ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Namiesto výjavov XIII, XIV, XV a XVI štvrtého dejstva možno dávať nasledujúci variant.

Scéna druhá

Izba z prvého dejstva.

Výjav I.

Aňutka leží soblečená na lavici, prikrytá kožuchom. Mitrič sedí na prístavku pod pecou a fajčí.

MITRIČ: Hľa ich, koľko nasmradili; bodaj ich Parom uchytil. Aj na zem porozlievali, škody narobili. Ani fajčením toľký smrad nevyženieš. V nose šteklí. Ó, Hospodine! Idem si radšej ľahnúť. (Pristupuje k lampe, chce stiahnuť svetlo.)

AŇUTKA (strhne sa, sadne si): Strýko, prosím ťa, nezhášaj.

MITRIČ: Prečo by som nemal zhasiť?

AŇUTKA: Na dvore čosi kutia. (Načúva.) Počuješ, už zas idú do sypárne?

MITRIČ: Čo ťa do toho? Nikto sa ťa neopýtal. Ľahni si a spi! Stiahnem. (Sťahuje svetlo.)

AŇUTKA: Strýko môj zlatý! Nezhasínaj úplne. Ponechaj svetielko, drobulinké ani myšie očko… hrozne sa bojím.

MITRIČ (smeje sa): No, dobre, dobre. (Sadá si k nej.) Čohože sa tak bojíš?

AŇUTKA: Ako by som sa nebála, strýko! Videla som, ako sa Akulka od bolesti svíjala… (Šeptom.) Veď ja viem… Má sa jej narodiť dieťatko… Možno, že sa jej už i narodilo…

MITRIČ: Taký žabec, ako ty, nemá sa veru starať o také veci. Nemusíš všetko vedieť?! Ľahni si a spi! (Aňutka poslúchne, ľahne si.) Správne. (Zakrýva ju.) Takto je to dobre. Kto chce mnoho vedieť, chytro ostarne.

AŇUTKA: A ty ideš na pec?

MITRIČ: A kdeže by som inde? Si ty len hlúpa. Všetko musíš vedieť. (Ešte raz ju prikrýva a poberá sa odísť od nej.) Takto, hľa, pekne, pokojne lež a spi. (Ide k peci.)

AŇUTKA: Len raz vykríklo a teraz ho akosi nepočuť.

MITRIČ: Ó, Hospodine, Nikolaj presvätý! Čože viac nepočuť?

AŇUTKA: Dieťatko.

MITRIČ: Keď ho niet, akože ho chceš počuť.

AŇUTKA: Ale ja som ho, na moj’ dušu, naozaj počula. Tak tenučko.

MITRIČ: Čo ty všetko nepočuješ. A či si aj to počula, že strašidlo vzalo do vreca také dievčatko, ako si ty, a poď ho v nohy.

AŇUTKA: Aké strašidlo?

MITRIČ: Nuž strašidlo, obyčajné. (Lezie na pec.) Ach, aká je dnes dobrá tá piecka, teplučká. To je priam slasť. Ó, Hospodine, Nikolaj presvätý.

AŇUTKA: Strýko?! Ty aj zaspíš?

MITRIČ: A čože — mám si vari vyspevúvať? (Mlčia.)

AŇUTKA: Strýko, hej, strýčko! Kopú! Verabože — kopú… počuješ?! Na moj’ dušu, kopú!

MITRIČ: Čo to len tára — vraj, kopú? V noci budú kopať. Kto kope? To sa krava škrabe a tebe sa zdá, že kopú! Spi, vravím ti, lebo hneď zhasnem.

AŇUTKA: Strýčko zlatý, prosím ťa, nezhasínaj. Už nepoviem ani slova. Verabože ani slova, nemuknem už. Strašno mi je.

MITRIČ: Strašno? Neboj sa a nebude ti strašno. Sama sa bojíš a potom vravíš, že ti je strašno. Akože by ti nebolo strašno, keď sa bojíš. Aká si len hlúpučká. (Mlčia, ozve sa svrček.)

AŇUTKA (šeptom): Strýko, hej, strýčko! Vari už spíš?!

MITRIČ: Čože chceš ešte?

AŇUTKA: Aké to bolo strašidlo?

MITRIČ: Nuž také. Keď natrafí na takú ako ty — čo ešte nespí, priskočí s vrecom a šmyk dievčatko doň. Potom samo vlezie za ním, vyhrnie mu košieľku a poriadne ho vyšľahá.

AŇUTKA: A čímže šľahá?

MITRIČ: Prútenú metlu si vezme.

AŇUTKA: Ale veď v tom vreci nevidí.

MITRIČ: Neboj sa nič, dobre vidí.

AŇUTKA: Ale ja ho pohryziem.

MITRIČ: Nie, moja drahá, nepohryzieš.

AŇUTKA: Strýko, ktosi prichádza! Kto je to? Ach, mátuška moja rodná! Kto je to?

MITRIČ: Ak prichodí, nech prichodí. Čože sa ľakáš? Mať ti, myslím, prichodí.

Výjav II.

Predošlí a Anisja (vstupuje).

ANISJA: Aňutka! (Tá sa pretvaruje, že spí.) Mitrič!

MITRIČ: Čože?

ANISJA: Prečo vysvecujete? Škoda. My si v letnej ľahneme.

MITRIČ: Len čo som sa vyvalil. Zaraz zhasnem.

ANISJA (hľadá čosi v truhlici, šomre si): Práve keď ho potrebuješ, nenájdeš ho.

MITRIČ: A čože hľadáš?

ANISJA: Krížik hľadám, treba ho pokrstiť. Čo ak by, nedajbože, zomrelo. Nepokrstené. Veď by to bol hriech.

MITRIČ: Akože. To sa vie… musí sa… Nuž, našla si?

ANISJA: Našla. (Odíde.)

Výjav III.

Mitrič a Aňutka.

MITRIČ: Tak, tak. Inak by som bol dal svoj. Ó, Hospodine!

AŇUTKA (vyskočí a chveje sa): Ó, ó, strýko! Nezaspi, pre Krista Pána, nezaspi! Strašne mi je.

MITRIČ: Čoho sa bojíš?

AŇUTKA: Dieťatko iste zomrie… Aj u tetky Ariny ho babica pokrstila a zomrelo.

MITRIČ: Ak zomrie, pochovajú ho.

AŇUTKA: Možno, že by ani nezomrelo, ale babka Matrena je tu. Veď som začula, čo vravela babka Matrena, na moj’ veru, začula som.

MITRIČ: Čo si začula? Spi, vravím ti. Zakry si aj hlavu a bude po všetkom.

AŇUTKA: Keby zostalo živé, varovala by som ho.

MITRIČ (mrmle): Ó, Hospodine!

AŇUTKA: Kdeže ho dajú?

MITRIČ: Kde patrí. To nie je tvoja starosť. Spi, vravím ti! Zaraz príde mať — a tá ti dá. (Mlčanie.)

AŇUTKA: Ujko! A čo to dievčatko, o ktorom si nám bol raz rozprával, pravda, nezabili ho?

MITRIČ: Ach, to vyrástlo.

AŇUTKA: Ty si bol povedal, že ste ho našli.

MITRIČ: Veru tak, našli sme ho.

AŇUTKA: A kdeže ste ho našli? Povedz.

MITRIČ: U nich doma sme ho našli. Prišli sme do dediny ako vojaci, začali sme po domoch sliediť, zrazu vidíme, leží si tu dievčatko na brušku. Chceli sme ho zabiť. Ale mne sa ho akosi strašne uľútilo, vzal som ho do náručia, ale sa bránilo. Také bolo ťažké, ani keby bolo malo so päť pudov. Rukami sa zachytáva, lapá, čo dočiahne. Nemôžem sa ho zbaviť. Nuž, pritúlil som ho a po hlavičke pohladkal. Malo ti ju takú rozstrapatenú ani jež. Hladkám ho, hladkám — až zatíchlo. Namočil som suchár a dal som mu ho. Pochopilo, zahryzlo doň. Čo teraz s ním? Nuž, vzali sme ho so sebou. Vzali a začali kŕmiť, pekne-rúče sme ho živili i privyklo si na nás. Vzali sme ho na ťaženie, pošlo s nami a prekonalo celý pochod. Pekné to bolo dievčatko.

AŇUTKA: A čo, pokrstené bolo?

MITRIČ: Ktože ho tam vie. Hovorili, že nie celkom. Nebol to národ ako náš.

AŇUTKA: Azda to boli Nemci?

MITRIČ: Čože to hovoríš? Nemci, nie, neboli to Nemci, ale Aziati. Práve takí ako Židia, a jednako nie Židia. Sú z Poliakov, lenže Aziati. Krudli… či Krugli… sa nazývali, už som zabudol, ako sa vlastne volali. Dievčatko sme pomenovali Sášeňkou. Bolo to veru krásne dieťa. Na všetko som už pozabudol, ale na to dievčatko, bodaj by ho, dosiaľ si spomínam tak jasne, ani čo by teraz stálo predo mnou. Z celej svojej vojenčiny si len na ňu viem rozpamätať. Spomínam si aj na to, ako ma drali, ale do pamäti sa mi hlboko vrylo len to dievčatko. Zavše sa mi zavesilo na krk a tak som ho niesol. Také to bolo dievčatko, že veru krajšieho nenájdeš. Potom sme ho oželeli. Žena veliteľa roty si ho vzala za svoje. A vyrástla z neho žena. Smútili sme za ňou, vojaci, veľmi.

AŇUTKA: A, hľa, strýčko, ja sa ešte pamätám, ako zomieral náš otecko. Ty si ešte vtedy neslúžil u nás. Vtedy bol pozval k sebe Nikitu a povedal mu: odpusť mi — vraví — Nikita… a rozplakal sa. (Vzdychá.) Aj mne ho bolo veľmi ľúto…

MITRIČ: Veru tak… ako by nie…

AŇUTKA: Strýčko, hej, strýčko. Už zas tam šuchocú v pivnici. Ach, mátušky, moje drahé holúbky! Ach, strýčko, čo ak mu niečo vykonajú. Zahubia ho. Také je drobulinké… ó… ó! (Prikrýva si hlavu a plače.)

MITRIČ (načúva): Aj mne sa zdá, že tam naozaj vyvádzajú neplechy, aby ich hrom páral! Sú tie baby len za hnusoby. Mužských niet prečo chváliť, ale ženy… Tie sú ozaj ani dravá zver. Ničoho sa neboja.

AŇUTKA (zdvíha sa): Strýčko, hej, strýčko!

MITRIČ: Ach, čože ešte?

AŇUTKA: Nedávno prenocoval u nás pocestný a povedal, že keď zomrie neviniatko, jeho dušička vraj priamo do neba letí. Je to pravda?

MITRIČ: Kto ho tam vie. No iste je tak. A prečo?

AŇUTKA: Keby som tak ja zomrela. (Vzlyká.)

MITRIČ: Zomrieš a bude po tebe.

AŇUTKA: Do desiatich rokov sme, vraj, všetci deťmi. Možno by aj moja duša vzlietla ešte k Bohu. Neskoršie sa vraj hriechmi pohubí.

MITRIČ: A ešte ako sa pohubí! Ako by ste sa aj nepohubili? Čomu sa učíte? Čo vidíte? Čo počujete? Len samú podlosť, hnusobu. A ja, i keď nie som veľmi učený, predsa čosi viem, nie dokonale, ale jednako viem, a nie som ako dedinská baba! Čože je taká žena na dedine? Špina a hriech! Takých žien v našom Rusku je na milióny a všetky sú slepé ani krty — nič nevedia! Vedia len, ako treba mor dobytka zaorávaním zaháňať, vedia všelijaké čary a zariekania, aj deti pod pántik do kurína nosiť vedia.

AŇUTKA: Aj mátuška ma tak nosila.

MITRIČ: Tak, hľa, tak. Na milióny je vás žien, dievok, a všetky ste ako dravá zver lesná. Ako vyrastiete — tak i zomriete. Nič si nevidela, nič si nepočula. Mužík, i keď len v krčme, alebo keď sedí v chládku — i to sa pritrafí niekedy — alebo keď slúži ako ja na vojenčine, čomusi sa priučí, niečo zvie. Ale ženy, tie kdeže? Nielen že nevedia, čo je Boh, ale nevedia vlastne ani, čo je to a kedy je piatok. Piatok, vraví, piatok — ale sprobuj sa jej opýtať, aký piatok — nevie ti povedať. Ženy ani slepé štence lezú po zemi a pchajú svoje hlavy do hnoja… Len svoje hlúpe piesne poznajú: ho-ho… ho-ho… A aké je to ho-ho… to samy nevedia.

AŇUTKA: Ale ja, strýčko, veď ja viem aj Otčenáš do polovice.

MITRIČ: To ozaj veľmi veľa vieš! Pravda, nemožno vás viniť. Ktože vás učí? Len ak opitý mužík vás zavše s opratami poobháňa. To je celé vaše učenie. Veru ani neviem, kto je za vás zodpovedný. Za regrútov si zodpovedá stotník alebo desiatnik. Ale za vás, ženy, kohože možno brať na zodpovednosť? Ste ani rozbehaná črieda bez pastiera — hej, také ste! Ženy — najhlúpejšie stvorenia. Prázdne pohlavie.

AŇUTKA: A akéže by sme maly byť?

MITRIČ: Nuž onaké… Schovaj sa pod kamizol a spi! Ó, Hospodine!

(Mlčanie — svrček sa ozýva.)

AŇUTKA (vyskočí): Strýčko! Ktosi kričí, čosi sa deje! Verabože, naozaj kričí. Strýčko môj milý, ktosi ide.

MITRIČ: Vravím ti, schovaj sa pod kamizol.

Výjav IV.

Predošlí, Nikita a Matrena.

NIKITA (vstupuje): Čo so mnou urobily? Čo so mnou urobily?!

MATRENA: Vypi si, drahý, vypi, hriateho. Čo ti je? (Postaví pred neho hriate.)

NIKITA: Daj, azda sa mi podarí zapiť to.

MATRENA: Ticho! Veď ešte nespia. Na, pi!

NIKITA: Čo ste to len vymyslely! Maly ste ho niekde odniesť.

MATRENA (šeptom): Len si tu pekne poseď, vypi si a zafajči. To ti zaženie chmúrne myšlienky.

NIKITA: Mátuška rodná, už je po mne. Keď tak zapišťalo, keď mu kostičky zaprašťaly — kr-kr… vtedy som už viac nebol človekom.

MATRENA: Ach! Čo to pletieš. Ono, pravda — v noci nás úzkosť chytá, ale počkaj, nech sa len rozodní a keď prejde deň-dva, na všetko zabudneš. (Pristupuje k Nikitovi, kladie mu na plece ruku.)

NIKITA: Dajte mi pokoj! Čo ste to zo mňa urobily?!

MATRENA: Čože ti je vlastne, synček môj? (Berie ho za ruku.)

NIKITA: Odíď odo mňa! Zabijem ťa! Teraz mi je to už jedno. Zahluším!

MATRENA: Ach, ach, aký si predesený. Choďže spať.

NIKITA: Nemám kde ísť, som stratený.

MATRENA (pokyvuje hlavou): Ach, ach, idem radšej upratať, on si tu posedí a prejde mu to. (Odíde.)

Výjav V.

Nikita, Mitrič a Aňutka.

NIKITA (sedí, tvár má skrytú v dlaniach, Mitrič a Aňutka sa pritajili): Piští, ozaj piští… jasne ho počuť! (Strhne sa.) Zakope ho, zakope iste! (Beží ku dverám.) Mátuška, nezakopávaj ho, veď žije…!

Výjav VI.

Predošlí a Matrena.

MATRENA (vracia sa, šeptom): Čože chceš znova, pre Krista Pána, čo je s tebou? Čo sa ti marí? Kdeže by mohlo žiť! Veď má všetky kostičky rozmrvené.

NIKITA: Podaj ešte hriateho! (Pije.)

MATRENA: Choď, synček, choď. Zaspíš a nič ťa nebude trápiť.

NIKITA (stojí a načúva): Stále ešte žije… stále… piští. Či ho ozaj nečuješ? Hľa…

MATRENA (šeptom): Ozaj nie!

NIKITA: Mátuška rodná! Zahubil som si život. Čo ste to so mnou urobily? Kde sa podejem? (Vybehne z izby a Matrena za ním.)

Výjav VII.

Mitrič a Aňutka.

AŇUTKA: Strýčko, milý, holúbok, zadusili ho!

MITRIČ (nahnevane): Spi, vravím ti. Ach, ty, aby ťa… Zaraz ťa vyšľahám metlou! Spi, keď ti vravím!

AŇUTKA: Strýčko zlatý! Ktosi ma chytá za plecia, ktosi ma lapá… vystiera po mne svoje pazúry. Strýčko milý, na moj’ pravdu, zaraz utečiem. Strýčko zlatý, pusť ma na pec! Pusť ma k sebe, pre Krista Pána. Chytá ma… vystiera pazúry po mne… Ach! (Beží k peci.)

MITRIČ: Hľa ich, ako nastrašily dievčatko — ohavy, aby ich Parom vzal. Nedbám, poď, vydriap sa.

AŇUTKA (lezie na pec): Ale aj ty zostaň.

MITRIČ: Kde by som šiel! Lez, lez už! Ó, Hospodine, Nikolaj zázračný, Matka Presvätá, Bohorodička Kazanská… Ako prestrašily dievčatko. (Prikrýva ho.) Si ty len hlúpučká — naozaj hlúpučká… Nastrašily ju, ohavy, obludy akési, aby ich Parom uchytil.

Opona.