ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po jedení sme vliezli do umyvárne, a tam som si zasa pospal, lebo, keď som sa zobudil, bol som sám. Dusiace otrasy pokračovaly s jednotvárnou vytrvalosťou. Zavolal som niekoľko ráz šeptom na kuráta a konečne som sa dotápal ku kuchynským dverám. Bolo ešte vidno a zbadal som ho ležať na zemi pri trojhrannej škáre a pozorovať Marsanov. Mal shrbené ramená, tak že som mu nevidel hlavy.

Počul som množstvo zvukov, podobných zvukom strojárne a tými prudkými otrasmi sa všetko chvelo vôkol. Cez škáru v stene videl som vršiak stromu, ožiarený zlatým svitom a teplú síňavu pokojného večerného neba. Asi minútu som stál a pozoroval kuráta a potom som k memu pristúpil, vyhýbajúc s veľkou námahou črepom, ktorými bola pokrytá dlážka.

Dotkol som sa farárovej nohy a on sa trhol tak prudko, že vonku pohla sa hŕba malty a spadla s hlučným rachotom. Stisnul som mu rameno, aby nevykríkol a dlho sme sa tam tiesnili bez pohnutia. Potom som sa obzrel zistiť, čo ostalo z našej záhrady. Odlomok malty nechal v sutine ovisnutú škáru, a keď som sa pri nej obozretne vystrel, cez tento otvor mohol som videť, čo sa stalo cez noc s pokojnou predmestskou ulicou. Zmena, ktorú som zbadal, bola naozaj hrozná.

Piaty valec spadol zrejme priam do prostred domu, do ktorého sme najprv vošli. Budova zmizla, ten úder ju celkom rozdrvil a rozhádzal. Valec ležal teraz hlboko pod základmi, v hlbokej jame, ešte oveľa väčšej, ako bola diera, ktorú som videl vo Wokingu. Pod strašným úderom pôda sa rozprskla na všetky strany — možno povedať, že sa naozaj „rozprskla“ — a ležala v kopách, ktoré pokrývaly susedné domy. Bolo to zrovna také, ako keď sa kladivom prudko uderí do blata. Náš dom sa zrútil nazad; fasáda s prízemím boly celkom zničené; umyvárňa a kuchyňa náhodou sa zachránily pred skazou a boly teraz pochované pod hlinou a troskami, zasypané zo všetkých strán hlinou, okrem tej strany, kde ležal valec. To sme všetko videli s okraja okrúhlej jamy, v ktorej pracovali Marsania. Ťažké údery sa ozývaly bezprostredne za nami a bledozelené pary sa vznášaly stále ako závoj okolo našej škáry.

Valec bol už prostred jamy otvorený a na druhej strane jamy v rozdrúzganom a štrkom zasypanom kroví stál veľký vojenný stroj, samotný, hutný a štíhly sa rysoval na večernom nebi. Na začiatku som si dobre nevšimol jamy a valca, hoci by som ich mal najprv opísať, ale môj pohľad bol celkom upútaný čudným ligotavým strojom, ktorý vykopával jamu a zvláštnymi tvormi, ktorí sa štverali pomaly a namáhavo po blízkych kopách hliny.

A nie div, že tento stroj najprv upútal moju pozornosť. Bol to jeden z tých komplikovaných výrobkov, ktoré sa od toho času menovaly „podávacími strojmi“, a ich skúmanie dalo už ľudskej vynaliezavosti mimoriadne podnety. Keď som ho prvý raz videl, podobal sa kovovému pavúku s piatimi spojenými čulými labami a s ohromným množstvom spojených sochorov, tyčí, so siahajúcimi a svierajúcimi chápadlami pozdĺž tela. Väčšina jeho ramien bola stiahnutá, ale tromi dlhými chápadlami lovil tyče, dosky a brvná, ktoré podopierali veko valca a zrejme tiež boly oporou jeho stien. Keď ich vytiahol, vydvihol ich a poukladal za seba na rovinu.

Jeho pohyby boly také rýchle, složité a dokonalé, že som to najprv nepovažoval za stroj, hoci sa to aj ligotalo ako kov. Vojenné stroje boly usporiadané a oživené, ale s týmto ich nebolo možno porovnať. Kto nikdy nevidel tieto produkty a musí sa uspokojiť len s nedokonalými kresbami umelcov a nedostatočnými opismi očitých svedkov, akým som bol ja, sotva si bude môcť dobre predstaviť ich životnosť.

Pamätám sa najmä na vyobrazenie v jednej z prvých brošúr, ktoré sústavne opisovaly túto vojnu. Umelec iste len povrchne preskúmal jeden takýto vojenný stroj a neprehĺbil o ňom svoje vedomosti. Nakreslil ich ako okované hutné trojnohy, bez ohebnosti a pružnosti a cele budil mýlne jednotvárnu predstavu. Brošúra, ktorá obsahovala tieto opisy, bola veľmi obľúbená, a spomínam ju len preto, aby som čitateľa chránil pred dojmom, ktorý by v ňom mohla vzbudiť. Kresby sa tak málo podobajú Marsanom, ktorých som videl pri práci, ako sa podobá lútka človeku. Podľa mojej mienky brošúra bez nich bola by len získala.

Už som povedal, že najprv na mňa podávací stroj nerobil dojmu stroja, ale krabového tvora s ligotavým povrchom a Marsan, ktorý stroj riadil a opanoval ho jemnými tykadlami, zdal sa mi byť jeho mozgom. Ale neskôr som zbadal, že je šedohnedý, kožnatý, ligotavý, podobá sa telám, ktoré sa neďaleko plazia a ujasnil som si pravú podstatu tohoto zručného robotníka. Toto poznanie obrátilo moju pozornosť k ostatným tvorom, naozajstným Marsanom. Už som ich raz povrchne videl a vtedajšia mdloba už teraz mi neprekážala pri pozorovaní. A ináč bol som v úkryte, nepohyboval som sa a nemusel som nič robiť.

Teraz som videl, že to boly tie najneľudskejšie stvory, aké si len predstaviť možno. Maly ohromné okrúhle telá — a či skôr hlavy — asi štyri stopy v priemere a napredku malo každé to telo tvár. Táto tvár nemala nozdier — zdalo sa naozaj, že Marsania nevedia, čo je čuch — ale maly dve ohromné tmavé oči a hneď pod nimi niečo také ako mäsitý zobák. Na tyle hlavy alebo tela — naozaj neviem, ako by som to pomenoval — bola jediná napnutá bubienková blana, v čom neskôr poznali anatomické ucho, hoci bolo v našom hustejšom ovzduší asi nepotrebné. Okolo úst mali šestnásť tenkých, bičíkom podobných chobotov, ktoré vyčnievaly z dvoch uzlov po ôsmich. Tieto uzly pomenoval vynikajúci profesor Howes veľmi priliehave rukami. Hneď keď som prvý raz videl týchto Marsanov, zdalo sa mi, že sa na týchto rukách chcú zdvihnúť dohora, čo sa im pre zvýšenie telesnej váhy na zemi nepodarilo. Ale to je príčina náhľadu, že na nich na Marse ľahko chodili.

Poznamenám tu, že ako nám to výsledok pozdejších pitiev dokázal, ich vnútorná anatómia bola tiež temer taká jednoduchá. Väčšiu časť ústrojov zaujímal mozog, ktorý vysielal ohromné nervy k očiam, uchu a hmatovým chobotom. Okrem toho mali složité pľúca, do ktorých viedly ústa a srdce s komorami. Kŕčovité vraštenie vonkajšej pokožky dokazovalo, že hustejšie povetrie a väčšia príťažlivosť zeme im robí ťažkosti pri dýchaní.

Také ústroje mal Marsan. Ľudia sa tomu iste čudujú, že Marsania nemali všetky zažívacie orgány, ktoré sú hlavnou čiastkou nášho tela. Boly to len hlavy, púhe hlavy. Nemali nijakých vnútorností. Nejedli a netrávili. Miesto toho sali čerstvú živú krv iných tvorov a vstrekovali si ju do žíl. Raz som to aj ja videl, príležitostne aj o tom poviem niečo. Ale hoci sa budem zdať citlivuškárom, nemôžem opisovať to, na čo som nemohol hľadeť. Dosť, keď poviem, že zo živého tvora, väčšinou z človeka vysatú krv, zrovna malou pipetou vstrekovali si do prijímacieho kanálu…

Hoc len mysleť na to je nám hrozne odporné, ale myslím, že by sme si pri tom mali zdôrazniť, ako by boly odporné naše mäsožrútske zvyky, na príklad králikom, keby mali rozum.

Fyziologické výhody tohoto vstrekovania sú nepopierateľné, ak si pomyslíme na čas a silu, ktorú premrháme jedením a trávením. Polovička nášho tela pozostáva zo žláz, trubíc a ústrojov, ktorých úlohou je premieňať pokrm rozličného složenia na krv. Trávenie a jeho vliv na našu nervovú sústavu oslabuje naše sily, zatemňuje náš rozum. Ľudia sú šťastní alebo nešťastní podľa toho, či majú zdravú, alebo chorú pečeňu, alebo zdravé žalúdkové žlazy. Ale Marsania stáli nad takýmito organickými vlivmi na náladu a pocity.

Že pri výžive volili si radšej človeka, to je zrejmé, a možno to čiastočne vysvetliť povahou ostatkov obetí, ktoré si k nám doniesli z Marsa ako zásobu. Tieto stvory, nakoľko možno súdiť podľa zoschnutých ostatkov, ktoré ľudia dostali do rúk, boly dvojnohé, malý kremenité kostry (podobné kremenitým hubám), slabé svalstvo, boly šesť stôp vysoké, malý okrúhle vzpriamené hlavy a veľké oči v kremenitých jamkách. Marsania si v každom valci doniesli dvoch alebo troch takýchto tvorov a zabili všetkých, kým prileteli na zem. Dobre sa im stalo, lebo pri prvej skúške postaviť sa na nohy na našej obežnici, boly by sa im polámaly všetky kosti v tele.

A keď som už raz pri tomto opisovaní, poznačím tu i ďalšie podrobnosti, ktoré sme vtedy síce ešte nepoznali, ale pomôžem čitateľovi, čo sa s Marsanmi nestretol, urobiť si jasnejšiu predstavu o týchto útočných bytnostiach.

Ich fyziológia bola ešte v troch veciach celkom odchylná od našej. Ich telesná sústava nepoznala sen práve tak, ako ho nepozná ľudské srdce. Keďže nemuseli získavať pre svalstvo nové sily, nepoznali ani občasné tlmenie života. Zdalo sa, že poznali len malicherný, alebo vôbec nijaký pocit ustatosti. Na zemi sa nikdy nemohli pohybovať bez namáhania, a jednako sa udržali pri činnosti vonkoncom. Za dvacať štyri hodiny urobili dvacať štyri hodinovú robotu, čo na zemi dokážu len mravci.

A ďalej, čo sa vidí dosť čudným v sexuálnom svete, Marsania nepoznali pohlavia a preto nevedeli ničoho o tých búrlivých pocitoch, ktoré skrsajú z rozličnosti pohlavia u ľudí. To síce nemožno popierať, že sa na zemi za vojny naozaj narodil malý Marsan, našli ho pripojeného k svojmu rodičovi, z ktorého čiastočne vypučal ako mladá ľaliová cibuľa, alebo mláďa vodného hlavonožca.

Pri ľuďoch a všetkých vyšších zemských tvoroch zmizol tento spôsob rozmnožovania; ale pôvodný spôsob iste bol aj na našej zemi tento. Pri nižších tvoroch, až po najbližších príbuzných obratlovcov, tunikátov, vyskytujú sa vedľa seba obidva spôsoby, až napokon pohlavný spôsob rozmnožovania víťazí nad druhou metódou. Na Marse bol pravdepodobne opačný prípad.

Hodno je pripomenúť, že nejaký špekulatívny spisovateľ temer vedeckého chýru, ktorý písal už dávno pred vpádom Marsanov, veštil, že ľudská štruktúra napokon nebude celkom nepodobná terajšiemu stavu Marsanov. Pamätám sa, že jeho proroctvo bolo uverejnené v novembri alebo decembri 1893 v dávno zaniklom časopise „Pall Mall Budget“, a pamätám sa aj na karikatúru, ktorú o tom uverejnil časopis v dobe predmarsanskej, ktorý sa menoval „Punch“. Vysvetľoval — šialene-žartovným spôsobom — že zdokonalenie mechanických prostriedkov musí napokon nahradiť údy, zdokonalenie chemických vynálezov nahradí trávenie — že také orgány, ako vlasy, vonkajšie čiastky nosa, zuby, uši, brada, nebudú už podstatnými čiastkami ľudského tela a že prirodzený výber s veku na vek bude smerovať k ich zmenšovaniu. Len mozog ostane závažnou potrebnosťou. Len jediný úd tela prežije ostatné čiastky, a to ruka, „učiteľ a činiteľ mozgu“. Ostatné čiastky tela sa zmenšia, ale ruky narastú dlhšie.

Veľa vážnych slov tu bolo povedané v žarte, a tu, pri Marsanoch vidíme nesporne, ako potlačila inteligencia animálne stránky organizmu. Zdá sa byť uveriteľným, že Marsania pochádzajú z bytností nám nie nepodobných, ich mozog a ruky (z nich napokon vznikly dva uzly jemných chápadiel) sa silne vyvinuly na ujmu ostatného tela. Bez tela sa však mozog stal oveľa sebeckejším ústrojom, lebo citove nebol podriadený ľudskej bytnosti.

Posledná zvláštnosť, ktorou sa sústava týchto tvorov líši od našej, bola, ako je to všetkým jasné, veľmi triviálneho významu. Mikroorganizmy, ktoré zapríčiňujú toľko chorôb a zlého na zemi, na Marse sa alebo vôbec nevyskytly, alebo ich už marsanská zdravoveda pred dávnymi časmi vykynožila. Storaké choroby, všetky horúčky a nákazlivé choroby, suchoty, rakovina, nádory a podobné pliagy nikdy nehyzdily ich život. A keď už vravím o rozdiele medzi životom na Marse a na zemi, spomeniem aj divné skúsenosti s „červenou bylinou“.

Kvetina na Marse má zrejme miesto prevažujúcej zelenej farby nádych krvavo červený. Aspoň zo semien, ktoré (náhodou, alebo naschvál) so sebou doniesli Marsania, vyrástla červená rastlina, ktorú pospolite pomenovali „červenou bylinou“, a len ona sa udržala za nejaký čas na pozemskej hrude. Červené ťahavé rastliny skoro vyhynuly, a málokto ich videl rásť. Istý čas však „červená bylina“ úžasne vzrastala a sa rozmnožovala. Rozšírila sa na okrajoch jamy už v tretí, či štvrtý deň nášho uväznenia, a jej kaktusu podobné výhonky tvorily karmínové čipky okolo nášho trojhranného okna. Neskôr som zistil, že sa rozšírila po celom kraji, zvlášť tam, kde tiekla voda.

Marsania mali jakýsi sluchový orgán, okrúhly bubník na zadku tela, a oči, ktoré sa v schopnostiach neveľmi líšily od našich, výjmuc, že podľa Philipsa, miesto belasej a fialkovej farby videli čiernu. Je rozšírený náhľad, že sa dorozumievali zvukmi a pohybmi chobotov; na príklad dobrá, ale zle napísaná brošúra (ktorú istotne napísal niekto, kto Marsanov nevidel), a už som ju spomenul, a ktorá až posiaľ bola hlavným prameňom o Marsanoch, obsahuje tiež toto tvrdenie. Ale nikto, kto to prežil, nevidel z činnosti Marsanov toľko, ako ja. Nechválim sa tým, veď to bolo náhodou, ale je to pravda. A ubezpečujem vás, že som ich pozoroval ustavične a že som videl, ako štyria, piati, ba raz až šiesti pracovali spoločne ťažko na nejakom složitom, obťažnom diele, bez toho, že by boli hlesli alebo sa pohli. Ich divné hulákanie zavznelo vždy pred jedením; nemalo modulácie a som presvedčený, že to nebol signál, ale len vydychovanie povetria, čo bolo prípravou k vstrekovaniu krvi. Nemôžem síce o sebe tvrdiť, že ovládam aspoň základy psychológie, a v tomto prípade som presvedčený — tak silne ako len možno — že si Marsania vymieňali myšlienky bez akýchkoľvek fyzických prostriedkov. Som o tom presvedčený, hoci som sa s tým nemohol smieriť. Pred vpádom Marsanov písal som, ak sa na to náhodou niektorý čitateľ pamätá, dosť rázne proti telepatickej teorii.

Marsania nemali šiat. Ich ponímanie ozdoby a slušnosti iste bolo iné ako naše; a nielen, že oveľa menej cítili zmeny temperatúry ako my, ale aj zmeny tlaku nemaly zrejme vážneho vlivu na ich zdravie. Ale hoci aj nemali šatstva, jednako len vynikali vysoko nad ľudí svojimi umelými pomôckami telesnej sily. My, ľudia, sme so svojimi bicyklami a kolieskovými korčuľami, Lilienthalovými lietadlami, delami, puškami atď. len na začiatku vývinu, ktorý Marsania už dávno prekonali. Stali sa naozaj púhymi mozgami, ktoré podľa potreby upotrebujú rozličné telá, ako nosia ľudia rozličné šaty a sadajú na bicykel, keď majú súrnu prácu, alebo siahajú za dáždnikom, keď prší. A pri ich strojoch je človeku snáď najdivnejšie to, že „koleso“, ktoré je základom temer všetkých ľudských strojových vynálezov — celkom chybí; medzi všetkými vecami, ktoré priniesli na zem, niet ani stopy alebo znaku upotrebiť koleso. Človek by si mohol mysleť, že ho upotrebujú pri doprave. Tu je zaujímavé poznamenať, že príroda ani na zemi nevynašla koleso, ani neposkytla podmienok k jeho vývinu. A nielen, že Marsania nepoznali, alebo (čo je neuveriteľné) neupotrebovali kolesa, ale v ich strojoch sa len zriedka vyskytuje pevná osa, alebo aspoň relatívne pevná osa, okolo ktorej by sa dal točiť pohyb na rovnej ploche. Temer všetky laby ich strojov tvoria komplikovanú sústavu posunovacích čiastok, ktoré sa pohybujú po malých, ale dokonale zahnutých trecích plochách. A keď opisujem tieto drobnosti, pripomínam, že dlhé ramená ich strojov púšťané bývajú do pohybu väčšinou nejakými svalovými diskosmi v elastickej pošve; tieto diskosy sa polarizovaly a sťahovaly silnejšie a tesnejšie, keď cez ne prešiel elektrický prúd. Tým docieľovaly tej zvláštnej podobnosti so zvieracími pohybmi, čo bolo tak divné a prekvapujúce pre ľudského pozorovateľa. Veľa takýchto svalom podobných vecí bolo v krabovitom podávacom stroji, ktorý som pozoroval pri prvom pohľade cez škáru, keď otvárali valec. Zdal sa oveľa živším ako naozajstní Marsania, ktorí vedľa neho ležali v lúčoch zapadajúceho slnca, ťažko zdýmajúc, pohybovali bezvládne chobotmi a ťažko sa pohybovali po nesmiernej ceste vesmírom.

Kým som ešte v žiare slnca pozoroval ich slabé pohyby a všímal som si každej zvláštnosti ich tela, upozornil ma kurát na seba tým, že ma prudko potiahol za ruku. Obrátil som sa k jeho zamračenej tvári a tichým, výmluvným perám. Chcel sa podívať cez škáru, cez ktorú mohol z nás hľadeť len jeden; a tak som sa musel zrieknuť pozorovať Marsanov, kým sa on tešil tejto výsade.

Keď som sa zasa podíval, podávací stroj vtedy sostavil niekoľko čiastok stroja, ktorý vyňal z valca a sostavil z neho stroj, ktorý mu bol zrejme podobný; a dolu, naľavo, sa zjavil malý kopací prístroj, vydychujúci prúdy zelenej pary a kliesniaci si cestu okolo jamy, prehlbujúc ju a zatarasujúc ju sústavným a presným pokračovaním. Ztade sa niesol ten pravidelný tlkot a rytmické údery, ktoré otriasaly naším zrúcaným útulkom. Pískal a syčal pri robote. Tento stroj, nakoľko som pozoroval, neriadil Marsan.