ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dome Pjotra. Je zima. Od druhého dejstva prešlo deväť mesiacov. Anisja neoriadená sedí za krosnami a tká. Aňutka leží na peci. Mitrič, starý sluha.

Výjav I.

MITRIČ (pomaly vstupuje a soblieka sa): Ó, Hospodine, zmiluj sa! Ako, gazda sa ešte nevrátil?

ANISJA: Čože?

MITRIČ: Nikita, reku, či z mesta neprišiel?

ANISJA: Ešte nie.

MITRIČ: Iste sa zas zabavil. Ó, Pane Bože!

ANISJA: Na humne si spravil poriadok?

MITRIČ: Akože. Všetko som, ako sa patrí, poriadil, slamou prikryl. Nemám rád neporiadok. Ó, Pane Bože! Nikolaj premilostivý! (Poškrabúva si na ruke mozole.) Bolo by veru už na čase, aby sa vrátil.

ANISJA: Prečo by sa ponáhľal. Peňazí má, nuž zabáva sa s dievkou, a ja…

MITRIČ: Pravdaže, keď sú peniaze, prečo by sa i nezabavil. A prečo šla Akulína do mesta?

ANISJA: Opýtaj sa jej, prečo ju ta Parom niesol.

MITRIČ: Do mesta, prečo by aj nie? V meste je všetkého hojnosť, len aby na všetko stačilo. Ó, Pane Bože!

AŇUTKA: Mamička, sama som počula, ako jej vravel: Kúpim ti vlniačik, na moj’ dušu ti kúpim. Sama si ho vyberieš. A ako sa vyobliekala — plyšovú jubku si vzala a francúzsku šatôčku.

ANISJA: Ako vidno, hanblivosť dievčaťa siaha len po prah domu, len čo ho prestúpi, už sa pozabudne. Tak aj ona, nehanebnica.

MITRIČ: Tak, tak! Prečo by sa aj hanbila? Keď sú peniaze, možno si dožičiť. Ó, Pane Bože môj! Budeme skoro večerať? (Anisja mlčí.) Idem sa hádam trošku zohriať. (Driape sa na pec.) Ó, Hospodine! Matka presvätá, Bohorodička! Nikolaj, miláčik Pána!

Výjav II.

Predošlí a kmotra.

KMOTRA (vojde): Ako vidím, tvoj sa ešte nevrátil?

ANISJA: Veru nie.

KMOTRA: A bolo by na čase. Či sa nepristavil u nás v krčme. Sestra Fjokla povedala, že pred krčmou stojí mnoho saní z mesta.

ANISJA: Aňutka! Počuješ, Aňutka.

AŇUTKA: Čože?

ANISJA: Zabehni, Aňutka, do krčmy, podívaj sa, či ta nezabočil v opilosti?

AŇUTKA (soskočí s pece a oblieka sa): Už aj bežím.

KMOTRA: A čo, Akulínu pojal so sebou?

ANISJA: Inak by nebol mal ani prečo ísť do mesta. Len kvôli nej sa vybral. Povedal, že musí po niečo do banky, ale to ho len ona zvádza.

KMOTRA (pokyvuje hlavou): Škoda o tom reči šíriť. (Mlčanie.)

AŇUTKA (medzi dverami): Ak by tam bol, čo mu mám povedať?

ANISJA: Nič nevrav, len sa prezveď, či je tam.

AŇUTKA: Pre mňa, už letím. (Odíde.)

Výjav III.

Anisja, Mitrič a kmotra. (Dlhé mlčanie.)

MITRIČ (zanarieka): Ó, Hospodine! Nikolaj, miláčik Pána!

KMOTRA (zachveje sa): Ako ma prestrašil! Ktože je to?

ANISJA: Mitrič — náš paholok.

KMOTRA: Ó-ó-óch! Ako ma naľakal. Úplne som na neho zabudla. A čože, kmotrička, vraví sa, že idete vraj Akulínu vydávať?

ANISJA (vyjde zpoza krosien a sadá si ku stolu): Hej, boli z Dedlova, čosi nadhodili, ale iste sa niečo dozvedeli a nič z toho nebolo. Ktože by ju aj chcel?

KMOTRA: A čo tí zo Zujeva? Lizunovci?

ANISJA: Povyzvedali sa, ale ani tí sa nedohodli. Nechcel s nimi ani len hovoriť.

KMOTRA: A bolo by ju treba vydať.

ANISJA: Veru bolo, a veľmi. Ani neviem, ako by som ju mala z domu odstrániť. On nechce a, pravda, ani ona. Ešte sa jej dosť nenabažil, svojej krásavice. Iste by rád ešte s ňou niečo užil.

KMOTRA: Ach, fuj! Hanba je i len pomyslieť si na to. Veď je jej otčimom?

ANISJA: Ach, kmotra! Podviedli ma, oklamali ma tak prefíkane, že sa to nedá ani povedať… A ja, hlupaňa, keď som sa za neho vydávala, nič som nepobadala. Nič som netušila. Ani najmenšie som netušila, a oni sa už vtedy vláčili spolu.

KMOTRA: A-ach, teda tak je to!

ANISJA: Len neskoršie som zbadala, že sa predo mnou čoraz viac skrývajú. Ach, kmotra, ako mi bývalo ťažko. Život sa mi zunoval. Lepšie by bolo, keby som ho tak neľúbila.

KMOTRA: To ti verím.

ANISJA: Ťažko mi prichodí práve od neho znášať toľké pokorenie. Čo len vytrpím.

KMOTRA: Vravia, že vraj už i ruku vztiahol na teba?

ANISJA: I to sa veru prihodilo. Predtým, keď sa napil, bol krotký, neublížil. Zahnal sa zavše, ale keď som mu ustúpila, vyhovela, urobila po vôli, bolo zas dobre. Teraz však, keď sa rozzúri, oborí sa na mňa a najradšej by ma nohami rozšliapal. Nedávno ma pochytil za vrkoče, nasilu som sa mu vytrhla. A tá dievka je horšia ako vretenica. Ako len môže také pľuhavstvá besné zem porodiť!?

KMOTRA: Ó-ó-ó! Ako vidím, kmotra, nešťastná si. Mnoho s ním vytrpíš. Ako žobráka si ho pritúlila, a teraz ti rozkazuje. A čože sa mu nevzoprieš?

ANISJA: Ako, kmotrička milá! Či sa dá srdcu rozkázať?! Veď môj nebohý bol dosť prísny chlap, a jednako sa tak vrtel, ako som to ja chcela, ale tento, kmotrička, tohto neovládnem. Voči nemu som akási bojazlivá, chodím vôkol neho ako zmoknuté kurča.

KMOTRA: Ó-ó-ó! Kmotra. Tak sa mi pozdáva, ako by ti bol ktosi počaril. Vravia o Matrene, že vie zariekať. Možno, že ti ona porobila.

ANISJA: I ja sa tak nazdávam, kmotra. Zavše mi je tak ťažko. Niekedy sa mi zdá, že by som bola schopná ho aj zahrdúsiť. Ale keď ho uvidím, srdce mi nedovolí ublížiť mu.

KMOTRA: Jasná vec, máš porobené. Či mnoho treba, aby sa človek úplne skazil, kmotra? Keď sa tak prizriem na teba, vidím, ako hynieš.

ANISJA: Nohy mám ako prútik, len sa mi tak podlamujú. A pozri na tú hlupaňu, na Akulínu. Kedysi bola neogabaná, neporiadna, pobehlica — a teraz na ňu pozrite. Kde sa to len u nej vzalo. Vyobliekal si ju. Nafúkla sa, nadula sa ani bublina na vode. Nepredarmo je hlupaňa: teraz jej vliezlo do hlavy, že ona je gazdiná. Dom je môj, vraví. Otec ho mne chcel poručiť, do vena dať. A aká je zlá. Až Boh chráň! Keď sa nahnevá, i slamu zo strechy by v zúrivosti vytrhávala.

KMOTRA: Ach, vidím, biedny je tvoj život. A nájdu sa i takí, čo ti závidia. Vravia, že ste boháči, ale ako vidím, matička moja, cez zlato sa vám slzy lejú.

ANISJA: Majú mi aj čo závidieť! I bohatstvo Parom rozchytá. Peniaze rozhadzuje, až strach…

KMOTRA: Bola si vinovatá, kmotra, že si mu ich dala. Veď sú tvoje!

ANISJA: Keby si o všetkom vedela. Dopustila som sa veľkého omylu.

KMOTRA: Keby som ja bola na tvojom mieste, kmotra, pošla by som priamo k náčelníkovi sa požalovať. Veď peniaze patria tebe. Akým právom ich on utráca? Takého práva nemôže byť.

ANISJA: Na to teraz nehľadia.

KMOTRA: Ako vidím, kmotra, slabá si na neho, prislabá.

ANISJA: Veru som slabá, milá, veľmi slabá. To on si ma tak okrútil. Sama neviem už, čo-ako. Ó-ó-ó, moja úbohá hlavička.

KMOTRA: Ako by ktosi prichodil.

(Načúva. Otvoria sa dvere a vstúpi Akim.)

Výjav IV.

Predošlí a Akim.

AKIM (prežehná sa pred ikonou, otrasie si sneh s papúč a soblieka sa): Pokoj s vami. Ako sa mávate?… onô… Ste zdraví? Pán Boh vás pozdrav, nevestička.

ANISJA: Vítam vás, báťuška. Prichodíte azda z domu?

AKIM: Hej, pomyslel som si, onô, reku, zájdem za synčekom… Nakuknem k nemu. Nevybral som sa zavčasu, onô… až po obede som šiel… mnoho je, reku, snehu nuž ťažko sa ide, ťažko… i preto som sa, hľa, onô, oneskoril… A čo synček, je doma? Doma je?

ANISJA: Veru ho niet, je v meste.

AKIM (sadne si na lavičku pod pec): Rád by som si s ním, onô… pohovoril, keby tak reku… Však nedávno som mu bol, onô… rozprával, reku… Hej, povedal som mu o svojom nešťastí, biede… onô… Koníček mi zahynul, nuž reku… zišiel by sa mi iný. Povedám si, musím si iného zaopatriť, nuž, onô… Hej, preto som, hľa, onô… prišiel…

ANISJA: Čosi mi bol Nikita spomínal. Keď sa vráti, pohovoríte si. (Pristúpi k peci.) Zavečeraj si s nami, kým sa vráti. Mitrič, hej, Mitrič! Poď večerať.

MITRIČ: Ó, Hospodine, Nikolaj milostivý!

ANISJA: Poď sa navečerať.

KMOTRA: Idem, dobre sa tu majte. (Odíde.)

Výjav V.

Akim, Anisja a Mitrič.

MITRIČ (slieza s pece): Ani neviem, ako som zaspal. Ó, Hospodine, miláčik Pána! Vitajte, strýčko Akim.

AKIM: Akože? Mitrič! Čímže si tu… onô… čo porábaš?

MITRIČ: U tvojho syna Nikitu slúžim. Robím okolo gazdovstva…

AKIM: Čo nevravíš? Tak teda, onô… si tu paholkom… u môjho syna, reku… tak teda… hľa ho…

MITRIČ: Slúžil som v meste predtým. U kupca, ale všetko som tam prepil. Nuž prišiel som na dedinu. Nemal som sa raz kde podieť, nuž dal som sa do služby. Ó, Hospodine!

AKIM: Čože… onô, reku… akože… nuž a Nikita čože robí? Azda má inú prácu… onô… Čože mu to len prišlo na um, reku, že si ešte i najíma?

ANISJA: Aká práca? Predtým sa staral o gazdovstvo, ale teraz mu iné veci vrtia v hlave. Hľa, ešte si aj pomocníka najal.

MITRIČ: Keď má peniaze, prečo by si nie… Ľahko mu…

AKIM: To je zbytočné, onô… Vôbec, reku, zbytočné. Veru netreba najímať. Zlenivel… upadá.

ANISJA: Veru sa spustil hrozne, až strach…

AKIM: Tak, tak… človek by si myslel, onô, reku… že bude čoraz lepšie, a hľa, onô… je to horšie. V bohatstve sa človek, onô, spustí, úplne rozmazná…

MITRIČ: V hojnosti pre lenivosť i pes sprašivie, ako by sa potom človek neskazil, nerozmaznal. Čo som sa ja len navyvádzal, kým mi na to stačilo. Tri týždne som bez prestania slopal. Posledné nohavice som prežral. A keď som už raz nemal za čo piť, nuž som prestal. Zapovedal som sa… aby ho Parom i s pijatykou!

AKIM: A kdeže máš, onô… svoju ženu?

MITRIČ: Moja stará sa má dobre, je tam, kde patrí. Po krčmách si v meste vysedáva. Pekne je vyfintená… jedno oko má vybité a druhé dotlčené. Ústa nabok vykrútené… A triezva, aby ju… nikdy nebýva.

AKIM: Ó-ó! Čože ty to, onô, vravíš?!

MITRIČ: A kdeže sa má podieť žena vojaka? Je tam, kde bola predurčená. (Mlčanie.)

AKIM (k Anisji): A čože, onô, Nikita azda niečo do mesta viezol? Vybral sa, reku, predať, či ako?

ANISJA (prestiera a nosí na stôl): Len tak šiel… Po peniaze do banky.

AKIM (večeria): A čože, reku… onô… načože sú vám? Chcete ich inde uložiť?… Tie peniaze, reku…?

ANISJA: Nie, tie nie… tým dávame pokoj. Len šiel po dvadsať či tridsať rublíkov… potrebujeme, minuly sa nám… nuž šiel vziať.

AKIM: Načo? Škoda vybrať… onô, vezmete dnes i zajtra, onô… po troške všetky vynosíte… a bude, reku, po nich.

ANISJA: Tých sa nedotýkame… Istina zostane celá…

AKIM: Celá? Akože by celá? Onô… akože je to, reku, že z nich len berieš, a jednako, onô… zostávajú nedotknuté? Ako? Nože ty len, onô, nasyp múky do truhlice, vravím, do truhlice a onô… len odoberaj z nej, múky… či ti tam, onô, múka všetka zostane…? To asi sotva… onô, klame ťa. Len sa ty, reku, presvedč, povyzvedaj, onô, lebo ťa inak, vieš, o všetko pripraví… Akože, reku, možno tak brať, aby onô, zostaly nedotknuté… celé?

ANISJA: Ja naozaj neviem. To nám tak Ivan Mosijevič bol poradil. Vravel: Vložte si peniaze do banky, zostanú vám zachované celé a ešte si budete úročky vyberať.

MITRIČ (prestane jesť): Tak je to skutočne. Slúžil som u kupca, aj on to tak robil. Keď si uložíš peniaze, potom si hoci ľahni na pec, a predsa dostávaš.

AKIM: Čudné, reku, reči vravíš. Akože, onô, brať… za čo sa to platí… onô, a oni odkiaľže ich berú… myslím tie peniaze? Od koho!?

ANISJA: Z banky dajú.

MITRIČ: Prečo? Ženský rozum na to nestačí. Počúvajže, hneď ti všetko poriadne vysvetlím. Dávaj dobrý pozor. Tak, napríklad, ty máš peniaze a povedzme na mňa doľahla jar… nemám čím zem obsiať, stojí mi úhorom… alebo nemám čím dane zaplatiť. Nuž, tak, hľa, prichodím k tebe a vravím ti — Akim, pomôž mi, požičaj mi desiatku a ja ti ju, keď vymlátim na sviatok Matky Božej, vrátim. Ty vidíš, že som ti dobrý… máš si u mňa čo vziať… mám koníka alebo kravičku, a vravíš mi: dobre, no dáš mi dva či tri rublíky za pomoc a počkanie. Dohodneme sa. Čo si počnem, musím tvoju podmienku prijať, hodím si slučku na krk. Dobre, poviem, a beriem tú tvoju desiatku. Na jeseň, keď som vymlátil, prinášam ti tvoju desiatku a vraciam ti ju a ty okrem istiny ešte i tri rublíky odo mňa vydrieš.

AKIM: Ale veď, onô… takto ak robia mužíci, robia nedobre, nespravodlive… na Boha zabúdajú… v núdzi si máme pomáhať, reku… nuž… bez odmeny… Veď o tom medzi nami nemôže, onô, byť ani reči.

MITRIČ: Len počkaj. Hneď k tomu dôjdeme. Daj pozor. Teda ty si tak urobil, ako som ti to bol povedal, odrel si ma. No, povedzme, tu Anisja má peniaze a nevie, čo s nimi počať. Vieš, aké sú ženy — tie sa v tom nevyznajú. Príde k tebe a povie: nemohla by som tieto, hľa, peniaze nejak zužitkovať? Ako by nie — povieš ty na to. A vezmeš ich a čakáš. V lete ja znova prichodím. A vravím ti: požičaj mi poznove desiatku a ja ti zas za pomoc… A ty začneš uvažovať, a kým ešte čosi mám, kým si aj poslednú kožu so mňa nesvliekol, dáš, požičiaš mi peniaze Anisjine. A keď už, povedzme, nemám svojej ani stebielky, keď už nemám raz čo do úst vložiť — urobíš koniec a povieš mi: nedám, choď si, kde chceš. Pravda, medzitým si si už vyhliadol novú obeť, ktorej požičiavaš svoje i Anisjine peniažky, ale tiež len do tých čias, kým niečo má. Poriadne odrieš i toho. A práve tak je to i s tou bankou. To sa opakuje. Je to ozaj veľmi dômyselne sostrojená vec.

AKIM (rozhorčene): Ako je to, onô… možné? Veď je to… reku… podlosť! Hej, sú takí sedliaci, onô… ale tí aspoň vedia, že sa dopúšťajú ťažkého hriechu… Ale toto… to veru nie je podľa zákona… onô… ba je proti zákonu božiemu… To je podlosť, nehanebnosť. Akože sa to, onô, môžu toho i učení ľudia dopúšťať… veď, reku…

MITRIČ: Ach, bratku, to pre nich je najobľúbenejšia vec. Len si rozváž. Nájdu sa hlúpejší ľudia, najmä ženy, i nevedia si s peniazmi rady — nuž zanesú ich do banky a tam, aby ich Parom vzal — peniaze shrabnú a s nimi potom odierajú ľud. To je premúdre myslená vec.

AKIM (vzdychá): Ach, ako vidím, onô, keď sa tak lepšie prizriem… nuž, onô… reku… bez peňazí je zle, a s nimi… ešte horšie… Ako je to, reku… Veď Boh prikázal… onô… aby sme: v pote tváre si každodenný chlieb dobývali… a tu, onô… Ak si uložíš peniaze, reku… do banky… môžeš vyspávať a vyvaľovať sa na peci, a jednako, onô… peniaze živia ťa… bez práce! To je nehanebnosť… onô… je to proti zákonu… božiemu… hej… tak.

MITRIČ: Proti zákonu? Na to sa, priateľko, teraz nikto neohliada. A ešte ako dokonale ťa oberú — dočista! Tak je to.

AKIM (vzdychá): Ako vidieť, také… hľa, onô, časy žijeme. Videl som v meste, onô… záchody a aké. Čo všetko teraz nepovymýšľajú. Všetko, viete, onô… vyleštené, krásne… ani v nejakom hostinci. A načo je to, onô, všetko, načo? Márnosť, keď popritom zabudli… hej, ozaj… onô… zabudli na Boha! Rozhodne, reku… zabudli na Boha… úplne zabudli. Vďaka ti, moja drahá… (Vylieza zpoza stola.) Dobre som sa, onô… najedol, nasýtil. (Mitrič lezie na pec.)

ANISJA (odnáša riad, potom si sadne jesť, pre seba): Keby mu tak chcel otec do svedomia prehovoriť. No hanbím sa mu to povedať.

AKIM: Vravíš niečo?

ANISJA: Nič, to len tak pre seba…

Výjav VI.

Predošlí a Aňutka.

AŇUTKA (vchodí).

AKIM: Ach, dievka moja. Stále čosi porábaš! Iste si celá premrzla.

AŇUTKA: Veru, a poriadne. Vítam vás, strýčko.

ANISJA: Tak ako? Je tam?

AŇUTKA: Nie. Len Andrián je tam, práve sa vrátil z mesta, povedal, že ich videl, ešte boli v meste, v krčme. Báťuša je, hovorí, opitý pod obraz boží.

ANISJA: Budeš jesť? Tu máš.

AŇUTKA (ide k peci): Ale je zima. Až mi za nechty zašlo. (Akim sa vyzúva a Anisja umýva riad.)

ANISJA: Báťuška!

AKIM: Čo by si rada?

ANISJA: Ako sa vodí Mariške, dobre?

AKIM: Ujde to. Má sa dobre. Je to žienka… hej… onô… akože… hej, umná. Je tichá… hej… dobre si nažíva s mužom… veru… hej… onô… snaží sa. Hodná, robotná žena… hej, onô… i poriadna je… starostlivá a pokorná… Hej. Ako vravím, onô… dobrá… tak… tak…

ANISJA: A čože, hovoria, že vraj z vašej dediny akísi pokrvní Marinkinho muža chceli popýtať našu Akulínu. Nepočul si niečo o tom?

AKIM: Azda Mironovci? Čosi o tom ženy klebetily… hej… onô… bola reč… ale ja… hej… nič určitého veru neviem. Naozaj… hej, onô… nič neviem… Ženy čosi spomínaly… A veru si už neviem spomenúť, čo ako vravely… onô… reku… už som zábudlivý. No, ak Mironovci… to hej… to sú veru… onô… poriadni gazdovia… hej… tak…

ANISJA: Sama sa neviem dočkať, len aby sme ju čím skôr vydali.

AKIM: A to už prečo?

AŇUTKA (načúva): Prišli.

ANISJA: Čo ťa po nich!

(Ďalej umýva riad a ani sa len hlavou neobráti ku dverám.)

Výjav VII.

Tí istí a Nikita.

NIKITA: Anisja, žena moja, kto prišiel?

(Anisja pozrie na neho, potom sa mlčky odvráti.)

NIKITA (vyhrážave): Kto prišiel? Či si azda zabudla?

ANISJA: Čo zadieraš. Vojdi.

NIKITA (ešte hrozivejšie): Kto prišiel?!

ANISJA (pristupuje k nemu, berie ho za ruku): Nuž, kto iný, muž mi prišiel! Poď dnu.

NIKITA (vzpiera sa): Tak, tak. Muž, vravíš, a ako ho volajú? Hovor rúče, ako sa patrí!

ANISJA: Dobre, dobre, len už prestaň. Nikitom ho volajú.

NIKITA: Tak, tak. Hlupaňa — a podľa otca, vrav!

ANISJA: Akimyč. Tak!

NIKITA (stále trčí vo dverách): Tak, tak. Nie, len ty pekne povedz i podľa priezviska. Pekne povedz, teda ako?!

ANISJA (smeje sa a ťahá ho dnu za ruku): Čilkin. Hľa ho, ako sa nadúva.

NIKITA: Tak, tak. (Zakolíše sa a prichytí sa verají.) A teraz mi povedz, ktorou nohou Čilkin vstupuje do izby…

ANISJA: Prestaň už! Zimu vpustíš.

NIKITA: Povedz, ktorou nohou vstupujem?! Rozhodne mi to musíš povedať!

ANISJA (pre seba): Ale teraz je už toho naozaj dosť! Nuž, ľavou. Tak vojdi už konečne!

NIKITA: Tak — tak.

ANISJA: Pozri len, kto je tu.

NIKITA: Otec? Dobre, veď ja sa veru nehanbím za svojho otca. Môžem otcovi aj česť preukázať. Pozdrav vás Boh, báťuška. (Klania sa mu a podáva mu ruku.) Vitajte nám!

AKIM (neodpovedá synovi): Hľa… pálené… onô… vodka… čo dokáže. Hnus!

NIKITA: Vodka vravíš? Preto, že som si uhol? Naozaj som sa previnil, vypil som si s priateľom na jeho zdravie.

ANISJA: Choď, ľahni si radšej.

NIKITA: Žena, kde stojím, vrav!

ANISJA: Dobre — dobre. Len si už choď ľahnúť.

NIKITA: Ešte si tuto s oteckom čaju popijem. Postav samovar. Akulína, čože nejdeš?!

Výjav VIII.

Predošlí a Akulína.

AKULÍNA (vchodí vyobliekaná, v náručí s nakúpenými vecami, pristupuje k Nikitovi): Všetko si poprehadzoval. Kdeže je priadza?

NIKITA: Priadza? Tam musí byť. Hej, Mitrič. Kdeže si? Azda si zaspal? Choď a vypriahni.

AKIM (nevidí vchádzajúcu Akulínu a díva sa na syna): Čože to vystrájaš?! Starec… onô… zmoril sa v robote… Veď po celý deň… onô, hej… mlátil a on sa zatiaľ naslopal! Onô… koňa, vraj, vypriahni… fuj! Hanba.

MITRIČ (lezie s pece, obúva si kapce): Ó, Hospodine milostivý! Azda na dvore stojí kôň nevypriahnutý? A iste ho poriadne prehnal… Bodaj ho Parom vzal — ale sa poriadne doťal. Viac by sa do neho ani kvapky nevmestilo. Ó, Hospodine! Nikolaj, sluha boží. (Oblieka si kožuch a odchodí na dvor.)

NIKITA (sadá si): Už mi len, báťuška, odpusť. Vypil som si, len čo je pravda, ale čo sa dá teraz robiť? Aj sliepka pije. Či nie tak? Už mi len odpusť. A Mitrič sa nenahnevá — všetko dá do poriadku.

ANISJA: A ozaj mám postaviť samovar?

NIKITA: Postav. Otec mi prišiel, chcem si s ním trošku pohovoriť, i čaju si vypijeme. (K Akulíne.) Nakúpené si už poodkladala?

AKULÍNA: Nakúpené, vravíš? Svoje veci som si vzala — ostatné zostalo v saniach. — A toto tu nie je moje! (Hodí na stôl uzlíček, ostatné nakúpené veci odkladá do truhly. Aňutka sa prizerá, ako Akulína odkladá nakúpené veci, Akim sa nedíva na syna, kladie svoje kapce a onucky na pec.)

ANISJA (odchodí so samovarom): Truhla je už aj tak plná — a ešte pokúpil všeličoho.

Výjav IX.

Akim, Akulína, Aňutka a Nikita.

NIKITA (premáha sa a tvári sa, ani čo by bol triezvy): Ty sa, báťuška, na mňa nehnevaj! Ty si myslíš, že som opitý? A keby, môžem si to dovoliť… aj si uhnem, ale hlavu nestrácam. Môžeme si, báťuška, hoci hneď pohovoriť. Na všetko sa jasne pamätám. Spomínal si onehdy peniaze, koník ti zahynul, pamätám sa. Všetko je možné. Viem ti pomôcť. Ak by bolo treba priveľa peňazí, tak by si musel trošku počkať, ale toľkoto môžem hoci aj hneď! Tu ich máš!

AKIM (ďalej sa babre s onucami): Ach… onô… maličký… Jarná cesta… hej veru… je to necesta…

NIKITA: Prečo to hovoríš? Azda nechceš povedať, že sa s opilcom nedá rozumne hovoriť. Len sa nemýľ, čaju si popijeme. Všetko môžem, skutočne, všetko ti môžem urobiť.

AKIM (pokyvuje hlavou): Ech… onô… ech… ech…

NIKITA: Peniaze, tu si ich máš! (Siahne rukou do vrecka, vyberie mešec, prekutáva sa v papierových a vytiahne zpomedzi nich desiatku.) Vezmi — na koňa! Vravím, vezmi si na koňa, veď nemôžem zabúdať na rodičov. Naozaj ťa neopustím, veď si mi otec. No, vezmi! Bez okúňania — nie mi je ich ľúto. (Pristupuje k Akimovi, podáva mu peniaze, ale Akim ich neberie, neprijíma.)

NIKITA (berie Akima za ruku): Ber, vravím ti! Ber, keď ti ich dávam, neľutujem ich.

AKIM: Nemôžem… onô… hej… vziať. Ba, ani si len s tebou… onô… pohovoriť nemôžem… to preto, hej… lebo si pod obraz boží… onô… tak…

NIKITA: Neustúpim. Ber! (Vtíska mu do ruky peniaze.)

Výjav X.

Tí istí a Anisja.

ANISJA (vchodí a zastaví sa): Len si vezmi. (Neprestane naliehať.)

AKIM (berie peniaze a pokyvuje hlavou): Ach, tá pálenka… Onô… prestáva byť človek človekom.

NIKITA: Hľa, takto je dobre. Ak vrátiš — dobre, ak nevrátiš, tiež dobre. Taký som ti ja. (Zbadá Akulínu.) Akulína, ukáž darčeky…

AKULÍNA: Čože chceš?

NIKITA: Ukáž, čím som ťa obdaroval.

AKULÍNA: Darčeky? Načo ich ukazovať. Už som ich odpratala.

NIKITA: Vyber, hovorím, nech sa v nich Aňutka pokochá. Ukáž, vravím ti, Aňutke. Vyber i šatôčku. Podaj ju sem.

AKIM: Ó-óch, priam zle je na to sa dívať. (Lezie na pec.)

AKULÍNA (vyberie nakúpené veci a kladie ich na stôl): Tu si ich máš, čože na nich vidíš?

AŇUTKA: Ale je len krásna táto šatôčka. Veru nie je horšia ako Stepanídina.

AKULÍNA: Stepanídina? Kdeže tú možno s touto porovnávať. (Rozohňuje sa a rozprestiera šatôčku, natriasa ju.) Len sa dobre prizri, to je krása… francúzska.

AŇUTKA: A tento kartún aký je parádny! Mátuška má niečo podobného, lenže tento je jasnejší. Toto je čudesná krása.

NIKITA: Tak… tak.

(Anisja odchodí nahnevaná do komory, potom sa o chvíľku vráti s komínkom na samovar, s obrusom a pristupuje k stolu.)

ANISJA: Ale ste narozkladali.

NIKITA: Podívajže sa sem.

ANISJA: Čože sa mám dívať?! Či som azda nikdy nič takého nevidela? Sober to. (Shodí rukou šatku na zem.)

AKULÍNA: Čože to pohadzuješ? Svoju si hádž! (Dvíha si šatku.)

NIKITA: Anisja, pozri!

ANISJA: Načože sa mám podívať?

NIKITA: Myslíš si, že som na teba pozabudol? Oj, to nie! Pozri! (Ukazuje jej uzlíček, potom si sadá naň.) Toto je tvoj dar. Len si ho musíš prv zaslúžiť. Žena, kde sedím?

ANISJA: Čože sa tak rozdrapuješ?! Nebojím sa ťa. A čože, za čie peniaze lumpuješ a svojej vypasenici parády kupuješ? Za moje!

AKULÍNA: Ako? Za tvoje? Ukradnúť si ich chcela, ale sa ti nepodarilo. Ber sa preč! (Chce odísť a vtom odstrčí Anisju.)

ANISJA: Čo sa strkáš? Daj si pozor, aby som ťa nesotila!

AKULÍNA: Ty ma chceš sotiť? Len to skús, oprobuj! (Dráždi ju.)

NIKITA: Ach, ženy, ženy. Dosť, prestaňte! (Postaví sa medzi ne.)

AKULÍNA: Ešte zadrapuje! Radšej keby si bola ticho a nezabúdala na seba. Myslíš si, že nič neviem?

ANISJA: Čo vieš? Povedz, vrav, čo vieš?!

AKULÍNA: Viem čosi pekného o tebe.

ANISJA: Ty?! Ty pobehlica akási — s cudzím mužom si sa splietla.

AKULÍNA: A ty si svojho so sveta odpratala!

ANISJA (vrhne sa na Akulínu): Lužeš!

NIKITA (mierni ju): Anisja! Zabúdaš!

ANISJA: Chceš sa mi azda vyhrážať? Nebojím sa ťa!

NIKITA: Von! (Zvrtne Anisju a tisne ju von.)

ANISJA: Kam mám ísť? Nikde nejdem z vlastného domu.

NIKITA: Von, vravím ti! A neopováž sa mi viacej vrátiť!

ANISJA: Nejdem! (Nikita ju vytíska z izby, Anisja plače a kričí, chytá sa verají dverí.) Čože, chceš ma z môjho vlastného domu vyhnať? Čože to robíš, ty zlodej! Myslíš si, že na teba nedôjde? Len počkaj, veď uvidíš!

NIKITA: Tak… von!

ANISJA: Idem k starostovi, oznámim ťa žandárskemu veliteľovi…

NIKITA: Von, ber sa, vravím! (Vytíska ju.)

ANISJA (vzpiera sa, potom zpoza dverí): Ja sa obesím.

Výjav XI.

Nikita, Akulína, Aňutka a Akim.

NIKITA (posmešne): Nebodaj!

AŇUTKA: Ó-ó-ó! Mátuška milá, rodná. (Plače.)

NIKITA: Ba kýho, veľmi sa jej bojím. Prečo plačeš? (Oborí sa na Aňutku.) Nič jej nebude, príde, nestrachuj sa! Choď, pozri, čo je so samovarom.

(Aňutka odíde.)

Výjav XII.

Nikita, Akim a Akulína.

AKULÍNA (sberá nakúpené veci, ukladá ich): Vidíš ju, podlú, ako mi všetko schalbala. Len počkaj, veď ti ja tvoje rukávce rozstrihám. Na franforce rozstrihám.

NIKITA: Veď som ju vyhnal, čože chceš ešte?

AKULÍNA: Novú šatku mi takto pošpinila. Suka akási, keby nebola sama odišla, bola by som jej oči vydriapala.

NIKITA: Prestaň štekať! Čo sa pajedíš? Azda ju mám rád?

AKULÍNA: Mal by si aj koho, jazyčnicu akúsi. Keby si ju bol priam odkopol, nič by sa nebolo stalo. Mal si ju zahnať do pekla. A dom je aj tak môj, i peniaze sú moje. Ozaj, len čo je pravda, je to gazdiná! Gazdiná, vraj! Aká gazdiná, pre muža. Veď ho zabila! Ešte to i tebe vykoná.

NIKITA: Ach, ženské motovidlo ničím nepristavíš. Len si melie svoje. Sama nevieš, čo táraš…

AKULÍNA: Že neviem, a veru viem! Nebudem ja s ňou pod jednou strechou. Vyženiem ju z gazdovstva. Nemôže tu byť so mnou. Je mi to za gazdiná. Nie je to veru gazdiná, ale jedovatá vretenica.

NIKITA: Prestaň! Čo ťa po nej! Ani sa na ňu nepodívaj, ani keby jej vôbec nebolo. Ja som tu gazda. O mňa sa staraj. Čo chcem, to robím a to bude! Ona sa mi prijedla… teba som si obľúbil. Tak to chcem, a dosť! Na ňu aj tak čaká väzenie, ta patrí. Tuto, hľa (ukazuje si pod nohy), tu je jej miesto. Ach, keby som tak mal harmoniku. (Spieva.)

Výjav XIII.

Tí istí a Mitrič.

MITRIČ (vstupuje, soblieka sa a driape sa na pec): Ako vidieť, už sa zas pochytily, baby akési… Ó, Hospodine, svätý Nikolaj!

AKIM (sadá si na kraj pece, berie si onucu, kapce a obúva sa): Vtiahni sa, vtiahni do kúta.

MITRIČ (driape sa): Ako vidieť, tie sa nesnesú. Ó, Hospodine!

NIKITA: Podaj hriate, s čajom si glgneme.

Výjav XIV.

Predošlí a Aňutka.

AŇUTKA (vstupuje k Akulíne): Ňanka! Samovar vykypí.

NIKITA: A mať ti je kde?

AŇUTKA: Stojí v pitvore a plače.

NIKITA: Tak-tak, zavolaj ju, nech prinesie samovar. A ty, Akulína, podaj riad.

AKULÍNA: Na čaj? Nedbám. (Prináša riad.)

NIKITA (vyberá hriate, koláče, haringy): Toto, hľa, je pre mňa. Priadza bude pre ženu a petrolej je v pitvore. Tu sú i zvyšné peniaze. Počkaj. (Berie počítadlo.) Hneď to porátam. (Odhodí ho.) Pšeničná múka osem hrivien, pôstny olej… Báťuškovi desať rubľov. Ach… báťuška, poď čaj piť! (Mlčanie — Akim sedí na peci a okrúca si onucky.)

Výjav XV.

Predošlí a Anisja.

ANISJA (prináša samovar): Kde ho postaviť?

NIKITA: Postav ho na stôl. Nuž čo, bola si azda u starostu? Vidíš, nebola… najprv si rozmysli a potom rapoc. A prestaň sa už smokliť! Sadni si a pi! (Nalieva jej pohárik hriateho.) A toto, hľa, je tvoj darček. (Podáva jej uzlíček, na ktorom dosiaľ sedel. Anisja ho mlčky berie a pokyvuje hlavou.)

AKIM (schodí s pece a oblieka si kožuch. Pristupuje k stolu a kladie naň desiatku): Tu si máš svoje peniaze. Odlož si ich. Hej…

NIKITA (nepobadá peniaze): Kde sa sberáš? Čo si taký naobliekaný?

AKIM: Idem… hej… onô… radšej. Majte sa tu dobre… (Berie si čiapku a opasok.)

NIKITA: Či ho vidíš?! A kamže pôjdeš v túto nočnú chvíľu?

AKIM: Neviem, nie… hej… onô… nemôžem vo vašom dome… onô, ďalej zostať. Nemôžem… hej… nemôžem byť v ňom… onô… Len mi nemajte za zlé.

NIKITA: Ba kýho… takto zhurta a od čaju?

AKIM (sťahuje si opasok): Idem… onô… lebo je nepekne tu… hej… v tvojom, dome. Nedobre nažívate… onô… Nikiška môj… Špatný život… vedieš… hej, tak… Nikiška… nepekne žiješ… Hej, už len radšej idem…

NIKITA: Škoda toľko rečí, prestaň, sadni si a pi!

ANISJA: Prečože tak zrazu, báťuška, pred ľuďmi by sme sa hanbili. Prečože sa hneváš? Čo sme ti urobili?

AKIM: Nie… nič… onô… ničím ste ma neurazili… Hej… lenže, ako pozorujem… onô… zahynie môj syn… zahynie… Hej do záhuby sa rúti… hej… onô…

NIKITA: Aká záhuba? Dokáž to!

AKIM: Zahynieš… hej… zahynieš! Onô… už je po tebe… čo som ti vlani povedal?!

NIKITA: Dosť si toho natáral.

AKIM: Povedal som ti… hej… onô… o tej sirote… o tom, hej… že si sirote, Marinke, veľmi ublížil… veru tak… onô… ublížil…

NIKITA: Ach, že vám to ešte v hlave mátoží! Načo tu spomínať staré hriechy poznove… Už je dávno po všetkom.

AKIM (rozohňuje sa): Že by po všetkom!? Nie tak, bratku, veľmi sa mýliš… onô… ešte nie je po všetkom. Vieš… hej… onô… hriech nový hriech plodí a jeden do druhého sa zapája… onô… gniavi svojou ťarchou čoraz viac… Hej, zaboril si sa… úplne… zapadol do bahniska hriechu… Zahynieš, Nikiška. Zaviazol si poriadne… hoj… onô… vidím… do hriechu. Zapadol si… hej… onô… do bahna… poriadne…

NIKITA: Sadni si a pi čaj! A viac ani slova.

AKIM: Nemôžem… hej… onô… nemôžem čaj piť. Pretože sa mi hnusí… hej… onô… hnusí tvoja podlosť! Hrozne sa mi hnusí… tak… ukrutne. Neviem… s tebou… onô… čaj piť.

NIKITA: Ach… stále to isté moceš!… Poď radšej a sadni si ku stolu.

AKIM: Si ako by chytený… hej… onô… bohatstvom… do sietí… hej… do sietí. Ach, Nikiška… veru, aj na dušu treba pamätať.

NIKITA: Akéže ty máš právo v mojom dome mi čosi vyhadzovať na oči? Prečo vlastne do mňa takto zadieraš? Či som azda malý chlapec, aby si ma za šticu trhal? Dnes sú už iné mravy!

AKIM: Tak… hej… viem… Počul som, že dnes už… onô… starcov, otcov za brady drmú. Ale… či toto… onô… neznamená skazu! Hej… tak… veru… tak… čistú skazu…

NIKITA (s hnevom): Aká skaza? Dobre si nažívame! Od teba sme nič nepýtali, ba naopak, ty si prišiel žobroniť.

AKIM: Myslíš peniaze? Tuto si ich máš! Radšej pôjdem… hej… onô… po žobraní… Onô… ale od teba nevezmem… nie.

NIKITA: Prestaň!… Čo sa jeduješ, len čo nám spoločnosť kazíš… (Chytí ho za ruku a zadržuje ho.)

AKIM (vytrhne sa mu): Pusť ma! Aj tak… onô… neostanem… Hej… radšej si, reku… niekde pod plotom ľahnem… Hej… tak… onô… Ale v tomto bahne zla… nezostanem. Fuj! Odpusť mi… Pane Bože! (Odíde.)

Výjav XVI.

Nikita, Akulína, Anisja a Mitrič.

NIKITA: Tak… ale nám dal!

Výjav XVII.

Predošlí a Akim.

AKIM (poodchýli dvere): Spamätaj sa, hej… Nikituška. Hej… onô… na svoju dušu nezabúdaj! (Zatvorí dvere — odíde.)

Výjav XVIII.

Nikita, Akulína, Anisja a Mitrič.

AKULÍNA (podáva šálky): Mám azda nalievať? Či ako?

(Všetci mlčia.)

MITRIČ (mrmle): Ó, Hospodine, zmiluj sa nado mnou hriešnikom.

(Všetci sa zachvejú.)

NIKITA (ľahne si na lavicu): Ach, clivo mi! Clivo… Smutno na duši. Akulínka! Kdeže mám harmoniku?

AKULÍNA: Na harmoniku sa pýtaš? Azda si zabudol? Veď si ju dal opraviť. Naliala som ti, pi!

NIKITA: Nechcem! Zhasnite… Ach, clivo mi, hrozne clivo! (Plače.)

Opona.