ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zmena dekorácie. Izba z prvého dejstva, preplnená ľuďmi, ktorí sedia za stolom i postávajú. Pod ikonou v rohu sedí Akulína so ženíchom. Na stole sú porozkladané ikony a chlieb. Medzi hosťmi je aj Marina s mužom a žandársky veliteľ. Ženy spievajú. Anisja roznáša hriato. Spev pomaly stíchne.

Výjav I.

Anisja, Marina, muž Mariny, Akulína, ženích, izvozčík, svacha, družba, Matrena, hostia svadobníci a ľudia.

IZVOZČÍK: Ak máme ísť, poďme. Kostol nie je blízko.

DRUŽBA: Počkaj chvíľočku, len čo im otčim dá požehnanie. Ale kdeže je?

ANISJA: Už ide, už ide, drahí, majte ešte chvíľku strpenia. Nože si ešte štrngnite, neohrďte nás.

SVACHA: Čože nechodí? Veď už tak dlho čakáme.

ANISJA: Príde, hneď príde! Ani sa z prázdnej misy nenajete a bude tu. Nože si glgnite, milí. (Ponúka hriato.) Hneď príde. Zahrajte niečo, zaspievajte, krásavice, kým dôjde.

IZVOZČÍK: Veď už všetky piesne odspievaly, toľko čakáme.

(Ženy sa pustia do spevu, za ich spevu prichádza Nikita a Akim.)

Výjav II.

Predošlí, Nikita a Akim.

NIKITA (drží Akima za ruku a tisne ho pred sebou do izby): Poď, len poď, báťuška, bez teba sa to nemôže odbaviť.

AKIM: Nože… nieže… nemám to rád… onô… nemám.

NIKITA (ženám): Prestaňte, zmĺknite. (Všetkých prítomných si obzerá.) Marina, si tu?

SVACHA: Choď, vezmi obraz a požehnaj im.

NIKITA: Počkaj, dožič mi chvíľku. (Obzerá sa.) Akulína, si tu?

SVACHA: Prečože ich vyvolávaš? Kdeže by maly byť? Aký je zmenený, čudný…

ANISJA: Drahí, veď vám je on bosý!

NIKITA: Báťuška, si tu? Pozri na mňa! Ľudia pravoslávni, všetci ste tu. Hľa… (Klesne na kolená.)

ANISJA: Nikita môj, čože to robíš? Ach, hlavička moja biedna.

SVACHA: Tu ho máme.

MATRENA: Veď stále vravím: primnoho si upil. Spamätaj sa, čože to má byť? (Chce Nikitu zdvihnúť, ale on si nikoho nevšíma, díva sa pred seba.)

NIKITA: Pravoslávni! Zhrešil som, chcem sa kajať!

MATRENA (drme ho za plece): Čože, azda si rozum potratil? Milí, iste s rozumu postupuje, musíme ho odviesť…

NIKITA (odsotí ju plecom): Nechaj ma! A ty, báťuška, počúvaj. Po prvé! Marinka, sem sa podívaj. (Hlboko sa jej klania, až sa hlavou dotýka dlážky, potom sa vystrie.) Veľmi som sa prehrešil voči tebe, sľúbil som ti, že si ťa vezmem za ženu, i zviedol som ťa. Oklamal som ťa, potom odvrhol, prosím ťa, odpusť mi v božom mene. (Poznove sa jej hlboko klania.)

ANISJA: Čo to tu mätie? Veď to nemá ani hlavy, ani päty. Nikto sa ťa na to neopytoval. Vstaň, iba nám hanbu robíš!

MATRENA: Ach, to mu ktosi porobil. Čo sa to len mohlo stať? Je urieknutý. Vstaň, aké to hlúposti táraš. (Ťahá Nikitu.)

NIKITA (krúti hlavou): Nedotýkaj sa ma! Odpusť, Marina. Prehrešil som sa voči tebe, odpusť mi v božom mene. (Marina si zakrýva rukami tvár.)

ANISJA: Vstaň, vravím ti, čo nám robíš hanbu. Na kýho Paroma si treba na to spomínať. Čo sa vystatuješ?! Hanba! Ó, moja úbohá hlavička. Či si nadobro ohlúpol.

NIKITA (odsotí ženu, obracia sa k Akulíne): Akulína, tebe chcem teraz povedať niekoľko slov. Počuj, svete pravoslávny. Som stratený. Akulína! I proti tebe som sa ťažko prehrešil. Tvoj otec nezomrel prirodzenou smrťou… otrávili ho. Jedom ho otrávili.

ANISJA (vykríkne): Úbohá moja hlavička! Čo to vraví?

MATRENA: Nevie, čo robí. Odveďte ho.

(Niekoľkí pristupujú, aby ho odviedli.)

AKIM (odháňa ich rukami): Počkajte! Deti… onô… hej, nože počkajte…

NIKITA: Akulína, ja som ho otrávil. Odpusť mi v božom mene.

AKULÍNA (vyskočí): Luže! Viem, kto ho otrávil.

SVACHA: Čo sa pletieš do toho?! Ty si sadni.

AKIM: Ó, Hospodine! Aký hriech… onô… aký hriech…

ŽAND. VELITEĽ: Chyťte ho. Pošlite po starostu a svedkov. Musíme napísať zápisnicu. Vstaň a pristúp bližšie.

AKIM (veliteľovi): Hej, ty… onô… s tými ligotavými gombičkami… onô… nože počkaj. Nechaj… nech… onô… sám všetko vyjaví.

ŽAND. VELITEĽ (Akimovi): Ty sa, starký, do toho nestaraj. Veď musím napísať zápisnicu.

AKIM: Ach, aký si… ty… onô… Počkaj, vravím ti… hej… Nože… onô… nestaraj sa o… hej… onô… zápisnicu… Veď tu ide… onô… o božiu vec. Tu sa… onô… verejne kajá… človek… onô… A ty chceš… zápisnicu… hej…

ŽAND. VELITEĽ: Chytro po starostu.

AKIM: Nechaj… onô… nech sa najprv… hej… božia vec vybaví… Onô… a potom si… so svojou… onô…

NIKITA: Ešte jedného ťažkého hriechu som sa voči tebe Akulína, dopustil. Zviedol som ťa, odpusť mi to v božom mene! (Hlboko sa jej klania.)

AKULÍNA (vychodí zpoza stola): Pusťte ma, už sa nevydám… To mi on rozkázal, ale teraz už nejdem…

ŽAND. VELITEĽ: Opakuj, čo si bol povedal.

NIKITA: Počkajte, pán veliteľ, nechajte ma dohovoriť.

AKIM (nadšene): Hovor… dieťa moje… hej… všetko povedz… onô. Vyjav… uľahčí sa ti… onô… na duši. Kajaj sa pred Bohom… hej, neboj sa… onô… ľudí. Boh… hej… Boh je… onô… tu prítomný…

NIKITA: Otrávil som otca a zahubil som, ja prekliaty, aj dcéru. Mal som ju v moci, zahubil som ju i jej dieťatko.

AKULÍNA: To je pravda, svätá pravda!

NIKITA: V pivnici som jej dieťatko zadusil… Doskou… Sadol som si naň… a dusil ho… Kostičky v ňom praskaly… (Plače.) Potom som ho zakopal do zeme. Ja som to urobil, ja sám!

AKULÍNA: Luže! Ja som rozkázala…

NIKITA: Nezastávaj ma! Teraz sa už nikoho nebojím. Odpusťte mi, ľudia pravoslávni. (Hlboko sa klania všetkými smermi.)

(Mlčanie.)

ŽAND. VELITEĽ: Poviažte ho! Ako vidno, zo svadby nebude nič.

(Poniektorí pristupujú k Nikitovi s opaskami.)

NIKITA: Počkaj, stihneš dosť… (Klania sa hlboko otcovi.) Báťuška milený, odpusť mi, nehodnému synovi! Povedal si mi hneď na počiatku, keď som sa zapletal do tohto márnivého hriechu: „Stačí, keď sa pazúrik zachytí, a lapí sa celý vtáčik!“ Ale ja som ťa nepočúvol, ja naničhodník prekliaty, nuž, hľa, splnila sa tvoja predpoveď. Odpusť mi v božom mene.

AKIM (v nadšení): Boh ti odpustí… onô… dieťatko moje drahé! (Oblápa ho.) Neľutoval si sám seba… hej… On sa… onô… zľutuje nad tebou (ukazuje k nebu) sám Boh… onô… Boh, ktorý je nad nami.

Výjav III.

Predošlí a starosta.

STAROSTA (vstupuje): Svedkov tu máme dosť…

ŽAND. VELITEĽ: Hneď začneme výsluch. (Nikitu viažu.)

AKULÍNA (podíde, stane si k Nikitovi): Poviem pravdu. Aj mňa vypočujte.

NIKITA (poviazaný): Nemajú ťa prečo vypočúvať. Všetko som sám vykonal. Môj bol úmysel — moje je i dielo. Veďte ma, kde treba. Viac nič nepoviem.

Opona.

1886.