodopisnom múzeume, a podľa neho urobené mnohé obrazy; a ináč záujem o fyziologickú sústavu je čiste vedecký.

Vážnejšia a všeobecne zaujímavejšia je otázka, či je možný opätovný útok Marsanov. Myslím, že sa tejto otázke nevenovalo dosť pozornosti. Teraz je obežnica Mars v konjunkcii, ale keď sa vráti do opozície, bojím sa, že sa prípad môže opakovať. V každom prípade sa musíme na to pripraviť. Myslím, že by bolo možno určiť polohu dela, z ktorého boly valce vystrelované, ostražite pozorovať túto čiastku planéty a prekaziť budúci útok.

V tom prípade by bolo možno zničiť valce s dynamitom alebo streľbou z diel prv, kým jeho vychladnutie umožní vystúpenie Marsanov; alebo by sa mohli povraždiť kanonádou hneď, keď by sa valec otvoril. Tak sa mi vidí, že stratili veľkú výhodu tým, že ich prvé prekvapenie zolhalo. Môžbyť, že aj oni tak smýšľajú.

Lessing uviedol znamenité dôvody k predpokladu, že sa Marsanom teraz pošťastilo pristáť na obežnici Venuši. Je tomu práve sedem mesiacov, čo bola Venuša a Mars v jednej čiare so slncom; to znamená, že z hľadiska tamojšieho pozorovania Mars bol v opozícii k Venuši. V tom čase sa ukázalo zvláštne sveteľné a kľukaté znamenie na neosvetlenej polovičke vnútornej obežnice a temer súčasne sa zjavila slabá tmavá čiara tiež kľukatého druhu na fotografiách martského disku. Treba si len prezreť obrazy týchto zjavov, aby sa plne ocenila ich pozoruhodná podobnosť.

Či už čakáme další vpád alebo nie, musíme, hľadiac na tieto možnosti, značne zmeniť náhľady o budúcnosti ľudstva. Z toho sme sa poučili, že naša obežnica nie je nedobytným a bezpečným útulkom pre ľudí; nemôžeme nikdy predvídať, aké neznáme dobro alebo zlo môže sa na nás privaliť z vesmíra. Môžbyť, že s vyššieho hľadiska vpád Marsanov nebol pre ľudí docela bez úžitku; olúpil nás o tú spoľahlivú dôveru v budúcnosť, ktorá je najplodnejším žriedlom úpadku; dary, ktoré priniesol ľudskej vede, sú ohromné a prispel značne k uceleniu koncepcie všeobecného ľudského blahobytu. Môžbyť, že Marsania cez priestor vesmíru pozorovali osud týchto svojich pionierov a boli ním poučení, kým na planéte Venuši našli bezpečnejšie sídlo. Nech sú veci akokoľvek, diskos Marsa budú ešte dlhé roky pozorovať s neúnavnou pečlivosťou, a tie ohnivé nebeské šípy, padajúce hviezdy, kedykoľvek padnú, vždy budú pre ľudí výstrahou.

Nemožno odhadnúť cenu ľudských vedomostí, ktoré sa tým obohatily. Kým padol prvý valec, vládla všeobecne mienka, že okrem malého povrchu našej nepatrnej zemegule v celom priestore niet života. Teraz vieme viacej. Ak sa Marsania môžu dostať na Venušu, niet dôvodov domnievať sa, že je to nemožné ľuďom, a až postupné vychladanie slnca túto zem urobí neobývateľnou, ak sa to raz musí stať, je možné, že niť života, ktorá sa tu začala rozpriadať, bude sa vinúť ďalej a opradie aj našu sesterskú obežnicu svojimi vláknami. Zaujmeme ju?

Hmlistá a divná je predstava, ktorú som si utvoril o tom, ako sa bude život pomaly šíriť z tejto mladej teplej hrady slnečnej sústavy po neoživenej ohromnosti hviezdneho priestoru. Ale je to ďaleký sen. Je však možné, že Marsanmi zapríčinená skaza je len odložená. Možné je: im a nie nám patrí budúcnosť.

Musíme priznať, že útrapy a nebezpečenstvo tých čias zanechaly vo mne stály pocit neistoty a pochybnosti. Sedím v svojej pracovni, píšem pri svetle lampy a odrazu vidím, ako sa po zotavenom údolí pod mojimi oknami znova kmitajú žiarivé plamene a cítim, že dom vôkol mňa je prázdny a opustený. Vychádzam na byfleetskú hradskú cestu, vozy utekajú, mäsiarsky učeň na vozíku, drožka preplnená ľuďmi, robotník na bicykle, deti idú do školy a odrazu sa to všetko stáva nejasným a neskutočným a ja zasa chvátam s delostrelcom v zlovestnom, dusnom tichu. Zavše vidím v noci, ako čierny prach zahaľuje tiché ulice a pokrýva skrútené ľudské telá; vstávajú proti mne rozchlpatené a psami rozkmásané mŕtvoly. Brepcú niečo, sú vždy divšie, bledšie a ohavnejšie, až sa menia v ľudské ohavy a ja sa zobúdzam, chladný a strápený v tmavej noci.

Idem do Londýna a vidím bodré množstvo ľudí na Fleet Streete a na Strande a zdá sa mi, že sú to len tône minulosti, strašiace po uliciach, ktoré som videl tiché a vymreté, sem a ta sa prechádzajúce príšery v mŕtvom veľmeste, výsmech života a galvanizované mŕtvoly. A keď stojím na Primrose Hillu, ako som stál len deň predtým, ako som napísal túto poslednú kapitolu, divno mi je, keď vidím to okolie, plné domov, nejasne belasé, zahalené dymom a hmlou a tratiace sa na širokom obzore, ako sa ľudia prechádzajú medzi kvetinovými hriadkami na kopci, keď pozorujem divákov okolo martského stroja, ktorý tu posiaľ stojí, ked počujem lomoziť baviace sa deti a spomínam si na časy, keď som to všetko videl jasne, ostro, v tvrdom tichu pri úsvite toho posledného pamätného dňa…

A najpodivnejšie je mi, keď držím zasa ruku svojej žienky a spomínam, že som si myslel o nej, že nežije a ona o mne, že som mŕtvy.

Koniec.