ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď som odišiel od delostrelca, sostúpil som s vŕška a cez High street a cez most do Lambethu. Vtedy sa tam rozrástla červená bylina a temer zatarasila cestu k mostu, ale jej výhonky už pobledly a bolo na nich badať znaky choroby, ktorá ich potom tak rýchlo zničila.

Na rohu uličky, idúcej k stanici Putney Bridge, našiel som ležať mužského. Bol zapadnutý čiernym prachom ako kominár, žil síce, ale bol beznádejne a do nemoty opitý. Nemohol som z neho dostať rozumného slova, okrem nadávok a divokých kliatieb, ktoré clivo chrlil na moju hlavu. Keby nebol mal taký brutálny výraz tvári, azda by som bol pri ňom ostal.

Pozdĺž cesty od mostu ležal čierny prach a hustol smerom k Fulhamu. Ulice boly desne tiché. V jednom pekárskom kráme našiel som zkysnuté, tvrdé a plesnivé, ale jednako poživateľné jedlo. O kúsok ďalej k Walham Green nebolo už na ulicach prachu a prešiel som vedľa jasného radu horiacich domov; praskot požiaru bol pre mňa útechou. Ďalej, smerom k Bromptonu, ulice boly zasa celkom tiché.

Tam som zasa prišiel na čierny prach, ktorý ľpel na uliciach a mŕtvolách. Pozdĺž fulhamskej cesty videl som ich s dvacať. Ležaly tam už niekoľko dní a preto som chytro prešiel vedľa nich. Boly celkom pokryté čiernym prachom, ktorý zahaľoval ich obrysy. Jednu alebo dve rozkmásali psi.

Tam nebolo čierneho prachu, čudná vec, robilo to dojem veľkomestskej nedele, so zatvorenými obchodmi, zamknutými domami a stiahnutými roletami, všade pustota a ticho. Niektoré miestnosti boly vyplienené, ale temer napospol len obchody s potravnými článkami a vínom. Na jednom mieste bolo rozbité sklo zlatníckeho krámu, ale zlodeja asi poplašili, lebo veľa zlatých retiazok a jedny hodinky ležaly na dlážke. Ani som si ich veľmi nepovšimol. Ďalej bola otrhaná ženská, učupená na schodoch pri bráne; jedna ruka jej visela cez koleno, bola poranená a krv z nej stiekala na hrdzavo-hnedé šaty, a z veľkej fľaše vyliate šampanské tvorilo mláku na dlažbe. Zdalo sa, že spí, ale bola mŕtva.

Čím ďalej som vnikal do Londýna, tým väčšmi rástlo hlboké ticho. Ale nebolo to ani natoľko ticho smrti — bolo to ticho plné napnutého očakávania. Skaza, ktorá zasiahla severozápadné oblasti mesta a zničila Ealing a Kilburn, mohla každú chvíľu prepadnúť tieto domy a zmeniť ich v tlejúce rumy. Bolo to zatratené a opustené veľmesto…

V South Kensingtone neboly na uliciach mŕtvoly, ani ich nepokrýval čierny prach. Neďaleko South Kensingtonu som prvý raz počul vyvýjať. Vnímal som ho smyslami temer nebadane. Bolo to plačlivé zamieňanie dvoch tónov „ulla, ulla, ulla, ulla“, ktoré sa stále opakovalo. Keď som išiel ulicami na sever, bolo to silnejšie, a zdalo sa, sťa by to domy a budovy tlmily a odrážaly. Zastal som, hľadiac ku kensingtonským záhradám a čudoval som sa, tomu divnému ďalekému vytiu. Ako by tá mohutná púšť domov našla výraz pre svoj strach a samotu.

„Ulla, ulla, ulla, ulla,“ hulákal ten nadľudský hlas — veľké zvukové vlny sa niesly širokou oslnenou ulicou, medzi vysokými ulicami po obidvoch stranách. S počudovaním som sa obrátil k severu k železným bránam Hyde parku. Mal som polozrelý úmysel vlámať sa do prírodopisného múzea, a najsť si tam cestu až na vežu a odtiaľ prehliadnuť park. Ale rozhodol som sa ostať dolu, kde som sa mohol chytro ukryť a tak pustil som sa hore do Exhibition roadu. Na obidvoch stranách triedy všetky veľké budovy boly prázdne a tiché, a zvuk mojich krokov sa odrážal od domových stien. Na konci ulice, blízko vchodu do parku, videl som zvláštny obraz — prekotený omnibus a celkom na čisto ohlodanú konskú kostru. Zastal som chvíľku nad tým v prekvapení, a potom som išiel ďalej k mostu cez Serpentinu. Hlas sa vždy väčšmi zosilňoval, ale nad strechami domov, na severnej strane parku, nevidel som, okrem hmlistého dymu na severozápade, ničoho.

„Ulla, ulla, ulla, ulla,“ kričal hlas, ktorý prichodil, ako sa mi zdalo, z okolia Regentovho parku. Zúfalé volanie ma silne dojímalo. Stratil som vnútornou rovnováhou udržovaný mier duše. Vyvýjanie ma celkom premohlo. Cítil som veľkú ustatosť, mdlobu a zasa hlad a smäd. Bolo už popoludní. Prečo blúdim sám v tomto meste mŕtvych? Prečo som sám, keď celý Londýn leží v čiernom rubáši na postlaní? Cítil som žalostnú opustenosť: Spomínal som na starých priateľov, na ktorých som už roky zabúdal. Myslel som na jedy v lekárňach, na liehové nápoje vo vinárňach; spomenul som si na tých dvoch opitých zúfalcov, ktorí, nakoľko som vedel, mali so mnou podiel v meste…

Vošiel som Mramorovou bránou do Oxfordskej ulice a túto zasa pokrýval čierny prach a niekoľko tiel, a skazonosný odporný pach zaváňal cez pivničné mreže niekoľkých domov. V sparnom ovzduší po dlhom chodení pocítil som pálčivý smäd. Po nesmiernom namáhaní podarilo sa mi dostať sa do hostinca, kde som sa najedol a napil. Po jedle som bol ustatý a vstúpil som do miestnosti za výčapom, kde som našiel čiernu žinenú pohovku a pospal som si na nej.

Zobudil som sa a to odporné vyvýjanie mi posiaľ znelo v ušiach, „ulla, ulla, ulla, ulla“. Teraz už bolo šero a keď som vo výčape vyňúral niekoľko suchárov a kus chleba — zachoval sa tam aj kus mäsa, ale ten bol plný červíkov — ponevieral som sa po tichých rezidenčných námestiach k Bakerovej ulici — spomínam si už len na Portmanove námestie — a tak som konečne prišiel do Regentovho parku. Keď som vyšiel z Bakerovej ulice, v diaľke nad stromami zbadal som, v jase zapadajúceho slnca, kuklu obrovského Marsana, zkadiaľ prichodilo to vytie. Nenaľakal som sa. Stretol som sa s ním, ako by to bolo niečo celkom všedné. Hľadel som chvíľu na neho, ale on sa ani nepohol. Stál tu a vyvýjal, ale nemohol som zistiť prečo.

Skúsil som sostaviť plán svojho ďalšieho postupovania. Ten nepretržitý zvuk „ulla, ulla, ulla, ulla“ miatol mi myseľ. Azda som už bol natoľko ustatý, že som sa už ani nebál. Iste som bol skôr zvedavý na príčinu toho jednotvárneho volania, ako zdesený. Vyšiel som zasa z parku a zabočil som do Parkovej ulice, majúc úmysel obísť park, išiel som pod terasami a zasa som zbadal ustavične vyjúceho Marsana smerom ku St. John’s Woodu. Asi dvesto krokov od Bakerovej ulice začul som brechanie a zbadal som, ako proti mne uteká pes s kusom nahnitého červeného mäsa v papuli a za ním svorku vycivených psov, ktorí ho prenasledovali. Pes mi vyhol vo veľkom oblúku, ako by sa bál, že vo mne najde nového protivníka. Keď brechanie na konci tichej ulice utíchlo, preniklo zasa plačlivé jačanie „ulla, ulla, ulla, ulla“.

Naďabil som na rozlámaný podávací stroj na ceste ku hradskej St. John’s Woodu. Najprv som myslel, že sa na ulici zrútil dom. Ale keď som preliezol cez rumy, videl som s údivom, ležať medzi troskami tohoto mechanického Samsona so skrátenými, roztrieskanými a zrútenými chápadlami, čo zapríčinil svojím padnutím. Predná čiastka bola dodrúzganá. Ako čo by sa bol rútil slepo do domu a búšiac doň, roztrieskal sa. Vysvetľoval som si vec tým, že podávací stroj ostal bez Marsanovho dozoru. Nemohol som preliezť cez rumy preskúmať tú vec a už silne mrkalo, že som nezbadal ani krvi, ktorou bolo pošpinené sedadlo stroja, ani ohryzené Marsanove chrupky, ktoré tu nechali psi.

Stále som sa väčšmi čudoval tomu, čo som videl a prebil som sa ku Primrose Hillu. V diaľke som cez čistinu medzi stromami zazrel druhého Marsana, ktorý stál bez pohnutia, ako ten prvý, v parku pri zoologickej záhrade a mlčal. Neďaleko od zrúcanín prišiel som okolo rozdrúzganého podávacieho stroja zasa na červenú bylinu, a zbadal som, že Regentov kanál je plný hubovitej hmoty tmavo červených rastlín.

Keď som išiel cez most, odrazu zamĺkol krik „ulla, ulla, ulla, ulla“, ako by ho uťal. Ticho prišlo odrazu, ako úder hromu.

Nejasné, vysoké a chmúrne domy vyčnievaly vôkol mňa; stromy v parku halily sa v čierňavu. Okolo mňa červená bylina všade sa vypínala nad zrúcaniny a tratila sa nado mnou v hmle. Noc, matka strachu a tajomstva, vznášala sa nado mnou v hmle. Ale kým znel ten hlas, bola samota a pustota znesiteľná; zdalo sa, že tým hlasom Londýn posiaľ žije a pocit života vôkol ma obodroval. Potom náhla zmena, nejaká udalosť — nevedel som aká — a na to temer makateľné ticho. Nič, len toto desné ticho.

Londýn hľadel na mňa s úžasom. Okná bielych domov zdaly sa byť očnými jamkami lebiek. Moja obrazotvornosť hľadala všade vôkol tisíce pohyblivých utajených nepriateľov. Zachvátila ma hrôza, keď som pomyslel na svoju neopatrnosť. Ulica sa stlala predo mnou ako by bola zo smoly, alebo natretá dehtom a na chodníku videl som ležať skrútenú postavu. Nemohol som ísť ďalej. Otočil som sa zpäť po St. John’s Wood Roade a ozlomkrky som utekal z toho neznesiteľného ticha ku Kilburnu. Skryl som sa pred nocou a tichom do fiakristovej búdky v Harrow Roade a vyšiel som z nej až dobre po polnoci. Pred úsvitom však vrátila sa mi smelosť a ešte boly na nebi hviezdy, keď som išiel zasa k Regentovmu parku. Poblúdil som a odrazu som zbadal v pološere úsvitu na konci druhej triedy krivku Primrose Hillu. Na vrchole vypínal sa k blednúcim hviezdam tretí Marsan, vzpriamený a nehybný ako ostatní.

Posadlo ma šialené rozhodnutie. Chcel som umreť a urobiť tomu koniec. A chcel som tiež vyhnúť útrapám samovraždy. Kráčal som bezstarostne k tomu titanovi a keď som sa priblížil a už svitlo, zbadal som, ako kŕdeľ čiernych vtákov krúži okolo kukly. Pri tom pohľade sa mi sovrelo srdce a pustil som sa po ulici do behu.

Chvátal som cez červené byliny, ktoré zatarasovaly terasu Sv. Edmunda (prebrodil som cez vodu, ktorá sa valila z vodárne k Albertovej ulici a siahala mi až po hruď) a pred východom slnca našiel som sa v záhradách. Okolo vrchu kopca boly nahromadené vysoké násypy, tvoriac vôkol vysokú hradbu — to bol posledný a najväčší tábor Marsanov — a za tými násypmi stúpal k oblohe riedky dym. Na nebosklone bežal vycivený pes a zmizol. Myšlienka, ktorá mi blysla mysľou, nadobúdala vždy väčšej určitosti a pravdepodobnosti. Necítil som strachu, len som sa triasol od divej radosti, keď som bežal do kopca k nehybnej oblude. Z kukle visely hnedé zdrapy, ktoré hladní vtáci zobali a kmásali.

V nasledujúcej chvíľke vydriapal som sa na hlinený násyp a zastal som na vrchu; nútro hradieb ležalo predo mnou. Bol to obrovský priestor, stály tam rozličné vojenné stroje, kopy materiálu a divné prístrešia. A medzi tým ležali sem a tam Marsania, niektorí v prekotených vojenných strojoch, iní zasa v nových príšerných podávacích strojoch, asi tucet ich ležal ztuhnutých a mlčiacich v rade — boli mŕtvi! — zničení hnilobou a chorobou bakterie, ktorej ich telesná sústava nevedela odolať; zničení, ako bola zničená červená bylina; zničení, keď už všetky ľudské prostriedky nadobro zlyhaly, najmalichernejšími tvormi, ktoré Boh v Svojej múdrosti soslal na zem.

Stalo sa to, čo som mohol naozaj i ja aj iní mnohí ľudia predvídať, keby našu myseľ nebola zaslepila hrôza a utrpenie. Týmto zárodkom chorôb ľudstvo splácalo daň už od začiatku sveta — splácali ju naši predkovia od prenároda, keď tuná vznikol život. Ale vlivom prirodzeného výberu v našom rode sa vyvinula schopnosť odporu; nijakým zárodkom nepodliehame bez boja a proti mnohým — na príklad proti tým, ktoré zapríčiňujú hnitie mŕtvol — sú naše živé telá celkom chránené. Ale na Marse niet bakterií a náhle prišli k nám títo dobývatelia, náhle sa najedli a napili, začali ich naši mikroskopickí spojenci hubiť. Už vtedy, keď som ich pozoroval, boli neodvratne premožení, umierali a hnili už pri svojom diele na zemi. Bolo to nevyhnutné. Žertvou bilionov životov nadobudol si človek na zemi domovské právo, a chráni si ho proti všetkým votrelcom; zachránil by si ho, i keby boli Marsania desať ráz silnejší. Lebo ľudia nežijú a neumierajú nadarmo.

Ležalo ich tu krížom-krážom v tej veľkej zákope, čo si vystavili, asi päťdesiat, prekvapila ich tam smrť, ktorá sa im zdala takou nepochopiteľnou ako každá smrť. V tej chvíľke táto smrť bola aj mne nepochopiteľnou. Vedel som toľko, že bytnosti, ktoré žili a tak ohrozovali ľudstvo, sú mŕtve. Chvíľu som myslel, že sa opakovala Sanheribova skaza, že sa Boh sľutoval a Anjel zhubca ich v túto noc usmrtil.

Stál som, hľadiac uprene do jamy a v duši sa mi vyjasnievalo, práve keď vychádzajúce slnce vôkol mňa zaplavilo svet svojimi planúcimi lúčami. Jama bola posiaľ tmavá; tie veľké, obdivuhodne dokonalé a složité, so svojimi krivolakými nadpozemskými tvarmi, čnely čudne a matne z tône do svetla. Počul som, ako sa niekoľko psov ruje o ich telá, ktoré ležaly v tmavej hĺbke jamy hlboko podo mnou. Na druhom svahu jamy krížom ležalo lietadlo, ploché, ohromné a nevídané, s ktorým v našom hustejšom povetrí robili letecké skúšky, keď ich prekvapila skaza smrti. Smrť sa neoneskorila ani o deň. Pri krákorivých zvukoch zdvihol som hlavu a pozrel na ohromný vojenný stroj, ktorý už nebude nikdy bojovať, na rozkmásané kusy mäsa, visiace z prekotených sedadiel na vrchole Primrose Hillu.

Pozrel som nadol so stráne tým smerom, kde stáli dvaja druhí Marsania, obletovaní vtákmi, ktorých som videl v noci práve vo chvíli, keď ich prikvačila smrť. Jeden z nich práve umieral, volajúc na svojich druhov; azda to bol posledný umierajúci a jeho hlas znel ustavične, kým nebola vyčerpaná sila jeho stroja. Teraz sa bezvládne trblietaly tieto trojnohé veže zo žiarivého kovu v lúčoch vychádzajúceho slnca…

Okolo jamy sa rozprestieralo z večnej záhuby, sťa by divom zachránené veľmesto, matka miest. Kto videl Londýn len v závojoch dymu, ťažko si vie predstaviť nahý jas a krásu tichej púšte domov.

Na východe nad čierňavou rumov Albertovej terasy a zrúcanej kostolnej veže na jasnom nebi žiarilo slnce, niektorá blýskavá plocha toho mora striech, tu a tam zachytila svetlo a prudko sa trblietala. Svetlo sršalo aj na vínové sklady pri Chalk Farm Statione a na obrovský železničný dvor, načrtaný prv sieťou čiernych koľajníc, ale teraz sa tu odrážaly červené koľajnice zahrdzavené dvojtýždňovým odpočívaním, v akejsi tajomnej kráse.

Na sever ležal Kilburn a Hamstead, belasé skupiny domov; na západe veľmesto bolo zahalené hmlou; a na juhu, za Marsanmi, na východe slnca sa jasne odrážaly zelené vlny Regentovho parku, Langhamov hotel, kupola Albert Halla, državný ústav, obrovské budovy Bromptonskej triedy a za nimi vyčnievaly hmlou vrúbené rumy Westminsteru. V diaľke bolo videť belasé Surreyské vrchy, a veže Krištáľovej paloty sťa dva trblietavé strieborné prúty. Dóm sv. Pavla rysoval sa tmavo proti vychádzajúcemiu slncu a od neho na západ, ako som to až teraz zbadal — zívala obrovská diera.

Keď som hľadel na tento rozsiahly priestor plný domov, fabrík a kostolov, mlčiaci a pustý, keď som pomyslel na mnohé nádeje a námahy, na veľké zástupy ľudí, ktorí obetovali svoje životy pre vybudovanie tohoto ľudského sídla a na rýchlu, nemilosrdnú skazu, ktorá to všetko zavalila; keď som si uvedomil, že tá tôňa sa odplazila, že ľudia budú môcť zasa žiť v uliciach a to drahé ohromné mŕtve mesto zas oživne a zosilnie, bol som temer až k slzám dojatý.

Trápenie prestalo. Ešte dnes sa začne ozdravovanie. Po vidieku rozptýlení ešte žijúci ľudia — bez vodcu, bez zákona, bez potravy, ako ovce bez pastiera — tie tisíce, čo ušly za more, budú sa zasa vracať; tepna života bude vždy silnejšia, bude zasa biť v prázdnych uliciach a prúdiť po pustých námestiach. Hoci aj všeličo zhynulo, ruka zhubcova jednako len bola zadržaná. Ruka zhubcova bola zadržaná. Všetky tie hrozné trosky, začmudené kostry domov, čo tak nevľúdne vyčnievaly k slncom ožiarenej zeleni vŕškov, skoro sa budú ozývať údermi mlatov obnoviteľov a strkaním murárskeho náčinia. Pri týchto myšlienkach vystrel som k nebu ruky a ďakoval som Bohu. O rok, myslel som si — o rok…

A potom som neodolateľnou silou pomyslel na seba, na svoju ženu, na starý život, plný nádeje a nežnej: pomoci, ktorý zmizol navždy.