ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chvíľu som sa tackal na násype, nestarajúc sa o svoju bezpečnosť. V protivnom brlohu, z ktorého som vyliezol, myslel som vždy len na chvíľkovú bezpečnosť. Neuvedomil som si, čo sa stalo na svete, nepredvídal som, že uvidím divné veci. Myslel som, že uvidím Sheen v rumoch — a našiel som sa, ako by na druhej obežnici, v príšernom a tajomnom kraji.

V tej chvíli sa ma dotkol ľudstvu neznámy pocit, ktorý však dobre znajú nami ovládané zvieratá. Taký pocit má akiste králik, ktorý na ceste do svojho brlohu odrazu stojí pred skupinou robotníkov, kopúcich základy domu. Pocítil som prvé hnutie dojmu, ktorý som si teraz celkom jasne uvedomil, čo ma potom tiesnil dlhý čas, že som svrhnutý s trónu, že už nie som pánom, ale zvieraťom medzi zvieratmi pod jarmom Marsanov. S nami to bude tak, ako s nimi, musíme čuchať, dávať si pozor, utekať a skrývať sa; zmizol strach pred človekom a jeho panstvo prestalo.

Ale keď som si uvedomil túto podivnosť, hneď to prešlo, a po dlhom, trápnom pôste opanoval ma celkom pocit hladu. Neďaleko jamy za múrom, ktorý bol pokrytý červenou bylinou, zbadal som — kus nepochovanej záhrady. To mi vnuklo myšlienku, prekliesniť si cestu cez červenú bylinu, ktorá siahala po kolená a miestami až po hrdlo. Hustota byliny, ktorá poskytovala ukryt, ma upokojovala. Stena bola s šesť stôp vysoká a keď som skúšal preliezť cez ňu, zistil som, že sa na ňu nemôžem vyškriabať. Išiel som tedy povedľa nej a prišiel som až na roh ku kamennej čiastke steny, cez ktorú sa mi podarilo preliezť a soskočiť do záhrady, do ktorej som sa chcel dostať. Našiel som tam niekoľko mladých cibúľ, pár gladiolových bobúľ a hŕbu nezrelej mrkvy, sobral som to, preliezol som cez zrúcanú stenu, vrátil som sa medzi červenými a karminovými stromy ku Kew — zdalo sa mi, ako by som kráčal medzi obrovskými kvapkami krvi — a stále ma pudily dve myšlienky: najsť viacej potravy a dostať sa, nakoľko mi sily stačily, čím rýchlejšie a čím najďalej von z toho prekliateho, nezemského okolia jamy.

O niečo ďalej, na trávnatom mieste, bola kôpka húb, ktoré som tiež shltol a potom som prišiel ku hnedej hladine plytkej, tečúcej vody, tam, kde boly lúky. Tieto malé zlomky potravy len zväčšily môj hlad. Zpočiatku som bol prekvapený touto povodňou v horúcom suchom lete, ale neskôr som zistil, že ju zapríčiňoval tropický bujný vzrast červenej byliny. Táto neobyčajná rastlina temer sa borila s vodou a rozšírila sa ohromne s nesmiernou plodnosťou. Semená, ktoré padly do rieky Wey a do Temže, rýchlym vzrastom a obrovskými výhonkami tejto titanskej rastliny vytisly rýchlo obidve rieky z brehov.

Neskôr som videl, že sa most v Putney temer celkom tratil pod spletivom byliny a tiež v Richmonde sa rozliala Temža do šírky plytkým prúdom po lúkach Hamptona a Twickenhamu. Kde sa rozliala voda, tam sa bujne rozrástla bylina, že sa zrúcané domky v temžskom údolí na čas stratily pod červeným krovom močariny, ktorej okraje som skúmal a ktorá zakrývala mnohé, Marsanmi zapríčinené pustošenia.

Ale konečne červená bylina zahynula tak chytro, ako chytro sa rozrástla. Zachvátila ju nejaká sneť, ktorú pripisujú pôsobeniu istej bakterie. Všetky zemské rastliny zákonom prirodzeného výberu odolaly bakteriam a nikdy nepodliehajú bez urputného boja; ale červená bylina shnila, ako by odrazu odumrela. Výhonky obelely, sklesly a nabudnately. Lámaly sa pri púhom dotknutí a voda, ktorá podporovala ich rýchly vzrast odniesla ich posledné ostatky do mora…

Keď som prišiel k tej vode, mojím prvým činom bolo zahasiť smäd. Vypil som množstvo vody a hnaný pudom, rozžuval som niekoľko výhonkov červenej byliny; ale boly vodnaté a maly nepríjemnú kovovú príchuť. Videl som, že je voda dosť plytká, tak že ju možno hravo prebrodiť, hoci mi červená bylina pri chôdzi trochu prekážala; ale smerom ku rieke bola voda hlbšia a obrátil som sa nazad ku Mortlaku. Hradskú som zisťoval podľa zrúcaných domkov, plotov, lampových stĺpov, a tak som sa dostal zo záplavy a šiel som smerom k vŕškom, ktoré sa ťahajú k Rochamptonu a našiel som sa na putneyskej obecnej lúke.

Sceneria sa tu zmenila; miesto cudzoty a nevľúdnosti videl som trosky známych vecí; pásy zeme boly zničené cyklonom a na niekoľko krokov od nich našiel som celkom nedotknuté miesta, domy so zničenými okenicami a zamknutými dverami, ako by ich majitelia odišli len na deň, alebo ako by ich obyvatelia dnuká spali. Červená bylina tu nebola taká bujná; na vysokých stromoch pozdĺž ulice nebolo vôbec červených ťahadiel. Hľadal som potravu medzi stromami, ale nenašiel som nič, vnikol som tedy do niekoľkých tichých príbytkov, ale boly už vyplienené. Cez ostatok dňa ostal som v kroví, súc tak vysilený a zoslabnutý, že som nemohol ďalej ísť.

Cez celý čas nevidel som ľudskej bytnosti a ani stopy po Marsanoch. Stretol som dvoch hladných psov, ale obidvaja mi vyhli v obluku, keď som sa k nim priblížil. Pri Roehamptone som videl dve ľudské kostry — nie mŕtvoly, ale celkom ohlodané kostry — a v hore som vedľa seba našiel zlámané a podrúzgané mačacie a kraličie kosti a ovčiu lebku. Ale hoci som niektoré čiastky z nich hrýzol, nenašiel som na nich ničoho.

Po západe slnca vliekol som sa po hradskej k Putney, kde, ako som videl, pre nejakú príčinu upotrebili žeravý lúč. A v záhrade za Roehamptonom našiel som množstvo nezrelých zemiakov, ktoré dostatočne utíšily môj hlad. Z tej záhrady som videl dolu do Putney a k rieke. Pohľad na tie miesta v hmle bol neobyčajne trúchly: čierne stromy, čierne opustené rumy a na úvrší pramene rozvodnenej rieky, na červeno zafarbené bylinami. A nad tým všetkým vznášalo sa — ticho. Prenikla ma nevýslovne hrozná myšlienka, ako rýchlo vznikla táto úžasná zmena.

Nejaký čas som myslel, že ľudstvo bolo celkom vykántrené a ostal som tu sám ako posledný živý človek. Celkom pri vrcholci putneyského vŕšku našiel som ďalšiu kostru, ktorá mala odtrhnuté ruky a odhodené na niekoľko krokov od ostatného tela. Čím ďalej som išiel, tým väčšmi som sa upevňoval v presvedčení, že v tejto čiastke sveta, okrem niekoľkých tulákov, akým som bol ja, bolo ľudstvo celkom vykynožené. Myslel som, že Marsania tiahli ďalej a odišli zo zničeného kraja. Snáď práve pustošia Berlín, alebo Paríž, alebo snáď odtiahli na sever.