ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Príchod druhého vojenného stroja zahnal nás od škáry do umyvárne, lebo sme sa báli, že by nás Marsan so svojej výšky mohol zbadať za hradbou. Neskôr sme sa už menej obávali byť pred jeho očami, lebo vonkajšiemu slnečnému svetlu zvyknutý zrak musel ho videť celkom tmavým, ale zpočiatku každý jeho pohyb, ktorým sa priblížil, zahnal nás do umyvárne s tlčúcim srdcom. Ale hoci sme boli vystavení hroznému nebezpečenstvu, nemohli sme premôcť túžbu pozerať sa von. A spomínam na to teraz s počudovaním, že sme sa často kruto pasovali o toto právo hrozného výhľadu, hoci sme žili v nesmiernom nebezpečenstve hladovej alebo ešte desnejšej smrti. Cez kuchyňu sme prechádzali grotesknými krokmi, prejavajúc chcenie a strach pred lomozom, tĺkli sme sa, kopali a socali jeden druhého, vzdialení súc len na niekoľko krokov od nebezpečenstva.

Je isté, že sme mali celkom rozličné spôsoby myslenia a činenia a nebezpečenstvo a samota tento rozdiel ešte zväčšovaly. Kurátove chabé výkriky a jeho duševná otupelosť začaly mi byť odporné už v Halliforde. Jeho monológy bez konca, prednášané šepotom, prekážaly mi v snahe vymysleť niečo na naše zachránenie, a už stiesneného a rozčúleného, hnaly ma zavše až na pokraj šialenstva. Nevedel sa práve tak opanovať, ako bláznivá ženská. Plakal cez celé hodiny a som presvedčený, že si toto rozmaznané decko vonkoncom myslelo, že jeho slzy budú mať nejaký vliv. Sedával som v tme a jeho neodbytnosť ma hatila pokojne rozmýšľať. Jedol viacej ako ja. Darmo som ho presviedčal, že naša jediná nádej zachrániť sa, je v tom, ostať v dome, kým Marsania nedokončia jamu, a že pri tom dlhom čakaní môže prísť čas, keď nebudeme mať potravy. Jedol a pil hltavo po veľkých kusoch a glgoch a v dlhých prestávkach. Spal málo.

Po niekoľkých dňoch nedostatok jeho rozvahy natoľko zväčšil naše utrpenie a nebezpečenstvo, že hoci sa mi protivilo — musel som sa mu vyhrážať a napokon musel som ho aj biť. To mu na čas vrátilo rozum. Ale patril k ľstivým zbabelcom, ktorí sa neopovážia ani Bohu, ani ľuďom, ani samému sebe pozreť do tvári, jeho duša nepoznala hrdosti, bola bojazlivá, anaemická a nenávistná.

Je mi nepríjemné spomínať tieto veci a písať o nich, ale píšem o nich preto, aby moja rozprávka bola úplná. Tí, ktorí sa v živote nikdy nenašli v zúfalom a hroznom položení, ľahko odsúdia hrubý záchvat môjho vzteku, ktorý ma zachvátil na konci tejto trúchlohry; lebo vedia oveľa lepšie ako iní, čo je zlé, ale nevedia, čo je možné utrýznenému človeku. Ale tí, čo žili v tôni a sostúpili až k elementárnym veciam, budú milosrdnejší.

A zatým, čo sme šeptom výbojúvali naše chmúrne spory, bili sme sa o jedlo a pitie a tĺkli sme sa a ruvali, vonku v horúčosti toho príšerného júna vznikal neobyčajný div, mimoriadna práca Marsanov v jame. Vráťme sa k mojim prvým skúsenostiam. Po dlhšom čase zasa som sa odvážil ísť ku škáre a videl som, že Marsanom pribudli posilou zasa traja druhovia, ktorí sedeli vo vojenných strojoch. Tí priniesli akési nové prístroje a postavili ich okolo valca. Druhý podávací stroj bol hotový a obsluhoval jeden z nových prístrojov, ktorý doniesol veľký stroj. Bolo to podobné mliečnej konve, nad ktorou sa kolísala nádržka hruškovej formy a z ktorej sa sypal prúd bieleho prachu do okrúhlej nádoby, ktorá stála dolu.

Kolísavý pohyb robilo chápadlo podávacieho stroja, ktorý dvoma lopatkovými rukami vykopával množstvo hliny a hádzal ho do nádrže hruškovitého tvaru a druhé rameno zavše otváralo dvierka a vyberalo hrdzavé a čierne škvary z prostrednej čiastky stroja. Druhé ocelové chápadlo posunovalo prúd prachu z nádoby po rebríčkovom kanále do akéhosi prijímača, ktorý halil mrak belasého prachu. Z toho neviditeľného prijímača vinul sa úzky pás zelenkavého dymu v pokojnom povetrí do výšky. Ako som tak na to, hľadel, podávací stroj, v sprievode jemných hudobných cvengotov, vystrel chápadlo, ako keď sa vyťahuje ďalekohľad; toto chápadlo ešte pred chvíľou bolo len tupým výbežkom a teraz siahalo tak ďaleko, že jeho koniec zmizol za kopcom hliny. Hneď na to zdvihlo celkom čistú a prudko sa trblietajúcu tyč z bieleho alumínia a položilo ju na rastúcu hromadu podobných tyčí pri jame. Medzi západom slnca a východom hviezd urobil tento obratný stroj zo surovej hliny viacej ako sto tyčí a hromada belasého prachu rástla neprestajne a siahala až na okraj jamy.

Rozdiel medzi rýchlymi a komplikovanými pohybmi týchto strojov a medzi nehybnou dýchavičnosťou ich netrebných pántov bol tak veľký, že som si celé dni musel zdôrazňovať, že naozaj živými sú poslední a nie stroje.

Kurát ležal práve pri škáre, keď prvých ľudí dovliekli ku jame. Sedel som dolu skrčený a napnute som načúval. Kurát odrazu ustúpil a ja, mysliac, že nás zbadali, v záchvate hrôzy som bol bez seba. Prikradol sa ku mne na prstoch a v tme skrčil sa vedľa mňa, bez slova a rozhadzujúc rukami a chvíľu som sa spolu s ním desil. Posunkami dával na javo, že sa už nechce dívať a po chvíľke mi moja zvedavosť dodala smelosti, vstal som a prekročiac ho, priplúžil som sa ku škáre. Zpočiatku som nevidel príčiny k hrôze. Mrkalo, hviezdy boly nepatrné a mdlé, ale jama bola osvetlená planúcim zeleným ohňom, ktorý vznikal z výroby alumínia. Bol to obraz blkotavých zelených žihaní a mihotavých hrdzavo červených tieňov, ktorý čudne oslepoval oči. Nad všetkým tým lietali netopieri, nevšímajúc si ničoho. Plazivých Marsanov som už nevidel, kopa belasozeleného prachu zakryla ich pred naším zrakom a vojenný stroj so stiahnutými chápadlami, schúlený a poskladaný stál v kúte jamy. A tu, v cvengote strojov, ozvalo sa niečo, ako vzdialené ľudské hlasy; zpočiatku som myslel, že sa mi to len zdalo.

Krčil som sa, hľadiac dychtivo na tento vojenný stroj a až teraz som sa presvedčil, že je v ňom naozaj Marsan. Keď vzbĺkly zelené plamene, zbadal som jeho olejovo mastnú kožu a svietiace očí. A hneď, ako som začul revanie, zbadal som dlhé chápadlo, ktoré siahlo cez pleco stroja do malej klietky, ktorá mu visela na chrbte. Potom chápadlo zdvihlo niečo do výšky k nebu, — čo sa zúfale bránilo — čierne tajomstvo pri trblietaní hviezd a keď tento čierny predmet zasa snieslo nadol, poznal som pri zelenom svetle, že je to človek. Na chvíľu som ho videl celkom jasne. Bol to silný, zdravý, pekne oblečený mužský v strednom veku; ešte pred tromi dňami chodil po svete a tešil sa všeobecnej úcte. Videl som jeho zdesené oči a plamy svetla osvetlily jeho gombíky a hodinkovú retiazku. Zmizol za kopcom a na chvíľu bolo ticho. A potom sa ozvalo revanie a radostné hulákanie Marsanov. — Sklzol som sa po sutinách, postavil som sa na nohy, zacpal som si dlaniami uši a rútil som sa do umyvárne. Kurát sa tu nemo krčil s hlavou v dlaniach a pozrel na mňa, keď som išiel vedľa neho, skríkol celkom hlasne, keď videl, že odchádzam a šiel za mnou.

V tú noc sme sa skrývali v umyvárni a bojovali sme s hrôzou i desným kúzlom, ktorým na nás pôsobil výhľad; hoci sme cítili potrebu nevyhnutnej činnosti, márne som sa namáhal vymysleť nejaký plán úteku; neskôr, na druhý deň, už som mohol celkom jasne hľadeť na naše položenie. Nahliadol som, že s kurátom niet nijakej reči; neobyčajné hrôzy ho pretvorily na bytnosť divých pudov, pozbavily ho rozumu a rozvažitosti. Klesol už zrovna na úroveň zvieraťa. Ale ja, ako sa vraví, chytil som vec obidvoma rukami. Keď som sa trošku upokojil, svitlo mi, že hoci je naše položenie hrozné, jednako niet naozajstnej príčiny zúfať si. Naša hlavná nádej bola v možnosti, že sa Marsania v jame usalašili len na nejaký čas. A keby tam aj mienili ostať, nebudú azda považovať za nevyhnutné jamu strážiť, a vtedy by sme mali príležitosť ujsť. Rozmýšľal som tiež zovrubne nad možnosťou prekopať si cestu v opačnom smere od jamy, ale tu bola priveľká možnosť vynoriť sa v dohľade niektorého na stráži stojacieho vojenného stroja. A priekop bol by som musel urobiť sám, lebo by mi kurát pri tom nepomohol.

Bolo to tretieho dňa, ak sa dobre pamätám, keď som bol svedkom usmrtenia toho mužského. Bola to jediná príležitosť, že sme videli Marsanov jesť. Po tej skúsenosti temer celý deň som sa vyhýbal škáre, ktorá bola v stene. Vstúpil som do umyvárne, vyzdvihol z pántov dvere a niekoľko hodín kopal som ticho sekerou; ale keď som vykopal asi dve stopy hlbokú dieru, poslabená hlina zrútila sa s hrmotom, a neopovážil som sa pokračovať. Stratil som smelosť a ležal som dlho na zemi v umyvárni, neodvážiac sa ani pohnúť. A potom som sa už celkom vzdal úmyslu ujsť priekopom.

O dojme, ktorým na mňa pôsobili Marsania, najvýmluvnejšie hovorí fakt, že som zpočiatku mal len malú alebo nijakú nádej vyslobodiť sa pomocou nejakej ľudskej snahy, ktorá by ich preľstila. Ale na štvrtý či piaty deň začul som zvuk, podobný streľbe z ťažkých diel.

Bolo to neskoro v noci a mesiac jasne svietil. Marsania odpratali kutací stroj a odišli, nechajúc tam len vojenný stroj, ktorý stál na vzdialenejšom svahu jamy a podávací stroj, ktorý som nevidel, lebo pracoval celkom pod škárou v rohu jamy. Okrem slabej žiare podávajúceho stroja a niekoľko pásov a lúčov bieleho mesačného svetla, jamu halila tma a okrem zvukov podávajúceho stroja vládlo úplné ticho. Bola krásna jasná noc; mesiac, okrem jednej obežnice, svietil na nebi sám. Počul som vyť psa, a ten známy zvuk ma nútil zbystriť sluch. Potom som začul čisté dunenie, ako výstrel veľkého dela. Načítal som šesť svetelných zábleskov a po dlhej prestávke zasa šesť. A to bolo všetko.