ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prv ako som odišiel do komory, zamkol som dvere medzi kuchyňou a pivnicou. Ale komora bola prázdna; nebolo tam viacej potravy. Akiste všetko odniesol Marsan v predošlý deň. Pri tomto objave som si zpočiatku zúfal. Ani na jedenásty, ani na dvanásty deň nejedol a nepil som ničoho.

Najprv mi vyschly ústa a hrdlo, a sily mi značne ubúdalo. Skleslý a ochabnutý sedel som v tmavej umyvárni. Myslel som len na jedlo. Zdalo sa mi, že som ohluchol, lebo všetky zvuky v jame, na ktoré som privykol, celkom zamĺkly. Necítil som sa dosť silným bez hrmotu doplúžiť sa ku škáre, lebo ináč bol by som to urobil.

Na dvanásty deň ma tak bolelo hrdlo, že som sa vystavil nebezpečenstvu upozorniť na seba Marsanov a vrhol som sa k rinčiacej pumpe, ktorá bola pri odkvape a nabral som si dva plné poháre kalnej dažďovej vody. Tým som sa značne osviežil a súčasne posilnil som sa poznaním, že nijaké stopujúce chápadlo nepátralo po príčine lomozu pri pumpe.

V tieto dni som často myslel na kuráta a na druh jeho smrti, ale boly to len roztržité a plytké myšlienky.

Na trinásty deň zasa som sa napil vody, zdriemnul som a myslel som nesúvisle na jedlo a na hmlisté, nemožné plány úteku. Keď som zaspal, vždy som mal hrozne fantastické sny o kurátovej smrti alebo o bohatých hodoch; ale či vo sne, či v bdení, cítil som silnú bolesť, ktorá ma ustavične nutkala piť. Svetlo, ktoré vnikalo do umyvárne, nebolo už šedé, ale červené. Mojej pobúrenej obrazotvornosti sa zdalo, že má farbu krvi.

Na štrnásty deň som vošiel do kuchyne a bol som prekvapený, zbadajúc, že výhonky červenej byliny zarástly škáru v stene a pološero miestnosti premenily na tmavočervený súmrak.

Skoro ráno na pätnásty deň začul som v kuchyni rad známych zvukov a keď som chvíľu počúval, rozoznal som čuchanie a škrabanie psa. Vošiel som do kuchyne a zbadal som psí ňucháč, ktorý sa v škáre prebíjal medzi červenými výhonkami. To ma prekvapilo. Keď ma ocítil, krátko zaštekal.

Rozmýšľal som, či by som ho nemohol privábiť dnuká, že by som ho mohol zabiť a zjesť a že by bolo dobre zabiť ho na každý prípad, aby neupútal pozornosť Marsanov.

Plúžil som sa napred a riekol som „psíček môj!“ veľmi nežne; ale on odrazu odtrhol hlavu a zmizol.

Načúval som — nebol som tedy hluchý — ale v jame naozaj vládlo ticho. Zdalo sa mi, že počujem šum vtačích krídel a chríple krákanie, ale to bolo všetko.

Dlho som ležal pri škáre, ale neosmelil som sa pohnúť od červených bylín, ktoré ju zakrývaly. Raz a či dva razy som začul slabé ťapkanie akoby psích labiek, idúcich po piesku ďaleko predo mnou a niekoľko vtačích hlasov, ale to bolo všetko. Napokon to ticho ma posmelilo a vykukol som von.

V jame nebolo živého tvora, okrem kŕdľa vrán, ktoré poskakovaly a hrabaly v kúte nad kostrami mŕtvol, ktoré zožrali Marsania.

Hľadel som pred seba, neveriac vlastným očiam. Stroje boly preč. Okrem kopy šedobelasého prachu v jednom kúte, niekoľko aluminiových tyčí v druhom, čiernych vrán a kostier povraždených, bola tam len prázdna jama, v piesku.

Pomaly som sa osmelil preliezť cez červené byliny a zastal som na hromade rumov. Videl som ztadiaľ na všetky strany, okrem za seba, na sever, a po Marsanoch nebolo ani stopy. Pri mojich nohách zívala jama, ale o niečo ďalej z rumov sa utvorila schodná cesta až k vrcholu zrúcanín. Núkala sa mi dobrá príležitosť k úteku. Začal som sa triasť.

Chvíľu som váhal a potom v mámore zúfalého rozhodnutia a s prudko búchajúcim srdcom vyliezol som na vrch zrúcanín, pod ktorými som bol tak dlho pochovaný.

Ešte raz som sa rozhľadel. Ani na severe nebolo videť Marsanov.

Keď som naposledy videl túto čiastku Sheena v svetle bieleho dňa, bola tu široká ulica vľúdnych bielych a červených domov, a medzi nimi košaté stromy s tôňou. Teraz som stál na hromade roztrieskaných tehál, hliny a štrku, po nich sa rozrastaly až po kolená siahajúce červené kaktusové byliny, ktoré nenechávaly pre vzrast zemských rastlín ani kúska miesta. Blízke stromy boly zvädnuté a hnedé, ale ďalej po živých kmenoch sa vypínalo spletivo červených výhonkov.

Stredné domy boly všetky zrúcané, ale ani jediný nepodľahol ohňu; miestami stály múry nedotknuté až po druhé poschodie s rozbitými oknami a vyvrátenými dverami. V ich nekrytých miestnostiach červená bylina veľmi zbujnela. Podo mnou bola veľká jama, v nej sa vrany bily o odpadky. Po zrúcaninách skácalo množstvo iných vtákov. V diaľke som zbadal vyziablu mačku, ktorá sa plúžila po múre, ale o ľuďoch ani chýru, ani slychu.

Proti môjmu nedávnemu väzeniu deň zdal sa mi byť jasavý a obloha žiarive belasá. Nežný vánok pohyboval červenou bylinou, ktorá pokrývala každú piaď slobodnej zeme a jemne sa kolembala. A, óh, aké bolo sladké to povetrie!