ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A teraz nasleduje najdivnejšia vec môjho príbehu. A snáď ani v tom niet nič podivného. Pamätám sa jasne, chladne a pokojne na všetko, čo som robil toho dňa, až po chvíľu, keď som stál, roniac slzy a chváliac Boha, na vrchu Primrose Hillu. Ďalej sa nepamätám na nič.

O ďalších troch dňoch neviem ničoho. Neskôr som sa dozvedel, že som prvý neobjavil skazu Marsanov, že niekoľko mne podobných tulákov objavilo ju tiež minulej noci. Prvému, ktorý išiel do St. Martin’s-le-Grandu, podarilo sa dostať telegrafické spojenie s Parížom, kým som sa skrýval vo fiakristovej búdke. Radostná zvesť sa bleskorýchle rozšírila po celom svete; tisíce miest, ktoré tiesnily príšerné obavy, odrazu zaburácalo v šialenom plesaní; keď som stál na kraji jamy, už vedeli o tom v Dubline, Edinburghu, Manchestri, Birminghame. Ľudia plakali od radosti, ako som neskôr počul, vyvolávali, prestali pracovať, potriasť si rukami a volať na slávu, a vysielali vlaky už aj z tak blízkych miest, ako Grewe, aby sa ľudia mohli dostať do Londýna. Kostolné zvony, ktoré dva týždne odpočívaly, vyznáňaly novinu, až sa celé Anglicko ozývalo ich zvukmi. Vychudnutí a zanedbaní ľudia na kolesách jachali po všetkých vidieckych hradských cestách, volajúc o neočakávanom oslobodení a kričiac na obludné, vyjavené postavy zúfalcov. A koľko bolo potravy! Cez kanál, cez Irské more, cez Atlantický oceán dovážali nám obilie, chlieb a mäso. Zdalo sa, že v týchto dňoch všetky lode sveta plávajú z Londýna. Ale na to všetko sa nepamätám. Blúdil som ako pomätený. Našiel som sa v dome dobrých ľudí, ktorí ma na tretí deň našli blúdiť, plakať a zúriť na uliciach St. John’s Woodu. Neskôr mi povedali, že som si vtedy spieval nejakú nesmyselnú pesničku: „Na svete ostal sám, hurá! Na svete ostal sám!“ Hoci mali títo ľudia sami so sebou dosť trápenia, — bár by som im chcel vysloviť svoju vďačnosť, nemôžem ich tu pomenovať — jednako sa len starali o mňa, dali mi byt a chránili ma pred samým sebou. Iste sa niečo odo mňa dozvedeli v dňoch mojej skleslosti.

Keď sa mi zasa vrátilo svetlo rozumu, povedali mi veľmi nežne, čo sa dozvedeli o osude Leatherheadu. Dva dni po mojom uväznení Marsania ho zničili a s ním každú živú dušu. Marsan ho srovnal s povrchom zeme, ako sa zdalo, celkom neodôvodnene, sťa chlapec rozkopáva mravenisko z púhej rozpustilosti.

Bol som celkom opustený a tí ľudia boli ku mne veľmi milí. Bol som opustený a smutný a oni ma opatrovali. Ostal som u nich po svojom zotavení ešte štyri dni. Cez celý ten čas cítil som, že sa vo mne vzmáha nejasná túžba, môcť ešte raz videť ostatky mojej malej domácnosti, ktorá sa mi zdala v minulosti sídlom toľkého šťastia a jasu. Bola to len zúfalá túžba videť svoje nešťastie. Odrádzali ma. Robili všetko možné prekaziť uskutočnenie tohoto chorobného úmyslu. Ale napokon som nemohol premôcť tento nutkavý popud, sľúbil som im, že sa k nim iste vrátim, rozlúčil som sa — priznávam, že so slzami v očiach — so svojimi štyrmi priateľmi a vyšiel som znova do ulíc, ktoré ešte nedávno boly tak chmúrne, nevľúdne a prázdne.

Teraz už boly oživené vracajúcimi sa ľuďmi, miestami už boly vonkoncom otvorené aj obchody a z jednej studne tiekla pitná voda.

Spomínam si, ako výsmešne jasným sa mi zdal deň, keď som smutný putoval k domčeku vo Wokingu, ako živo bolo na uliciach a život prúdil okolo mňa. Vonku bolo všade plno ľudí, zaujatých tisícimi starosťmi, a zdalo sa mi neuveriteľným, že by bola veľká čiastka obyvateľstva zahynula. Ale potom som si všimol, akú žltú pleť mali ľudia, s ktorými som sa stretal, aké rozcuchané vlasy, veľké a ligotavé oči a že každý druhý mal oblečené ešte špinavé handry. Na tvárach sa zračil len dvojaký výraz — žiarivá radosť a energia alebo chmúrna odhodlanosť. Keby nebolo týchto dvoch výrazov, Londýn by sa bol zdal mestom bosákov. Úrady rozdávaly neprestajne chlieb, ktorý nám poslala francúzska vláda. Tým niekoľkým koňom, s ktorými som sa stretol, vyčnievaly rebrá. Vyziabnutí mimoriadni strážnici stáli s bielymi odznakmi na rohoch všetkých ulíc. Kým som prišiel do Wellingtonovej triedy, videl som málo stôp, ktoré ostaly po skaze Marsanov, ale videl som tam červenú bylinu, čo prerastala piliere Waterloovského mosta.

Pri rohu mosta zbadal som tiež jednu z obvyklých protiv týchto groteskných časov; nad húštinou červenej byliny jagal sa kus kolčekom pripevneného bieleho papieru. Bol to plakát prvých znova vychádzajúcich novín — Daily Mail-u. Kúpil som si číslo za ufúľaný šiling, ktorý som našiel vo vačku. Bolo zväčša prázdne, ale osamelý tlačiar pre svoju zábavu na poslednej strane vysádzal groteskný rad obvyklých oznámení. Obsahovalo len citové prejavy; novinárska služba nebola posiaľ obnovená. Nedozvedel som sa nič nového, iba to, že týždenné skúmanie marsanských strojov malo prekvapujúce výsledky. Článok tvrdil medzi iným, čomu som tedy nechcel veriť, že „tajomstvo lietania“ je objavené. Na Waterloovskej stanici som zachytil bezplatné vlaky, ktoré odvážaly ľudí domov. Vlna prvého návalu prešumela. Vo vlaku bolo málo ľudí, nemal som chuti k príležitostnému rozhovoru. Sadol som si do prázdneho oddielu, sedel som tam so založenými rukami a chmúrnym zrakom pozeral som na spustošený kraj, letiaci vedľa okien, a zaplavený slnečným svetlom. Hneď za stanicou vlak rachotil po dočasných koľajniciach a na obidvoch stranách trati stály pohoreniská domov. Až po claphamskú križovatku bola tvár Londýna poškvrnená prachom čierneho dymu, hoci dva dni trvala búrka a dážď a pri claphamskej križovatke bola trať zasa porúchaná; vedľa obyčajných robotníkov pracovalo tu na stá nezamestnaných úradníkov a predavačov, tak sme sa zdrgáňali cez napochytre upravené koľajnice.

Po dĺžke celej trati pohľad na krajinu bol nepríjemný a nevľúdny; mnoho strádal najmä Wimbledon. V okolí Waltonu nedotknuté ostaly smrekové lesy, a preto sa na celej čiare zdal byť najmenej poškodený. Wandle, Mole, každý malý potôčik bol len nahromadeným množstvom červených bylín, ktoré maly farbu medzi surovým mäsom a zakladanou kapustou. Ale surreyské smreky boly priveľmi suché, mohly byť kolíkmi pre výhonky červenej byliny. Za Wimbledonom z vlaku bolo videť okolo šiesteho valca v nejakých škôlkach kopy hliny. Množstvo ľudí stálo vôkol, kde pracovalo niekoľko zákopníkov. Nad ním, v rannom vánku, veselo viala državná vlajka. Škôlky boly všade zarastené bylinou a tvorily rozsiahlu plochu živej farby pretínanú červenými tieňmi, až od toho bolely oči. Ľudský zrak sa s nekonečným uľahčením odvracal od šedých pohorenísk a chmúrnej červene v popredí ku belaso-zeleným pásmam východných hôr.

Trať na londýnskej strane wokingskej stanice posiaľ oprávali, preto som sosadol na byfleetskej stanici a išiel som cestou k Maybury, prešiel som miesto, kde sa delostrelec rozprával s husármi a potom to, kde sa mi v búrke zjavil Marsan. Tu len zo zvedavostí odbočil som s cesty, a našiel som v húštine červenej byliny prekotený a polámaný kočík a roztratené a ohlodané biele konské kosti. Stál som chvíľu a hľadel na tie ostatky…

Potom som sa vrátil cez smrekovú horu, miestami zaviaznuc až po krk v spleti červenej byliny a zistil som, že hostinský od „Strakatého psa“ bol už pochovaný; a tak som prišiel domov pozdĺž College Arms. Keď som išiel okolo, mužský, ktorý stál v otvorených dverách domku, pozdravil ma podľa mena.

Pozrel som na svoj dom preniknutý náhlym zábleskom nádeje, ktorý hneď zhasol. Dvere boly vylámané; neboly zamknuté a keď som sa priblížil, pomaly sa otváraly.

Ale zavrely sa zasa. Záclonami v otvorenom okne mojej pracovne, zkadiaľ som s delostrelcom hľadel na úsvit, povieval vietor. Od toho času nebol oblok zatvorený. Polámané kríky boly také, ako som ich zanechal asi pred mesiacom. Vpotácal som sa do predsiene a zdalo sa mi, že je dom prázdny. Koberec na dverách bol skrkvaný a pustil farbu na tom mieste, kde som v tej katastrofálnej noci sedel učupený premoknutý dažďom búrky až do kože. Naše blatnaté šľapaje posiaľ boly na schodoch.

Šiel som po nich do pracovne a našiel som ešte na písacom stole list papieru, prikrytý selenitovým ťažítkom, ako som ho tam nechal v to odpoludnie, keď sa otváral valec. Chvíľu som tam postál a prečítal svoje, tam nechané dôvody. Bola to práca o možnosti vývinu mravných ideí s postupom civilizácie; posledná veta začínala proroctvom: „Asi o dvesto rokov,“ písal som, „môžeme čakať…“ Veta odrazu končila. Spomenul som si, ako som asi pred mesiacom v to ráno nevedel sústrediť svoje myšlienky a ako som vybehol von kúpiť si od predavača „Daily Chronicle“. Spomenul som si, ako som sišiel k záhradnej bránke, keď išiel okolo predavač a ako som načúval, keď ohlasoval divnú zvesť o „ľuďoch z Marsa“.

Išiel som dolu a vstúpil do jedálne. Bola tam už úplne shnitá škopovina a chlieb, a prekotená pivová fľaša, ako sme to s delostrelcom nechali. Môj domov bol pustý. Pochopil som, aká šialená bola nádej, ktorou som sa tak dlho potešoval. A potom sa stala čudná vec. „Darmo,“ zavznel hlas. „Dom je pustý. Už tu nebolo desať dní ani živej duše. Neostávaj tu a netráp sa daromne. Okrem teba nezachránil sa nik.“

Naľakal som sa. Povedal som nahlas svoju myšlienku? Obrátil som sa a za mnou bolo otvorené okno. Išiel som k nemu a pozrel som von.

Stáli tam užasnutí a zdesení práve tak, ako som ja bol tuná, môj bratanec a moja žena — moja žena preblednutá a umdlená od plaču. Vykríkla slabo.

„Prišla som,“ riekla. „Vedela som — vedela…“

Položila si ruku na hrdlo — potočila sa. Urobil som krok napred a zachytil som ju do ramien.