ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to na šiesty deň nášho uväznenia, keď som sa naposledy podíval cez škáru a odrazu som zbadal, že som sám. Kurát, miesto toho, aby sa ku mne tlačil a snažil sa odsotiť ma od škáry, vrátil sa do umyvárne. Odrazu mi niečo prišlo na um. Tiež som rýchlo a ticho vstúpil do umyvárne. Počul som vo tme, že kurát pije. Tápal som vo tme a namakal som fľašu burgundského vína.

Niekoľko minút sme sa pasovali. Fľaša padla na dlážku a rozbila sa, ja som prestal a vstal som. Stáli sme zadychčaní a vyhrážali sme jeden druhému. Konečne som si stal medzi neho a potravu a oznámil som mu, že som rozhodnutý urobiť poriadok. Rozdelil som v komore jedlo na čiastky, aby nám stačilo na desať dní. Toho dňa som mu už nechcel dať jesť. Odpoludnia urobil slabý pokus dostať sa k potrave. Driemal som, ale hneď som sa zobudil. Celý deň a celú noc sme sedeli oproti sebe; bol som ustatý, ale neústupný, kurát plakal a ponosoval sa, že je veľmi hladný. Viem, že to trvalo celú noc a celý deň, ale mne sa ten čas zdal a zdá sa mi posiaľ — nekonečnosťou.

A tak naša vzrastajúca nesnášanlivosť skončila sa bojom. Dva dni sme sa polohlasne hádali a bili. Boly chvíle, keď som ho divoko tĺkol a kopal, chvíle, keď som mu dohováral a presviedčal ho a raz som urobil skúšku podplatiť ho poslednou fľašou burgundského vína, lebo tu bola ešte pumpa na dažďovicu, z ktorej som mohol načerpať vody. Ale nepomohlo násilenstvo, ani miernosť; stratil už naozaj rozum. Neprestával útočiť na potravu a nahlas bľabotať. Nestaral sa ani v najmenšom o opatrnosť, ktorá nám väzenie robila jedine znesiteľným. Pomaly som začal chápať, že stratil celkom rozum, a poznal som, že v tejto tiesnivej a trápnej tme mojím jediným druhom je šialenec.

Podľa istých hmlistých rozpomienok súdim, že môj duch zavše poblúdil. Keď som zaspal, mal som vždy divné, príšerné sny. Znie to síce divne, ale skoro verím, že kurátova slabosť a šialenosť mi boly výstrahou, posilňovaly ma a zachránily mi zdravý rozum.

Na ôsmy deň začal hovoriť nahlas miesto šeptom, a nemohol som mu to prekaziť.

„Bože, je to spravedlivosť!“ opakoval ustavične. „Je to spravedlivosť. Nech stihne trest mňa a moje pokolenie. Zhrešili sme, nestačili sme. Bola tu chudoba, žiaľ; bedárov šliapali do prachu, a ja som bol pokojný. Hlásal som samé nesmysly — ó, Bože, aké nesmysly! — Keď som sa mal vzpružiť, obetovať život, a volať: robte pokánie, pokánie!… Utlačovatelia chudoby a biedy… boží hroznový preš!“

Potom si odrazu zmyslel na jedlo, ktoré som pred ním skryl, prosil, modlikal, plakal a napokon sa aj vyhrážal. Začal hovoriť hlasnejšie — prosil som ho, aby prestal: zbadal, že mi tým môže škodiť a vyhrážal sa, že bude kričať a zavolá Marsanov. Toho som sa na chvíľu naľakal; ale každý ústupok bol by mimoriadne oslabil možnosť nášho úteku. Odmietol som ho, hoci som nebol istý, či to naozaj neurobí. Ale toho dňa sa to ešte neopovážil.

Hovoril nahlas, vždy hlasnejšie, cez celý ôsmy a deviaty deň, hrozil, útočil; z úst sa mu valil prúd pološialených a vždy nesmyselných rečí, v ktorých ľutoval, že tak falošne slúžil Bohu, už mi ho bolo až ľúto. Potom zaspal na chvíľu a potom začal s novými silami, tak hlasno, že som ho musel umlčať.

„Buďte ticho!“ riekol som.

Kľakol si, lebo až posiaľ sedel v tmavom kúte.

„Už som dosť dlho čušal,“ riekol tak hlasno, že ho bolo počuť iste až do jamy, „a teraz musím svedčiť. Beda tomuto nevernému mestu! Beda! Beda! Beda! Beda! Beda obyvateľom zeme, lebo nové hlasy trúb…“

„Mlčte!“ riekol som, vstávajúc v hrôze, že by nás Marsania mohli počuť. „Pre Pána Boha…“

„Nie!“ zvolal kurát z plného hrdla, vstal tiež a vystrel ruky. „Hovorte! Slovo Pánovo spočíva na mne…“

Tromi skokmi bol pri kuchynských dverách.

„Musím svedčiť. Idem. Už som dosť dlho váhal.“

Vystrel som ruku a namakal sekáč na mäso, ktorý visel na stene. Hneď som bol za ním. Bol som bez seba od hrôzy. Kým prišiel do prostred kuchyne, dohonil som ho. V poslednom tknutí ľudskosti obrátil som rezivo nazad a udrel som ho tupým koncom sekáča. Padol tvárou napred a ostal ležať natiahnutý na dlážke. Potkol som sa na neho a zastal som, lapajúc dych. Ležal bez pohybu.

Odrazu som zvonku začul zvuk, padala malta a trojhranná škára v stene sa zatmela. Pozrel som ta a zbadal spodnú čiastku podávajúceho stroja, ako pomaly vniká do otvoru. Jedno chápadlo sa otočilo medzi rumy; zjavilo sa i druhé a tápalo po zrúcaných hradách. Stál som v úžase s vyvalenými očami. Potom som zbadal cez akúsi sklenú dosku na vrchu stroja tvár Marsana, ak ju tak možno pomenovať, a jeho veľké tmavé oči hľadely skúmavo, a potom sa cez škáru pomaly preplietalo dlhé hadovité kovové chápadlo.

Obrátil som sa s námahou, potkol som sa na kuráta a zastal som pri dverách umývarne. Chápadlo už vniklo na dva a či i viacej krokov do chyže, točilo a krútilo sa divnými rýchlymi pohybmi sem a ta. Chvíľu som ostal ako omráčený týmto pomalým kŕčovitým pohybom. Na to som chríple vykríkol a prinútil som sa prejsť cez umyváreň. Triasol som sa veľmi; sotva som sa udržal na nohách. Otvoril som dvere do uhoľnej komory a zastal som tam vo tme, hľadiac utkvele do mdlého svetla v kuchynských dverách a načúvajúc. Zbadal ma Marsan? Čo robil teraz?

Niečo sa tam pokojne sem a ta pohybovalo. Zavše to vrazilo do steny a zasa pokračovalo v pohyboch, zvučiac kovovým hlasom, ako keď štrngá sväzok kľúčov. Potom to vlieklo po kuchynskej dlážke ťažké telo — vedel som dobre, čie. Priťahovaný neodolateľnou mocou, plúžil som sa k dverám a pozrel do kuchyne. V trojuholníku jasného svetla zvonku, zbadal som Marsana, ktorý v obrovskom podávacom stroji prezeral kurátovu hlavu. Prišlo mi na um, že podľa rany, ktorú som mu urobil na hlave, uhádne moju skrýšu.

Vliezol som nazad do uhoľnej pivnice, zavrel som dvere a začal som sa zatarasovať, ako najlepšie a tichšie som vedel, v tme medzi drevo a uhlie. Každú chvíľu som prestál v úžase, počuť, či Marsan zasa vnikol chápadlom do otvoru.

Potom sa zas ozval ten kovový zvuk. Načúval som, ako pomaly tápe po kuchyni. Odrazu som ho počul bližšie, myslel som, že je v umyvárni. Úfal som, že nie je také dlhé, aby ma dosiahlo. Modlil som sa vrúcne. Plazilo sa ticho ďalej pozdĺž pivničných dvier. Potom nasledoval pre mňa čas neznesiteľného napnutia. Počul som, ako siaha za kľučkou. Našlo dvere! Marsan vedel otvoriť dvere!

Chvíľu sa to namáhalo s kľučkou a potom sa dvere otvorily.

V tme som rozoznal chápadlo — podobné chobotu slona — otáčalo sa ku mne, dotýkalo sa stien a omakávalo ich, aj uhlie, drevo, a povalu. Bolo to, ako čierny had, ktorý pokyvkáva sem a ta slepou hlavou. Raz sa vonkoncom dotklo môjho opätka. Temer som skríkol; zahryzol som si do ruky. Zavládlo ticho. Mohol som si mysleť, že sa vrátilo. Odrazu za niečím siahlo, rinčiac prudko — myslel som, že ma už má — a zdalo sa, že sa zasa plazí z pivnice. V prvej chvíli nebol som si istý. Vzalo si snáď kus uhlia, preskúmať ho.

Použil som tej príležitosti a zmenil som obozretne polohu, lebo som už temer dostával kŕče a načúval som ďalej. Šeptal som náruživé modlitby, prosiac o vyslobodenie.

Potom som začul pomalý, rozvažitý zvuk, ktorý sa zasa blížil ku mne. Pomaly, pomaly sa blížilo chápadlo, cvendžalo o steny a dotýkalo sa náradia.

Bol som posiaľ v neistote, až odrazu udrelo prudko do pivničných dverí a zavrelo ich. Počul som, že sa odplazilo do komory, suchárové škatule hrmotaly a prekotila sa fľaša a potom zavznel mocný úder na pivničné dvere. Potom zavládlo ticho a nesmierne napnutie.

Odišlo?

Konečne som zistil, že odišlo.

Neprišlo už viacej do umyvárne; ale ja som cez celý desiaty deň ostal ležať v hustej tme pod uhlím a drevom, neodvážil som sa vyliezť ani len po vodu, hoci som mal smäd. Až na jedenásty deň som sa osmelil vyliezť zo svojej skrýše.