ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dej sa odohráva na jeseň vo veľkej dedine. Javisko predstavuje priestrannú izbu Pjotra. Pjotr sedí na lavičke pod pecou. Popráva chomút. Anisja a Akulína pradú.

Výjav I.

Pjotr, Anisja a Akulína. (Ženy dvojhlasne spievajú.)

PJOTR (díva sa oblokom na dvor): Už im zas kone ušly. Ani sa nenazdáš a zadlávia ti žriebä. Nikita, hej, Nikita! (Načúva, potom k ženám.) Prestaňte na chvíľku — nič nepočuť.

Hlas NIKITU (zo dvora): Čože?

PJOTR: Kone uviaž!

Hlas NIKUTU: Uviažem, len chvíľku počkaj.

PJOTR (pokyvuje hlavou): Ach, tá čeľaď! Keby som bol zdravý, za celý svet by som ich v dome nestrpel. Iba čo hriech plodia… (Vstane a znova si sadne.) Nikita! Nedovoláš sa ho. Choďteže vy, niektorá. Akula, choď, vžeň ich do maštale.

AKULÍNA: Azda kone?

PJOTR: Akože. Čo by iného?

AKULÍNA: Už idem. (Odíde.)

Výjav II.

Pjotr a Anisja.

PJOTR: Leňoch akýsi… o gazdovstvo nič nedbá. Kým sa ti ten rozkýva…

ANISJA: Zato ty si mi junák — s pece na lavičku. Iné nevieš, len každého hrešiť, naháňať.

PJOTR: Keby som vás nehrešil, do roka by bolo po gazdovstve. Ach, ste vy za národ!

ANISJA: Narozkazuješ razom i desatoro robôt a ešte sa vadíš. Vyvaľovať sa na peci a odtiaľ iných naháňať nie je práca, v ktorej by si sa pretrhol.

PJOTR (so vzdychom): Ach, keby nie tej choroby, ani jediný deň by som ho nestrpel.

Hlas AKULÍNY (za javiskom): Hóha, hô… pŕŕ… (Počuť erdžanie žriebätka a dupot koni. Vŕzgajú zatvárané vráta.)

PJOTR: Tárať — to hej, na to je súci. Ozaj by som ho najradšej v dome nevidel.

ANISJA (posmešne ho napodobní): Ba, nevidel… Keby si sa radšej sám pozvŕtal, potom by si mal právo tak vravieť…

Výjav III.

Predošlí a Akulína.

AKULÍNA (vojde): Horko-ťažko som ich vohnala. Najhorší je ten grošovaný…

PJOTR: A Nikita kdeže je?

AKULÍNA: Nikita? Stojí pred domom.

PJPTR: Čože má tam postávať?

AKULÍNA: Prečo? Len tak, drkoce na podstení.

PJOTR: Nič sa od nej nedozvieš. A s kýmže drkoce?

AKULÍNA (nepočuje): Čože?

(Pjotr pohodí na Akulínu rukou. Akulína si sadá pod kúdeľ.)

Výjav IV.

Predošlí a Aňutka.

AŇUTKA (vbehne. K matke): Za Nikitom prišli rodičia. Vezmú ho, vraj, domov oženiť, a to hneď.

ANISJA: Nelužeš?

AŇUTKA: Pravdu vravím! Ak nie, nech sa tu zaraz prepadnem. (Smeje sa.) Šla som popri Nikitovi a on mi vraví: S Bohom, Anna Petrovna. A na svadbu mi príď, zatancovať si. Ja, hovorí, odchádzam od vás. A sám sa vám tomu smeje.

ANISJA (k mužovi): Hľa, veľmi mu na tebe nezáleží. Vidíš, sám sa poberá odísť. A ty sa vyhrážaš, že ho z domu vyženieš!…

PJOTR: Nech si len ide, či niet dosť iných?…

ANISJA: Veď si peniaze vopred vybral…

(Aňutka podíde ku dverám, načúva, čo hovoria, potom odíde.)

Výjav V.

Anisja, Pjotr a Akulína.

PJOTR (zamračene): Peniaze, tie si v lete odrobí.

ANISJA: To viem, rád ho prepustíš — len keď sa ti menej chleba minie. A v zime aby som sa sama zvŕtala, drela sa ani kôň. Ani dievčaťu sa do roboty veľmi nechce, a ty si budeš na peci vylihovať. Poznám ťa.

PJOTR: Darmo jazykom mlátiš, kým sme sa nepresvedčili.

ANISJA: Dvor je plný statku. Kravu si nepredal a všetky ovce si zavrel zimovať. Nestačím kŕmiť, podsýpať a napájať — a ešte čeľadníka chceš prepustiť. Veru ti ja nebudem ešte i chlapskú robotu drieť. Ľahnem si na pec ako ty — nech sa všetko prepadne — a potom si rob, čo chceš.

PJOTR (k Akulíne): Choď kŕmiť — veď je už čas.

AKULÍNA: Kŕmiť? No — dobre… (Oblečie si kožuch a vezme povrázok.)

ANISJA: Nebudem ti robiť — už som sa dosť nadrhla. Rob si sám.

PJOTR: Dosť už! Prestaň! Prečo si dnes taká hašterivá? Si ako zanovitá ovca.

ANISJA: A ty si zas ako besný pes! Ani práce, ani radosti z teba niet. Len čo stále vrčíš a hryzieš. Ba ozaj, ani zúrivý pes.

PJOTR (odpľúva si a oblečie sa): Fuj, ty! Odpusť mi, Pane Bože! Idem sa presvedčiť, čo je na tom pravdy.

ANISJA (za ním): Hnilý čert, nosatý!

Výjav VI.

Anisja a Akulína.

AKULÍNA: Prečo nadávaš starkému?

ANISJA: Čo ťa do toho, ty hlupaňa, mlč!

AKULÍNA (podíde ku dverám): Viem, prečo mu nadávaš. Ty si hlúpa, ty devla! Nebojím sa ťa.

ANISJA: Čo to vravíš? (Vyskočí a hľadá niečo, čím by ju udrela.) Daj si pozor, lebo ťa s týmto kutáčom…

AKULÍNA (pootvorí dvere): Devla si, vravím, diabol si. Diabol, devla, diabol. (Odbehne.)

Výjav VII.

Anisja sama.

ANISJA (zamyslí sa): Povedal, príď na svadbu… Čo im to len prišlo na myseľ? Oženiť ho? Daj si pozor, Nikita, ak si to sám narafičil… viem, čo ti vykonám… Nie, neviem žiť bez neho. Nepustím ho.

Výjav VIII.

Anisja a Nikita.

NIKITA (vojde, poobzerá sa. Keď vidí, že Anisja je sama priskočí k nej a šeptom): Moja milá, zle je! Prišiel otec a chce ma vziať zo služby — prikazuje mi prísť domov. Oženíš sa — vraví mi — a doma budeš gazdovať.

ANISJA: Pre mňa sa ty ožeň. Čo ma do toho?

NIKITA: Hľa ti ju! Či tak? Jak si hlavu lámem, ako by som sa z toho vykrútil, a ona, hľa ju — káže sa mi oženiť! Čo to má znamenať? (Mrká očami.) Azda si už pozabudla?…

ANISJA: Veď ti zreteľne vravím, aby si sa oženil. Mne na tom vôbec nezáleží…

NIKITA: Prečo sa tak durdíš? Pozrimeže na ňu, ani sa mi len pohladiť nedá… Čo ti je? Prečo si taká?

ANISJA: Preto, lebo ma chceš opustiť. Ako chceš, veru ani ja po tebe netúžim. Teraz už vieš všetko!

NIKITA: Prestaň, Anisja. Či ťa azda chcem zanechať, na teba zabudnúť? Nikdy v živote. Rozhodne ťa neopustím. Vieš, tak si hútam: i keď budem ženatý, vrátim sa k tebe: len aby ma domov neodviedli.

ANISJA: Čo ma po tebe, po ženáčovi…

NIKITA: Akože, moja milá, veď musíš uznať, že sa nijako nemôžem otcovej vôli sprotiviť.

ANISJA: Vyhováraš sa na otca — a sám to chceš. Dávno si sa ty o tomto dohodol so svojou frajerkou, Marinou. To ťa iste ona naviedla. Nepredarmo nebola nedávno za tebou.

NIKITA: Marina? Ani mi na um neprichodí. Ostatne, či ja môžem za to, že sa ich toľko na mňa vešia?…

ANISJA: Prečo prišiel tvoj otec? Iste si mu ty kázal! Klameš ma… (Plače.)

NIKITA: Anisja, veríš v Boha, či nie? Ani sa mi to len neprisnilo. Naozaj o ničom neviem. To sa všetko v otcovej hlave uliahlo.

ANISJA: Ak sám nebudeš chcieť, ktože ťa silou prinúti?

NIKITA: Aj ja tak hútam, ale jednako nemožno sa proti vôli rodičov vzoprieť. Nerád by som.

ANISJA: A predsa, vzopri sa.

NIKITA: U nás sa raz jeden vzoprel a na úrade ho tak vymlátili… Veľmi sa neobzerali, kde zasiahnu… Ani to by som nechcel. Hovoria — je to veľmi šteklivé…

ANISJA: Nežartuj. Počuj, Nikita, ak si vezmeš Marinu, neviem čo si urobím… Vezmem si život! Zhrešila som, zákon som porušila, ale vrátiť sa viac nemôžem… Ak odídeš, uvidíš, že to vykonám…

NIKITA: Prečo by som mal odísť? Ak by som bol chcel, bol by som už dávno preč. V tieto dni ma Ivan Semjonovič volal k sebe za parádneho kočiša… To by bol život! A predsa som nešiel. Pravda, keby si ma ty tak rada nemala, to by bola iná reč.

ANISJA: Nezabúdaj, starec dnes-zajtra zomrie a potom, myslím si, mohli by sme všetky hriechy zakryť. Vezmeme sa, budeš si tu gazdom.

NIKITA: Škoda na to už teraz myslieť. Čo ma po tom. Veď pracujem, ako by som sa staral o svoje. Gazda ma rád má a jeho žena ma až zbožňuje. A že ma aj iné ženy v láske majú, to nie je moja vina — vec prirodzená.

ANISJA: Budeš ma ľúbiť?

NIKITA (tuho ju objíme): Takto, hľa! Ako by si bola mojou dušou…

Výjav IX.

Predošlí a Matrena (vojde a dlho sa klania pred ikonou. Nikita a Anisja odskočia od seba).

MATRENA: Čo zahliadly moje oči — nevidela som, čo začuly moje uši — nepočula som. Poihral si sa s gazdinkou — čo je na tom. I teliatko si zastrečkuje. Prečo by si sa nepobavil — veď je to len bujnosť mladosti. Ale, syn môj, gazda sa po tebe na dvore sháňa.

NIKITA: Vošiel som len po sekeru.

MATRENA: Viem, viem — milý — po akú sekeru si prišiel. Takú sekeru vždy nájdeš blízko ženy.

NIKITA (zohne sa a vezme sekeru): A či, mať moja, naozaj ma chcete oženiť? Myslím, že ste sa zbytočne ustávali; neviem, prečo by som sa mal ženiť? Veru by som veľmi nerád…

MATRENA: Ale-ale, holúbok môj, prečo by sme ťa mali ženiť? Ži si, ako chceš, veď to len náš tatko. Len si ty choď, môj drahý, my tu už i bez teba všetko usporiadame.

NIKITA: Divná vec, raz sa mi kážete ženiť a potom zas nie. Naozaj, vôbec tomu nerozumiem (odíde).

Výjav X.

Anisja a Matrena.

ANISJA: Nuž, akože, tetka Matrena, či ozaj ho chcete oženiť?

MATRENA: Ach, čože by sme ho mali ženiť, jahôdka moja? Veď vieš, aké veľké je naše gazdovstvo. To si len náš starký tak húta, uvažuje o ženbe syna. On sa však tomu veľmi nerozumie. Veď vieš, od ovsa kone neutekajú a ani šťastiu sa človek nemá vyhýbať. Či azda nevidím (žmurká), o čo tu ide.

ANISJA: Načo by som tajila pred tebou, tetka Matrena? Vieš všetko. Iste vieš všetko. Zhrešila som, zaľúbila som sa do tvojho syna.

MATRENA: Veru si mi novotu povedala. Tetka Matrena o ničom nevedela. Ach, dievka moja, tetka Matrena má dobré oči. Tetka Matrena, poviem ti, jahôdka moja, vidí i pod zem na ríf do hĺbky. Všetko viem, drahá! Viem i to, prečo mladé ženy užívajú uspávacie prášky. Priniesla som ich. (Rozväzuje uzlík a vyberá z neho do papierika zakrútený prášok.) Čo treba, vidím, a čo netreba, o tom neviem, ba ani nechcem vedieť. Veru tak. Veď i tetka Matrena bola kedysi mladá. A vedela, vieš, ako treba nažívať so svojím hlupákom. Poznám všetkých sedemdesiatsedem výhovoriek. Vidím, jahôdka moja, zostarel, zoslabol tvoj starček. Viem si predstaviť, aký máš pri ňom život! Prebodni ho hoci vidlami —, kvapky krvi z neho nedostaneš. Uvidíš, do jari ho pochováš. I budeš si musieť niekoho do gazdovstva vziať. A môj synček je priam — rodený gazda. Veru, vravím ti, nie je on o nič horší ako ostatní. Uznáš, že by som musela byť pochabá, keby som mu v jeho šťastí prekážala. Nuž a či by som aj mohla zle chcieť svojmu dieťatku?…

ANISJA: Len keby od nás neodišiel.

MATRENA: Neboj sa, lastovička moja, neodíde ti. Bola to len hlúpa myšlienka. Veď poznáš môjho starého. Rozumu mnoho nemá, ale čo si raz zaumieni, ako by si mu bol kolom do hlavy vtĺkol — viac to z neho nedostaneš.

ANISJA: Nuž, ale akože celá vec vznikla?

MATRENA: Vieš, jahôdka moja, ty poznáš chlapca, ako za ženami lipne. Ba i statný je — škoda o tom reči márniť — nuž ký div. Bol, ako vieš, na zárobkoch pri železnici a tam im varilo to dievča-sirota. I začalo sa ti to dievčatko za ním vláčiť, za mojím synom…

ANISJA: Marinka?

MATRENA: Ona veru, bodaj by ju… Nuž, ale či ozaj bolo niečo medzi nimi, kto ho tam vie. Len sa ti môj starec o veci dozvedel. Neviem, či mu niečo ľudia šuchli a či ona sama nahovorila…

ANISJA: Aká to neslýchaná smelosť, nehanebnica akási.

MATRENA: A môj si zaumienil, hlupák akýsi, že ho ožení. Vraj, aby hriech zakryl. Akýže tam hriech? Hovorí: dovedieme chlapca domov a oženíme ho. Všelijako som ho odhovárala. Márne však — nič nepomáhalo! Čo som mala robiť, naoko som pristala, nech sa, reku, stane — čo sa má stať. Myslím si, začnem to s inej strany — azda sa tak poddá. Chlapov musíme vždy a pri všetkom klamať. Zprvoti treba so všetkým súhlasiť, pekne-rúče. Ale keď sa vec má uskutočniť, jednako len treba sa nám zvrtnúť a stane sa po našom. Veď vieš, kým žena s pece sletí — premyslí sedemdesiatsedem možností pádu. Nuž kdeže by sa ti on dovtípil! Nestihne ťa dochytiť. A preto vravím môjmu starkému: všetko je v poriadku, ako sa patrí. No jednako si to treba poriadne rozmyslieť. Zájdeme za synkom a poraďme sa s Pjotrom Ignatiejevičom. Uvidíme, čo on na to povie? Nuž tu sme.

ANISJA: Ach, tetka moja, že by tak? Veď mu to otec prikazuje…

MATRENA: Prikazuje? Jeho rozkaz nemá kto počúvnuť. Len si ty nad tým nelám hlavu. Veď ja to už s tvojím starcom všetko popreosievam, popreciedzam tak dokonale, že zo všetkého nakoniec nič nezostane. Prišla som len preto, aby v dome bol pokoj. Akože by som aj inak mohla — synak si tu žije v hojnosti a v šťastí. A ešte väčšie šťastie ho očakáva — a ja by som ho mala azda oženiť s akousi pobehlicou! Nuž a či som taká hlúpa?

ANISJA: Až sem bola za ním pribehla tá Marina. Či mi veríš, či nie, tetka, ale keď mi povedali, že ho idete ženiť, ako by mi bol niekto nôž do srdca vrazil. Všetko sa mi tak pozdáva, že ju ľúbi.

MATRENA: Ale, jahôdka moja sladká. Azda si len nemyslíš, že je taký hlúpy, či ako? Bude ti on ľúbiť kadejakú švandru, zkaderuka-zkadenoha! Neboj sa ty o Nikitu — má on svoj zdravý rozum. Vie on dobre, koho má ľúbiť. Len sa ty o nič neboj. Neodvedieme ti ho nikdy, ani neoženíme proti tvojej vôli. Pohodíte nám trošku groši a potom nech si u vás žije.

ANISJA: Ak by Nikita mal od nás odísť, tak radšej ani žiť nechcem.

MATRENA: Ký div — mladosť si žiada svoje. To nie je bagateľ. Si žena v rozkvete a mala by si sa uspokojiť s takou troskou…

ANISJA: Neviem, či mi, tetka, uveríš, že sa mi môj starec veľmi zhnusil, zbridil sa mi ten pes ňuchatý. Najradšej by som ho už nevidela.

MATRENA: To už tak býva — vieme. Nože sa sem prizri. (Šeptom; obzerá sa.) Bola som ti u toho starca, veď vieš, aby mi dal prášky. A dal mi dva druhy. Pozriže sem, poď. Tento, vraví, prášok je na uspávanie. Daj mu jeden: tak tuho zaspí, že i drevo môžeš na ňom píliť. A toto, hľa, je taký liek, z ktorého ak sa mu dáš napiť — on mi vraví — i keď prach nemá vône, nijaká nátura mu neodolá. Na sedem dielov, vraví, treba rozdeliť a vždy len po štipke. Po sedem ráz dať užiť — kázal. A onedlho — vraví — bude slobodná.

ANISJA: A…, a… ach… Čože je toto?

MATRENA: Vraví — nič sa nepobadá. Rubeľ vzal. Povedal, že menej nemôže, lebo sa ťažko dostanú. Zo svojho som zaplatila, jahôdka moja. Myslela som si, či si ich vezmeš, či nie — prinesiem ich.

ANISJA: Ó-ó-ó. A čo, ak sa niečo zlého prihodí?

MATRENA: Čože by sa mohlo stať, jahôdka moja milá, keby ešte tvoj bol statný chlapík, nepoviem — ale takto, veď je len kosť a koža. Sotva dýcha, ledva sa vláči, živorí. Neraz sa to stáva, že si pomôžu…

ANISJA: Ach, hlava moja biedna! Bojím sa, tetka, aby som nejaký veľký hriech nespáchala. Nie, nemôžem… veď ako by som aj mohla?

MATRENA: Prášky môžem aj vrátiť.

ANISJA: Akože, i tieto treba, ako tamtie, vo vode rozpustiť?

MATRENA: Povedal, že je lepšie do čaju ich vsypať. Nič sa, vraj, nedá pobadať, ba ani len vône nemajú. Je to skúsený človek.

ANISJA (vezme prášky): Ó-ó, hlava moja úbohá. Či by som sa podobrala na takúto vec, nebyť môjho nešťastného života…

MATRENA: Rublíček mi nezabudni dať, sľúbila som starcovi priniesť. Zaslúži si.

ANISJA: Pravdaže. (Pristúpi k truhle a skryje do nej prášky.)

MATRENA: Len ich, jahôdka moja, pekne v tajnosti uschovaj, aby sa o nich nikto nedozvedel. A keby, nedajbože, predsa niekto na ne naďabil, povedz, že to máš na šváby. (Vezme rubeľ.) Šváby sa nimi tiež kynožia… (Zrazu preruší reč.)

Výjav XI.

Predošlí, Pjotr a Akim.

AKIM (vojde a prežehná sa pred ikonou).

PIOTR (vojde a sadne si): Tak akože, strýko Akim?

AKIM: Lepšie, Ignatyč, bolo by aj lepšie… reku… vravím, onô… lepšie aby bolo… Mohlo by sa niečo prihodiť — nejaká hlúposť. Rád by som preto… reku… onô… mládenca trošku tuhšie k práci privrzol. Ale ak ty inak myslíš, nedbám… reku… môžme aj onô… tak. Len aby bolo čo najlepšie…

PJOTR: Dobre, dobre. Sadni si a pohovoríme si o tom. (Akim si sadne.) Tak akože? Azda ho chceš oženiť?

MATRENA: So ženbou sa môže ešte i počkať, Pjotr Ignatyč. Veď vieš, v akej biede žijeme. Ťažko nám prichodí uvažovať o ženbe, keď sotva sami dýchame. Kdeže by sme ho mohli oženiť!…

PJOTR: Robte si, ako sami uznáte za najlepšie.

MATRENA: Nemáme sa prečo so ženbou ponáhľať. Je to veľmi vážna vec, nehodno sa pri nej prenáhliť. A ani on nie je malina, aby prezrel a odpadol.

PJOTR: Ostatne, čože, ak by sa oženil — tiež by nebolo zle.

AKIM: Rád by som, ozaj rád… reku… onô… I mne sa vám… reku… v meste podarilo dobrú prácu nájsť… nuž by…

MATRENA: Je mi to za vzácna práca! Kanále čistí. Onehdy, keď prišiel domov… smrdel, až mi prišlo zle… ťažoba… fuj!

AKIM: Je to tak, ale len zpočiatku… reku… kým si… onô… človek privykne. Najprv sa smrad priveľmi cíti… onô… neskoršie už natoľko nebije do nosa… ostatne… hlavná vec, že prácu dobre zaplatia… onô… A čo sa týka toho smradu, my nesmieme byť takí hákliví. Keď sa človek preoblečie, je po všetkom. Rád by som, vieš, reku… Nikitu mal doma, nech by si, onô, na svojom gazdoval. Doma pracoval, sebe sa drel… a ja by som si, reku… čosi v meste privyrobil…

PJOTR: To, že chceš mať syna doma, je v poriadku, ale čo s peniazmi, ktoré sme mu vopred vyplatili?

AKIM: Máš pravdu, tak je. Ignatyč… to je poriadok… onô… ozaj správne. Najal sa — predal sa. Nuž, nech si najprv odslúži. Ja by som ho len… onô… ak by si ho na čas ženby domov pustil. Pravda, ak nič nemáš proti tomu?

PJOTR: Nuž, to by sa ešte dalo spraviť.

MATRENA: Jednako, aby bolo medzi nami jasno, musím povedať, že som nie zajedno s mojím starým. Ja sa ti, Pjotr Ignatyč, tak ako Bohu zdôverím. Prosím ťa, rozsúď nás. Umienil si, že syna ožení. A on aj ožení. Nuž, ale sa ho opýtaj, s kým? Keby to bola nevesta, ako sa patrí, nuž či by som prekážala synkovi v šťastí — veru nie. Ale dievča nie je bez chyby, nie bez poškvrny.

AKIM: Neprávom jej krivdíš… onô… ako vravím, dievčaťu bez príčiny ubližuješ. Veď dievča len pre nášho syna upadlo do hanby… On jej ublížil… hanobil… on dievčaťu… reku, onô… tak je…

PJOTR: Do akej hanby?

AKIM: Nuž, akože vám to mám povedať… onô… Nuž so synom Nikitom sa pozabudla. Tak je to… s Nikitom… reku…

MATRENA: Daj mi už raz prehovoriť… veď mám ohebnejší jazyk ako ty, sama všetko rozpoviem. Nuž, Pjotr Ignatyč, ako vieš, prv, ako k vám prišiel, môj mládenec pracoval pri stavbe železnice. A tam sa ti k nemu, veď vieš, ako to býva, dievčisko nehanebné prilepilo, také hocijaké, Marinkou ju volajú — ako kuchárka žila s nimi v jednej parte. Tak, hľa, ukazuje vám teraz to dievčisko na môjho synka, že ju vraj on, náš Nikita, oklamal.

PJOTR: Ako vidno, niet v tom nič dobrého.

MATRENA: Pravdaže, veď sa sama medzi ľuďmi, ničomnica, potĺka. Pobehlica akási.

AKIM: Už zas, stará moja… nehovoríš, reku… ako sa patrí… onô…

MATRENA: Koľko zbytočných rečí navraví ten môj orol… samé reku a onô, ale aby jasne povedal, čo chce, to nie. Pjotr Ignatyč, nie u mňa, ale u iných sa o nej prezvedajte, a uvidíte, čo vám povedia. To isté, čo i ja. Je to taká túlavá suka.

PJOTR (Akimovi): Nuž, strýko Akim, ak sa veci takto majú, niet príčiny ženiť ho. Nezabúdaj, že nevesta nie je krpec, ktorý keď ťa omína, jednoducho vyzuješ.

AKIM (s rozohnením): To sú len mrzké klebety, stará moja, čo o nej, onô… roznášaš. Lebo dievča je poriadne… veľmi poriadne… A preto mi je ho ľúto… onô… ako vravím, ľúto dievčaťa… hej, ľúto…

MATRENA: Už je z neho hotová Maremjama zľutovnica, čo sa nad celým svetom zľutovala, ale doma sedí bez krajca chleba… Ľúto mu je dievky, ale o syna nič nedbá. Len si ju uviaž na krk a potom si s ňou choď, kde chceš. Ale dosť už prázdnych a zbytočných rečí.

AKIM: To nie sú prázdne reči.

MATRENA: Nehovor podaromnici, daj mi dokončiť, čo chcem povedať.

AKIM (preruší ju): Nie, nehovorím podaromnici. Všetko si… onô… podľa svojho zvŕtaš — či je reč o dievčati a či o tebe. Obrátiš to tak, ako sa to tebe lepšie páči, ale Boh, veď uvidíš… onô… všetko podľa svojho napraví. Tak je to… onô…

MATRENA: Ach, škoda si s tebou jazyk drať.

AKIM: Dievča je robotné… hodné… nuž, ako vravím… onô… je starostlivá, dbá o seba. A v našej chudobe by nám, reku, i pomohla. Myslím, aj svadba by bola skromnejšia… neminulo by sa… onô… toľko… A čo je najhlavnejšie, stala sa jej krivda… reku… treba ju napraviť… nemožno sirotu takto… Zhanobená bola… onô…

MATRENA: To každá tak vraví…

ANISJA: Strýko Akim, počúvni nás. Vieš, také ti toho navravia.

AKIM: A čo Boh, čo ten, reku? A či to dievča… onô… nie je človek?… Reku, aj ona je pred Bohom človek, ako ktorákoľvek iná. Čo myslíš ty?

MATRENA: Ach, znova začínaš…

PJOTR: Vieš čo, strýko Akim, ani tým dievkam sa nedá hneď všetko uveriť. A ani chlapec ešte neumiera. Veď je tu! Treba ho zavolať, nech sám povie, čo je na veci pravdy? Iste si ju nevezme na svedomie. Zavolajte ho. (Anisja vstane.) Povedz mu, že ho otec volá. (Anisja odíde.)

Výjav XII.

Predošlí bez Anisji.

MATRENA: Hľa, vidíš, môj milý, ako si to múdre rozsúdil. Ako by si bol vodu rozlial, nech nám sám chlapec rozpovie, ako myslí. Ostatne, dnes sa už pominuly časy, keď sa do ženby i násilím hnalo. Veď sa musíme i chlapca opýtať, čo povie na to. A čo, ak by sa s ňou nikdy nechcel oženiť, iba čo by si na seba hanbu uvalil. Podľa môjho rozumu mal by zostať a ďalej slúžiť svojmu gazdovi. Ostatne, brať ho na leto domov je škoda. Stačí nám, keď si niekoho najmeme. Daj nám desiatku a nechaj si ho.

PJOTR: Nepredbiehaj, len pekne-rúče po poriadku veci povybavujeme. Keď si jedno dokončila, až potom sa do iného priberaj.

AKIM: Preto tak hovorím, Pjotr Ignatyč, lebo… onô… lebo si myslím, takto by sa to dalo najlepšie urobiť. Usiluješ sa, vravím, ako by ti… reku… bolo najlepšie a na Boha zabúdaš… onô… Myslíš, tak bude lepšie… pritom len na seba hľadíš, onô… a vlastne sám na seba pľuješ. Premýšľaš, ako by bolo najlepšie — a zatiaľ je ešte horšie, bez Boha vlastne…

PJOTR: To je veru známa vec! Na Boha treba vždy pamätať.

AKIM: Hľa, ak sa seba pridŕžaš, je to síce horšie… onô… ale keď posúdiš podľa zákona, reku… podľa vôle božej… akosi ťa to teší… srdce sa priam rozveselí, onô… I prišlo mi na um, vieš, že mladíka ožením a tým aj hriechu sa vyhne. Reku, nech je doma… myslím si, nech žije podľa zákona… onô… ako sa patrí, reku, ja si už v meste pri práci požijem. Je to práca príjemná a dá sa pri nej dobre zarobiť, nuž onô… reku… Bude i podľa božieho príkazu… najlepšie. Veď je to sirota… onô… úbohá. Tohto roku, keď sme od správcu drevo brali, tiež bolo podobne. Zaumienili sme si oklamať ho. Podarilo sa nám, správcu sme oklamali, ale Boha veru nie… ako vravím, onô… veru nie. Tak to býva, onô…

Výjav XIII.

Predošlí, Nikita a Aňutka.

NIKITA: Volali ste ma? (Sadne si a vytiahne mechúr s tabakom.)

PJOTR (ticho, vyčítave): Ako, nevieš, čo sa patrí a sluší?! Otec sa ťa chce na vážnu vec opýtať a ty sa ihráš s tabakom, ba ešte si aj sadáš! Poďže sem, vstaň!

(Nikita podíde ku stolu, zastane si pri ňom, oprie sa lakťom o stôl a usmieva sa.)

AKIM: Počuli sme, vieš, onô… na teba. Nikita, žalobu… žaluje sa nám… reku, aby sme sa…

NIKITA: Ktože sa žaluje?

AKIM: Kto? Dievča, sirota… tá sa na teba, vieš… onô… žaluje. Od nej, reku, prichodí žaloba na teba, od Mariny…

NIKITA (posmešne): To je divné. A čože žalovala na mňa? Ktože ti to povedal, azda len nie ona?

AKIM: Ja sa ťa… reku… opýtam, vieš… onô… ty mi máš odpovedať. Mal si s tým dievčaťom niečo, akúsi známosť, reku… mal si známosť a či nie?

NIKITA: Naozaj nerozumiem, na čo sa ma to vypytujete. Neviem, čo by ste radi vedeli.

AKIM: Nuž akože ti to… reku, mám vysvetliť… Či si nemal s ňou nejaké hlúposti… Či si azda… onô… s ňou nevystrájal nejaké fígle, ako teda?

NIKITA: Čosi bolo. Z clivoty si nejeden človek s kuchárkou zažartoval. Na harmonike som jej zahral a ona sa pozvŕtala. Nuž o akých ešte hlúpostiach by ste sa radi dozvedeli?

PJOTR: Ty, Nikita, nevyhýbaj sa, ale daj riadnu odpoveď na to, na čo sa ťa otec opytuje.

AKIM (slávnostne a dôstojne): Nikita! Pred ľuďmi zatajíš… onô… ale pred Bohom veru nie! Ty, Nikita, aby si, reku… nepomyslel zacigániť! Je to sirota, nemožno jej ubližovať… Sirota opustená! Radšej pravdu povedz… onô, aby…

NIKITA: Naozaj nemám čo povedať. Čo som vedel, to som vám už všetko povedal. (Nahnevane.) Ona si môže vravieť, čo chce. Môže na mňa nahovoriť zlého, ako na mŕtveho. A na Feďka Mikiškina nič nepovedala? A či azda v dnešné dni ani si len človek s dievčaťom zažartovať nesmie? Môže si tá hovoriť, čo chce.

AKIM: Oj, Nikitka. daj si pozor! Luhárstvo… onô… vravím ti, vždy vyjde najavo. Mal si s ňou niečo a či nie?

NIKITA (bokom): Ach, nechce ustúpiť, dobíja sa! (K Akimovi.) Veď som ti už povedal, že o ničom neviem. Nič som s ňou nemal. (S hnevom.) Bohuprisám, nech sa tu zaraz prepadnem. (Prežehná sa.) Neviem o ničom. (Nastane chvíľku mlčanie, potom Nikita pokračuje v reči ešte ohnivejšie.) Nuž a prečože ma to chcete zrazu s ňou oženiť? Veď je to priam škandál. Dnes už niet takého práva, že by niekoho mohli nasilu k ženbe prinútiť. To je veľmi jednoduchá vec. Veď som sa zaprisahal — že o ničom neviem.

MATRENA (k mužovi): To len tvoja hlúpa kotrba všetko uverí, čo jej natárajú. Len si zbytočne synka do rozpakov uviedol. Najlepšie bude, keď i naďalej zostane u gazdu, ako dosiaľ. Gazda nám dá teraz desiatku na uľavenie v našej biede. A keď príde čas…

PJOTR: Nuž, akože, strýko Akim?

AKIM (mľaskne jazykom a povie synovi): Daj si pozor, Nikita! Vravím ti… onô… slza hanby… reku… nikdy nepadne pomimo… ale vždy na hlavu pôvodcu… Daj si pozor, aby sa ti to nestalo…

NIKITA: Čo by som si mal dávať pozor na seba, lepšie bude, keď sa sám budeš mať na pozore. (Sadne si.)

AŇUTKA: Idem to mamičke povedať. (Odbehne.)

Výjav XIV.

Pjotr, Akim, Matrena a Nikita.

MATRENA (k Pjotrovi): Takto je to, hľa, vždy s ním, Pjotr Ignatyč. Taká šepleta. Keď si niečo vezme do hlavy, ani kolom mu to z nej nevybiješ, nech by si robil čokoľvek, hľa, len čo sme ťa zbytočne znepokojovali. A chlapec ako si žil dosiaľ, nech si tak nažíva i naďalej. Len si ho nechaj, je tvoj služobník.

PJOTR: Nuž, akože bude? Strýko Akim…

AKIM: Čože ja viem, len aby, reku… nebol by som proti vôli chlapca, len keby… onô… Bol by som býval rád… veď…

MATRENA: Sám nevieš, čo táraš… Nech len zostane všetko pri starom. Ako vidím, Nikita by sám nerád odchodil. Ostatne, ani nám ho tak veľmi netreba, už si len nejako poradíme i bez neho.

PJOTR: Len na jedno nezabúdaj, strýko Akim. Ak si ho mieniš vziať na leto, tak si ho ber ihneď, cez zimu ho nepotrebujem. Ak nie, nech zostane na celý rok.

MATRENA: Pravdaže, na celý rok sa najme. My si doma v čase súrnych robôt, ak bude treba pomoci, niekoho vezmeme a mladý nech len zostane. Za toto nám teraz pohoď desiatočku…

PJOTR: Tak, teda ešte na rok?

AKIM (vzdychá): Čo si máme počať… keď je tak… ja len… onô… vidieť… Keď tak, nuž nech je tak… len aby… reku…

MATRENA: Tak, teda dohodli sme sa. Na rok, od soboty pred sv. Dimitrijom. Veríme, že nás v pláci neukrátiš a ako závdavok nám teraz vyhoď desiatku… Pomôž nám. (Vstane a klania sa.)

Výjav XV.

Predošlí, Anisja a Aňutka.

ANISJA (vojde a posadí sa v ústraní): Tak ako? Keď sme sa dohodli, mali by sme si aj oldomáš vypiť. Poď, strýko Akim, zájdeme si do krčmy a ovlažíme sa vodkou.

AKIM: Ďakujem, nepíjam.

PJOTR: Tak si čaju zapiješ.

AKIM: Čaju si rád vypijem, ľúbim ho.

PJOTR: I ženy si čajíka preglgnú. Nikita, ty sa obzri po gazdovstve. Ovce zažeň do ovčínca a slamu posmetaj.

NIKITA: Dobre. (Všetci okrem Nikitu odídu. Zmráka sa.)

Výjav XVI.

Nikita sám.

NIKITA (pripáli si cigaretu): Či ich vidíš, ako sa na mňa oborili, len aby som im rozprával, ako som sa mal s dievčatami. Pridlho by to trvalo, kým by som im všetky príhody porozprával. Hovoria mi — vezmi si ju. Keby som si mal všetky pobrať — to by sa ich nasbieralo… A načo by som sa aj ženil, keď si lepšie žijem ako ženatý, veď mi ľudia priam závidia. Čože to však bolo? Keď som sa zaprisahal pred ikonou, ako by bol do mňa ktosi búšil. Ako by sa čosi bolo vo mne odtrhlo. Vravia, že krivo prisahať je nebezpečné. Ale to je len hlúposť.

Výjav XVII.

Nikita a Akulína.

AKULÍNA (vojde v kožuchu, odkladá povrázok, soblieka sa a vojde do komory): Keby si aspoň rozsvietil.

NIKITA: Aby som ťa videl? Vidím ťa i takto.

AKULÍNA: Len nezačínaj!

Výjav XVIII.

Predošlí a Aňutka.

AŇUTKA (vbehne a Nikitovi šeptom): Nikita, poď chytro von, opytujú sa na teba, ponáhľaj sa.

NIKITA: Kto sa opytuje?

AŇUTKA: Marinka od železnice. Za rohom stojí.

NIKITA: Cigániš.

AŇUTKA: Na moj’ dušu, pravdu vravím.

NIKITA: Čo chce?

AŇUTKA: Kázala ti prísť. Povedala mi, že by ti rada aspoň jedno slovo povedala. Chcela som sa dozvedieť, aké slovo, ale veru mi nič neprezradila. Len sa ma opýtala, či je to pravda, že od nás odchodíš? Povedala som jej, že nie, že ťa len tvoj otec chcel vziať domov a oženiť, ale ty si sa proti tomu postavil a ešte rok u nás zostaneš. Ona mi na to vraví: Pre Pána Boha ťa prosím, len mi ho pošli sem. Musí ti, vraj, ihneď čosi dôležitého povedať. Už ťa dávno čaká. Choďže k nej.

NIKITA: Nech len ide s Pánom Bohom, nikto ju sem nevolal, čo mám k nej chodiť?

AŇUTKA: Povedala, že ak neprídeš k nej von, ona vojde k nám. Na moj’ dušu, povedala, že príde sem.

NIKITA: Ach, čo, postojí si, a keď ju postávanie omrzí, odíde.

AŇUTKA: A čo, povedala, s Akulínou ho chcú oženiť?

AKULÍNA (pristúpi k Nikitovi po svoju kúdeľ): Za koho sa má Akulína vydávať?

AŇUTKA: Za Nikitu.

AKULÍNA: Ba veru? A ktože jej to povedal?

NIKITA: To akiste ľudia klebetia. (Díva sa na Akulínu a smeje sa.) Akulína, šla by si za mňa?

AKULÍNA: Za teba? Možno, že by som bola aj šla, ale teraz už — veru nie.

NIKITA: A prečože by si teraz nešla?

AKULÍNA: Lebo by si ma neľúbil.

NIKITA: A to už zas prečo?

AKULÍNA: Nedovolia ti. (Smeje sa.)

NIKITA: Ktože mi zakáže?

AKULÍNA: Macocha moja. Stále mi nadáva, hreší a teba s očú nespúšťa.

NIKITA (smeje sa): Či ju vidíš! Ako badám, všetkého si všímaš.

AKULÍNA: Ale ja? Čohože by som si mala všímať? Nuž, ale či som azda slepá a nevidím, čo sa v dome robí? Starkého v posledný čas koľko sa napodvádzala — čarodejnica akási pyskatá! (Odchodí do komory.)

AŇUTKA: Nikita! Podívajže sa. (Díva sa do obloka.) Ide. Na moj’ dušu, ona je. Idem preč. (Odíde.)

Výjav XIX.

Nikita, Akulína (v komore) a Marina.

MARINA (vstúpi): Čo to robíš so mnou, Nikita?

NIKITA: Čo by som robil? Nič nerobím.

MARINA: Chceš ma zanechať.

NIKITA (srdito. vstáva): Ozaj neviem, prečo si prišla za mnou.

MARINA: Nikita!

NIKITA: Čudné ste, ozaj… Prečo si prišla?

MARINA: Nikita!

NIKITA: Aký Nikita? Veď stojím pred tebou? Čo by si rada? Choď, vravím ti!

MARINA: Vidím, chceš ma opustiť a zabudnúť.

NIKITA: Čo by som mal zabúdať? Iste sama nevieš. Za rohom si na mňa striehla, Aňutku si za mnou poslala, a ja som neprišiel. Teda ťa iste viac nepotrebujem. A dosť. Tak choď už!

MARINA: Nepotrebuješ! Teraz ma už nepotrebuješ — viem. Ach, že som ti uverila, že ma vždy budeš ľúbiť. Keď si ma zhanobil, som ti už len na ťarchu.

NIKITA: To sú celkom daromné reči, i tak ti nič nepomôžu. Aj otcovi si plnú hlavu nahovorila. Choď už, buď taká dobrá, strať sa!

MARINA: Dobre vieš, Nikita, že okrem teba som nikdy nikoho neľúbila. Ostatne, ani by ma tak nebolelo, že si ma nevezmeš, ako to, že si ma prestal mať rád. Čím som si to od teba zaslúžila? Prečo?

NIKITA: Škoda nám tu daromné reči vravieť. Choď už. Toľko hlúpostí.

MARINA: Ani to ma nebolí, že si ma oklamal, že sa s inou ideš oženiť — ale ma bolí, že ma už neľúbiš. Vlastne ani to ma nebolí, že ma už nemáš rád — ale že si ma za inú vymenil. S kým — i to viem!

NIKITA (nahnevano sa k nej priblíži): Ach, čo sa tu budem so ženami trápiť, aj tak nikdy nič nepochopia. Choď, vravím ti znova, lebo sa nahnevám!

MARINA: Nahneváš? Či ma azda biť budeš? Len ma bi! Čo sa odvraciaš? Ach, Nikita!

NIKITA: Prestaňme, ani sa to nepatrí, ešte by sa ľudia sbehli. Škoda nám naprázdno jazykom mlieť.

MARINA: Teda koniec — čo bolo, minulo sa. Mám teda zabudnúť — prikazuješ mi to! Nuž, Nikita, len sa rozpomeň. Chránila som si svoje panenstvo ako oči v hlave. Zahubil si ma, len tak pre svoje potešenie, podviedol. Nezľutoval si sa nad biednou sirotou. (Plače.) Zriekaš sa ma. Zabil si ma, ale nemám ti to za zlé. Boh s tebou. Ak si nájdeš lepšiu — poľahky zabudneš na mňa, ak sa ti dostane horšia, uvidíš, neraz si na mňa spomenieš. Ozaj si spomenieš, Nikita! Keď je tak, buď s Bohom. A ako som ťa verne ľúbila. S Bohom — navždy. (Chce ho objať, chytí ho za hlavu.)

NIKITA (chce sa jej vytrhnúť z objatia): Ach, ťažko s vami, ženami, rozumne hovoriť. Ak nechceš odísť, zostaň si tu, idem ja.

MARINA (vykríkne): Ty vyvrheľ! (Medzi dverami.) Veď ťa Boh potresce. Nedopraje ti šťastia! (Odchodí s plačom.)

Výjav XX.

Nikita a Akulína

AKULÍNA (vyjde z komory): Si bezcitný pes, Nikita!

NIKITA: Čo?

AKULÍNA: Ako žiaľne zaplakala. (Plače aj ona.)

NIKITA: Čo ťa do toho?

AKULÍNA: Čo? To, že si ju zahubil a mňa tiež ten istý osud čaká… Ty pes! (Odíde nazad do komory.)

Výjav XXI.

Nikita sám

NIKITA (chvíľku mlčí): Poriadna motanica. Ale ženy mám rád, a čo som sa už s nimi nahrešil — až hanba!

Opona.