ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jeseň. Večer. Mesiac svieti. Vnútrajšok dvora. Uprostred javiska napravo zimné bývanie a vráta, naľavo letné bývanie a pivnica. V izbe počuť hovor a výkriky opitých ľudí. Suseda vychodí z pitvora a posunkami volá k sebe Anisjinu kmotru.

Výjav I.

Kmotra a suseda.

SUSEDA: Prečože nevyšla Akulína?

KMOTRA: Prečo nevyšla? Iste by sa rada ukázala, ale akože môže? Prišli svati na nevestu sa podívať, a ona si, mátuška moja, leží v letnej. Vraj ani oči neotvára, chudinka.

SUSEDA: A to už prečo?

KMOTRA: Ktosi ju uriekol, vravia, a v bruchu má bolesti…

SUSEDA: Či by ozaj?!

KMOTRA: Veru tak… (Šepce jej do ucha.)

SUSEDA: Ozaj? Nože nevrav! Aký to hriech… Čo, ak to svati pobadajú?

KMOTRA: Tí si toho veru nepovšimnú! Všetci sú poriadne doťatí. Viac ich veno trápi. To im je dôležitejšie. Nuž, veru taká sa tak ľahko nenájde. Dostane dva kožuchy, mátuška moja, šestoro háb, francúzsku šatku a plátna, vraj, tiež hodne. Nuž, a peňazí — vravia — vraj až dve stovky.

SUSEDA: No, ani tie peniaze to nezakryjú. Koľká hanba! Kmotra: Pss… Ako by prichodil svat… (Zamĺkne a odíde do pitvora.)

Výjav II.

SVAT (vychodí sám z pitvora, čká sa mu): Ale som sa spotil. Hrozne dusno je tam. Musím sa trošku ochladiť. (Stojí a odfukuje si.) Len sám Boh sa v nich vyzná… Nezdá sa mi to… nič ma tu neteší… No, uvidím, čo povie stará…

Výjav III.

Svat a Matrena.

MATRENA (vyjde za ním z pitvora): Dívam sa: kde je môj svat? Kdeže je? A ty môj milý, hľa, kde trčíš… Nuž, hľa, milý môj, vďaka Bohu, všetko je v úplnom poriadku. Pri pytačkách sa nemá mnoho vravieť, zbytočné je vychvaľovať. Ba, veru, ani neviem vychvaľovať. A keď ste k nám prišli s čestným úmyslom, dá Boh, šťastne pochodíte a budete nám po celý život vďační. A veru takej nevesty, len si to uvedom, zriedka nájdeš. Smele by si mohol celé okolie prekutať — nenájdeš.

SVAT: Veď je tak, ale čo sa týka peňazí… musíme si dať pozor.

MATRENA: O peniaze sa nestrachuj. Čo má po rodičoch, to dostane. V dnešné časy veru takej pol treťa stovky je priam dosť.

SVAT: Veď sa mi to ani nezdá primálo, ale keď ide o naše vlastné dieťa. Radi by sme mu čo najviac dožičili.

MATRENA: Ja ti, svat, pravdu poviem: — keby mňa nie, ani do smrti takej nevesty nenájdeš. Veď aj Kormilincovci oslovili, ale ja som to včas prekazila. Aj o tých peniazoch ti poviem pravdu: — keď nebohý, nech mu Pán Boh dá kráľovstvo nebeské — umieral, prikázal, aby si vdova vzala do gazdovstva Nikitu. Viem to všetko od syna. Peniažky nechal Akulíne. Druhý by to veru poriadne využil, ale Nikita si nič neprisvojí. Dočista odovzdá. Nuž, len toľko ti vravím, toľké groše tak poľahky nenájdeš…

SVAT: Ľudia povrávajú, že jej, vraj, viac zanechal. Tvoj maličký tiež je vybíjaný!

MATRENA: Ach, moji drahí holúbkovia. V cudzích rukách sa každý krajec zdá veľkým. Čo zostalo, to dostane. Vravím ti, nedbaj na klebety, plané reči. Dohodni sa pevne. A aká je to dievka, ani orech zdravá.

SVAT: Veď je tak. Len jedno si so starkou nevieme vysvetliť: prečože sa teraz ani len neukázala? Čo, ak je nejaká chorľavá? Dokaličená…

MATRENA: Ale… ale… aké sú to reči? Ona a chorľavá? Veď jej v šírom okolí páru niet. Dievka je ani kremeň — tvrdá, pevná. Veď, ostatne, nedávno si ju videl. A do práce — ani sršeň. Trošku nedopočuje, to je pravda, ale nič viac. Či azda malý červík uškodí krásnemu jabĺčku. A že nevyšla… nuž, vieš, prišlo jej z očú. Ktosi jej porobil. Ale ja tuším, ktorá pobehlica jej to vykonala. Vieš, dozvedeli sa, že u nás budú pytačky, nuž jej porobili. Ale ja zas viem zariekať, odpomôžem jej. Zajtra iste vstane. A preto sa ty pre dievku nesužuj.

SVAT: Veď ak je tak — nuž vec je v poriadku.

MATRENA: Tak… tak… len aby si sa pridlho nerozhodoval a nevzpieral sa. A na mňa tiež nezabudni. Dosť mi to dalo starostí… Aby si ma potom neobišiel…

(Ženský hlas z pitvora.)

SVACHA: Ak ísť, tak poďme… hej, Ivan!

SVAT: Zaraz.

(Odchodí do pitvora, ostatní zas schádzajú sa v pitvore, potom odchodia.)

Výjav IV.

Anisja a Aňutka.

AŇUTKA (vybehne z pitvora a volá k sebe posunkami Anisju): Mátuška!

ANISJA (nehne sa s miesta): Čo je?

AŇUTKA: Mátuška, poď sem, aby nás nepočuli. (Odchodí s ňou pod cieňu.)

ANISJA: Tak čo je? Kde je Akulína?

AŇUTKA: Odišla do sypárne. Hrozné, čo tam vyvádza! Nech skapem, vraví, nemám viacej sily trpieť. Zrevem z celého hrdla. Na moj’ dušu, tak vraví.

ANISJA: Nech ešte chvíľku vydrží. Len čo hostí vyprevadíme.

AŇUTKA: Ach, mátuška! Tak jej je ťažko, toľko trpí. A zúri. Hovorí, že darmo pijú na ňu oldomáš! Nevydám sa, hovorí. Radšej umriem. Mátuška, len aby naozaj nezomrela? Hrôza, tak sa bojím! (Odídu.)

Výjav V.

Mitrič sám.

MITRIČ (prichodí smerom od vrát a sbiera roztrúsené seno): Ó, Hospodine, Nikolaj presvätý! Koľko vylogali toho hriateho. Ako rozvoniava. Až tu ho, hľa, na dvore cítiť. Ale nie — nechcem, čo ma po ňom. Hľa ho, koľko sena narozsýpaly, natrúsily. Žrať ho nežerú, len pod sebou dlávia. Pozrime, bude ho za batoh. Ako len vonia! Priam do nosa udiera. Čo ma po ňom! (Zíva.) Bolo by už na čase ľahnúť si. A dnu sa mi akosi nechce. Ako sa to popod nos preťahuje. (Vtom počuť, ako odchodia na saniach.) Konečne, sláva Bohu, že sa už pobrali. Ako sa snažia navzájom opantať. Všade je plno podlosti.

Výjav VI.

Mitrič a Nikita.

NIKITA (prichodí): Mitrič! Choď si už ľahnúť na pec. Ja to posbieram.

MITRIČ: Nedbám; pohoď aj ovciam. Tak ste ich už vyprevadili?

NIKITA: Vyprevadili, ale akosi nie je všetko v poriadku. Raz si neviem rady.

MITRIČ: Hlúposti! Ľahká pomoc a načože sú nálezince? Tam môžeš kohokoľvek poslať — každého prijmú. Priveď si ich, koľko chceš, na nič sa nevypytujú. Ba ešte i peniaze dajú, len nech sa prihlási za dojku. Teraz je to veľmi jednoduchá vec.

NIKITA: Mitrič, daj si pozor, aby si, ak sa niečo stane, zbytočne netáral.

MITRIČ: Čo ma po tom, pre mňa si zahlaď stopu, ako vieš. Ach, ako páchneš pálenkou. Idem dnu. (Odchodí a zíva.) Ó, Hospodine!

Výjav VII.

Nikita (dlho mlčky sedí na saniach).

NIKITA: Čo sa tu len porobí.

Výjav VIII.

Nikita a Anisja.

ANISJA (prichodí): Kdeže trčíš?

NIKITA: Tu som!

ANISJA: Čože tu vysedávaš?! Niet čo vyčkávať. Zaraz ho treba odpratať.

NIKITA: Čože si počneme?

ANISJA: Ja ti poviem čo. A ty to rob.

NIKITA: Keby ste ho radšej do nálezinca.

ANISJA: Vezmi si ho a nes, ak sa ti chce. Hej, ulakomiť si sa vedel, ale rozhodnúť sa, ako vidím, na to si slabý.

NIKITA: Čože mám robiť?

ANISJA: Veď ti vravím, choď do pivnice a vykop jamu.

NIKITA: A čo, keby ste dáko inakšie…

ANISJA (posmieva sa mu): Hej, dáko inakšie… Niet iného východiska. Mal si na toto myslieť včas, a nie teraz! Ber sa, kde ťa posielajú.

NIKITA: Ach! To je trápenie, to je trápenie.

Výjav IX.

Tí istí a Aňutka.

AŇUTKA: Mátuška! Babica ťa volá. Zdá sa mi, že Akulína má dieťatko, na moj’ dušu — zaplakalo.

ANISJA: Čože to táraš, bodaj ťa Parom uchytil. To mačatá mňaučia. Choď len dnu a spi. Lebo inak ťa!

AŇUTKA: Mátuška, milá, ozaj… Na moj’ veru…

ANISJA (rozbehne sa za ňou): Tak ťa! Ani len nemukni.

AŇUTKA (odbehne).

ANISJA (Nikitovi): Poď, rob, čo ti vravia! Lebo ináč bude zle! (Odchodí.)

Výjav X.

Nikita (sám, dlho mlčí).

NIKITA: To je trápenie! Ach, tie ženy. Zle je. Hovorí: mal som si prv rozmyslieť. A kedy, kedy? Veď len vlani sa ona sama začala na mňa lepiť. A čože? Či som azda mních? Zomrel gazda, nuž, prikryl som hriech, ako sa patrí. Veď tým som sa neprehrešil. Či sa to nestáva? Veru neraz. A čo sa tých práškov týka, či som ju ja na to nahováral? Keby som bol o tom vedel, bol by som ju priam vtedy, suku jednu, zahlušil. Spravila ma spoluvinníkom svojich ohavností, pobehlica akási! Zhnusila sa mi od tých čias. Len čo mi mať všetko rozpovedali, hneď sa mi sprotivila, zhnusila priam. Najradšej by som ju nevidel. A teraz mám s ňou nažívať, ako? A potom sa to už na nás rútilo… Začala sa liepať i táto dievčina. Čo som mal robiť? Keď ja nie, tak niekto iný. A, hľa, čo z tohto vykvitlo! Ale ja nie som na vine. Ach, beda! (Sedí zamyslený.) Aké sú len odvážne tie ženy — čo si len nevymyslely. Ale ja na to nepristanem.

Výjav XI.

Nikita a Matrena (prichodí rýchle s lampášom a s motykou).

MATRENA: Čože tu sedíš ani sliepka na pánte? Čo ti žena rozkázala? Daj sa do roboty!

NIKITA: Čo chcete robiť?

MATRENA: Dobre vieme, čo máme robiť, len ty si rob svoje.

NIKITA: Do čoho ma to vťahujete, zaplietate?

MATRENA: A čože? Azda by si len nechcel cúvnuť? Teraz, keď to už tak ďaleko došlo, teraz by si cúval.

NIKITA: Veď je to hrozná vec! I to je živý tvor.

MATRENA: Ach, aký živý tvor! Dušička sa v ňom nestihla uchytiť. A kdeže ho máme podieť? Choď a zanes ho do nálezinca. Všetko jedno — i tam zomrie, iba čo rečiam nebude konca-kraja. Zaraz to rozchýria a dievka nám ostane na krku.

NIKITA: A čo ak sa i tak o tom dozvedia?

MATRENA: Vo vlastnom dome a nedalo by sa to urobiť bez stopy — neboj sa, nikto sa o tom nedozvie. Tak sa to pekne urobí, že veru nikto nebude mať ani len tušenia. Len rob, čo ti kážem. My ženy nie sme na všetko súce, bez mužskej pomoci to nedokážeme. Vezmi motyku a choď do pivnice. Posvietim ti.

NIKITA: Čože mám robiť?

MATRENA (šeptom): Jamôčku vykop. Potom ho vynesiem a rýchle ho odpraceme s tohto sveta. Hľa, už znova ma volá. Ber sa už! Ja idem k nej.

NIKITA: A čo… zomrelo?

MATRENA: Akože, zomrelo. — Len sa už ponáhľaj. Ľudia iste nespia. Začujú, zbadajú niečo — vieš, ako radi sliedia po všetkom. Aj veliteľ žandárov sa práve dnes večer tadeto potuloval… Ber motyku (podáva mu ju). Choď a kop! Tam v kútiku vykop jamôčku, tam je i hlina mäkšia, potom všetko pekne zarovnaj. Zem mátuška vie mlčať — nikomu nič neprezradí, ani čo by to krava jazykom slizla. Choď, choď, môj drahý.

NIKITA: Zaplietate ma. Nedojedajte. Najradšej by som ušiel. Vy si urobte, čo chcete, ale samy.

Výjav XII.

Predošlí a Anisja.

ANISJA (stojí vo dverách a volá): Nuž ako, už vykopal?

MATRENA: Prečo si odišla od nej? Kde si ho dala?

ANISJA: Vrecom som ho prikryla. Nebude ho počuť vrešťať. Vykopal už?

MATRENA: Nechce!

ANISJA (ani šialená vyskočí): Nechce! A vo väzení vši kŕmiť, to by chcel?!… Zaraz idem a veliteľovi všetko rozpoviem. Jedno, ako zahyniem. Ihneď poviem.

NIKITA (hrozne prekvapene): Čože povieš?

ANISJA: Čo? Všetko! Kto vzal peniaze? Ty! (Nikita mlčí.) Kto dal jed? Ja som dala! Ale ty si o tom vedel, áno, vedel i súhlasil si! S tebou som sa o všetkom dohovorila!

MATRENA: Dosť už! Ty, Nikituška, čože sa tak háčiš? Či jest iného východiska, inej pomoci? Treba sa ti trošku vzchopiť a bude po všetkom. Choď, holúbok môj.

ANISJA: Či ho vidíš, neviniatko akési! Nechce! Dosť si sa ma nasužoval, ale mám už toho po krk! Dosť si sa navozil na mne, ale teraz mám ja opraty v ruke. Choď, vravím ti, choď podobrotky a zaraz, lebo inak…! Tu máš, ber motyku. Choď!

NIKITA: Prečože si sa tak na mňa oborila? (Berie motyku do ruky, ale sa nehýbe s miesta.) Ak sa mi zachce, nejdem.

ANISJA: Nepôjdeš?! (Začne kričať, volať.) Hej, ľudia! Počujte… hej!

MATRENA (zapcháva jej ústa dlaňou): Čo je to s tebou? Zošalela si?! Pôjde… Choď, synček môj radostný… choď.

ANISJA: Priam zavolám o pomoc.

NIKITA: Nože prestaň! To je hyd! Tak, len sa ponáhľajte. Už mi je to jedno. (Ide smerom k pivnici.)

MATRENA: Veru je to už tak, syn môj radostný. Keď si vedel plesať a hodovať, musíš vedieť i pykať.

ANISJA (ešte vždy vzrušená): Dosť si sa mi naposmieval i so svojou frajerkou! Ale teraz to už prestane! Nebudem v tom sama. Nech aj on dušu zahubí. Aspoň zvie, aký je to pocit.

MATRENA: No, no, nejak si sa veľmi rozohnila. Veľmi sa, dievka moja, nesrď — ale pekne-rúče, potichučky, aby bolo čo najlepšie. Zaskoč k Akulíne. Nikita za ten čas vykope jamu. (Ide za Nikitom s lampášom. Nikita lezie do pivnice.)

ANISJA: Sám si musí zadusiť to svoje šteňa! (Ešte vždy rozpálená.) Čo som sama prežila, keď som Pjotra so sveta snášala. Nech to aj on skúsi. Nezľutujem sa nad ním, nie, nezľutujem sa!

NIKITA (volá z pivnice): Nože mi posvieťte.

MATRENA (svieti, a k Anisji): Kope, choď, dones.

ANISJA: Ty zostaň pri ňom, lebo nebodaj by, miláčik, ešte ubzikol. Donesiem ho.

MATRENA: Počuj, aby si ho nezabudla pokrstiť. Alebo to mám radšej sama urobiť? Máš nejaký krížik?

ANISJA: Nájdem nejaký, viem, ako to treba. (Odíde.)

Výjav XIII.

Matrena je sama, Nikita je v pivnici.

MATRENA: Ako sa rozčertila — no, pravá žena. Nie div. Ale, sláva Bohu, keď toto skoncujeme, bude to, ani čo by bol kameň do vody hodil. Aj dievky sa bez hriechu zbavíme. A synček si zas bude po starom v pokoji nažívať. Dom, vďaka Bohu, oplýva hojnosťou. Ani na mňa iste nezabudne. Bez Matreny čo by si počali? Veru ani rady by si nedali. (Volá do pivnice.) Hotové, syn môj?

NIKITA (vystrčí hlavu z pivnice): Čo sa robí? Podajteže ho! Čo sa tmolíte? Keď sa má stať, nech sa to stane hneď.

Výjav XIV.

Predošlí a Anisja. (Matrena ide smerom k pitvoru, ale vtom už stretáva Anisju, ktorá prichodí s dieťatkom, zavinutým do akejsi handry.)

MATRENA: Pokrstila si ho?

ANISJA: Akože. Nasilu som jej ho odňala — nechcela si ho dať. (Pristupuje k Nikitovi a podáva mu dieťa.)

NIKITA (neberie ho): Sama si ho snes.

ANISJA: Na, vravím ti, ber ho! (Pohodí mu dieťa.)

NIKITA (ulapí dieťa): Živé! Matička drahá, veď sa hýbe! Živé. Čože si s ním počnem…

ANISJA (vychvatne mu z rúk dieťa a šmarí ho do pivnice): Zadus ho čím prv, zmárni ho, nebude živé! (Socia Nikitu smerom do pivnice.) Tvoje dielo, tak si ho aj znič!

MATRENA (sadá si na schodík): Ľútostivý je. Ťažko mu padne, milému. Ale čo si počať?! Sám si to zavinil. (Anisja stojí nad pivnicou. Matrena si sadá na schodík pavláčky, pokukuje na Anisju a uvažuje.) I-i-i! Ako sa naľakal. Ale čože, i keď mu ťažko padne, niet iného východiska. Kde sa podieť… A keď si tak človek pomyslí, ako niekedy prosia o deti! A, hľa, Boh im ho jednako nepožehná — mŕtve sa narodí… Ako napríklad i žene nášho popa… chudinka… A tu si ho nikto neželal, a hľa, živé prišlo na svet. (Díva sa smerom k pivnici.) Azda už skončil. (K Anisji.) Tak, ako?

ANISJA (díva sa do pivnice): Doskou ho prikryl a sadol si naň. Iste je už po ňom.

MATRENA: A-ach! Ako by bol rád nezhrešil, ale niet inej pomoci.

NIKITA (vylieza z pivnice, celý sa chveje): Ešte stále žije! Nemôžem… Žije!

ANISJA: Keď je živé, kdeže sa hrabeš. (Chce ho pristaviť.)

NIKITA (vrhá sa na Anisju): Ustúp, lebo ťa priam zabijem. (Schvatne ju za ruku. Anisja sa mu vytrhne a Nikita beží za ňou s motykou. Matrena vrhá sa mu v ústrety a zadrží ho. Vtom Anisja vybehne na pavlač. Matrena chce vziať Nikitovi motyku.)

NIKITA (zreve na matku): Zabijem i teba! Odíď, lebo ťa zaraz zahluším! (Matrena uteká k Anisji na pavlač. Nikita zastane.) Zabijem! Všetkých vás pohluším!

MATRENA: To sa tak preľakol. Ale to nič, utíši sa, prejde mu to.

NIKITA: Čo to urobily? Čo zo mňa urobily? Ako pišťalo… Ako praskaly podo mnou… Čo zo mňa urobily? A predsa je živé, je živé, skutočne živé! (Mlčky načúva.) Piští… Naozaj piští. (Beží k pivnici.)

MATRENA (k Anisji): Ide k nemu, iste ho chce zahrabať. Nikita, mal by si si vziať lampáš.

NIKITA (neodvetí, načúva pri vchode do pivnice): Nepočuť ho. To sa mi len tak marilo. (Odstúpi sa a potom poznove zastane.) A ako zaprašťaly tie kostičky! Krs… krs… Čo to len urobily zo mňa? (Znova načúva.) Znova piští! Skutočne piští, naozaj piští. Čože je to? Mátuška, hej, mátuška! (Pristupuje k nej.)

MATRENA: Čože, synček môj?

NIKITA: Mátuška zlatá, už to ďalej nevydržím. Nevládzem už. Mátuška drahá, aspoň ty sa nado mnou zmiluj.

MATRENA: Ach, naľakal si sa, syn môj radostný. Poď, môj, poď, upi si hriateho. Vypi si, to ti dodá smelosti.

NIKITA: Mátuška drahá, jednako ma to neminulo. Čo ste to so mnou urobily? Ako zaprašťaly tie jeho kostičky, ako zapišťalo chúďatko… Mátuška drahá… čo ste to zo mňa urobily? (Poodíde a sadne si na sane.)

MATRENA: Poď, môj syn radostný, vypi si. To sa tak človeka v noci úzkosť zmocňuje. Ale počkaj, až sa rozodní, až prejde deň, keď sa i druhý pominie — ani ti to len na um nepríde. Len počkaj, dievku vydáme a potom ozaj ani ti len na myseľ nepríde spomenúť si. A vypi si, poď, vypi si. V pivnici sama urobím poriadok.

NIKITA (zachveje sa): Zostalo trochu hriateho? Azda to zapijem?! Zahluším v sebe… (Odíde.)

(Anisja, ktorá do tých čias stála pri dverách, mlčky sa mu vystúpi.)

Výjav XV.

Matrena a Anisja.

MATRENA: Choď, choď, môj milý. Ja to už dám sama do poriadku. Sídem dolu a zakopem. Motyku, kdeže ju pohodil? (Nájde motyku, síde do pivnice, do polovice.) Anisja, poďže sem, posvieť mi trošku.

ANISJA: A čo on?

MATRENA: Veľmi sa preľakol. Hrozne zhurta si sa na neho oborila. Nezadieraj do neho, azda príde k sebe. Nech mu Boh pomáha, ja to už sama dokončím. Tuto mi postav svetlo. Tak, už vidím. (Matrena sa skryje v pivnici.)

ANISJA (smerom ku dverám, do ktorých vošiel Nikita): Doskákal si! Veľmi si sa rozťahoval, teraz sám uvidíš, aké je to! Zanecháš pýchu. Skrotneš!

Výjav XVI.

Predošlé a Nikita (vybehne z pitvora a letí k pivnici).

NIKITA: Mátuška, hej, mátuška!

MATRENA (vykukne z pivnice): Čože chceš, synček?

NIKITA (načúva): Nezahrabuj ho, veď je živé! Či nepočuješ? Živé! Čuješ… piští… Jasne ho počuť…

MATRENA: Ale kdeže by pišťalo? Veď si ho na palacinku rozmliaždil. Celú hlavu si mu roztrepal.

NIKITA: Čo je to? (Zapcháva si uši.) Stále piští! Už som si navždy život pokazil. Zmárnil som si ho! Čo zo mňa urobily? Kdeže sa podejem? (Sadne si na schodík.)

Opona.