ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Javisko predstavuje ulicu a časť gazdovstva Pjotra. Naľavo od hľadiska stojí dom z dvoch srubov. Vidieť pitvor, pred ním pavlač; s pravej strany sú vráta a okraj dvora. Na okraji dvora Anisja trepe konope. Od prvého dejstva prešlo pol roka.

Výjav I.

Anisja sama.

ANISJA (prestane trepať a načúvat): Znova čosi šomre. Zaiste sliezol s pece.

Výjav II.

:Anisja a Akulína (vojde s putňami na vodu na váhach).

ANISJA: Volá. Choď, podívaj sa, čo chce? Ako vyrevúva.

AKULÍNA: A čo sa ty nejdeš podívať?

ANISJA: Choď, keď ti vravím!

(Akulína ide do domu.)

Výjav III.

Anisja sama

ANISJA: Umučí ma. Nepovie ani za svet, kde sú peniaze. Onehdy bol v pitvore, azda ich tam ukryl. Ale raz neviem, kde. Pri sebe ich nemá. Ozaj neviem, kde ich podel. Celkom ma zničí — utrápi.

Výjav IV.

Anisja a Akulína (vyjde z domu a uväzuje si šatku na hlave).

ANISJA: Kde sa poberáš?

AKULÍNA: Kde? Kázal mi tetku Marfu zavolať. Vraví — zavolaj mi sestru. Ako vidím, čoskoro zomriem — vraví — musím jej čosi povedať.

ANISJA (pre seba): Sestru volá. Ach, ja biedna stvora — moja úbohá hlava! Ó-ó! Iste ich chce jej odovzdať. Čo si len počnem. Ó! (Akulíne.) Nechoď! Kdeže?

AKULÍNA: Po tetku.

ANISJA: Veď ti vravím, aby si nešla. Sama zabehnem po ňu. Ty si choď na potok šaty prať, inak nebudeš s nimi ani do večera hotová.

AKULÍNA: Ale keď mi kázal.

ANISJA: Len ty choď, kde ťa posielam. Veď som ti povedala, že sama zájdem po tetku Marfu. Vezmi i košele s plota.

AKULÍNA: Košele? Ty iste nepôjdeš. A on rozkázal!

ANISJA: Veď som povedala, že pôjdem. A kde je Aňuta?

AKULÍNA: Aňutka? Dozerá na teliatka.

ANISJA: Pošli ju, veď sa nerozutekajú.

(Akulína posbiera bielizeň a odchodí.)

Výjav V.

Anisja sama.

ANISJA: Ak nepôjdem, bude zle — vyhreší. Ak ju zavolám, peniaze dá sestre. A bude po mojich mozoľoch, márne som sa drela. Čo si len počať, sama neviem. Neviem si raz rady. Hlava mi pukne. (Pokračuje v práci.)

Výjav VI.

Anisja a Matrena (prichodí s palicou a s batôžkom, vychystaná na cestu).

MATRENA: Pán Boh ti pomáhaj, jahôdka!

ANISJA (poobzerá sa, odhodí prácu a spľasne rukami od radosti): Ani som sa vám nenazdala, tetuška! To mi sám Pán Boh takého hosťa v pravý čas posiela.

MATRENA: A čože sa robí?

ANISJA: Dobre nezošaliem. Zle je!

MATRENA: Čože, žije, ako počúvam?

ANISJA: Radšej ani nehovor o tom. Ani nežije, ani neumiera.

MATRENA: Peniaze má? Neodovzdal ich nikomu?

ANISJA: Práve poslal po Marfu, po rodnú sestru. Možno, že len kvôli nim.

MATRENA: Celkom iste. Len či ich už niekomu tajne nedal?

ANISJA: Nedal. Strežiem ho ani jastrab.

MATRENA: A kdeže ich má?

ANISJA: Neprezradil. Nijak sa toho nemôžem dopátrať. Prekladá ich kamsi, s miesta na miesto. A pre Akulku nemám kedy ich ani pohľadať. Hlúpa je ani klát, a jednako dozerá, strežie. Ach, moja hlava! Celá som utrápená.

MATRENA: Ach, jahôdka ty moja, ak inému peniaze odovzdá, celý svoj život ich budeš oplakávať. Vyženú ťa z gazdovstva a nič ti nedajú. Drela si sa, hrdlačila, milá moja, celý svoj život si premárnila po jeho boku, a ako vdova môžeš ísť s kapsou po pýtaní.

ANISJA: Ani nespomínaj. Zamiera mi srdce a neviem, čo a ako by som. Ba nemám sa ani s kým poradiť. Povedala som o tom Nikitovi. Bojí sa veci ujať. Len toľko mi včera povedal, že sú pod dlážkou.

MATRENA: Čože, hľadala si ich?

ANISJA: Nebolo príležitosti, ani možnosti — stále tam kväčí. No pobadala som, že ich raz pri sebe vláči, inokedy zas kamsi ukrýva.

MATRENA: Počuj, dievka moja, nezabúdaj — čo raz premeškáš, to v celom živote nenapravíš. (Šeptom.) A čo, dala si mu tuhého čaju?

ANISJA: Ó-ó! (Chce čosi odpovedať, ale zočí susedku, a preto sa zarazí, odmlčí.)

Výjav VII.

Predošlé a kmotra (ide popred dom, načúva krik z izby, osloví Anisju).

KMOTRA: Kmotra! Anisja! Hej Anisja! — Tvoj čosi volá!

ANISJA: To on vždy tak pokašliava, ako by dakoho volal. Veľmi sa mu zle vodí.

KMOTRA (pristupuje k Matrene): Vitajte, starká, odkiaľ vás Boh sprevádza?

MATRENA: Z domu, milá. Prišla som si pozrieť synčeka. I košele som mu priniesla. Stále naň myslím, na svoje dieťa.

KMOTRA: To už tak býva. (K Anisje.) Chcela som, kmotra, plátno bieliť, ale pozdáva sa mi ešte privčas. Ani iní sa ešte nepribrali.

ANISJA: Škoda sa ti ponáhľať.

MATRENA: A či sa vyspovedal?

ANISJA: Akože, včera bol pop.

KMOTRA (k Matrene): Nakukla som včera i ja do domu, matička moja, ani neviem, ako sa v ňom duša dosiaľ drží. Hrozne sa zmenil, upadol. Onehdy, matička moja, skoro že už nezomrel. Už sme ho i pod ikony položili. Ba už sme ho i oplakali, priberali sme sa ho umyť.

ANISJA: Ožil — vzchopil sa. Znova sa moce.

MATRENA: A čože, dáte ho zaopatriť?

ANISJA: Ľudia nám to radia. Ak by zostal nažive, radi by sme zajtra popa zavolali.

KMOTRA: Ach, veru, ťažko sa ti žije, Aniska? Nehovorí sa nadarmo: nie ten trpí, kto je chorý, ale ten, kto ho opatruje.

ANISJA: Keby sa to už nejako skončilo.

KMOTRA: Vieme, ako ti je — veď ti už celý rok umiera. Poriadne máš ruky sviazané.

MATRENA: Ani vdova nemá na ružiach postlané. Dobre je človekovi, kým je mladý, ale na starosť ktože sa nad ním zľutuje. Staroba je veru nie na radosť. Ako i ja, hľa. Ani som tak ďaleko nezašla a zmorila som sa — nohy si necítim. A synček kdeže mi je?

ANISJA: Orie. Vojdi, postavím samovar, čajom sa občerstvíš.

MATRENA (sadá si): Veľmi som ustala, moje drahé. A zaopatriť ho rozhodne treba dať. Vravia — že to i duši uľahčí.

ANISJA: Áno, zajtra pošlem.

MATRENA: To-to, tak bude najlepšie. U nás, dievočka, máme svadbu.

KMOTRA: Akože, z jari?

MATRENA: Ako vidieť, pravdu vraví príslovie: Chudobnému na ženbu ani len v noci času nezostáva. Semjon Matviejevič si berie Marinku.

ANISJA: Tak si predsa našla šťastie!

KMOTRA: Iste je to vdovec, šla k deťom.

MATRENA: Štvoro je ich. Ktoráže rozumná by bola šla za neho! No, vzal si ju a ona je ešte i rada. Pili víno, vieš, pohárik bol slabučký — ký div, že rozliali.

KMOTRA: Vidíš ti ho! Čosi sa o tom povrávalo? Je to majetný sedliak?

MATRENA: Doteraz si žijú bez starostí.

KMOTRA: Ktoráže iná by bola šla k deťom. Ako, hľa, náš Michajlo. Aký to gazda, len čo je pravda…

HLAS GAZDU: Hej, Mavra, kade ťa čert vláči? Poď, zažeň kravu! (Suseda odchodí.)

Výjav VIII.

Anisja a Matrena.

MATRENA :(kým suseda odchodí, hovorí ako prv): Vydala sa — vyhla hanbe. A môj starý hlupák aspoň prestane naliehať na Nikišku. (Zrazu premení hlas na šeptanie.) Odišla. Nuž akože, napojila si ho čajíkom?

ANISJA: Ani mi to nepripomínaj. Keby radšej sám zomrel. A jednako nezomiera, len čo som si na dušu ťažký hriech navalila. Ó-ó! Moja úbohá hlavička! Prečo si mi len dala tie prášky?

MATRENA: Aké prášky? Prášky boly, dievka moja, na uspávanie, prečo by som ti ich nebola dala? Tie neublížia…

ANISJA: Veď ja nie o tých na uspávanie, ale o tých belostných.

MATRENA: Ach, čo len tie, veď sú to, jahôdka moja, na liečenie.

ANISJA (so vzdychom): Viem, a jednako sa obávam.

MATRENA: A ako, mnoho si ich dala?

ANISJA: Po dvakrát som dávala.

MATRENA: Čože, nebolo nič badať?

ANISJA: Sama som si čaju chlipla, o trošičku bol trpkejší. Vypil ich s čajom a povedal: akosi sa mi čaj protiví. Ja mu vravím: chorému sa všetko príkri. Ale ma hrozná úzkosť pojala, tetuška.

MATRENA: Ani len nemysli na to, čím viac premýšľaš, tým je to horšie.

ANISJA: Predsa by bolo lepšie bývalo, keby si mi ich bola nedala a na hriech ma nenavádzala. Len čo si spomeniem, na duši ma tlačí. A vlastne prečo si mi ich aj dala?

MATRENA: Čože mi to vravíš, jahôdka moja. Nech ťa Boh chráni. Čože to na mňa zvaľuješ? Dievka moja, ty na nevinnú dušu hriech svoj neprevaľuj. Ak by sa čosi stalo, tak mňa do toho nepleť, ja o ničom neviem, ani vedieť nechcem. O ničom znať nechcem, odprisahám, že som ti nijaké prášky nedávala, ani nevidela, ba ani len o nich nepočula, že by aj také prášky boly na svete. Nedávno sme o tebe hovorili, ako sa ty, hľa, úbohá trápiš a sužuješ. Chovanicu máš hlupaňu a muža kaliku — osúch akýsi. V takom živote čoho sa nedopustíš.

ANISJA: Veru tak, nezariekam sa ani ja. Nebol by to div pri mojom živote, lebo veru mi prichodí alebo sa obesiť, alebo jeho zahrdúsiť. Či je to život?

MATRENA: Ba veru tak. No niet kedy rozmýšľať. Tak alebo onak, peniaze treba vypátrať a čajíkom ho napojiť.

ANISJA: Ó-ó! Moja úbohá hlava! Čo si mám teraz počať — sama neviem i úzkosť sa ma chytá — keby tak radšej sám zomrel. Nerada by som ho mať na svedomí.

MATRENA (s hnevom): A prečože nevyjaví, kde má peniaze? Azda si ich len nechce so sebou vziať, aby ich nikto nedostal. Či je to spravodlivé? Božechráň, aby sa toľké peniaze kdesi prepadly. Či by to nebol hriech? Čo len chce? Škoda naň brať ohľad.

ANISJA: Veru si sama neviem rady. Utrápil ma.

MATRENA: Vec je jasná! Ak sa teraz dopustíš chyby, celý život budeš želieť. Peniaze dá sestre a ty si hľadaj, kde chceš!

ANISJA: Ó-óch, práve poslal po ňu — musím ísť.

MATRENA: Nechoď, máš kedy zabehnúť po ňu, najprv postav na čaj. Napojíme ho čajíkom a peniaze spoločne pohľadáme — azda sa ich dopátrame.

ANISJA: Ó-ó! Len aby z toho zle nebolo.

MATRENA: Čožeby. Azda sa nechceš dívať, ako peniaze iný ulapí. Pohni sa.

ANISJA: Idem teda postaviť samovar.

MATRENA: Choď, jahôdka moja, všetko zariaď, ako sa patrí, aby si neskoršie nemusela žialiť. Tak… tak…

(Anisja odchodí, Matrena ju pristaví.)

Ešte čosi. Nikitovi sa o celej veci ani len nezmieňuj. Je nechápavý. Nech nás Boh chráni, aby sa tak niečo dozvedel o práškoch. Sám Pán Boh vie, čo by vykonal. Veľmi je ľútostivý. Vieš, ani ti len kura nevie zarezať. Nič mu nevrav. Bolo by zle, nepochopil by.

(V úžase sa zarazí, lebo vo dverách sa zjaví Pjotr.)

Výjav IX.

Predošlé a Pjotr (opiera sa o veraje dverí, vyvlečie sa na pavláčku a slabým hlasom volá).

PJOTR: Či sa vás dovolám. Ó-óch! Anisja, ktože prišiel? (Sklesne na lavičku.)

ANISJA (vyjde zpoza rohu): Prečože si vyliezol? Mal by si ležať, kde si bol.

PJOTR: Šlo dievča pre Marfu? Ťažko mi… Ach, keby už čím skôr prišla tá smrť…

ANISJA: Akulína nemala kedy, poslala som ju na potok. Počkaj chvíľku, len čo si robotu dokončím, sama zájdem.

PJOTR: Aňutku pošli… Kdeže je? Och, zle mi je! Ach, umieram.

ANISJA: Už som poslala po ňu.

PJOTR: A kdeže je?

ANISJA: Ktože ho vie, aby ju Parom uchytil!

PJOTR: Ach, aký som slabý. Spálilo mi vnútornosti. Ako by mi tam nebožiecom vŕtal. Čože ste ma opustili ako psa… ani mi len nemá kto dať napiť sa… Ach… Pošli mi Aňutku.

ANISJA: Práve prichodí. Aňutka, choď k otcovi.

Výjav X.

Predošlí a Aňutka (vbehne; Anisja ujde za roh).

PJOTR: Zabehni — ach — k tetke Marfe, povedz, že ju otec volá, aby ihneď prišla… chcem jej čosi…

AŇUTKA: Už idem.

PJOTR: Počkaj. Povedz, aby sa ponáhľala. Povedz, že umieram. Ó-óch!

AŇUTKA: Len čo si šatku zahodím, zaraz zabehnem. (Odbehne.)

Výjav XI.

Pjotr, Anisja a Matrena.

MATRENA (žmurká očami): Teraz, dievka moja, nezabúdaj na svoju úlohu. Choď dnu a všetko prekutaj. Hľadaj, ako pes blchy hľadá. Všetko prehádž, poprezeraj. Ja si ho tu prezriem.

ANISJA (k Matrene): Keď si pri mne, všetko mi smelšie ide. (Odchodí k pavláčke, k Pjotrovi.) Nemám postaviť na čaj? Tetka Matrena si prišla syna pozrieť, s ňou si vypiješ.

PJOTR: Ako chceš, postav. (Anisja odchodí do pitvora.)

Výjav XII.

Pjotr a Matrena. (Matrena blíži sa k pavláčke.)

PJOTR: Vitaj!

MATRENA: Zdravstvuj, dobrodinca náš. Zdravstvuj, môj milý. Ešte si vždy chorý. Môj starček sa ťa naľutuje. Choď, vraví mi, prezveď sa. Dal ťa pozdravovať. (Znova sa mu klania.)

PJOTR: Umieram.

MATRENA: Veru, keď tak na teba hľadím, vidím, že trápenie nechodí po hore, ale po ľuďoch. Schudol si, celý si sa soschol, môj milý, len čo je pravda. Ako vidieť, choroba nepridáva na kráse.

PJOTR: Nadišla moja posledná hodinka.

MATRENA: Čože sa dá robiť, Pjotr Ignatyč, božia vôľa. Vyspovedal si sa, dá Boh, dostaneš i pomazanie; ženu máš, sláva Bohu, múdru, rozumnú. Pekne-rúče ťa pochovajú i v modlitbách spomenú, všetko sa odbaví, ako sa patrí. I môj synček, nakoľko bude možné, postará sa o tvoje gazdovstvo.

PJOTR: Nebude mať kto rozkázať! Na ženu nemožno sa spoľahnúť, v hlave jej mátožia hlúposti, veď ja o všetkom viem… o všetkom… Dievča je hlúpe a mladé. Gazdovstvo sme nahonobili, ale niet ho komu nechať. Ľúto mi ho. (Zavzlyká.)

MATRENA: Čo len to, ak máš peniaze alebo niečo iné, môžeš to poručiť…

PJOTR (k Anisje v pitvore): Aňutka už išla?

MATRENA (pre seba): Hľa ti ho, nezabudol.

ANISJA (z pitvora): Pravdaže, išla. Poďže radšej do izby, podopriem ťa.

PJOTR: Nechaj ma, posedím si, iste posledný raz. Dnu je ťažký vzduch. Ťažko mi je… Ach, celé srdce mám spálené… Radšej by smrť…

MATRENA: Kým Boh dušu neodníme, sama neodletí. Kedy zomrieme, nikto z nás nevie. Možno, že sa ešte i posbieraš. I v našej dedine, hľa, bol gazda, ktorý len-len že nezomrel…

PJOTR: Nie, nie. Cítim, že dnes zomriem, cítim to. (Oprie sa chrbtom a zatvorí oči.)

Výjav XIII.

Predošlí a Anisja.

ANISJA (vyjde): Tak akože, pôjdeš, či nie? Človek sa ťa nedočká. Pjotr, ach, Pjotr!

MATRENA (poodíde a volá prstom Anisju): Tak ako?

ANISJA (síde s pavláčky k Matrene): Niet ich.

MATRENA: Všetko si prezrela? Aj pod dlážkou?

ANISJA: Ani tam ich niet. Možno by boly pod kôlňou. Včera sa ta dovliekol.

MATRENA: Hľadaj, hľadaj, všade nazri. Ako by si mala všetko jazykom vylízať. Vidím, všetko sa mi tak pozdáva, že dnes zomrie — nechty má už modré, na tvár mu padla tôňa zeme. A samovar čo, postavila si ho?

ANISJA: Čoskoro zovrie.

Výjav XIV.

Tí istí a Nikita (prichodí s druhej strany, a ak je to možné, na koni, až po vráta, Pjotra nezbadá).

NIKITA (k matke): Vitaj, mamička, ako doma, zdraví?

MATRENA: Sláva Bohu, žijeme, kým chlieb jeme.

NIKITA: Čože, ako je gazdovi?

MATRENA: Ticho, tam, hľa, sedí. (Ukazuje na pavláčku.)

NIKITA: Nech si vysedúva. Čo ma po ňom?

PJOTR (otvorí oči): Nikita, poďže sem!

(Nikita pristupuje k nemu, Anisja s Matrenou si šepcú.)

PJOTR: Čo si sa tak včas vrátil?

NIKITA: Dooral som.

PJOTR: Aj prieloh za mostom si zoral?

NIKITA: To je priďaleko.

PJOTR: Ďaleko? A z domu je vari bližšie? Teraz aby si ta naschvál šiel. Mal si jednou cestou… (Anisja skrytá načúva.)

MATRENA (pristupuje k nim): Ach, synček môj, čože sa nestaráš o gazdovstvo? Gazda je chorý, na teba sa spolieha, musíš hľadieť, ako by si vlastnému otcovi. Usiluj sa a verne slúž, ako som ti to prikazovala…

PJOTR: Tak veru… ach! Povynášaj zemiaky, ženy ich popreberajú.

ANISJA (pre seba): Akože, už bežím. Zasa nás chce všetkých od seba odohnať, iste má peniaze pri sebe. Iste ich chce niekde schovať.

PJOTR: A to už, ach… čas sadenia prichodí i sú nahnité. Ach, aký som nevládny. (Vstáva.)

MATRENA (vybehne na pavláčku, podopiera Pjotra): Do izby si chceš sadnúť?

PJOTR: Zaveď ma (pristaví sa), Nikita!

NIKITA (srdito): Čo ešte?

PJOTR: Viac ťa neuvidím… Zomriem… Odpusť mi v božom mene, ak som sa niečím voči tebe previnil… Či slovom, či skutkom, azda… Stalo sa. Odpusť.

NIKITA: Nemám ti čo odpúšťať, sami sme hriešni.

MATRENA: Ach, synček môj, len vypočuj, čo sa ti vraví.

PJOTR: V božom mene odpusť. (Plače.)

NIKITA (smrká): Boh odpustí, strýko Pjotr! Nemám sa prečo na teba hnevať. Neublížil si mi. Ty mi odpusť, možno, že som sa ja voči tebe viac prehrešil. (Plače, Pjotr vzlykajúc odchodí. Matrena ho v chôdzi podporuje.)

Výjav XV.

Nikita a Anisja.

ANISJA: Ach, moja úbohá hlavička! Nepovedal to bez príčiny, čosi tým chcel… naznačiť. (Pristupuje k Nikitovi.) Povedal si, že peniaze sú pod dlážkou — a niet ich tam.

NIKITA (neodpovedá, plače): Nikdy mi neublížil, okrem dobra som u neho iné nezažil. A ja, hľa, čo som urobil!

ANISJA: Prestaň. Kde sú peniaze?

NIKITA (srdito): Kto ho tam vie. Hľadaj si ich sama.

ANISJA: Čo si zrazu taký rozľútostený?

NIKITA: Ľutujem ho. A ako. Ako zaplakal. Ach!

ANISJA: Hľa, ako ťa naraz ľútosť premohla, máš koho ľutovať! Vždy ťa preklínal, ako psa naháňal. I teraz ťa kázal z gazdovstva vyhnať. Mňa by si mal skôr poľutovať.

NIKITA: A to už prečo?

ANISJA: Zomrie a peniaze ukryje…

NIKITA: Kto ho tam vie, azda ani nie…

ANISJA: Ach, Nikituška môj! Poslal po sestru, iste ich chce jej odovzdať. Zle bude s nami, akože budeme žiť, ak peniaze jej odovzdá. Vyženú ma z gazdovstva! Mal by si sa aj ty starať. Povedal si, že večer zašiel pod kôlňu?

NIKITA: Videl som, že išiel odtiaľ, ale peniaze kde odpratal, ktože to vie.

ANISJA: Ach, hlávočka moja, idem ich pohľadať. (Nikita sa poberá.)

Výjav XVI.

Predošlí a Matrena (vyjde z domu, síde k Anisje a Nikitovi, šeptom).

MATRENA: Nikde nechoď, peniaze má pri sebe. Ohmatala som ho, má ich vo vrecúšku na šnúrke.

ANISJA: Ó moja úbohá hlavička!

MATRENA: Čo váhaš a smrkáš. Ak teraz nie, neskôr ich môžeš naháňať. Príde jeho sestra a s peniazmi sa môžeš rozžehnať.

ANISJA: Príde a dá ich jej. Ó moja ubolená hlavička!

MATRENA: Čo počať? Daj pozor: samovar už zovrel, choď, zavar čajíka a nalej mu. (Šeptom.) Z papierika všetko vysyp a napoj ho. Keď vypije za hrnček, smelo peniaze vytiahni. Neboj sa, nevyzradí ťa.

ANISJA: Ach, tak sa bojím!

MATRENA: Dlho sa nerozpakuj a daj sa do práce. Za ten čas ja sestru privítam i zabavím. Nerozmýšľaj. Vezmi peniaze i prines ich sem, Nikita ich opatrí.

ANISJA: Ach, hlavička moja! Ako to len mám… ako…

MATRENA: Hovorím ti, nerozpakuj sa, ale ta sa, rob, ako som ti prikázala. Nikita!

NIKITA: Čože chcete?

MATRENA: Ty tu počkaj. Sadni si, ak by ťa bolo treba.

NIKITA (pohodí rukou): Čo to len tie ženy nenavymýšľajú. Ešte ma do niečoho zatiahnu. Bodaj ich Parom vzal! Idem radšej tých zemiakov vyniesť…

MATRENA (zadrží ho za rukáv): Vravím ti, zostaň!

Výjav XVII.

Tí istí a Aňutka.

ANISJA: Akože?

AŇUTKA: U dcéry bola, v záhrade — hneď príde.

ANISJA: Čo si počneme, keď príde?

MATRENA: Stihneš ešte, rob, ako ti kážem.

ANISJA: Sama neviem — nič neviem, v hlave sa mi pomútilo. Aňutka! Zabehniže k teliatkam, aby sa nerozutekaly. Ach, nemám odvahy.

MATRENA: Len už choď, myslím že i samovar prekypí…

ANISJA: Ach, moja úbohá hlavička!

Výjav XVIII.

Matrena a Nikita.

MATRENA (pristupuje k synovi): Tak ako, synček môj! (Sadá si k nemu na podstenie.) Aj o tebe treba pouvažovať, nielen tak…

NIKITA: Prečo aj o mne?

MATRENA: Nuž, ako si tu budeš nažívať v budúcnosti.

NIKITA: Ako si budem nažívať? Ako iní ľudia…

MATRENA: Starec podistým dnes zomrie.

NIKITA: Ak zomrie, daj mu Pán Boh kráľovstvo nebeské. Ostatne, čo ma do toho?

MATRENA (ako vraví, stále sa díva, obzerá na pavláčku): Ach, synček môj! Živí myslievajú na život. Na to, môj drahý, tiež treba byť dosť múdrym. Ani nevieš, čo som všade v tvoj prospech vykonala, všade sa vopchala a do všetkého sa zastarela. Len aby si ty… Nezabúdaj na to… spomeň si potom na mňa.

NIKITA: O čože bolo treba starať sa?

MATRENA: Nuž o teba, o tvoj osud. Ak by som sa včas nepostarala, nikdy by si nič nemal. Ivana Mosejiča poznáš? Sme s ním veľmi zadobre. V tieto dni som zašla k nemu, vieš, raz bola som mu čosi dala do poriadku. Posedela som u neho i porozprávali sme sa o všeličom. Ako vravím, Ivan Mosejič, mala by som rozhodnúť o jednej veci. Mužík, vdovec, vzal si druhú ženu, má od nej dcéru a od prvej manželky tiež. Nuž ako, keby tento mužík zomrel, či sa môže jeho vdova znova vydať za cudzieho chlapa? A či by bolo možné, vravím ďalej, že by ten mužík dcéry povydával a sám zostal v gazdovstve? Je to možné, odpovedá mi, len to stojí mnoho starostí a chodenia po úradoch. Treba čosi aj obetovať. Len pomocou peňazí možno takú vec zdarne usporiadať. Bez peňazí — nemožno sa ani len s miesta pohnúť.

NIKITA (smeje sa): Veď je to priam výzva, aby si im peniaze tisol. Pravda, peniaze sa každému zídu.

MATRENA: Nuž, môj drahý, ja som sa mu so všetkým zdôverila. Predovšetkým treba vraj, vraví mi, tvojmu synčekovi prihlásiť sa v tej obci za občana. To bude čosi stáť, lebo treba členov predstavenstva pohostiť. Tí sa potom, už i sami postarajú. Všetko, vraví, treba si dobre rozmyslieť. Podívajže sa sem. (Vykrúti zo šatôčky akési poskladané písmo.) Hľa, i písmo vystavil. Nože si ho prečítaj, veď sa ty tomu rozumieš. (Nikita číta písmo, Matrena načúva.)

NIKITA: Jednoduché vyhlásenie obce, na to ozaj netreba primnoho rozumu.

MATRENA: Počúvaj, čo ešte Ivan Mosejič prikázal. Nadovšetko, vraví, tetka, hľaďte, aby ste peniažky neprepásli. Ak si neuchytíte peniaze, vraví, nedovolia jej vziať si ho k sebe na prístupky. Peniaze sú v tejto veci, vraví, základom všetkého. Tak vidíš. Treba sa ti obzerať, starať sa… niet času nazvyš…

NIKITA: Čo ma do jej peňazí, nech sa sama stará o ne.

MATRENA: Mylne súdiš, drahý syn môj! Či si vie žena sama poradiť? Ak ich aj dostane do rúk, čo si s nimi počne? Žena je len žena — ale ty si chlap! Veď ty ich môžeš ukryť. Ty si skôr dáš rady, i keby sa čosi prihodilo.

NIKITA: Ach, tie vaše ženské rozumy sú vždy krátke.

MATRENA: Prečo by maly byť krátke? Len sa ich zmocni, aspoň ju budeš mať v moci. A keby ti neskoršie niečo chcela vyviesť, budeš mať čím jej pohroziť.

NIKITA: Dosť som sa už vašich rečí napočúval, idem.

Výjav XIX.

Nikita, Matrena a Anisja (vybehne bledá z domu a zahne za roh k Matrene).

ANISJA: Skutočne ich mal pri sebe. Tu sú. (Ukazuje ich prikryté zásterkou.)

MATRENA: Daj ich Nikitovi, odloží ich. Nikitka, vezmi a schovaj.

NIKITA: Nedbám, daj ich.

ANISJA: Ach, moja ubolená hlavička! Azda by bolo lepšie, keby som ich sama… (Ide smerom k vrátam.)

MATRENA (chytí ju za ruku): Kde ideš? Budú ich hľadať a tam, hľa, ide už jeho sestra. Len ich daj jemu, on už vie, čo s nimi. Ty hlúpa.

ANISJA (zastane v rozpakoch): Ach, moja hlavička!

NIKITA: Tak ako, daj ich už, niekde ich schovám.

ANISJA: Kdeže ich ukryješ?

NIKITA: Azda sa len nebojíš o ne? (Smeje sa.) Tak ich ukryjem, že ich ani sám nenájdem. (Odchodí.)

Výjav XX.

Tie isté a Akulína (prichodí s bielizňou).

ANISJA: Ach, moja úbohá hlavička! (Odovzdá peniaze.) Nikita, vezmi a nezabúdaj.

Výjav XXI.

Matrena. Anisja a Akulina.

ANISJA (stojí preľaknutá, v ustrnutí): Ach, čo ak on…

MATRENA: Azda už zomrel?

ANISJA: Možno. Keď som mu ich brala, už nič necítil.

MATRENA: Choď dnu. Tam, hľa, prichodí Akulína.

ANISJA: Hrozného hriechu som sa dopustila a on si berie peniaze… ako to?

MATRENA: Netáraj hlúposti a choď už dnu. Prichodí, hľa, už aj Marfa.

ANISJA: Sverila som mu ich, ako len bude. (Odíde.)

Výjav XXII.

Marfa. Akulína a Matrena.

MARFA (prichodí s jednej strany a Akulína s druhej. K Akulíne): Dávno by som bola prišla, ale som bola u dievky. Nuž, čože je so starcom? Azda len nechce umierať?

AKULÍNA (složí šaty): Kto ho tam vie. Ja som bola na potoku.

MARFA (ukazuje na Matrenu): A to je kto?

MATRENA: Som zo Zujeva, Nikitova mať. Zo Zujeva, drahá. Vitajte. Už dokonáva, skonáva, môj milý brat. Sám vyšiel a vravel: Pošlite mi po sestričku, lebo… Ó! Možno, že už i skonal.

Výjav XXIII.

Predošlé a Anisja (vybehne z domu s krikom. Chytí sa a oprie o stĺpik pavláčky a začne nariekať).

ANISJA: A-ach! Ó-ó-ó, prečo si ma opustil… ó-ó-ó, komu si ma zanechal, ó-ó-ó, mňa nešťastnú vdovu… Navždy si mi zavrel oči jasné…

Výjav XXIV.

Predošlé a kmotra (pribehne a spolu s Matrenou popod pazuchy podopierajú Anisju. Akulína a Marfa vojdú dnu. Ľudia sa sbiehajú).

HLAS Z ĽUDÍ: Treba pozvať stareny, umyť ho.

MATRENA (vyhrňuje si rukávy na kabanici): Jesto vody v kotle? Ostatne i v samovare je ešte teplej vody. Pomôžem i ja…

Opona.