ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prenocoval som v hostinci na vrchu putneyského kopca a spal som prvý raz od úteku do Leatherheadu na postlanom loži. Nebudem rozprávať, ako som sa zbytočne namáhal vniknúť do tohoto domu — neskôr som videl, že brána nie je zamknutá — ani o tom, ako som prekutal všetky izby, hľadajúc potravu, až som, už celkom zúfalý, našiel v miestnosti, ktorá bola iste chyžkou pre slúžku, potkanmi ohryzenú kôrku a dva ananasy v plechoviciach. Dom bol už prekutaný a vyplienený. Vo výčape som neskôr našiel niekoľko suchárov a obložených chlebíkov, ktoré nezbadali. Chlebíky sa už nedaly jesť, ale sucháry nielen utíšily môj hlad, ale naplnily i moje vrecká. Nezažal som lampy, lebo som sa bál, že by sa nejaký Marsan mohol ponevierať touto čiastkou Londýna, hľadajúc v noci pokrm. Prv ako som si ľahol, bol som veľmi nepokojný, plúžil som sa od okna k oknu a vyzeral som, či niekde nevidno tie obludy. Spal som málo. Keď som ležal v posteli, zbadal som, že súvislo myslím — čo sa mi nestalo, ak sa dobre pamätám, od hádky s kurátom. V celom predošlom čase trpel som pod tlakom vzrušujúcich, nejasných pocitov, alebo nejakej tupej poddajnosti. Ale tej noci môj mozog sa asi posilnil jedlom, vyjasnil sa a ja som zasa riadne myslel.

V mojej mysli bojovaly tri veci: zavraždenie kuráta, terajší pobyt Marsanov a možnosť osudu mojej ženy. Prvá nebudila vo mne pocitu hrôzy, alebo výčitky svedomia; hľadel som na ňu len, ako na hotovú vec, veľmi trápnu rozpomienku, ale bez najmenšej ľútosti. Súdil som o nej vtedy tak, ako aj dnes, rad súvisiacich udalostí ma preca dohnal k tomu náhlemu úderu, ony viedly nevyhnutne k tomuto koncu. Neodsudzoval som sa; ale prenasledovala ma vytrvale neodbytná rozpomienka. V tíšine noci, cítiac blízkosť Božiu, ako to zavše vnímame v tichu a tme, pre tú chvíľku hnevu a úzkosti, stál som pred súdom svojho svedomia. Sledoval som znova postupovanie nášho rozhovoru od chvíľky, keď som ho našiel učupeného pri sebe, bezcitného proti môjmu smädu a ukazujúceho na oheň a dym stúpajúci z rumov Weybridgu. Nevedeli sme sa dohodnúť — ale urputná náhoda sa o to nestarala. Keby som to bol vopred vedel, bol by som ho opustil v Halliforde. Ale nepredvídal som to a je zločinom predvídať niečo a jednako to urobiť. Rozprávam celý príbeh tak, ako sa stal. Nebolo svedkov — mohol som všetko zatajiť. Ale rozprávam to a čitateľ nech si utvorí úsudok sám podľa ľubovôle.

A keď som sa s námahou oslobodil od predstavy na zemi ležiaceho tela, vynorila sa zas otázka Marsanov a osud mojej ženy. O Marsanoch som nevedel nič; mohol som si predstaviť tisíc vecí, ale na nešťastie nevedel som nič ani o osude svojej ženy. A odrazu sa mi tá noc zdala hroznou. Sadol som si na lóži a hľadel som do tmy. Modlil som sa, kiež by ju bol odrazu zasiahol žeravý lúč a odňal jej život bez trápenia. Od tej noci, keď som sa vrátil s Leatherheadu, som sa nemodlil. Keď som bol v nebezpečenstve, predriekal som modlitby, modlitby pohanské, modlil som sa tak, ako keď pohan hundre zaklínanie; ale teraz som sa modlil naozaj, prosil som súvisle a rozumne, hľadiac do tvári Božej tmy. Čudná vec! Tým čudnejšia, že keď svitalo, vyliezol som ja, ktorý som sa rozprával s Bohom, z domu ako potkan, opúšťajúci svoju dieru — tiež taká biedna bytnosť, zviera, ktoré možno pre vrtochy panského rozumu naháňať a zabiť. Azda sa aj oni s dôverou modlili k Bohu. Ak nás táto vojna nenaučila inému, tak nás naučila aspoň súcitu — súcitu s nerozumnými tvormi, ktorí upejú pod naším panstvom.

Ráno bolo jasné a svieže a východné nebo ružovo žiarilo a bolo pokryté zlatými obláčkami. Hradská, ktorá viedla s vrchu putneyského kopca k Wimbledonu, bola plná krutých znakov panického víru, ktorý po vypuknutí boja pudil ľudí v tú nedeľnú noc. Ležal tu malý vozík s dvoma kolesami s nápisom: Tomáš Lobb, zeleninár, New Malden; mal zlámané koleso a odtrhnutý plechový koš; tam bol rozšliapaný slamený klobúk v tvrdom blate; a na vrchu West Hillu sa povaľovaly krvavé črepy skla prekoteného vodovodu. Vliekol som sa ťarbovo a zaoberal som sa nejasnými plánmi. Chcel som ísť do Leatherheadu, hoci som vedel, že tam asi nenajdem svojej ženy. Ak ju neprekvapila náhla smrť, tak vtedy iste ztadiaľ ušla s mojimi príbuznými; ale myslel som si, že sa tam dozviem, kam ušli surreyskí obyvatelia. Vedel som, že chcem najsť svoju ženu, že za ňou túžim, i za ľudskou spoločnosťou, ale neuvedomil som si jasne, ako ju najsť. Jasne som si uvedomoval len to, že som hrozne opustený. Od zatáčky som išiel pod klenbou košatých stromov a kríkov až na kraj wimbledonskej lúky, ktorá sa stelie široko-ďaleko.

Na tmavých lúkach presvitaly miestami žlté kašky a vres; tu nebolo videť červenej byliny a keď som sa váhavo tmolil po kraji planiny, vyšlo slnce a polialo to všetko svetlom a životom. Naďabil som na čulé množstvo žabičiek v kaluži pod stromami. Zastal som pozorovať ich a vzal som si príučku z ich silnej chuti k životu. A odrazu som sa obrátil, majúc nepríjemný pocit, že ma niekto pozoruje, a zbadal som, že niečo drepení v húštine. Hľadel som na to miesto uprene, pristúpil som bližšie a tu sa to vzpriamilo a ukázal sa mi obuškom ozbrojený mužský. Išiel som k nemu pomaly. Stál ticho a nehybne a hľadel na mňa.

Keď som prišiel bližšie, videl som, že má tiež tak zaprášené a ošumelé šaty ako ja, sťa by sa bol plazil v kanále. Zblízka som zbadal zelené blato jarku, pomiešané s bledými škvrnami suchej hliny a trblietavými škvrnami uhlia. Čierne vlasy mu padaly do očí, tvár mal tmavú, zašpinenú, líca vpadnuté, tak že som ho hneď nepoznal. Na spodnej čiastke tvári mal červený rez.

„Stoj!“ skríkol, keď som bol od neho na desať krokov. Zastal som. Mal chríply hlas. „Zkadiaľ idete?“ riekol.

Obzeral som si ho a rozmýšľal.

„Idem z Mortlaku,“ vetil som. „Bol som pochovaný v jame, ktorú Marsania vykopali okolo valca. Vyviazol som a ušiel.“

„Tu niet nijakého pokrmu,“ riekol. „To je môj kraj. Všetko od tohoto vŕška nadol ku rieke, nazad ku Claphamu, až po kraj lúky. Tu je pokrm len pre jedného. Kam idete?“

Odpovedal som pomaly.

„Neviem,“ vetil som. „Bol som pochovaný pod rumami domu štrnásť, alebo pätnásť dní. Neviem, čo sa dotiaľ stalo.“

Hľadel na mňa nedôverčivo, potom sa zarazil a výraz jeho tvári sa premenil.

„Nechcem tu ostať,“ pokračoval som. „Pôjdem asi do Leatherheadu, lebo tam som mal ženu.“

Ukázal na mňa prudko prstom.

„To ste vy,“ riekol. „Človek z Wokingu. Tak vás nezabili pri Weybridgi?“

V tom momente som ho poznal.

„Vy ste delostrelec, ktorý prišiel do mojej záhrady.“

„To je šťastie!“ zvolal. „Ozaj šťastná náhoda! Naozaj ste to vy!“ Vystrel ruku a ja som ju stisol. „Vliezol som vtedy do kanála,“ riekol. „Ale oni nezabili všetkých. A keď odišli, šiel som cez pole do Waltonu. Ale nie je tomu ešte ani šestnásť dní — a vy máte šedivé vlasy.“ Odrazu sa obzrel. „Bola to len kavka,“ riekol. „Teraz to badáme, že aj vtáci majú tieň. Je to tu priveľmi otvorené miesto. Zalezme tam pod krovie a porozprávajme sa.“

„Videli ste nejakých Marsanov?“ opýtal som sa. „Od toho času, čo som vyliezol…“

„Odišli cez Londýn,“ vetil. „Myslím, že si tam urobili väčší tábor. V noci je nad Hamponom ožiarené celé nebo ich svetlami. Podobá sa to veľkému mestu a v žiare môžete videť, ako sa pohybujú. Vo dne nevideť nič. Ale zblízka — som ich nevidel…“ Počítal na prstoch. „Už je tomu päť dní. Vtedy som ich videl niekoľko, niesli nejaký veľký predmet cez Hammersmith. A predvčerom v noci“ — zmĺkol a pokračoval rázne — „práve svietily svetlá, ale niečo letelo v povetrí. Myslím, že vystavili lietadlo a učia sa lietať.“

Zastal som štvornožky, lebo sme liezli do chrastí.

„Lietať!“

„Áno,“ riekol, „lietať.“

Zaliezol som pod clonu chrasti a sadol som si.

„Už je po ľudstve,“ riekol som. „Ak budú môcť prosto lietať okolo sveta…“

Prikývol.

„Budú môcť. Ale — aspoň tu si budeme môcť trochu vydýchnuť. A okrem toho…“ Pozrel na mňa. „Nie ste rád, že je po ľudstve? Ja áno; je s nami koniec. Sme premožení.“

Zhrozil som sa. Je to dosť divné, ale som si to posiaľ neuvedomil — hoci, keď to vyslovil, bolo mi to celkom jasné. Až posiaľ som sa potešoval slabou nádejou; či skôr, posiaľ som rozmýšľal obvyklým spôsobom. Opakoval slová: „Sme premožení.“ Vyznievalo z nich hlboké presvedčenie.

„Je po všetkom,“ riekol. „Oni stratili jediného — len jediného druha. Usalašili sa tu dobre a ochromili najväčšiu moc sveta. Zdeptali nás. Ten pri Weybridgi zahynul len náhodou. A to sú len priebojníci. Dochodia stále nové sily. Tie zelené hviezdy — cez päť alebo šesť dní nevidel som ani jednej, ale nepochybujem, že niekam padajú každú noc. Niet pomoci. Prehrali sme. Nabili nás!“

Neodpovedal som mu. Hľadel som utkvele pred seba a darmo som sa namáhal najsť nejakú závažnú odpoveď.

„To nie je vojna,“ riekol delostrelec. „To nebola nikdy vojna, ako nikdy nemôže byť vojna medzi ľuďmi a mravcami.“

Odrazu mi prišla na um noc v hvezdárni.

„Po desiatom výstrele už nevystrelili — aspoň nie do toho času, keď priletel prvý valec.“

„Ako to viete?“ opýtal sa delostrelec.

Vysvetlil som mu to. Rozmýšľal.

„Snáď sa im niečo polámalo na dele,“ riekol potom. „Ale keby aj! Urobia to zasa. Keby sa to aj predĺžilo, koniec sa zato nezmení. Ako medzi ľudmi a mravcami. Mravci si stavajú mestá, žijú svojím životom, majú vojny, revolúcie, kým im ľudia neprídu do cesty a potom sa oni pracú s cesty. My sme teraz — mravcami. Lenže…“

„Áno,“ riekol som.

„Sme mravcami, ktorých možno zjesť.“

Sedeli a hľadeli sme jeden na druhého.

„A čo urobia s nami?“ spýtal som sa.

„Na to som práve myslel,“ riekol, — „na to som práve myslel. Po weybridgských udalostiach išiel som na juh — rozmýšľajúc. Videl som, čo sa robí. Väčšina ľudí si dobre porumádzgala a rozčulila sa. Nerád rumádzgam. Raz alebo dva razy hľadel som už smrti do tvári; nie som vojak pre ozdobu a napokon, smrť — ako smrť. A len mysliaci človek sa prebije. Videl som, že sa všetci ženú na juh. Povedal som si, tam nebude dosť potravy a obrátil som sa nazad. Šiel som za Marsanmi ako vrabci za ľuďmi. Tam všade“ — mávnul rukou k obzoru — „hladujú, štvú sa, gniavia sa…“

Videl moju tvár a nemotorne zmĺkol.

„Mnohí z tých, čo mali peniaze, ušli do Francúzska,“ riekol. Zdalo sa, že váha, či sa má ospravedlniť, pozrel mi do očí a pokračoval: „Tu je dosť potravy. V obchodoch sú konzervy, víno, liehové nápoje, minerálne vody; vodovody sú prázdne. Tak, povedal som vám, čo som si myslel. ,Sú to rozumné bytnosti,‘ riekol som si, ,tak sa vidí, že nás potrebujú ako pokrm.‘ Najprv vykántria nás, — potom zničia lode, delá, stroje, mestá, celý spoločenský poriadok a ľudskú organizáciu. To im všetko pôjde ľahko. Keby sme boli tak veľkí, ako sú mravci, mohli by sme prekĺznuť. Ale my sme takí veľkí. Priveľmi nás videť, pochytajú nás. To je predovšetkým isté. Nie?“

Súhlasil som.

„Je to tak; premyslel som si to. No dobre, čo potom: teraz nás chytajú podľa potreby. Stačí, keď Marsan prejde niekoľko míľ a nachytá si množstvo ľudí, čo utekajú. Videl som, ako jeden z nich pri Wandsworthe roztĺkal domy na kusy a prekutával zrúcaniny. Ale ustavične to nebudú robiť. Až raz roztlčú všetky naše delá a lode, roztrepú naše železnice, až urobia všade to, čo urobili tuná, začnú nás sústavne lapať, budú vyberať najlepších a zatvárať nás do klietok, ako vtákov. Začnú to už skoro robiť. Pane! Ešte sa to nezačalo! Nemyslíte?“

„Nezačalo!“ skríkol som.

„Nezačalo. Všetko, čo sa posiaľ stalo, stalo sa preto, lebo sme nemali doisť rozumu ostať pokojnými — obťažovali sme ich delami a podobnými šialenstvami. Stratili sme hlavu a utekali sme v zástupoch ta, kde nebolo viacej bezpečnosti ako tam, kde sme boli prv. Teraz nás nechcejú vyrušovať. Robia si svoje veci — robia si všetko, čo si nemohli so sebou vziať, chystajú všetko pre svojich ostatných druhov. Asi preto prestaly sem dočasne lietať tie valce, aby nepobily tých, čo sú tuná. A miesto slepého lietania-behania v tlupách alebo shonby za dynamitom, ktorým ich chceme vyhodiť do povetria, mali sme sa rozhodnúť a prispôsobiť novým pomerom. Tak si to ja myslím. Nesúhlasí to síce s nárokmi, ktoré má ľudské plemä, ale žiadajú to okolnosti. Na týchto zásadách budoval som ďalej. Mestá, národy, civilizácia, pokrok — to všetko je preč. Je koniec tej hre. Sme premôžení!“

„Ale, ak je tomu tak, aký smysel má potom ten život?“

Delostrelec sa na mňa chvíľu zahľadel.

„Asi o milión rokov, alebo tak nejako, nebude skvelých koncertov; nebude Kráľovskej akademie umení ani znamenitých jedál v reštauráciách. Ak hľadáte zábavu, uznávam, že je po všetkom. Ak máte salónne spôsoby, ak je vám odporné, keď niekto je hrušku nožom, alebo nehovorí spisovnou rečou, lepšie bude, ak sa toho zrieknete. To už teraz nebude potrebné.“

„Myslíte…“

„Myslím, že ľudia ako som ja, budú ďalej žiť — len aby bolo čo jesť. Vravím vám, že sa mocne držím života. A ak sa nemýlim, aj vy čochvíľa ukážete, čo je vo vás. Nevykántria nás. A nemyslím, že sa dám chytiť, skrotiť a vykŕmiť, ako sprostý vol. Fuj! Predstavte si tých hnedých plazákov!“

„Azda nechcete povedať…“

„Áno. Idem ďalej. Pod ich panstvom. Rozmyslel a uvážil som si to dobre. My, ľudia, sme premožení. Vieme toho primálo. Najprv sa musíme učiť, a len potom môžeme úfať. Ale musíme ostať pri živote, a žiť neodvisle, pokiaľ sa budeme učiť. Rozumiete? Tak sa to musí robiť.“

Hľadel som na neho s hrôzou a bol som veľmi rozrušený jeho rozhodnutím.

„Veľký Bože!“ zvolal som. „Vy ste ale naozajstný hrdina!“ A odrazu som mu stisol ruku.

„Eh?“ riekol a oči mu svietily. „Nepremyslel som si to dobre? Čo?“

„Pokračujte,“ riekol som.

„Tak, tí, čo sa chcejú zachrániť, musia byť pripravení. Ja sa chystám. Uvážte, nie všetci sme súci stať sa šelmami; a nimi sa práve musíme stať. Preto som si vás prezeral. Mal som,pochybnosti. Ste chudý a útly. Nepoznal som vás, viete, a nevedel som, že ste boli pochovaný. Všetci — druh ľudí, ktorý žil v týchto budovách a všetci tí úbohí úradníčkovia, ktorí žili takto — nie sú k ničomu. Nemajú ducha — nemajú tvrdých snov ani pyšných náruživostí; a mužský, ktorý nemá to alebo ono — Pane! ten je stelesneným strachom a úzkosťou. Denne rútili sa do kancelárie — videl som ich na stá, s kusom raňajok v ruke, ako divo utekali, aby nezmeškali svoj každodenný vlak, bojac sa, že ich prepustia, ak zmeškajú; rútili sa nazad, bojac sa, že prídu neskoro na obed; ostávali po obede doma, bojac sa bočných uličiek; a líhali so ženami, s ktorými sa oženili, nie preto, že za nimi túžili, ale preto, že maly trochu peňazí, čo im skytajú trochu bezpečnosti na ich biednej životnej púti. Zabezpečené živobytie a nejaké tie úspory zo strachu pred nešťastím. A v nedeľu — strach pred životom po smrti. Ako by bolo peklo určené pre králikov! No, pre týchto ľudí budú Marsania pravým požehnaním. Pekné, pohodlné klietky, hojná strava, dobrá opatera, nijaké starosti. Keď budú jeden alebo dva týždne behať po poliach a lúkach s prázdnymi žalúdkami, ochotne prídu a dajú sa chytiť. Za chvíľu budú celkom šťastní. Budú sa čudovať tomu, čo robili ľudia prv, ako sa o nich starali Marsania. A pijani, karbaníci a speváci — viem si ich predstaviť. Viem si, ich predstaviť“ — riekol si akýmsi chmúrnym zadosťučinením. „Rozcítia sa a budú prekypovať zbožnosťou. Je veľa vecí, ktoré som videl na vlastné oči, a do ktorých som len v posledných dňoch nazrel hlbšie. Veľa ľudí bude brať veci tak, ako sú, budú tlstnúť a hlúpnuť; a mnohých bude sužovať pocit, že to všetko je krivda a že sa musí niečo robiť. Ale vždy, keď istá čiastka ľudstva chce niečo začať, slabí a neschopní premysleť složitejšie veci, oddajú sa náboženstvu, nečinnosti, sú veľmi nábožní a povznesení, poddávajú sa prenasledovaniu a vôli Božej. Azda ste to tiež zbadali. Je to v chabosti hore nohami obrátená energia. Tie klietky budú plné žalmov, chválospevov a zbožnosti. A menej prostí ľudia oddajú sa nejakému — ako by som to povedal — erotizmu.“

Zamĺkol.

„Je veľmi možné, že si Marsania niektorých z nich obľúbia; naučia ich nejakým kunštom — kto vie? — azda im bude ľúto pekného šuhaja, ktorý vyrastie a bude mať byť zabitý. A môžbyť, že niektorých vycvičia, ako majú lapať ľudí.“

„Nie,“ skríkol som, „to nie je možné! Ani jedna ľudská bytnosť…“

„Načo tá pretvárka?“ riekol delostrelec. „Sú ľudia, to budú vďačne robiť. Je nesmysel tvrdiť niečo iné!“

Dal som mu za pravdu.

„Ale ak prídu na mňa,“ riekol — „Pane! ak prídu na mňa!“ a pohrúžil sa do chmúrnych myšlienok.

Sedel a premýšľal som o tých veciach. Nemohol som nič vymysleť proti úvahám tohoto človeka. Pred vpádom Marsanov nebol by nik pochyboval o mojej duševnej prevahe nad ním — bol som preca odborným a uznaným spisovateľom filozofických diel a on bol len jednoduchým vojakom — a teraz jednako on vystihol položenie, ktoré som si ja ťažko uvedomoval.

„Čo mienite robiť?“ riekol som odrazu. „Aký máte úmysel?“

Váhal.

„Nuž, je to tak,“ riekol. „Čo máme robiť? Musíme vynajsť taký spôsob života, ktorým by sme sa zachránili a vyživili a zabezpečili si dostatočne výchovu detí. Áno — počkajte trošku, vysvetlím vám to jasnejšie, čo by sa podľa mojej mienky malo robiť. Tí krotkí sa budú mať tak, ako všetky krotké zvieratá; po niekoľkých pokoleniach bude z nich krásne, veľké, plnokrvné, hlúpe — nič! Nám, ktorí ostaneme divými, hrozí nebezpečenstvo, že sa degenerujeme a budeme nejakými divými potkanmi — viete, myslím, že budeme môcť žiť len pod zemou. Myslel som na kanály. Tí, ktorí nepoznajú kanálov, myslia si, že sú nejaké hrozné; ale tu, v Londýne, je ich niekoľko sto míľ — a niekoľkodenný dážď ich teraz v prázdnom Londýne vypláchne a vyčistí. Hlavné kanály sú dosť veľké a vzdušné pre každého. Veď sú tu pivnice, klenby, skladištia, z ktorých možno urobiť priechody do kanálov. A železničné jasky a podzemné cesty. Čo? Rozumiete už? Utvoríme tlupu telesne schopných a jasnoumných ľudí. Neprijmeme akúkoľvek smeť, ktorá sa nám bude natískať. Slabochov odoženieme.“

„Ako ste chceli odohnať mňa?“

„Veď som jednako vyjednával, či nie?“

„Nehádajme sa o tom. Ďalej.“

„Kto ostane, musí sa podrobiť poriadku. Potrebujeme tiež silné, rozumné ženy-matky, učiteľky. Nijaké rojčivé dámy, ani prekliate krútenie očí. Nepotrebujeme slabochov a hlupcov. Život je zasa naozajstný, a všetci zbytoční, netrební a škodliví musia umreť. Musia umreť. Musia dobrovoľne umreť. Ináč bola by to nesvedomitosť, žiť a kaziť plemä. A ani nemôžu byť šťastní. Konečne smrť nie je nič také hrozné; len strach ju robí zlou. A na takých miestach sa budeme shromaždovať. Naším okolím bude Londýn. A môžeme byť tiež na stráži a okriať na čerstvom povetrí, keď sa Marsania kúsok vzdialia. Azda aj hrať kriket. Tak zachránime ľudské plemä. Je to možné? Ale to nie je dosť len zachrániť plemä. Ako vravím, musíme byť potkanmi. Musíme zachrániť a rozmnožiť aj svoje vedomosti. Potom prídu na rad ľudia, ako ste vy. Máme knihy, máme vzory. Musíme si tam dolu vystaviť veľké, bezpečné miestnosti a podľa možnosti zachrániť všetky knihy; nie romány a básnické omáčky, ale myšlienkové, vedecké diela. Tu budú mať robotu ľudia ako ste vy. Musíme ísť do Britského múzea a prebrať všetky knihy. Hlavne musíme zachrániť svoju vedu — a ustavične sa učiť. Musíme pozorovať Marsanov. Niektorí z nás musia ísť vyzvedať. Keď bude všetko hotové, pôjdem, hádam, sám. Chcem sa dať chytiť. A dôležitou vecou je dať Marsanom pokoj. Nesmieme kradnúť. Ak sa im vpletieme do cesty, musíme im vyhnúť. Musíme dať na javo, že im nechceme ubližovať. Áno, viem. Ale sú to rozumné bytnosti a nebudú nás naháňať, ak budú mať všetko, čo potrebujú a ak nás budú považovať za neškodnú chrobač."

Delostrelec zamĺkol a položil mi svoju opálenú ruku na pleco.

„Ináč je možné, že sa nebudeme museť tak mnohým veciam učiť — predstavte si len; štyri alebo päť ich vojenných strojov sa odrazu pohne — žeravé lúče napravo naľavo — a nie sú v nich Marsania. Nie sú v nich Marsania, ale ľudia, ľudia, ktorí sa s tým naučili zachádzať. Snáď to ešte dožijem — takých ľudí. Predstavte si, mať jednu takú krásnu vec so žeravým lúčom, ktorý zasiahne ďaleko-široko! Predstavte si, že s tým vieme narábať! Čo na tom, že by ste sa po takom podujatí na konci takého cvalu roztrieskali na kusy? Tu by tak tí Marsania otvárali svoje krásne oči! Viete si to predstaviť, človeče? Viete si predstaviť, ako sa ponáhľajú — ponáhľajú — fučia, syčia a hulákajú a tisnú sa k ostatným strojom? Na každý prípad budú trochu rozčulení. A odrazu tresk, plesk, prásk, práve keď naň budú siahať, zasyčí žeravý lúč, a hľa! Človek sa zasa stal pánom sveta!“

Delostrelcova obrazotvornosť a istá sústredená smelosť a odvaha, ktorú prejavil, na chvíľu celkom opanovala moju myseľ. Bez váhania som uveril v opis ľudskej budúcnosti i v uskutečniteľnosť jeho úžasného plánu a čitateľ, ktorý si o mne myslí, že som pridôverčivý a šialený, musí porovnať moje položenie so svojím: on číta pokojne a všetky myšlienky sústreďuje na jeden predmet, ale ja som sa krčil zdesene v chrasti a počúval som, rozptylujúc sa ustavičným pozorovaním. Tak sme sa rozprávali celé ráno, neskôr sme vyliezli z chrasti a keď sme zistili, že nie sú v blízkosti Marsania, ponáhľali sme sa k domu na putneyskom kopci, kde si delostrelec urobil skrýšu. Bola to pivnica na uhlie a keď som zbadal dielo, ktoré bolo výsledkom týždennej práce, — asi ani nie desať lakťov dlhú chodbu, ktorá mala ústiť do kanála na putneyskom vrchu — hneď som pochopil, aká priepasť zíva medzi jeho snami a jeho silami. Takú dieru bol by som sám vykopal za deň. Ale veril som mu jednako a pomáhal som mu kopať celé dopoludnie až do odpoludnia. Mali sme záhradný fúrik a vykopanú hlinu sme odvážali ku kuchynskej peci. Občerstvili sme sa polievkou z korytnačkovej konzervy a vínom zo súsednej komory. V tej robote som nachádzal nejaké uľavenie v trampotách tohoto divného sveta. Keď sme pracovali, znova som premýšľal o jeho návrhoch a odrazu sa mi začaly vynorovať námietky a pochybnosti, ale pracoval som celé dopoludnie, tešiac sa, že mám zasa nejaký cieľ. Po hodinovej robote začal som rozmýšľať, koľko času budeme potrebovať, kým sa prekopeme do kanála — okrem toho mohli sme ju ľahko obísť. Prišlo mi hneď na um, načo kopeme ten dlhý jask, ked sa môžeme dostať do kanála odtokovou rúrou a odtiaľ zasa nazad do domu. Tiež sa mi zdalo, že dom nebol dobre volený a vyžadoval pridlhý jask. A práve, keď som si to začal uvedomovať, prestal delostrelec kopať a pozrel sa na mňa.

„Pracujeme dobre,“ riekol. Odložil ryľ. „Odpočiňme si trošku,“ riekol. „Myslím je čas, rozhľadeť sa so strechy domu.“

Chcel som robiť ďalej, a po krátkom váhaní zasa som schytil ryľ; a tu mi odrazu niečo prišlo na um. Prestal som robiť a on hneď tiež.

„Prečo ste chodili po obecnej lúke a nepracovali ste tuná?“

„Chcel som sa nadýchať povetria,“ vetil. „Išiel som nazad. Je to istejšie v noci.“

„A čo robota?“

„Veď vždy nemôžem pracovať,“ riekol, a odrazu som videl, čo je vo veci. Váhal, držiac v ruke ryľ.

„Mali by sme sa teraz poobzerať,“ riekol, „keby sem niekto prišiel, mohol by začuť zvuky ryľov a prekvapiť nás útokom.“

Nemal som viacej chuti preť sa s ním. Vyliezol som s ním na povaľ, stali sme si na rebrík a pozerali sme cez okienko. Nevideli sme Marsanov, osmelili sme sa na strechu, skrývajúc sa za hradbou.

Na tejto strane húština zakrývala väčšiu čiastku Putney, ale dolu bolo videť rieku, hromady červenej byliny a zaplavené červené nižšie čiastky Lamberthu. Červené výhonky sa vinuly okolo stromov pri starej palote, ich konáre vyčnievaly mŕtve a zvädnuté so skrúteným listím z červenej záplavy. Bolo to divné, nakoľko závisel vzrast týchto rastlín od celkom blízko tečúcej vody. Blízko nás sa nijaká neprijala; zlatý dážď, hlohyňa, kalina a biely ceder prenikal cez vavrín a hortenzie, ktoré sa zeleňaly a žiarily v slnečných lúčoch. Za Kensingtonom dvíhal sa hustý dym, ktorý spolu s belasou hmlou zakryl severné vŕšky.

Delostrelec mi začal rozprávať o ľuďoch, ktorí ešte ostali v Londýne.

„Minulý týždeň jednej noci,“ začal, „niekoľko bláznov dalo do poriadku elektrické osvetlenie a celá Regentová trieda aj s Cirkusom bola osvetlená a naplnená namachlenými a otrhanými opilcami, mužskými i ženskými, ktorí tancovali a hulákali až do rána; rozprával mi to očitý svedok. A keď svitlo, zbadali, že neďaleko Langhamu stojí vojenný stroj a pozoruje ich. Kto vie, ako dlho stál už tam. Sostúpil k nim na ulicu a sobral ich asi sto, boli tak opití a zhrození, že nemohli ujsť.“

Groteskný výjav toho času, ktorý nijaké dejiny nebudú môcť verne opísať.

Odpovedajúc na moje otázky, zasa sa vrátil k svojmu veľkolepému plánu. Jeho nadšenie rástlo. Rozprával o tom tak výmluvne, ako bude možno zaujať vojenný stroj, že som mu zasa napolo uveril. Ale teraz, keď som čiastočne začal poznávať jeho povahu, uhádol som, prečo kladie taký dôraz na to, nič nerobiť prenáhlene. Zbadal som;, že už nehovorí o tom, ako zaujme on sám ten vojenný stroj.

O chvíľu sme sišli do pivnice. Ani jeden z nás nemal veľkú chuť do roboty, a keď navrhol, aby sme sa najedli, nemal som nič proti tomu. Odrazu sa stal veľmi štedrým a keď sme sa najedli, odišiel a vrátil sa s niekoľkými znamenitými cigarami. Zapálili sme si a jeho optimizmus vzplanul znova. Môj príchod bol náchylný považovať za veľkú udalosť.

„V pivnici je niekoľko fliaš šampanského,“ riekol.

„Pri burgundskom z brehov Temže bude sa nám lepšie kopať,“ vetil som.

„Nie,“ riekol. „Dnes som ja hostiteľom. Šampanské! Veľký Bože! Máme pred sebou dosť veľkú úlohu. Odpočiňme si a načerpajme síl, kým možno. Pozrite na tieto mozoľnaté ruky!“

Presviedčal ma neústupne, že je dnes sviatok, a nútil ma, hrať s ním po jedle v karty. Naučil ma „euchre“, a keď sme si rozdelili Londýn, ja severnú, on južnú čiastku, hrali sme o jednotlivé obce. Bár sa to triezvemu čitateľovi zdá byť divným a šialeným, jednako je to len pravda a čo je pri tom najčudnejšie, prišiel som na to, že táto kartová hra a mnohé iné, ktoré sme hrali, sú neobyčajne zaujímavé.

Divný je ľudský duch! Naše plamä bolo na pokraji zaniknutia, alebo hrozného pokorenia, mali sme výhľad len na desnú smrť, ale jednako sme len mohli sedeť a sledovať hru s tými maľovanými papierikmi a hrať „euchre“ so živým záujmom. Potom ma naučil hrať poker a vyhral som proti nemu tri partie šachu. Keď sa stmilo, boli sme hrou natoľko zaujatí, že nedbajúc na nebezpečenstvo, zažali sme lampu.

Po dlhom rade partií sme sa navečerali a delostrelec dopil šampanské. Fajčili sme ďalej cigary. To už nebol ten energický regenerátor svojho plemena, s ktorým som sa dopoludnia stretol. Bol ešte vždy optimistom, ale jeho optimismus nebol už kinetickým, ale viacej uvažujúcim optimizmom. Pamätám sa, že mi pripil na zdravie a predniesol veľmi jednotvárnu, úryvkovitú reč. Vzal som si cigaru a vyšiel som na strechu pozreť sa na svetlá, o ktorých hovoril, a ktoré planuly zelenkavou žiarou pozdĺž highgatských vrchov.

Najprv som hľadel tupo na londýnske údolie. Severné vŕšky boly zahalené tmou; ohne blízko Kensingtonu planuly červeňou, a tu a tam vzbĺkol pomarančovo červený jazyk plameňa a zmizol v hĺbke belasej noci. Ostatok Londýna bol čierny. Potom som bližšie zbadal divnú žiaru, bledofialkovo fluoreskujúce blesky, trasúce sa v nočnom vánku. Chvíľu som to nechápal, ale potom som porozumel, že je to iste červená bylina, ktorá takto žiari. Keď som si to uvedomil, ožil znova môj driemajúci záujem pre obdiv a vzťahy vecí. Pozrel som k Marsu, ktorý žiaril červeňou jasne a vysoko na západe, a potom som hľadel dlho a vážne do tmy nad Hampsteadom a Highgatom.

Ostal som dlho na streche, rozpomínajúc sa s počudovaním na dnešné groteskné udalosti. Rozpomínal som sa na všetky svoje duševné stavy od polnočnej modlitby až po šialenú hru v karty. Pocítil som prudký odpor. Pamätám sa, že som v pohnutí jakéhosi skazonosného symbolizmu zahodil cigaru. Akiste som si uvedomil, že som robil bláznovstvá. Predchádzal som si ako zradca svojej ženy a svojho celého rodu; svedomie mi robilo výčitky. Rozhodol som sa odísť od tohoto nedisciplinovaného podivína, snívajúceho v opilstve a pažravosti o veľkých podujatiach a že pôjdem ďalej do Londýna. Zdalo sa mi, že sa tam najskôr dozviem, čo robia Marsania a moji bližní. Bol som ešte vždy na streche, keď vyšiel spln mesiaca.